Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Prečo je všade toľko úzkosti?

dĺžka textu: 7 minút

Už dlho sa zaujímam o jeden zvláštny fenomén, ktorý na svete prevláda nie roky, ale už desiatky rokov. Otázka za milión znie: ako je možné, že napriek tomu, že sme v modernom svete eliminovali vojny; miery chudoby, násilia, kriminality sú na historických minimách; miery vzdelanosti, životnej úrovne a pokroku zase na maximách, je stále čoraz viac ľudí s depresiami a pocitom vyhorenia, ľudí, ktorí sa cítia mizerne, sú vyčerpaní a bojujú každý deň sami so sebou, aby sa prebili dňom z rannej postele na jeho koniec do tej istej postele?

Dlho som si myslel, že je to všadeprítomným internetom – tak, ako v prípade správ – keď sa k nám každá negatívna informácia takmer zaručene dostane. Že voľakedy to bolo rovnaké, len sme o tom nevedeli / nehovorilo sa o tom. Neskôr som však začal byť presvedčený, že i keď aj tento fakt má určite svoj podiel na celkovom vnímaní problému, nie je jeho primárnou príčinou.

Potom som napísal článok o tom, ako rýchlosť doby spôsobuje to, že na seba nedávame navzájom pozor. Vtedy som mal pocit, že sa k pochopeniu blížim. Cítil som, že sa mi chystala rozsvietiť v hlave žiarovka, no stále mi niečo unikalo. Až do minulého týždňa.

Sedel som v kancelárii, opretý v stoličke, oči zavreté. Nevedel som nájsť energiu či dôvod, prečo ďalej pokračovať v práci. Do miestnosti vošla kolegyňa, ktorá hľadala iného kolegu.

„Peťko, deje sa niečo?“
„Som unavený.“
„Ale veď máš iba tridsať rokov, ty ešte nemáš nárok byť unavený.“ (kolegyňa je v preddôchodkovom veku, pozn.)

Vtedy vo mne niečo cvaklo. Otvoril som oči a posadil sa rovno. Pozrel som sa kolegyni rovno do očí. Po chvíľke premýšľania medzi nami prebehol približne nasledujúci rozhovor:

„Zuzka, koľko telefonátov si mala za deň, keď si ty mala tridsať rokov?“
„Nó, vtedy boli iba pevné linky a tie nezvonili veľmi často. Asi jeden denne.“
„Ja som len dnes ich mal osemnásť. A koľko listov si pred tridsiatimi rokmi v práci dostala za deň?“
„Listov? V tej dobe to bol tak 1 za celý týždeň.“
„Ja som dnes dostal 32 mailov.“

Takto sme mohli pokračovať s rôznymi otázkami. Koľkokrát si za deň prešla hlavným mestom skrz naskrz, koľko pracovných stretnutí si mala a tak ďalej. Zuzka je však super a v konečnom dôsledku sme sa zhodli, že doba je iná a – teda áno – mám nárok byť unavený.

Znova som cítil, že niekde vzadu v hlave niečo chce s hlasným kliknutím zapadnúť na svoje miesto. Stále sa tak nestalo.

Až do tohto týždňa. Do rúk sa mi dostalo dielo Han Byung-Chul-a, juhokórejského filozofa žijúceho v Nemecku, kde píše:

Uplynulé storočie bolo (…) epochou, pre ktorú boli príznačné hranice, ploty, prahy, prechody a múry, v ktorej sa striktne rozlišovalo medzi vnútrom a vonkajškom, medzi priateľom a nepriateľom, medzi vlastným a cudzím. Ľudia sa mobilizovali proti vonkajšiemu nepriateľovi, či už ním bol cudzinec, vírus alebo nepriateľská ideológia. Človek sa obával inakosti a cudzosti. (…) V dnešnom čím ďalej viac transparentnom, zasieťovanom a globalizovanom svete, založenom na univerzálnom procese zmeny a výmeny, ‚bezbariérovom‘ zdieľaní a permanentnej informačnej presýtenosti, v ktorom je všetko obnažované a vystavované, celá inakosť postupne vymizla. Vymiznutie inakosti, ktorej miesto zaujala iba odlišnosť, znamená, že žijeme v ére, ktorá odbúrava všetku plodnú negativitu.

