dĺžka článku: 7 min
Dnes by som sa rád zamyslel nad problémom, ktorý si posledný rok všímam naprieč celým spektrom ľudí, s ktorými sa stretávam a s ktorými prichádzam do kontaktu. Týka sa všetkých rovnako – nás osobne, našej najbližšej rodiny, priateľov, kamarátov, známych, susedov, spolupracovníkov, ale aj neznámych ľudí.
Prestali sme totiž na seba navzájom dávať pozor. Ako ľudia. Jeden na druhého.
Ignorujeme červené vlajky a varovné signály, ktoré blikajú často týždne. Než sa skutočne niečo udeje. Než vyhorí poistka.
Pritom sa v poslednej dobe vo svete nič podstatné nezmenilo. Iba rýchlosť. „Nič nie je nové. Nové je len to, ako často to prichádza,“ ako hovorí David Allen.
Odstúpim teraz dva kroky dozadu a pozriem sa na príčinu problému, než rozviniem problém samotný.
Žijeme v rýchlej dobe. Klišé, ktoré počúvame z každej strany, no málokto si uvedomuje, čo to v skutočnosti znamená. Vysvetlené štatisticky – za posledný mesiac si dostal viac informácií / zachytil viac podnetov / riešil viac problémov, než tvoji rodičia v tvojom veku za kalendárny rok. Alebo tvoji starí rodičia za dve dekády svojich životov, ak nie za život samotný. Toto nie je výmysel, je to preukázaný fakt.
Samozrejme, druhá strana mince je to, že si oveľa bohatší, úspešnejší, schopnejší, vzdelanejší a produktívnejší, ako boli tvoji rodičia a prarodičia v tvojom veku (štatisticky). Povinnosti a úspechy idú odjakživa ruka v ruke. Stíhaš viac? Máš za to viac. Pracuješ viac? Máš za to viac peňazí. Ovládaš viac jazykov? Vieš nadviazať viac kontaktov. A podobne.
Potiaľto je to všetko v poriadku a tak to má byť. Ako ľudstvo sa týmto chodníkom, hoci miestami kľukatým, uberáme už tisícročia. Ale smer máme dobrý.
Vráťme sa však dva kroky dopredu a rozmeňme si to na drobné. Prednedávnom sme z chodníka prestúpili na pohyblivý pás (technológia). Niekto tvrdí, že pred dvadsiatimi rokmi, niekto pred desiatimi, niekto pred rokom. Podstatné je však to, že sme sa začali, hoci okolo stále tých istých vecí, pohybovať oveľa rýchlejšie. Sme schopní riešiť problémy dneška, či už doma alebo v práci, s brutálnou efektívnosťou. V akomkoľvek jednom jedinom dni za posledný rok sa ja osobne dokážem presunúť cez pol mesta do práce (dvakrát), počas jednej cesty si zacvičiť, počas druhej obstarať pre rodinu obživu, vykonať za osem hodín prácu, ktorá voľakedy trvala bežnému človeku týždeň či dva, zdvihnúť taký počet telefonátov, ktoré niekedy prišli kumulatívne za mesiac a odpovedať na poštu, ktorá niekedy prišla kumulatívne za rok. Medzitým som párkrát ešte prekrižoval mesto, dohodol sa s robotníkmi, čo mi pracujú na dome, večer bol schopný pripraviť večeru alebo sa pohrať s dieťaťom, porozprávať sa s manželkou a napísať príspevok na blog.
Hoci to je desivé, je to zároveň úžasné. Úžasné, čo sme ako jednotlivci schopní vykonať. A na druhý deň odznova. Štyri až päťkrát do týždňa. A na konci máme ešte energiu vycestovať stovky kilometrov od domova, spoznávať a nasávať nové veci, či starať sa o ďalší domov, chatu, dom rodičov, starých rodičov a podobne.
Odmenou za to sú nám peniaze, ktoré za svoj obrovský výkon dostaneme, zariadenia a automobily, ktoré si za ne môžeme obstarať, zážitky, ktoré si môžeme dovoliť prežiť a na základe ktorých sme zase schopní robiť všetky tie úžasné veci. Znova a znova, stále rýchlejšie. Môžeme sa kedykoľvek aj zastaviť, na čas spomaliť, alebo naopak – zrýchliť. Dôležité je, že táto rovnica nám stále dáva zmysel.
Ale z tejto rovnice – nepozorovane a nikto nevie povedať, kedy presne – vypadla jedna podstatná premenná. A tou je práve dávanie pozor na iných. Logicky je to pri tom jednoducho zdôvodniteľné – za účelom obrovskej efektívnosti sme osekávali všetky neefektívne veci. A jednou z nich bolo práve všímanie si ľudí okolo seba.
