dĺžka článku: 4 minúty
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí reagovali na minulotýždňový úvod. Medzi jednotlivými reakciami sa párkrát, v rôznych obmenách, objavila tá istá otázka: čo sa dá s tou záplavou informácií, podnetov a problémov, ktoré sa na nás valia, robiť?
Bohužiaľ, neexistuje na to univerzálny recept. Každý z nás má nastavený svoj život unikátne a čo by fungovalo pre jedného, nemusí fungovať pre druhého. To, čo niekto môže považovať za zbytočné, bez toho by druhý nevedel/nemohol existovať. Taktiež si nemyslím, že si môžem dovoliť vystupovať ako niekto, kto má túto vec úplne zvládnutú (nemám!) a dávať iným rady.
Môžem ti však povedať zopár základných bodov a rád, čo za tie roky fungovali u mňa. Ku každej z nich uvádzam aj malé vysvetlenie alebo poznámku, prečo to tak je alebo čo to v skutočnosti znamená.
1) Prestal som sledovať spravodajstvo. Akékoľvek. Televízne noviny, rádio, dennú tlač, internetové portály. Z dvoch dôvodov: nie je objektívne a 99% správ nespĺňa pre mňa dva základné body, vďaka ktorým by bola správa pre mňa relevantná: nie je pozitívna a/alebo neviem danú skutočnosť nijak ovplyvniť. Čo je negatívne a/alebo neviem ovplyvniť, nemá pre mňa zmysel sledovať. A to 1%, ktoré mi takto síce ujde, nestojí za to množstvo negatívnych pocitov, ktoré mi tých zvyšných 99% prinesie. Dá sa žiť bez spravodajstva? Ja osobne takto fungujem už 8 rokov a nemám pocit, že by som bol v spoločenskej konverzácii zaostalý. A ver mi, pokiaľ sa stane niečo naozaj veľké/dôležité, toľko ľudí o tom začne hovoriť, že sa to určite dozvieš. A keď sa nejakej informácii/téme chcem venovať, vyhľadávam ju cielene.
2) Nepoužívam sociálne siete. Jediný účet mám na Twitteri a aj to len pre to, lebo na ňom sledujem inšpiratívne veci, vedu a techniku. Samozrejme nemám apku na telefóne a účet otváram 3-4x týždenne možno na 3-5 minút. Princíp je ten istý – záplava negatívnych pocitov, ktoré vo mne (kedysi) príspevky iných na sociálnych sieťach vyvolávali.
3) Keď končím v robote povedzme o piatej, žiadnu prácu neriešim, až kým sa neocitnem na druhý deň ráno znovu v kancelárii. Nie, že by mi to vadilo alebo by som toho nebol schopný. Ale naučíš na to svoje okolie a už sa toho nezbavíš. A ver mi, nikto ešte nezomrel len kvôli tomu, že si mu v ten deň už nezdvihol telefón alebo neodpovedal na email. Ak mi aj niečo v súvislosti s prácou po pracovnej dobe napadne, používam trik v bode 5.
4) Jediné zvuky, ktoré môj telefón vydáva, sú: prichádzajúce hovory, textové správy od najbližšej rodiny (4 ľudia), notifikácie o pohyboch na účte a maily z dvoch adries, ktoré viem, že píšu len vtedy, keď je to dôležité. Všetky ostatné notifikácie sú povypínané. Nerozsvieti sa dokonca ani displej. A každý večer sa mi až do rána automaticky spustí režim Nerušiť, ktorý vypne úplne všetko okrem prichádzajúcich hovorov od najbližších. Taktiež vypnutie všetkých hlásení, zvukov a ikoniek na PC je samozrejmosť.
5) Všetko, čo mi napadne, si zapíšem. Poznáš tie situácie, keď ti niečo stále lieta v hlave a naráža na tvoje vedomie? Nesmiem zabudnúť ráno zobrať XY. Nesmiem zabudnúť ráno zobrať XY. Musím si na to ráno spomenúť. Väčšinou som na to aj tak zabudol, akurát navyše som sa ani za nič nemohol poriadne sústrediť na to, čo som práve robil. Keď si zapíšeš vec na papier, zmizne z hlavy. Znie to hlúpo, ale tak náš nedokonalý mozog funguje. Samozrejme si tie papieriky/zápisník treba pravidelne kontrolovať a tie veci urobiť. A ak sú ti proti srsti papiere, každý z nás nosí vo vrecku hypermoderný nástroj, do ktorého sa dá zadať poznámka či pripomienka. Skús to, uvidíš, aké je to oslobodzujúce.
6) Telefón nechávam po príchode domov na skrinke od topánok (u teba to môže byť šatník na chodbe, miska, vešiak, alebo niečo podobné). Musím si zavolať? Idem do predsiene. Musím napísať správu? Idem do predsiene. Skrátka ak niečo potrebujem s telefónom, idem si to vybaviť do predsiene. Do bytu s ním nejdem. Prečo? Pohľad na mňa samotného, ako civím do telefónu počas večere s rodinou alebo keď trávim čas so synom… Nechcem byť takýto človek. Tento bod je u mňa pomerne novinka a stále sa to učím, no veľmi pravdepodobne pri tom ostanem, je to super.
7) Keď nastane situácia, kedy mám nutkanie na pár sekúnd vytiahnuť telefón (státie v rade v potravinách, MHD, červená na semaforoch čakanie na kamaráta), odolám tomu a všímam si svoje okolie.
8) Každý deň si aspoň pol hodinu čítam knižku. Nič nevie tak spomaliť čas a oddeliť ťa od všetkého naokolo, ako dobrá knižka.
Znova však hovorím, neber to ako zaručené recepty na duševné zdravie. Možno nerád čítaš, možno tvoja práca ti neumožňuje vypínať si telefón, možno pracuješ ako marketér na sociálnych sieťach a možno je v tom niečo iné. Uvedené má slúžiť len na inšpiráciu. Mne osobne vyššie spomenuté opatrenia slúžia na to, aby sa ku mne nepodstatné alebo negatívne informácie dostávali v čo najmenšom množstve a rozhodne nie v čase, kedy ich nepotrebujem alebo keď sa venujem sebe či svojej rodine. Ak ti však niečo z toho pomôže, budem nesmierne rád.