A máme to. Dôvodom, prečo sa toľko ľudí v dnešnej spoločnosti cíti mizerne, prečo máme infarkty pred štyridsiatkou a pocit vyhorenia sa oficiálne stal chorobou, nie je negativita, ale… nechám to dopovedať Hana:

„Tak sme sa paradoxne ocitli v situácii, kedy príčinou patologických javov, s ktorými sa dnes potýkame, nie je negativita, ale naopak, teror pozitivity, ktorá plodí nové podoby násilia a proti ktorej sa nedokážeme brániť.“

Teror pozitivity. V tomto momente sa u mňa ozvalo hlasné cvaknutie. Tie patologické javy – vyhorenie, depresie či problém udržať pozornosť – sa nešíria svetom pre to, že čelíme prekážkam, zákazom, obmedzujúcim príkazom či represii. Ale preto, že odrazu žijeme v prostredí, ktoré nám všetkým vštepuje, že patríme len sami sebe, máme sa sami utvárať, sebarealizovať a motivovať, samých seba navrhnúť ako nejaký projekt a stále sa zdokonaľovať. Únava zo života je tak symptómom vyčerpania z obrovskej miery možností a z tak rozšírenej a velebenej činorodosti. Alebo ako píše Chul:

„Psychické ochorenia dnešnej spoločnosti nie sú ničím iným, než patologickými prejavmi tejto paradoxnej slobody.“

Dáva to dokonalý zmysel. Vysvetľuje to, prečo sme prestali sme mať zlý pocit z toho, čo robíme, ale začali sme mať depresívne stavy zo všetkého, čo nerobíme. Netrápi nás, ako našich rodičov, že nemôžeme cestovať. Ale že nemôžeme cestovať všade. Nedeptá nás, že nemáme v domácnosti jediný typ telefónu, ako všetci naši susedia a favorit či žigulák. Ale že nemáme iPhone, tablet, Netflix, bezdrôtový reprák, fitness náramok, niektorý z nekonečnej rady modelov áut a milión ďalších vecí, všetky v tej najnovšej verzii, ktorá už zajtra bude stará. Nemáme dobrý pocit z toho, že sedíme vo vlastnom byte, v teple, sýti a za moderným počítačom, ale že v tom počítači vidíme všetkých ostatných, ktorí sú v tom momente na dovolenkách, pijú odrodovú kávu, remeselné pivo, jedia pekne naaranžované jedlo, hrajú sa s usmiatymi deťmi, sedia pekne oblečení v divadle, ležia vo vírivke s prossecom či sú s partnerom na prechádzke pri západe slnka.

Hoci sociálne siete nepoužívam a mám zavedený systém produktivity (čo už samo ma do tohto problému zaraďuje), ktorý do veľkej miery eliminuje zlý pocit z toho, čo nerobím, vidím tieto príznaky v čistej podobe aj na sebe. Namiesto toho, aby som bol nadšený, že mám kde bývať, mám robotu, ktorá ma baví, stihnem sa za deň venovať dieťaťu, manželke aj svojmu telu, za týždeň stretnúť kamaráta, prečítať si knižku, pozrieť si film, navštíviť nejakú udalosť a napísať RuFsletter ma ubíja, že nestíham ešte k tomu písať nové príbehy, strieľať z luku, hrať na klavíri, fotiť, hrať videohry, vypočuť si audioknihu, ísť na koncert či do divadla.

To je choré.

A chorobné.

Ešte je tu však posledný diel skladačky. To, čo som vymenoval, sa môže do veľkej miery zdať logické. Prečo si to však musíme prečítať napísané niekým iným, aby nám to cvaklo? Prečo nám v poslednej dobe úplne očividné veci prídu očividné, až vtedy, keď ich máme priamo pred očami? Lebo aj tento úvod je taký, že? Stavím sa, že si si už aspoň raz pri mojich úvodoch pomyslel: jasné, to nie je nič nové ani prevratné, keby som hodinu sedel a rozmýšľal nad tým, prídem presne na to isté.