Ja osobne som týchto signálov zachytával veľa. Ale keďže boli roztrieštené naprieč celým spektrom ľudí okolo mňa, dlho mi trvalo, kým som pochopil, že sú menovateľom pre ten istý problém. Najbližší priateľ aj priateľka mi medzi rečou povedali, že „zase mi volá mama, lebo sa chce rozprávať“. Kamarát sa zase posťažoval, že sa podvedome snaží prichádzať domov z práce neskôr, aby sa nemusel pridlho rozprávať s manželkou „o tom, aký mal deň“. Kolega vravel, že tri týždne nevidel brácha, hoci obaja bývajú v tom istom meste, „ale každý máme to svoje“. Videl som človeka 10 minút stáť na ulici a zaseknuto pozerať smutne do zeme. Na lavičke na nábreží som videl plakať dievča, pri ktorom sa nikto nezastavil. V obchode som videl starú pani skúšať nadväzovať krátku reč s inými zákazníkmi. Malé dieťa pobehovať osamotené bez povšimnutia po nákupnom stredisku.
Prečo sa však chce priateľov či priateľkina mama často rozprávať? Nemôže mať nejaký problém, ktorý sa odváži pomenovať až po pár hodinách hovorenia o hlúpostiach? Nevedia, lebo to neskúšali zistiť. Mamu mohli odbiť pár krátkymi vetami, aby sa tým hodinám rozhovoru vyhli. Manžel chodí domov neskôr, pretože prirodzene nemá už energiu riešiť so ženou veci, ktoré v porovnaní s vecami, ktoré rieši v práci, sú zanedbateľné. Bratia sa ženú za splátkami svojich hypoték a zariaďovaním bytov pre svoje polovičky tak, že nemajú priestor si raz za týždeň sadnúť na pivo. Človek na ulici, plačúce dievča na lavičke, stará pani, osamotené trojročné dieťa v obchode vyslovene kričia svojim správaním o pomoc. A keď už kričia takto na verejnom mieste, musí to znamenať, že ich blízke okolie si to nevšimlo, nezaujímalo ho to alebo, čo by bolo ešte horšie, blízke okolie nemajú.
Na obranu druhej strany, viem pochopiť, prečo tak mnohí konajú. Ich okamžité a dennodenné záväzky, problémy a životné situácie sú nepochybne oveľa dôležitejšie a podstatnejšie, ako dve hodiny telefonovať s mamou. Rozprávať sa s manželkou, sedieť v bare s bratom či pristaviť sa pri totálne neznámom človeku a riešiť jeho problémy namiesto tých svojich. Preboha, veď za tie dve hodiny sa toho toľko dá stihnúť…
Neuvedomujeme si však, že práve toto sú tie varovné signály, ktoré, keby sme sa o desať rokov pozreli dozadu, boli by sme schopní vypozorovať, že boli príčinou nenávratne zničeného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, rozvodom či úpadkom pôvodne šťastného manželstva, odcudzenia súrodencov či rastúcim množstvom osamelo žijúcich ľudí. Ale nebudeme schopní si tieto bodky pospájať. Lebo ak nie sú pre nás očividnými dnes a neprikladáme im dôležitosť dnes, nebudeme schopní si to uvedomiť ani neskôr. Nebudeme chápať, prečo sme sa zrazu odcudzili najbližšej rodine či partnerovi, hoci sme úspešní a náš život je skvelý.
Zopakujem to. Lebo je to dôležité: Prestali sme na seba navzájom dávať pozor. Ako ľudia. Jeden na druhého.
Ignorujeme alebo si úmyselne nevšímame varovné signály iných, lebo sme zahltení vlastnými povinnosťami. Ktoré nehovorím, že máme ignorovať či odsunúť na vedľajšiu koľaj. Musíme si však uvedomiť, že aj keď dokážeme vo vysokej rýchlosti kľučkovať životom, vyhýbať sa ranám a odpaľovať údery ako žiadna iná generácia pred nami, zároveň nám táto rýchlosť rozmazáva naše okolie, ktoré len prefrčí okolo nás bez povšimnutia. A tí rozmazaní ľudia, na ktorých nedokážeme zaostriť, zmiznú tiež bez povšimnutia. A bude to tiež prvenstvo, ktoré žiadna iná generácia pred nami nebola schopná urobiť.
Preto aj nabudúce, keď ti zavolá mama a bude sa chcieť s tebou iba rozprávať- manželka si sadne na gauč a bude vyhliadať, či si k nej neprisadneš- brat ťa zavolá na pivo- či zbadáš neprirodzene sa správajúceho človeka na neprirodzenom mieste, zastav sa, postoj, porozmýšľaj. Všimni si okolie, snaž sa uchopiť kontext, vnímaj signály. Ak by si aj deväť z desiatich z nich vyhodnotil ako falošné, stále tu bude ten jeden, kedy môžeš pomôcť a tomu človeku zachrániť deň, duševný stav, vzťah či život.
Lebo raz možno ty budeš vysielať varovné signály. Len tvoje okolie už bude naučené na ne nereagovať.