Blaise Pascal to povedal takto: „Všetky problémy ľudstva pramenia z neschopnosti človeka sedieť v miestnosti ticho a sám.“

Vynález smartfónu vyhnal ticho a samotu po tisícoch rokoch ako fundamentálnu súčasť ľudských životov z našich dní. Úsmevné na tom je, že na tento účel pôvodne smartfón ani nebol určený. Sám Steve Jobs v súkromí povedal, že iPhone mal vlastne len spojiť iPod s možnosťou telefonovať, aby sme nenosili vo vrecku dve zariadenia. Pred iPhonom síce existovali nejaké walkmany a discmany, ale nevidel si veľa ľudí s nimi chodiť po verejnosti. Smartfóny toto zmenili. Biele slúchadlá nám umožnili počúvať hudbu (a dnes aj podcasty, audioknihy atď.) kdekoľvek, počas celého dňa. A neskôr, po pripojení na wifi, vzniku AppStore, YouTube, rozšíreniu 3G sietí a vzniku miliónov apiek, sa možnosť kedykoľvek zahnať ticho rozšírila aj o možnosť zahnať samotu. Digitálny šum na pozadí, možnosť kedykoľvek nahliadnuť na displej či ponoriť sa do hlbín internetu sľubovali a umožnili „konečne“ samotu a nudu poraziť.

A až teraz prichádzame na to, že to asi bola chyba. Samota totiž pre ľudskú bytosť nie je nepríjemnou skutočnosťou, ale formou oslobodenia sa od kognitívneho nátlaku, ktorý vzniká pri jej nedostatku.

Cal Newport vo svojej najnovšej knihe Digitálny minimalizmus hovorí: „Ak sa vyhýbate samote, prichádzate o pozitíva, ktoré so sebou prináša: schopnosť vyjasniť si zložité problémy, ovládať svoje emócie, budovať mravnú odvahu a posilňovať vzťahy. Preto, ak trpíte chronickým nedostatkom samoty, kvalita vášho života sa znižuje.“

A dostávame sa k tomu, prečo zrazu vidíme okolo seba toľko depresií a vyhorení. Ak chceš k tomu dátový podklad, stačí si na internete nájsť výskumy i-generácie (ľudia narodení v rokoch 1995 až 2012 – prvá generácia, ktorá vstúpila do predpubertálneho obdobia s prístupom k smartfónom, tabletom a neustálemu internetovému pripojeniu, pozn.). Dali by sa jednoducho zhrnúť slovami vedúcej služieb duševného zdravia na veľmi známej univerzite: Začala som pozorovať veľký obrat v duševnom zdraví študentov. Až donedávna sme vídavali v centre duševného zdravia v kampuse stále rovnakú zmes tínedžerských problémov, ktoré boli po desaťročia bežné: smútok za domovom, poruchy príjmu potravy, depresie a občasné prípady obsesívno-kompulzívnych porúch. Potom sa všetko zmenilo. Zdanlivo zo dňa na deň sa počet študentov hľadajúcich poradenstvo v oblasti duševného zdravia masívne zvýšil a nad štandardnou zmesou problémov tínedžerov prevládalo niečo, čo bolo dovtedy relatívne zriedkavé: úzkosť.

Táto predtucha bola potvrdená profesorkou psychológie Jean Twengovou, svetovou expertkou na generačné rozdiely americkej mládeže: „Nie je prehnané povedať, že i-generácia stojí na pokraji najhoršej krízy duševného zdravia za posledné desaťročia. Väčšinu týchto porúch možno spájať s ich telefónmi.

Avšak povedzme si úprimne, aj my starší sa počas svojich dní správame ako i-generácia. Nevieme postáť 10 sekúnd v rade na potraviny bez pozretia na telefón, cesta v MHD bez jeho použitia, hoci aj ako hudobného prehrávača, je nemysliteľná, máme ho na nočnom stolíku, vo welnesse pri uteráku či v posilke pri činke. Skrátka stále s nami. Bojíme sa ho nechať doma v predsieni či zapnúť na ňom režim nerušiť. Bojíme sa toho, čo všetko nám môže utiecť, keby sme ho nemali pri sebe a bojíme sa toho, čo by sme robili, keby sme sa ocitli v tichu sami so sebou.

Nezabúdajme ale, že cenou môže byť naše duševné zdravie.

Zdieľať: