911 appreciation gifts cjsplace gift from the gods jerry's artarama coupon code 2015 gourmet food and wine gifts

Všetky články v kategórii cestovanie

23. septembra 2016 - Ázia, cestovanie, zápisky z Indonézie 2016

Zápisky z Indonézie (2016) 🇮🇩

dĺžka článku: 62 minút

Výlet, let a prílet

Do Indonézie sme išli preto, lebo sme tam nemali vôbec ísť. Vysvetlím. Uplynul ďalší rok od nášho výletu v Strednej Amerike, tak sme začali rozmýšľať, do ktorého kútu sveta sa pôjdeme pozrieť tentoraz. Chvíľu sme zvažovali Seychelly, ktoré "zabila" skutočnosť, že naše neposedné zadky by tam len tak na mieste neposedeli. A na veľké dobrodružstvá to boli malé ostrovy. Nuž, tak Afrika. Môj tajný obdiv k Augustovi Móricovi Beňovskému nesmelo navrhol Madagaskar. Tak začal klasický prieskum predchádzajúci kúpe leteniek - čítanie cestopisných blogov a skúmanie TripAdvisor-a. Pomaly sme začali tvoriť itinerár, keď tu zrazu... Stalo sa, čo sa stane takmer zakaždým. D. mi poslala odkaz na zaujímavú cenu leteniek. Do Indonézie.

"Čo je v Indonézii?" spýtal som sa.
"Neviem, ale sú tam lacné letenky."
"Ok."

Presne takto sme rozhodli o našom ďalšom dobrodružstve. Až bolestne mi to pripomínalo moju cestu do Číny, o ktorej sme rozhodli len na základe toho, že sme práve sedeli v čínskej reštaurácii.

Takže po dvoch rokoch som sa opäť vracal do Ázie.

Odlet z Viedne, medzipristátie v Dubaji. Okrem toho, že tam asi všetkých vozia po letisku na stovkách elektrických vozítok a znie to tam ako v úli, je to letisko ako každé iné. A pri odletových bránach majú koberce. Do odletu sme mali pár hodín a bola hlboká noc, tak sme si ľahli pred našu bránu a zaspali. Párkrát som čítal, že takýto počin (alebo napís fixou na papier "please wake me up on 4:30 AM") je na letiskách celkom bežný a ostatní cestujúci vás pri otvorení danej brány (alebo v danom čase) zobudia. Vážne to funguje. Asi dvadsať minút pred otvorením brány nás zobudil jeden mladý chalan a kým sme sa prebrali, ďalší dvaja sa prišli presvedčiť, či naozaj nespíme.

Do Jakarty sme prileteli o tretej poobede. Ešte doma sme si kúpili letenky na pol šiestu na vnútroštátny let do Medanu. Že času dosť. No určite. Na imigračnej prepážke to vyzeralo ako na slovenskom úrade. Hoci bolo v prevádzke asi štyridsať okienok, v rade k nim stálo (a teraz bez srandy) približne dvetisíc ľudí. Chvíľu sme sa rozhodli postáť tiež, testujúc rýchlosť byrokratickej premávky. Po chvíli a krátkom prepočte som chytil D. za ruku a suverénne prešiel okolo všetkých tých ľudí. Nenávidím, keď to urobí niekto iný, ale začať dovolenku na opačnej strane zemegule zmeškaným letom na iný ostrov sa mi rozhodne nezdalo ako dobrý nápad. Z očí chlapca, pred ktorého sme sa predbehli bolo vidieť, že niečo podobné už sám zažil, tak nás s úsmevom pustil pred seba. Na úradníkovi bolo pre zmenu vidieť, že niečo podobné zažíva bežne, tak si suverénne vypýtal "vízový poplatok" 10 EUR na hlavu (s Indonéziou máme bezvízový styk, ak by to niekoho zaujímalo).

Zmeškať let sa mi však nechcelo, o to viac absolvovať peklo, ktoré by nám ten štátny zamestnanec vedel urobiť, ak by som sa s nim začal hádať. Tak som prispel jeho deťom na univerzittné štúdium. Utekali sme ďalej k batožinovým pásom. Tam nastala zrada. Na ruksaky sme čakali celú hodinu. Keď sme ich schmatli, mal som ešte perverznú predstavu, že by sme ten ďalší let mohli stihnúť. To som však nevedel, že odlet je z iného terminálu. Ak by vám niečo podobné hrozilo v budúcnosti vedzte, že letisko v Jakarte je obrovské. Také obrovské, že presun medzi terminálmi trvá autobusom polhodinu. K pultíku sme dorazili 17:40 s tým, že 17:25 malo lietadlo odletieť. Niekde vzadu v hlave sa mi premietal ešte ten obraz, že halami terminálu C sa ešte pred minútou niesol hlas nejakej letušky, ktorá v indonézštine vyvolávala slovenské mená, na ktoré lietadielko stále poslušne čakalo. No iste. Keď sme pultárovi ukázali letenky a on zbadal časový nesúlad, jemne sa oprel rukami o pultík a ukázal von oknom na nebo, že "tam niekde je!"

Takže to bolo naše prvé zmeškané lietadlo v živote. Čo ma však prekvapilo (nakoľko v Európe je niečo také nemysliteľné), letenky na ranný let sa dali stále kúpiť a stáli len 110€. Tak, že daj! Po vyriešení tohto problému však vyvstali hneď ďalšie dva:

  1. kde budeme spať?
  2. a ako pôjdeme na ten zajtrajší výlet do džungle, ktorý začína v čase nášho odletu?

Pekne po poriadku. Sadli sme si na zem a na letiskovej wifi s rýchlosťou vytáčacieho modemu sme našli "letiskový hotel". Letiskový v Jakarte znamená, že k nemu idete asi hodinu taxíkom a letiskový je len preto, že si to napísali na stránku. Taxikár o jeho existencii nemal ani šajnu, tak sa pýtal asi siedmich miestnych, že kde by sa asi tak mohol nachádzať. D. zatiaľ vytelefonovala posun nášho výletu do džungle o deň, takže oba kamene zo srdca padli na zem. Stihol som do nich ešte poriadne kopnúť, aby odleteli čo najďalej.

Posledný problém večera bola večera. Zmyli sme zo seba 24-hodinový let a vyšli sme do... uličiek medzi domami. Miestne vône, túlajúce sa mačky a domáci posedávajúci na malých plastových stoličkách pred domčekmi ma prepli do ázijského módu. Hneď som vedel, čo a ako. Po pár desiatkach metrov sme našli vybetónovaný priestor medzi troma priemyselnými garážami, odkiaľ sa šírila vôňa jedla a kde sedelo asi desať domácich. Zlaté pravidlo hodovania v Ázii vraví, že "jedz tam, kde je čo najviac miestnych." Tak sme sa usadili na plastové stoličky, zvyšok osadenstva prestal prežúvať a mama-kuchárka so synom-čašníkom chytili miernu paniku, ako nás budú obsluhovať. Problém napokon vyriešilo ukazovanie prstami a skutočnosť, že Nasi Goreng (indonézske národné jedlo) robia aj v bratislavskom SushiTime. Tak, že dvakrát a dve coca coly.

Najedli sme sa ako hradný pán s hradnou pani. Za tri doláre dohromady. A to na nás ešte určite zaryžovali (:

Sumatra

Červená farba znázorňuje cestu opísanú v tomto príspevku, šedé cesty sú opísané v predchádzajúcich príspevkoch

Posunutým letom o deň sme sa nakoniec predsa len dostali na Sumatru. Práve tento stratený/nájdený deň sme chceli využiť na preskúmanie jej najväčšieho mesta - Medanu, čo sme v pôvodnom pláne nemali. Na mape vyzerá ako menšie mestečko, čo je však v Ázii bežný omyl. Medan má cez dva milióny obyvateľov a ako každé osídlenie v Ázii, katastrofálnu infraštruktúru. Cesta z letiska do centra trvala nejakú-tú hodinku a následne rikšák nevedel dlho nájsť naše ubytko. Naše skúmanie teda začalo aj skončilo na večeri, ktorú sme našli v jednej vývarovni preplnenej miestnymi. Budem to volať vývarovňa, pretože popisom reštaurácia by sa stratili tie čarovné aspekty týchto prevádzok.

Aby ste mali obraz, čo si pod ázijskou vývarovňou predstaviť: zastrešený (väčšinou) priestor v objekte bývalej garáže alebo obchodu, kde zbúrali všetky nadbytočné steny (aj tie nosné). Na jej okraji, prakticky na ulici, sa nachádza pult (2-3 školské lavice) so všetkými ingredienciami, koreninami a mäsom. Tomu tróni obrovský wok (priemer jeden meter) a/alebo rosť na grilovanie. Na ulici preto, pretože zabudnite na nejaké odsávanie vzduchu (dymu). Ten ide buď na ulicu, alebo k hosťom. Wok/gril väčšinou obsluhuje otec ako hlava rodiny a ak je vývarovňa väčšia, tak mu pomáha jeden zo synov. Manželka/dcéra mu robí pri varení support a reve po ostatných členoch rodiny, ak treba niečo doniesť alebo odniesť. Zvyšok potomstva behá pomedzi stoly, roznáša/odnáša taniere a starí rodičia ich niekde vzadu v lavóri umývajú. Jedinou výnimkou v tejto hierarchii je, ak jeden zo spomenutých je zároveň najsympatickejším členom rodiny. Ten má vtedy za úlohu chodiť pomedzi stoly, tľapkať zákazníkov po chrbte, vtipkovať, ospravedlňovať sa za popletené objednávky, utierať stoly stále tou istou handrou a rozdávať účty.

Vývarovňa pritom môže byť takmer hocičo - od najmenšieho stánku na kolesách, obsluhovaného jediným človekom, ktorý ho zloží kdekoľvek na ulici, cez stredné "prevádzky" s dvoma až troma ľuďmi, ktorí si svoje živobytie rozložili na ulici, kde bežne bývajú parkovacie miesta. Pridajte si k tomu rôznofarebné plastové sedenie od malých podnožiek až po záhradné stoličky, plachtu nad hlavou (á la trhovisko), obrovský prenosný chladiaci box na nápoje a všadeprítomnú vôňu jedla, vravu a hulákanie. To je Ázia, ktorú milujem.

Týchto vývarovní sú v ázijských mestách milióny. Obydlia mnohých obyvateľov totiž z priestorových a finančných dôvodov nemajú kuchynský kút, variace náčinie či nebodaj samostatnú kuchyňu. Druhým dôvodom je nízka cena jedla, najesť vonku sa dá vyslovene za pár centov. A tretím dôvodom je socializácia; vo vývarovni stretnete všetkých svojich susedov, kolegov či rodinu. Všetci z rovnakých dôvodov raňajkujú, obedujú a večerajú vonku. A preto je zlatým pravidlom si vybrať tú, kde je najväčší počet domácich.

V tejto vývarovni som však zažil niečo nové - hudobníkov. Odrazu sa odnikiaľ zjavil huslista s gitaristom a začali hrať. Čo im chýbalo na počte strún, to nahradili oduševnením a vážne hrali celkom dobre. Asi po piatich pesničkách, pričom jednu s nimi spievalo celé osadestvo stravníkov, obehli stoly a pozbierali drobné. Milé rozptýlenie. Avšak po nich prišli ďalší dvaja. A znova. A zase. Prakticky stále tam niekto hral a vyberal peniaze. Pri našom odchode sa tam dokonca vrátili tí úplne prví.

Po večeri sme si dali ešte obligátne hľadanie hostela, nakoľko takmer v každom ázijskom meste všetky uličky, vchody a nápisy vyzerajú rovnako. Chvála smartfónom a GPS.

Na druhý deň ráno po nás prišlo SUV, ktoré nás odviezlo do Bukit Lawang - mestečka na okraji džungle, kam smerovali naše ďalšie kroky. Pochopiť, prečo po nás prišlo SUV a nie nejaký starý školský autobus či minivan, ako bolo v Ázii železným pravidlom, nám trvalo len po vstup na vidiek. Vidiecka cestná infraštruktúra bola totiž taká, že nebola žiadna. Podľa mojej teórie nejaký miestny hrdina raz ukradol z mesta domiešavač, v rodnej dedine začal sypať asfalt a neprestal, pokiaľ z auta nevysypal všetko. To, že nešiel vždy priamo po ceste, rovnakou rýchlosťou alebo rovnomerne pritom nehralo úlohu. Bol predsa hrdina. A tento hrdinský skutok sa musel odohrať 2-3 dekády dozadu. Jeho čin dodnes pripomínajú malé ostrovčeky asfaltu, vyvýšené nad polmetrovými jamami plných blata a kaluží.

Aj preto trvá v Ázii prejsť sedemdesiat kilometrov tri hodiny. Za slnečného dňa. V ideálnej premávke. Je vám jasné, že prienik posledných dvoch skutočností je veľmi zriedkavý, že? Nakoniec sme dorazili do dedinky učupenej pod zahmleným pohorím a rozprestierajúcej sa na dvoch brehoch rieky. Tie boli poprepájané rôznymi mostami, mostíkmi a lávkami, kde počet či pravidelnosť dosiek nehrala rolu. Keďže rieka bola dosť široká, prejsť po moste bol zážitok ako z filmu Indiana Jones. Na druhej strane sme sa naraňajkovali, čo prakticky znamená zase ryža. Ako sú v Číne rezance ľubovoľným jedlom dňa, tak je ním v Indonézii ryža. Ryža taká, ryža hentaká, s tým či oným, ryža bola istota. Kde sa objavovalo viacero západniarov, tam sa miestni naučili robiť aj omeletu, ale to je k pestrosti jedálnička asi tak všetko. A káva bola hnusná, čo v podstate nebolo nič nové.

Chvíľu na to sa nás ujal mladý junák, že nás vezme do džungle (na obrázku úplne naľavo). Keď som sa spýtal na zvyšok skupiny (v Ázii pokiaľ ťa nenaženú do skupiny, tak niečo nie je v poriadku), mládenec povedal, že sme prišli oveľa skôr, ako bolo zvykom (aby nie, veď sme šli po hrdinskej diaľnici). Asi po hodinovom stúpaní do kopca, pár hadoch a množstve koreňov vyzerajúcich ako hady (človek si začne dávať mimoriadny pozor na nohy, až kým si netresne hlavu o konár), sme sa ocitli v redšej časti lesa, kde sme našli jeho prapôvodných obyvateľov.

Podľa chlapca bolo bežné stretnúť za deň jedného či dvoch orangutanov, nakoľko džungľa bola obrovská a neexistoval v nej nejaký pevne určený turistický chodník. Išlo viac o náhodnú prechádzku lesom s pozorným sledovaním korún stromov. Každá druhá či tretia výprava nemala šťastie vôbec. Nám sa ale podarilo vidieť sedem kúskov a dokonca aj jedno mláďa. Junák nám povedal, že rozpoznať od seba jednotlivé primáty nie je najmenší problém, údajne má každý vlastnú tvár a správanie. Sprievodcovia im dali aj mená a jedna z nich (Katie) bola natoľko zvedavá, že prišla takmer na dotyk.

Bolo sympatické, že miestni nevyužívajú orangutany ako turistickú atrakciu, nekŕmia ich kvôli tomu, aby mali turisti fotku s opicou. Celý deň sa niesol v znamení tichej prechádzky lesom a pri spozorovaní orangutana jemným našľapovaním a tichým ukazovaním do vzduchu. Spúšť fotoaparátu bola často tým najhlasnejším zvukom.

Po zvyšok dňa sme teda ďalej putovali tropickým lesom a okrem orangutanov stretávali ďalších jeho obyvateľov, od gigantických mravcov a pavúkov až po indonézskeho páva, ktorý by tie naše pipiny bez problémov "dal do porádku". Počas obeda v džungli (rozbalenie plastových krabičiek s ryžou) sme museli dávať pozor na mierne agresívneho makaka, ktorému by ochutnať ryžu vôbec nevadilo.

A ako väčšina výletov v Ázii, aj tento skončil prekvapením, o ktorom nám dopredu nepovedali. Po celodennom stúpaní sme vyšli niekoľko kilometrov nad dedinou, kde nás čakali dvaja chlapci. Tí akurát zväzovali dohromady štyri staré duše z pneumatík traktora do provizórnej plťky. "Všetky veci si dajte do tohto vaku, lebo kým prídeme do dediny, budete celí mokrí." Chcel by som vedieť, ako sa tvária turisti, ktorí pri sebe nemali náhradnú sadu oblečenia. Jeden z "rafťákov" sa chcel blysnúť svojou angličtinou, no jediné, čo vedel, bola koleda roľničky. Tak dvaja západniari a traja domáci, v júli a na rieke, spievali v indonézskej džungli roľničky.

Sibayak

Počas nášho spievania roľničiek na rieke s troma Indonézanmi začalo pršať. Pekný tropický lejak. Keďže sme však boli kompletne premočení z raftovania, až tak to nevadilo. Poodrážali sme sa zadkami od pár riečnych skál a doplavili sa až do dediny. Tam sme niečo (áno, ryžu) zhltli a vydali sa k autu, nakoľko nás čakal ešte presun do Berastagi, mestečka na úpätí sopky Sibayak.

SUV-čko nám ešte pred cestou poslúžilo ako kabínka na prezlečenie. Suchý a spokojný som sa usadil na zadnom sedadle. Trochu som sa bál, že na sopku pôjdeme tou istou hrdinskou cestou, ktorou sme prišli. A nemýlil som sa. Po troch hodinách plahočenia sa asi tridsaťkilometrovou rýchlosťou by ma málokto presvedčil, že to môže byť ešte horšie. Bolo. Kto si pamätá ešte starú cestu Donovalmi (pred jej rozšírením) alebo prejazd Čertovicou a natiahol by ho na štyri hodiny, získal by hrubú predstavu o našej ceste do Berastagi.

Ale k tej veselšej časti. Mali sme na internete vyhliadnutý jeden guesthouse, pri ktorom nás šofér po asi ôsmych hodinách neprerušovanej jazdy vyhodil o desiatej večer. Môj pokus o zdvorilostnú konverzáciu vtipnou otázkou, či sa ešte chystá ísť naspäť, bol zrušený odpoveďou, že chystal. Pozrel som do kopca na guesthouse len aby som zistil, že je všade tma. Pre istotu som ho teda poprosil, aby chvíľu počkal a D. som poprosil, aby počkala s ním (keby sa rozhodol ujsť). Nebolo to možno rytierske, ale zúfalá situácia... Vybral som sa do kopca. Po nazretí cez niekoľko okien som v jendom zahliadol slabučkú žiaru zo vzdialenejšej izby. Podľa rozhodenia nábytku som usúdil, že tam by tak mohli bývať domáci, tak som zaklopal na okennú tabuľu. Musel som to ešte trikrát zopakovať, než sa tiene dali do pohybu. O chvíľu už predo mnou stála asi šesťdesiatročná pani, ktorá po anglicky samozrejme nevedela ani ťuk.

Obzrel som sa dole pod kopec, či tam ešte je D., náš šofér a naše veci. Auto som zahliadol, čo ma síce potešilo, na druhej strane som tým prišiel o vnútornú výhovorku utiecť z mojej nezávidenia hodnej situácie. Stará pani totiž na mňa stále zazerala, že čo chcem. Povzdychol som si, spomenul na Čínu a pustil som sa s ňou do medzinárodne rozšírenej končatinovej konverzácie.

Priloženie spojených rúk k lícu, nahnutie hlavy na stranu, zavretie očí. Ukázanie dvoch prstov. Na moju hruď a dole kopcom.

Pani chvíľu premýšľala, potom vystrčila ukazovák a zmizla v dome. Objavila sa s mobilom a niekam volala. Ukazovák nespúšťala. Predpokladal som, že volala nejakému potomkovi, ktorý mal penzión na starosti. Šťastie ma neopustilo, nedovolala sa.

Zvraštila pery a následne celú tvár, čo bolo veľmi povzbudivé gesto. Zahľadeľa sa do neba a niečo začala počítať na prstoch. Znova ukázala ukazovák a zmizla v dome. Po chvíli vyšla s veľkým zväzkom kľúčov, na ktorom visela ružová plyšová papuča väčších rozmerov, než by bolo vhodné. Zamierila k jedným dverám, vybrala správny kľúč, no vzápätí sa zháčila. Potom si pleskla do čela a povedala mi po indonézsky, že tam niekto býva (aspoň tak som to pochopil). Rovnaká scéna sa zopakovala pri ďalších dverách. Keď sme sa presunuli k tretím, už som bol zmierený s tým, že vôjdeme niekomu do izby v strede spánku. Alebo niečoho iného. Zámok klikol a dvere sa otvorili. Vnútri nikoho. Chvíľu to vyzeralo, že pani bola touto skutočnosťou oveľa viac potešená, ako ja. Odsunula dvere a rukou ma ponúkla vstúpiť. Prehliadol som si izbu.

"Ónly uan," povedala. Predbehla tým moju otázku, či majú aj niečo "iné". Tak som teda súhlasil a zbehol po D. a veci. Šoféra som poslal preč. Nechcel som, aby tam bol, keď D. zbadá našu izbu. Rozhodol som sa jej prezentovať fakty bez možnosti úniku.

Neskorá nočná hodina, únava a totálna tma (verejné osvetlenie na vidieku je vymoženosť vyspelých krají) napokon rozhodli, že ostávame. Pani som sa v posunkovej reči spýtal na peniaze, na čo veľavýznamne mávla rukou a ukázala za horizont. Asi zajtra. Izba pôsobila presne tým dojmom, že so svojim spolucestovníkom zabudnete na všetky vaše rozdiely a spíte buď v kŕčovom objatí, alebo chrbtami nalepenými na seba s papučami pripravenými na vraždenie viacnohých nepriateľov.

Zbehli sme ešte "do centra" na rýchlu večeru. Všade sme sa pokúšali zistiť, ako sa dostať na sopku, no bez úspechu. Vrátili sme sa do penziónu a skúsili ešte z iternetu vymačkať nejaké informácie. Keď tu zrazu sa, o polnoci, z ničotnej tmy vynorili dve ženské postavy. Najprv som rýchlo hľadal papuču, ale potom pristúpili bližšie a svetlo odhalilo, že patria k nášmu európskemu druhu. Slovo dalo slovu a zistili sme, že nad ránom idú na sopku a výlet organizuje syn tej starej panej, čo nás ubytovala. Odchod o štvrtej ráno, výstup s čelovkami a sledovanie východu slnka na sopke. Prečo nie, veď to bolo už o štyri hodiny.

Poznáte ten pocit, človek si ľahne, zavrie oči a o dve sekundy ním niekto zatrasie, že už sú štyri hodiny ráno. Hurá na sopku. Dole pri ceste sme sa stretli s ďalšími troma múmiami, nasadli sme do rozheganého džípu a vybrali sa do základného tábora. Asi po dvoch hodinách stúpania sa začala hustá tma rozostupovať prvému šeru a po ďalšej hodine sme mohli vypnúť čelovky. Nedlho na to sme horolezeckým výkonom zdolali aj posledných sto metrov k vrcholu, odkiaľ sme zbadali, že sa k nám po rôznych cestičkách hrnú desiatky a desiatky ďalších nadšencov východu slnka. Na vrchole sme ale medzi prvými boli my, tak sme si obsadili najlepšie fleky. Škoda len, že celá obloha bola zatiahnutá. Východ slnka teda pripomínal kúzelné číslo, na záver ktorého kúzelník zabudol vytiahnuť králika z klobúka.

Ako bolestné nám naši sprievodcovia pripravili návštevu miestnych kúpeľov, čo bolo v podstate asi šest vybetónovaných bazénov (u nás také boli za komunizmu - tehelné pole a podobne), do ktorých napúšťali vodu z termálneho prameňa. Keďže sme boli prví na sopke, prví sme boli aj nadol a v kúpeľoch, ktoré sme tak mali asi hodinu celé pre seba. Voda v jednotlivých bazénoch sa odlišovala len svojou teplotou od vriacej až po sviežu. Domáci za nami ešte prišiel, či si nedáme nejaký drink. Chudák určite myslel čaj alebo kávu, no ja som mu zahlásil "Whisky!" V očiach sa mu objavilo zdesenie, ako keby ma práve pristihol v bazéne s jeho jedenásťročnou dcérou. Zamračil sa a nahnevane odišiel. Až vtedy mi došlo, že som v moslimskej krajine, kde je alkohol prinajlepšom tabu. Môj fault.

Asi hodinku sme sa ešte kúpali a vymýšľali, čo ďalej. Keďže sme sopku zvládli oveľa skôr ako sme rátali, rozhodli sme sa pre odchod k jazeru Toba ešte v ten deň. V "centre" som zahliadol búdku Tourist Information Centre, že tam budú vedieť. Hneď po návrate som sa ta teda vybral a skoro som onemel, keď som za pultíkom našiel syna starej panej, u ktorého sme bývali a ktorý nám zariadil výlet na sopku. Zasmial som sa, on mi dal zľavu a o dve hodiny sme mali vyraziť.

S D. sme sa pobalili a pre dostatok času vybrali ešte na obed. Po ceste nás zastavilo pubertálne chlapča, že či sa s nami môže odfotiť. Keď sme sa ho spýtali na dôvod, povedal, že loví turistov. Jeho angličtina bola celkom obstojná, tak som sa s ním pustil do konverzácie, že čo to znamená a prečo nie je v škole. Ukázalo sa, že tieto dve veci spolu súvisia. Keďže v Indonézii nie je učiteľov angličtiny dostatok, deti dostali úlohu namiesto vyučovania ísť do ulíc a "loviť turistov". To znamená rozprávať sa s nimi, možno ich chvíľu sprevádzať, spoznať ich životné pomery a povedať čo-to o svojich. Ako dôkaz mali doniesť učiteľom spoločné fotky - úlovky. Rozhodol som sa to využiť, tak som mladému povedal, nech nám ukáže, kde sa tu dá dobre najesť a počas obeda sa s ním porozprávame.

Zaviedol nás do akejsi mexicko-indonézskej reštaurácie. Vyzval som ho, nech si objedná, na čo má chuť, že pozývam. Bol vyziabnutý tak, že som očakával štvorchodové menu, no mladý si rozkázal obrovský zmrzlinový milk shake. No dobre. Nasledujúcu hodinu sme sa rozprávali o našich krajinách, porovnávali systémy ich fungovania a smiali sa alebo žasli nad rozdielmi. Podľa toho, aké boli veľké. Pikoška chalan mal povinnú školskú dochádzku 10 rokov, 6 dní v týždni a bez akýchkoľvek letných prázdnin. Keď sme mu povedali, že u nás sa dva mesiace v roku nechodí do školy, chvíľu si nás premeriaval, či ho neklameme. Býval s matkou v neďalekej dedine (názov lazy alebo kopanice by však bol výstižnejší), otec ich opustil. Starali sa spolu o rodinnú farmu a chlapča pri tom chodilo do školy.

Po čase sa trochu osmelil a začal vyzvedať on. Povedali sme mu, že ideme na jazero Toba. Zasnene sa zahľadel do diaľky, že tam chce ísť celý svoj život, lebo miluje plávanie. Tu sme s D. najprv prekvapene pozreli na seba a potom naňho, či si tentoraz nerobí srandu on z nás. Jazero Toba bolo od tej dediny vzdialené asi 3 hodiny cesty a cena lístka na autobus sa pohybovala v desiatkach centov.

"A prečo si ešte nebol?" znela teda moja otázka. Mladý sa začal ošívať a vyhovárať na povinnosti, hneď som však vycítil, že išlo o peniaze. Spoločne sme ešte dojedli obed a šiel nás odprevadiť k autobusu. Po ceste som mu prikázal, nech si napíše moje číslo. Nechápal, ale písal. Následne som mu do ruky vrazil ekvivalent asi tridsiatich eur v indonézskej mene a prikázal mu, že ich môže minúť len na výlet k jazeru. A na mobil nech mi pošle fotku ako "úlovok". Nadšene a s vlhkými očami súhlasil. Spolu s D. sa ešte skamarátili na facebooku, keby sa mu nepodarilo poslať fotku. A hoci som si myslel, že peniaze zhrabne a v živote o ňom nebudem počuť, o pár dní sa na jeho stene objavila fotka z jazera, kde mal úsmev od ucha k uchu.

Naša cesta k jazeru patrila k tým romantickým. V sedemmiestnom SUV sme sedeli siedmy, čo bol luxus. Síce nie až taký, keby cesta trvala len hodinu a auto by bolo vyrobené na európske rozmery zadkov, ale vďační sme boli aj za to. Šofér síce vyzeral, že je to asi jeho tretia cesta po získaní vodičského preukazu (utešoval som sa, že musí niečo také predsa mať), ale do cieľa sme napokon došli. Nasadli sme na trajekt a hurá na Samosir - ostrov v strede jazera. Obligátne sme poblúdili ešte po zopár hosteloch, kým sme našli jeden voľný a vybrali sme sa na večeru. Podľa tripadvisora bola tá najlepšia reštaurácia na celom ostrove hneď pod našimi oknami. A skutočne, rybky vylovené priamo v ten deň z jazera, pred nami grilované a voľne dostupné PIVO, pri ktorého pití na mňa nikto nezazeral.

Samosir

Počas mojich ciest si robím denné zápisky heslovitou formou. Pri ich čítaní počas zvečňovania týchto spomienok na blogu sa musím častokrát usmiať. Vyzerá to nejak takto:

...cesta do Bukit Lawang, hrdinská diaľnica, raňajky, hnusná káva, orangutany, žraločie pávy, kradnúca opica, raft a lejak, týpek spieval roľničky, 10x Čertovica do Berastagi...

Keď som však zbadal prvé slovo "dnešného dňa", rehotal som sa pár minút. Znelo: "randáliskokohútiskovedľakokotisko".

V Ázii či spíte v hoteli, hosteli alebo penzióne, vždy vás čaká približne nasledujúca noc: do nejakej jednej alebo druhej nad ránom prichádzajú na izby turisti, väčšinou s veľkým hlukotom. O nejakej štvrtej začne kikiríkať kohút, ideálne ôsmy. Každý domáci, bez ohľadu na to, či vlastní alebo prevádzkuje hotel, má predsa hydinu. Do polhodiny po kohútoch sa odvšadiaľ vyroja miestni. Začnú upratovať, vysávať a hádzať metle o zem. Deti výskajú, štrngajú taniermi a všetci pri tom po sebe veselo hulákajú. A ak máte to šťastie, že vo vedľajšej izbe prebýva turista-ázijec, pripočítajte k jeho rannej hygiene polhodinu chrchlania. Neexistuje zaručenejší spôsob, ako sa naučiť pravidelne skoro ráno vstávať, ako dlhší pobyt v Ázii.

Na raňajky sme zbehli o dva domy ďalej. "Raňajkáreň" spoznáte na ďalekom východe jednoducho. Je to každá vývarovňa, ktorej stoličky sú už ráno zložené zo stolov a medzi nimi behajú mačky alebo sliepky. Objednali sme si verziu "amaricano" a za dve eurá sme dostali približne toto:

Zlý dojem z noci bol zapudený, hor sa na nový deň. Panej sme sa spýtali, kde sa tu dajú požičať motorky. V Ázii požičiava motorky takmer každý. Niektorí dokonca oficiálne. Zhodou okolností aj čašníčkin muž, ale ten motorku v daný deň potreboval, tak nás poslala naspäť k našej chyžnej. Tá zavolala bratrancovho otca koňa brata a o chvíľu stál skútrik pred nami. Občiansky či vodičský nikoho nezaujímal, hlavne daj peniaze a natankuj.

Prvá zastávka bol Tomok. Hrobka miestneho kráľa, ktorý v (našom) stredoveku zaviedol na ostrove kresťanstvo. Údajne to bola prvá a jediná enkláva tohto druhu v celej Ázii. Pri vstupe na posvätné miesto som si musel prehodiť cez jedno plece akýsi šál. Ženy túto povinnosť nemali. Zaujímavé. Hrobky vyzerali malo. Ázijci vo všeobecnosti nie sú vysokého vzrastu, ale stredovekí Ázijci museli byť malinký. Morbídne mi to pripomenulo hrobčeky malých detí.

Dvaja bieli, zaujímajúci sa o miestnu kultúru. Okamžite sme boli stredobodom pozornosti, úsmevov, pohľadov a asi tuctu fotiek s miestnymi. Stánkari a obchodníci boli celí bez seba. Oridžinlhendmejddžustforju. D. ich uspokojila akousi hodvábnou šatkou, ja som kúpil obligátnu magnetku. Naspäť do sedla motorky. Plán sme nemali. Túlali sme sa krajinou, kam nás sklon cesty a kvantita výtlkov pustili. Občas sme objavili aj niečo takéto:

Pomaly sa schyľovalo k obedu. Začali sme teda pozornejšie sledovať dedinky, ktorými sme prechádzali. Väčšina z nich vyzerala ako cez kopirák. Tu sliepka, tu pes, tam babka. No odrazu sme zbadali veľký dav ľudí, pobehujúce deti, hluk a piskot píšťalky. Jeden by si myslel, že zamieriť na cudzom kontinente, cudzej motorke a s cudzím odtieňom pleti medzi stovky miestnych nie je práve bezpečný nápad. No presne to som urobil. Miestni však boli mojim počínaním oveľa viac prekvapení ako ja, tak mi zarazene ustupovali. Vzduchom sa niesla vôňa jedla praženého na oleji a grilovaného mäsa v marináde.

Po pár metroch sme zistili, čo spôsobil ten rozruch. Dedinský futbalový zápas. Ihrisko, ktoré táto pololúka mala pripomínať, bolo skutočne unikátne. Na udupanej hline hrubé a nepravidelné trsy trávy, mierny sklon do kopca a na priamo na hracej ploche dokonca stál nepoužívaný elektrický stĺp. Pripojil by som aj video, len stala sa mi taká vec... Vytiahol som telefón, dve minúty som sa s ním točil v dave, zachytávajúc tento výjav. Potom som ho zložil, aby som vypol nahrávanie a v skutočnosti som ho až vtedy zapol. Uvedomil som si to, bohužiaľ, až večer na izbe. Pripájam teda zábery z iného zápasu, tentoraz z Ubud-u na Bali, čo bol seriózny mestský zápas. Ale pre utvorenie predstavy postačí.

Zhrabli sme tam nejakú opekanú ryžu a odišli z davu do tieňa neďalekého kostola. Asi to znie ako čudné miesto na obed, ale biely človek v Ázii sa pri katolíckom kostole cíti tak akosi viac doma.

Motorka po ryži a dvoch mandarínkach znova zavrčala, vypustila štipľavý dym spáleného benzínu a išlo sa ďalej. Prešli sme niekoľko dedín, veľkým oblúkom obišli veľkého hada na ceste, ktorý "skočil" po motorkárovi pred nami, až sme dorazili na pláž. Nebyť faktu, že sme boli na jazere, uveril by som, že sme pri mori. (Relatívne) čistý piesok, vodné bicykle, slnečníky a smetné koše v pravidelných rozostupoch. Úzke betónové chodníčky vedúce k vode boli poctivo rozpálené ako v akomkoľvek inom letovisku. Ak sme niekde len pútali pozornosť, tak tu sme ako dvaja bieli v plavkách svietili ako supernovy. Drobné Aziatky civeli na mňa, čo by ich partnerom možno aj prekážalo, keby tí neciveli oveľa viac na D. Berúc to už ako súčasť folklóru sme sa vykúpali, vyslnili a hurá opäť na skútrik.

Cestou späť sme sa zastavili v batackej dedine. Batakovia boli (a na niektorých miestach ešte sú) pôvodní domorodí obyvatelia severnej Sumatry. Tí zobrali za svoje stavať si domčeky s netradične tvarovanými strechami. Dôvodom bolo, že ich dom slúžil na všetko. Väčšinou bol postavený na koloch (pozri obrázok nižšie), jednak ako ochrana proti vode a jednak to bolo ideálne miesto, kde ohradiť svoj dobytok na noc. Do domu sa teda vstupovalo po drevených schodíkoch smerom nahor, takže prízemie začínalo niekde v úrovni hrude. Tu boli skladovacie priestory a veľký priestor pre pec, rošt a otvorený oheň. Zvláštny sklon striech sa teda odvíjal od potreby variť vo vnútri a práve ohyb strechy umožňoval prirodzený odvod dymu z domu. Na ďalšom poschodí, ak boli obyvatelia majetnejší, bolo miesto na spanie. Ak to boli chudobnejší Bataci, mali nad prvým poschodím jednoducho zavesené hamaky.

Spoločne so skútrikom sme pomaly zamierili domov, obzerajúc si ešte okolitú krajinu. Po ceste sme našli sme zopár čarovných miest a dokonca jeden obrovský batacký dom. Ten sa nachádzal v opustenom areáli a bez nejakých obrázkov či tabuliek nám teda nebolo úplne jasné, na čo slúžil. Tipoval som oficiálne návštevy, kultúrny dom alebo niečo podobné.

Večeru znova vyhrala pečená rybka z jazera a pivo. Následne sme sa vybrali na balkón užiť si nejakú-tú kinematografiu na iPade, no po chvíli sa k nám priplichtila miestna škuľavá mačka. Zvláštne bolo, že skoro všetky mačky, ktoré sme v Indonézii videli, boli škuľavé. Nie, že by vyslovene narážali do stien, avšak oproti našim domestifikovaným beštiám sa im výrazne krížili oči. Táto bola navyše až otravne prítulná a nedala sa odohnať, aby mi do sekundy zase nepochodovala po hlave. Tak sme pozerali traja.

Cesta do Jogyakarty

Keďže mám ráno vo zvyku vstávať pomerne skoro, využívam to najmä v lokalitách, kde je voda. Nebolo tomu inak ani na opačnom konci zemegule. Kým D. spala, vyšiel som potichu z izby. Škúliaca mačica samozrejme celú noc prespala na našej terase a teraz ma už čakala s novými silami. Zamieril som rovno k jazeru a prešiel okolo bandy indonézskych tínedžerov. Ich nálada sa, po tom, ako ma zbadali, zmenila z rozjarenej na zdesenú. Aby si chápal, v Ázii je skoro všetko naopak. Pre nás kúpanie v jazere - normálka. Ale pre nich? Neakceptovateľný akt obnaženia tela, opálenie sa a vyvinutie spontánnej športovej aktivity.

Šípka do vody a hor sa kilometer od brehu. Mačica zatiaľ prešľapovala na kraji jazera, netrpezlivo čakajúc na môj návrat. Mladí po mne občas pokukovali, či ten blázon nepotrebuje zachrániť. Mimochodom, chcel by som ich vidieť po tých predchádzajúich vyplašených výrazoch, ako by ma išli zachraňovať.

Na brehu som sa usušil od kolien nahor (mačka sa postarala o zbytok) a zbehli sme na raňajky. Onedlho už prirazila k brehu loďka, ktorá bola našou spojkou s prístavom, odkiaľ nás mál odviezť bus priamo do Medanu na letisko. Rezervovali sme si cestu pomerne skoro. Jeden zmeškaný let sme už absolvovali a ani hromadná doprava v týchto končinách sa nevyznačovala prílišným dbaním na grafikon. Počas nášho čakania na autobus stojí len za zmienku miestny "vybavovač", ktorý sa po celý čas holil na sucho (viď foto) a jahodová fanta. Mimochodom, hnus so zaujímavou chuťou.

Autobus nielenže nemeškal (aby človek mohol sám seba poplieskať po rameni, ako prezieravo si to naplánoval), on dokonca prišiel do cieľa ešte pred očakávaným príchodom. Navyše v Medane neboli ani zápchy, čo bolo už samo o sebe neskutočné. Aby nám však nebolo ľúto, autobusár nás, namiesto sľubovaného letiska, vyhodil v centre mesta. Po našich protestoch a telefonáte vybavovačovi, ktorý sa tam podľa mňa ešte dodnes holí, nám len sucho oznámili, že aj odtiaľ predsa musí ísť nejaký autobus. Mal zarobené a už sme neboli jeho problém, prirodzene.

Na letisko sme napokon prišli 14 hodín pred plánovaným odletom. Tým som prekonal aj môj osemhodinový prestup v Moskve. Na check-ine nás, dá sa povedať, slušne vysmiali. Pre letiskový personál je iný kalendárny deň ako pre nás iná planéta. Neostávalo nič, iba sa prejsť miniatúrnym letiskom a nájsť si miesto, ktoré bude počas najbližšieho pol dňa pohodlným prienikom množín 1) neveľkého, no dostatočného osvetlenia, 2) malej frekventovanosti ľudí, 3) nižšou hladinou hluku, 4) s postačujúcou vzdialenosťou k záchodom, 5) realtívne dobrým wifi signálom a 6) operadlom nelámajúcim chrbát.

Počas nášho mapovania terénu sme narazili na letiskový Starbucks. Okamžite sa vo mne začali biť dva pocity. Prvým bol odpor k návšteve podniku, ktorý robí kávu pre ľudí, ktorí nemajú radi kávu. A druhým bola skutočnosť, že to bola za dva týždne prvá možnosť dať si espresso z poctivého stroja. Napokon vyhralo espresso, tak som si dal v priebehu pätnástich minút rovno tri. Pri treťom sa ma už barista pýtal, či budem v poriadku.

Za zmienku z daného večera stoja ešte dve veci. Prvou bola naša letisková večera, ktorá stála toľko ako dva týždne hodovania v pouličných stánkoch. Navyše o následkoch pomeru mäsa a chilli v jedle 1:1 budeš ešte čítať. Druhou bol výpadok prúdu. V istom okamihu sa celé letisko ponorilo do takmer absolútnej tmy. Sprvoti ma napadlo, či to niekde v nasledujúcich sekundách nebuchne, ale nič sa nedialo. Keď to trvalo už takmer dve minúty, začali sme rozmýšľať, či to nebude len akýsi nočný režim. Letisko bolo malé, všetky obchody pozatvárané, v noci sa nelietalo a dohromady nás tam bolo tak zo dvadsať. Dávalo mi to logiku.

Moje domnienky však boli prerušené nastupujúcim vrčaním akoby dieselového agregátu a následným zapínaním jednotlivých halogéniek. A hneď na to sa v letiskovej hale zjavilo toto stvorenie:

Možné je všetko. Napokon sme prečkali do rána a nesmierne sa tešili na odlet.

Jogyakarta (džokdžakarta alebo ako ju nazývajú miestni - džogdža) má asi najmenšie, no zároveň najefektívnejšie letisko, na akom som kedy bol. Štyri odletové/príletové brány, dva batožinové pásy, jedny informácie. No nikde sme nestáli, nikde sme sa netlačili, všetko išlo tak, ako malo. Dokonca ani taxikári neboli takí otravní. Akoby sme ani neboli v Ázii.

Jogyakarta

Taxík sa predieral asi hodinu a pol mestom. Premávka bola tak hustá, že som okolité autá a všadeprítomné motorky cítil ako konáre škriabajúce po tvári. Zo žalúdka sa začali ozývať nepríjemné pocity. Nepochybne chilli zo včerajška. Trmácanie autom mi príliš neprospievalo. Z taxíka som vystupoval už len s námahou a ešte som zvládol odšuchtať sa na sedačku do hotelovej lobby. Prišli sme ale tri hodiny pred check-inom. Vidina postele tak bola stoosemdesiat minút vzdialená. Návrh ísť sa prejsť do neďalekého centra som zamietol a sedačku v lobby som vyhlásil za moju dočasnú pevnosť.

Po hodine si ma recepčná začala všímať čoraz častejšie. Asi som vyzeral hrozne, lebo po chvíli povedala niečo do vysielačky. Polhodinu na to nás oslovila, že je pre nás pripravená izba. Ešte teraz jej posielam vzdušný bozk. Na cimre som zo seba len zhodil veci a vliezol pod ľadovú sprchu. Očakávaný účinok sa dostavil takmer okamžite po zatvorení kohútika. Bol to jeden z tých momentov, kedy je človek vďačný prírode aj za to, že potrava môže vyjsť len dvoma smermi. Po upokojení som prešiel k závesom a zavrel som bodavému svetlu ústa. So zimnicou som zaľahol do postele.

Štyri hodiny na to som precitol. Hoci s telesnými baterkami v červených číslach, nevoľnosť aj bolesť brucha prešli. Bolo treba doplniť energiu. Pri pomyslení na akékoľvek chilli, kari či korenie sa začali vracať nielen nepríjemné spomienky. V Tripadvisore sme vyhľadali Slovákovi geograficky čo najbližšiu gastronómiu. O tri bloky ďalej sa na mape objavila červená bodka, taliansko-francúzska kuchyňa. Drahá jak šľak, ale môj žalúdok mi bol v tú chvíľu drahší. Netrvalo dlho a lámal som francúzsku bagetu a namáčal ju do olivového oleja. Po nej prišli špagety. Človek by neveril, koľko mágie sa skrýva v obyčajných cestovinách, ak ich nájde na druhej strane zemegule.

Žalúdok aj jeho majiteľ sa upokojil natoľko, že výlet do centra dostal zelenú. Prvou zastávkou bol Alun Alun Selatan, jedno z najznámejších verejných miest v Jogyakarte. Plné ľudí, plné vôni, plné svetla. Parku dominovali dva obrovské banyány (stromy). Miestna povesť vraví, že ak si človek zaviaže 50m pred nimi oči a dokáže prejsť poslepiačky rovno až pomedzi ne (medzi nimi je dvadsať až tridsať metrová medzera), bude mať v živote šťastie. Okrem toho, že je to takmer nemožné (dominantná noha človeka núti stočiť sa doprava alebo doľava už po pár metroch), bolo vtipné sledovať desiatky ľudí so zaviazanými očami, ako blúdia úplne opačnými smermi, šmátrajú pred sebou rukami a narážajú do seba. A čo by sme to boli za turistov, keby sme to neskúsili. Samozrejme, obaja sme už po desiatich metroch úplne stratili smer. Navyše ako bieli sme boli vďačnou zábavou pre miestnych, takže sme opäť asi na stovke fotiek uložených niekde v indonézskych smartfónoch.

Park zároveň slúžil ako piknikové miesto. Mnoho rodín či priateľov si donieslo rohože, malé prenosné grily (rozumej kovovú nádobu a k tomu niečo pripomínajúce rošt) a opekali si rôzne verzie satay po celom obvode parku. Kolorit dopĺňalo aj mnoho vypitvaných áut. Aby si rozumel, po celom obvode parku boli rozostavené kostry bývalých automobilov. Šasi starých "chrobákov" či ikonických hipisáckych volkswagenových dodávok. Tie boli prerobené na akési vehikulopedy, či autá na pedále. Po celom obvode oblepené svietiacimi trubicami, LED pásmi a každému kraľovala na streche nejaká bizarnosť, napríklad v podobe metrového skeletu motýľa. Do interiéru sa okrem platiacich pasažierov zmestila aj preexponované audiosústavy, kde každá burácala svojim vlastným hudobným štýlom. Je nutné povedať, že ich tam bolo pár stoviek a výsledná kakofónia zvukov bola... Povedzme, že neharmonická. Ale čo, lepšie raz vidieť ako sto ráz počuť:

Z tohto miesta sme ako Alica králičou norou utiekli v tuk-tuku na Malioboro, párkilometrový nákupný bulvár v meste. Od Baťu cez drevené žirafy až po najšpinavší stánok so streetfoodom, na tejto ulici bolo všetko. Prvú hodinku bolo všetko ok, no akonáhle sme prešli pomedzi stánky s jedlom, môj chilli démon dal znova o sebe vedieť. Tuk-tukárovi som sľúbil odmenu za rýchlosť. Avšak, ako to obyčajne býva, stala sa nám doprava:

Tuk-tukár bonus za rýchlosť nedostal, zato ja som v ten večer objavil nové praktické využitie miešadla na drinky.

Ráno už bolo podstatne lepšie, no stále som sa neodvážil riskovať dávku kari. Našli sme si francúzsku pekáreň. Hoci bola značne deformovaná miestnymi chuťami (párok na vanilkovom rožku s hrozienkami vyhral súťaž bizarnosti), croissant a obložená bageta sa tam našla. I keď koriander z nej letel oblúkom. Odtiaľ už naše kroky viedli k Taman Sari, vodnému palácu niekedy patriacemu princeznej z kráľovskej rodiny. Hoci Jogyakarta je mesto v rámci demokratickej republiky, v jej centre stále stojí sultánov palác s početným služobníctvom a sférou vplyvu. Ten sme navštívili ako ďalší. Teta pri okienku mi nakázala zahaliť sa. Keďže som v batohu nemal nič a v okolí žiaden obchod s cetkami, bola taká milá, že mi dala jednu z kombinéz miestnych zamestnancov. Táto služba sa ukázala ako dvojsečná, nakoľko si ma v rámci verejných priestorov paláca mnoho turistov mýlilo so sprievodcom a miestni s upratovačom. Zase som na pár indonézskych fotkách. 

Odchytili sme tuk-tuk a zaviezli sa na najväčšie kryté trhovisko Pasar Beringharjo. "Handrová časť" bola na štýl všetci majú všetko ale nikto nič zaujímavé. A kartóniky s cenami schovávali ešte rýchlejšie, ako nás zbadali. Raz sa mi podarilo zahliadnuť cenovku 20 000 a keď som sa tety spýtal na cenu, povedala 200 000. Keď som ponúkol 2 000, chytala infarktové stavy a vymenovala mi minimálne sedem detí, ktoré musí živiť. S úsmevom sme prešli do potravinovej časti, ktorá bola oveľa magickejšia. Všemožné vône exotického ovocia, grilovaného a dymiaceho mäsa, čerstvých vetvičiek vanilky či korenín od výmyslu sveta. Zaplavovali nám zmysly, plnili ústa slinami či oči slzami. V rybacej časti aj krk raňajkami, ale ustáli sme to. Predajcovia na seba pokrikovali, vyvolávali ceny, šermovali vo vzduchu rybami a ručili za ich čerstvosť panenstvom svojich nenarodených dcér. Čarovná a osobitá atmosféra, ktorá na mňa urobila silný dojem.

Nastúpili sme na autobus mestskej hromadnej dopravy. Tento adrenalín si doprajem minimálne raz v každej krajine. Oveľa viac si potom vážim našu MHD. Jogja však veľmi príjemne prekvapila. Jednotlivé zastávky nielenže boli nad úrovňou cesty, ale mali výborne vymyslený systém. Z jednej strany sa vystupovalo po rampe, na konci ktorej bola búdka, v ktorej si človek kúpil lístok. Za ňou nasledoval malý hadík, ktorý smeroval do prostriedka platformy. Prví nastupujúci boli teda tí, ktorí čakali najdlhšie. Ak bola zastávka väčšia, hadíkov bolo viac. "Ohlasovateľ" kričal číslo a smer autobusu, ktorý prichádzal k platforme. Otvorili sa dvere a v autobuse stál sprievodca, ktorý nepustil do vozidla viac ľudí, než by bolo vhodné pre pohodlné cestovanie. Počas cesty tento človek rozdával informácie a ohlasoval najbližšie zástavky. Hoci trochu umelý spôsob znižovania nezamestnanosti, na konci dňa veľmi príjemný pocit z MHD a dopravy ako takej. Každý autobus (aspoň tie, ktorými sme išli) bol klimatizovaný a v jednotlivých častiach vozidla sa nachádzali automatizované osviežovače vzduchu, ktoré boli v sparnom dni ako balzam na dušu. Ozajstný klobúčik dole pred takouto MHD.

Vystúpili sme na zastávke Prambanan, pri rovnomennom chráme. Ten je najväčším hinduistickým posvätným miestom v Indonézii, postaveným v 9. storočí a s (pôvodne) 240 chrámami. Ale namiesto Wikipedie radšej nechám prehovoriť fotky:

Počas dňa sme sa dozvedeli, že posvätné miesto sa využíva aj na kultúrne podujatia. Z opačnej strany areálu sa nachádzal amfiteáter, ktorého najvychýrenejším predstavením bol Ramayana balet (Ramayana je v danej geografickej oblasti niečo ako Ílias a Odysea v Európe). Amfiteáter bol orientovaný smerom na večerný nasvietený chrám, ktorý tak hercom tvoril jednu z najunikátnejších kulís na svete. Tento balet sa však nepodobal žiadnemu z baletov, ktoré som doteraz mal možnosť vidieť. Dôraz sa nekládol na pohyb či ladnosť tela, ale na formy a spôsoby figúr a ohýbanie prstov na rukách a nohách. Každá z polôh prstov a gest má svoj vlastný význam a dosiahnuť takúto flexibilitu končatín je skutočným majstrovstvom

Jogyakarta - Bali

Deň začínal výletom za východom slnka. O štvrtej ráno nás pred hotelom vyzdvihol autobus plný pozitívne naladených turistov, akých len o štvrtej ráno môžete v autobuse stretnúť.  Spoločne sme sa vybrali do Borobudur-u, najväčšieho budhistického chrámu sveta. Už príjazd na parkovisko mi pripomenul notoricky známu scénu z kambodžského Angkor Watu - desiatky autobusov radiacich sa v úplnej tme do radu na vjazd do areálu. Ten náš bol nejakým spôsobom spriatelený s miestnym hotelom, nachádzajúcim sa v danom areáli, pretože sme všetkých predbehli a odrazu sa ocitli prvý. Na recepcii každý dostal na hruď identifikačnú nálepku a pokyn, že si má vziať z koša fakľu. Teda nie tak úplne fakľu, obyčajnú baterku, ale v angličtine sa pre tento výdobytok modernej doby stále používa tento zastaraný výraz (torch). Ja som sa aj celkom tešil, ale napokon ostalo len pri úsmevoch.

Najväčší budhistický chrám na svete okrem iného znamená, že má aj najviac schodov. Keďže po prvých slnečných lúčoch nebolo stále ani chýru, okolitej temnote vládlo kráľovstvo kŕkania, cvrlikania a zvukov exotických vtákov. V ich sprievode sme sa pustili po vlhkých schodoch nahor. Okolitý vzduch bol presýtený chladom a vlhkosťou, chrám uprostred malého údolia stále obklopovala džungľa. Po pár stovkách schodov sme sa v rámci krátkeho odpočinku otočili. Svahom pod nami sa mihotali stovky malých svetielok. Neúprosne sa hnali za nami, k vrcholu chrámu. Takže parkovisko už otvorili, pomyslel som si. To nám dodalo novú silu do nôh. Vybrali sme sa ďalej s cieľom nájsť si čo najlepšie miesto pre sledovanie východu tej žiariacej gule.

To sa napokon ukázalo ako zbytočné, pretože chrám zahalila ranná hmla. Okolie sa síce postupne presvecovalo, no po ohnivom kotúči nebolo ani stopy. Niečo podobné (teda úplne rovnaké) sa nám stalo už na sopke Sibayak na Sumatre. D. vyhlásila, že toto bol posledný "východ slnka", na ktorý sme sa vybrali. Ja som to tak tragicky nebral, ale musel som sa tváriť, že jej vychádzam v ústrety. Raz totiž budem potrebovať podobný ústupok aj ja.

Napriek tomu chrám ponúkal veľa priestoru na preskúmanie. Je postavený z deviatich kaskádovitých terás, šesť štvorcových a troch kruhových, na ktorých sa nachádza 504 sôch Budhov a 2 672 výjavov z budhistického učenia. Na samotnom vrchole sa nachádza centrálny dóm, obklopený ďalšími 72 sochami Budhov, každý vo svojej vlastnej stupe (vežičke). Prechádzkami jednotlivými uličkami chrámu sa nám naskytali krásne výhľady na údolie, ale aj prekvapujúce situácie - keď sme občas za ohybom múru našli nejakého turistu nehybne sedieť v meditačnej polohe.

Hmla sa postupne potrhala a slnečné lúče predsa len pohladili chladné steny chrámu. Jednotlivé kamenné výjavy pôsobili v žltých odtieňoch odrazu oveľa živšie a teplejšie. Z prvej terasy sa nám naskytol pohľad na celý chrám kúpajúci sa v slnečnom svetle. Pomaly sme schádzali naspäť cez hotelový komplex, v ktorom sme sa dozvedeli, že nás čakajú raňajky. Gastronomicky nešlo o nič výnimočné, ale sedieť v tropickej záhrade pod najväčším budhistickým chrámom sveta so šálkou čaju v ruke predsa malo svoje čaro.


Všetko pekné musí mať prirodzene svoj koniec. Môj utrápený žalúdok sa rozhodol, že v
tejzáhradke som si na ten deň užil pekných chvíľ až až. Miestne toalety mi síce poskytli potrebné útočisko, no cesty autobusom som sa, prirodzene, desil. Moje obavy sa takmer naplnili, z autobusu som vyskakoval a do hotela bežal. Po záchrane mojej dôstojnosti som oznámil nešťastnej D. v lobby, že na zvyšok dňa vyhlasujem turistické moratórium. Musel som dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od sociálnych zariadení. Až ma zarmútilo, ako rýchlo som môj ranný ústupok spotreboval. Zaľahli sme teda na zvyšok dňa k bazénu. D. s krížovkami a časopismi, ja s miernou zimnicou.

Do večera som sa pozbieral natoľko, že som odvážne vyhlásil odchod na večeru. Nebol som však taký blázon, aby som v mojom stave riskoval ázijské jedlo. Tak sme zamierili do reštaurácie zo stredomorskou (našou) kuchyňou. Najhoršie som mal, zdá sa, za sebou.

Ďalší deň začal asi najväčším teplotným extrémom, aký sme počas našej cesty zažili. Po raňajkách sme vyšli pred hotel a keď sa na nás nevrhol ani jeden tuk-tukár, okamžite som vedel, že je niečo zle. Tuk-tukári totiž patria k najvytrvalejším jedincom miestneho ekonomického systému a keď sa stiahnu už aj oni, len blázon ignoruje toto znamenie. Otočili sme sa na päte a vydali sa k hotelovému bazénu obsadiť si ležadlá. Naše počínanie sa v ten deň ukázalo ako správne, pretože do hodiny sa väčšina našich spolu-hostí, zmorená horkom, priplazila k bazénu.

Keď najväčšia páľava pominula a pri hoteli sa objavili dvaja či traja tuk-tukári, vybrali sme sa na Malioboro. Na najdlhšej nákupnej ulici mesta sme sa motali v tieni stánkov a obchodov, vyberajúc darčeky pre rodinu, zjednávajúc každú hlúposť a ochutnávajúc miestnu kuchyňu. Takzvaná jarná rolka dostala na tomto mieste nový rozmer. A to doslova - veľkosťou pripomínala takmer náš vopcháčik (hotdog). Okrem toho sme ochutnali niekoľko bizarností, napríklad vysmážané guličky z fazuľového cesta v sezamovom cestíčku. Nakoniec sme sa vybrali do Monggo čokoládovne. Založil ju istý Belgičan, ktorý bol po prisťahovaní do Malajzie nešťastní, že nevie nájsť chutnú čokoládu. Z dlhej chvíle si robil vlastnú a rozdával ju známym. Jeho belgická receptúra si medzi Malajzijčanmi našla svojich priaznivcov a teraz má z nej výborný biznis. Okrem klasických príchutí mieša do tabličiek napríklad zázvor, zelený čaj či durian. Niečo sme ochutnali, niečo pobrali domov vo forme darčekov a Peťko sa odvážil dať si na nedoliečený žalúdok kávu. Po polhodine napätia a predchádzajúcom niekoľkodňovom boji tak medzi dvoma znepriatelenými tábormi zavládol večný mier.

Ďalší deň začínal letom na Bali. Ráno nás čakal taxík na letisko pre vnútroštátne lety. To bolo síce malé, ako som už spomínal, ale extrémne efektívne. V odletovom priestore pár obchodíkov, jedny záchody, pár radov stoličiek a jediná kaviareň. Tá, s milým názvom The Coffee Bean and Tea Leaf, poskytovala pohľad priamo na runway.

Po prílete na Bali sme sa dali dohromady z dvoma Španielmi, objednali si taxík a hurá do Ubud-u. Ostrov Bali pre mňa dovtedy znamenalo prosto Bali. Jeden všeobjímajúci obrázok pláži, oddychu a exotiky. Až od taxikára som sa dozvedel, že Bali je rozdelené na akési zóny, z ktorých sa každá orientuje na iný typ turistov. Juh (Denpasar) je orientovaný na ľudí s láskou k surfom, nočnému životu a uvoľnenejšiemu životnému štýlu. Východ ostrova sa zameriava na pokojnejších jedincov obľubujúcich pláž, pohodlie a luxus. Prostredná časť ostrova (Ubud) tu je pre cestovateľov zameraných na prírodu, pamiatky, ryžové polia a hory. No a sever, nakoľko je najďalej od všetkého ostatného, je tu pre naturálnych dobrodruhov a milovníkov domorodej kultúry.

Ubud je malým centrom na rovine uprostred rázovitých kopcov. Spleť horských cestičiek, ktorá sem voľakedy privádzala domorodých obyvateľov na trh, nástupom turizmu prerástla do rozsiahlej asfaltovej pavučiny. Chatrče nahradili hotely a penzióny, avšak zaviesť tu nejaký ucelený systém adries sa pozabudlo. So Španielmi sme teda dobrú hodinu blúdili po všemožných zákrutách a kopcoch, než sme ich konečne vysadili niekde, kde mali pocit, že by mohli bývať. My sme zamierili do Pondok Bambu Homestay. Názov tu uvádzam naschvál pre to, že ak by si sa niekedy chystal na Bali do Ubudu, musíš bývať práve tu. Z ulice sme vstúpili do ničím nevynikajúceho vchodu, kde nás privítalo zopár kohútov v prútených klietkach. Malým chodníčkom okolo svätyniek sme prišli k domom domácich. Dvor sa hmýril deťmi a dospelými rôzneho veku. Malé deti naháňali loptu medzi palmami, tie staršie si robili na terase úlohy. Tínedžeri spolu so ženami zametali či inak upratovali domácnosť, otec so strýkom niečo majstrovali na motorke, babka varila v kuchyni. Do toho sa motala miestna mačka, medzi palmami, na ktorých sedeli exoticky vyzerajúce vtáky, preskakovala veverička.

Jeden z chlapcov sa nás ujal a viedol ďalej do dvora. Po oboch stranách záhrady boli rozostavené ďalšie domce, tieto už boli určené pre turistov. Ruch ulice už dávno odznel, dvor zaplavovalo čoraz viac popínavej či škriekajúcej divočiny. Dostali sme úplne posledný domček, za ktorého terasou bola už len džungľa. Krásna, vzdušná izba s presklenými stenami, čistou kúpeľňou a zelenými palacinkami plnými ovocia každé ráno. Za necelých 5 eur na hlavu.

Zhodili sme zo seba veci a na chvíľu si sadli na terasu. Užívali sme si šíriaci sa pokoj tohto prostredia, presýtený šťavnatými vôňami džungle a dymom vonných tyčiniek páliacimi sa na neďalekej svätyňke. Jedna z mladých nám doniesla dva orosené poháre s ľadovým čajom, čím bola idylka dokonaná. Dobití energiou sme sa vybrali na prechádzku do okolitých ryžových polí. Gýčové pohľady na slnko odrážajúce sa z vodnej hladiny posiatej malými rastlinkami pripomínali všetky tie zábery, ktoré vyskakujú z vyhľadávača po zadaní slova "Bali".

Voči návšteve tohto ostrova som bol vždy skeptický, ako som voči každej postupne skomercionalizovanej dovolenkovej destinácii. Ale nielen tieto ryžové polia, ale ako napokon ukázali aj nasledujúce dni, Bali, hoci zamorené turistami, ponúka na každom kroku ten zvláštny pocit cestovateľskej naplnenosti. Pocit, ktorý je zmesou vnútorného pokoja, vyrovnanosti, naplnenia, zažívania niečoho nového, pozitívnej aury sálajúcej z prostredia a ľudí navôkol, novej dimenzie vôní a jedál... Nemci by asi použili slovo Platzgeist. Na Bali sme nenašli bedekermi ospevovanú panenskú prírodu alebo niečo, čo sme nevideli v inej podobe na odlišnom mieste planéty. Našli sme tam ale oázu pokoja a vyrovnanosti. Či sme jedli hamburger, kráčali ulicami, jazdili na motorke, hrali sa s opicami, skúmali chrámy, všade nás sprevádzal čudný pokoj, ktorý nás nenútil myslieť na domov či problémy, ale potichu dopĺňal naše vnútorné batérie.

Po takmer trojhodinovej prechádzke sme sa opäť objavili pred našim ubytkom. Z prechádzky nám celkom vyhladlo, tak sme sa vybrali dole kopcom. Zlákaní vôňou grilu plaziacou sa hore ulicou, zabočili sme do Warung Makan Bu Rus, čo je ďalší názov, ktorý by som tu rád uviedol v plnom znení. Malá a milá vývarovňa - warung v preklade znamená "státie" - usadená medzi palmami a svätyňkami (ako ostatne všetko tu). D. si objednala podľa obrázka, ja podľa sympatií k zhlukom kliky-hákov (čo je moja overená stratégia už od Číny). Na stôl sme okrem skvelých jarných roliek, ktoré sme si tu objednávali už všade, dostali okrem mäsa a ryže aj akúsi zmes čerstvej zeleniny a bambusových výhonkov v arašídovej paste. Bolo to tak výnimočné prepojenie na prvý pohľad vzájomne sa nehodiacich chutí, že sme sa do tejto vývarovne vracali takmer na dennej báze len na toto jedlo.

S príjemný pocitom v žalúdku, nohách aj hlave sme sa vybrali naspäť. Na moje prekvapenie sme po ceste vo večierke zbadali pivo. Nakoľko sme boli v moslimskej krajine, na alkohol som takmer úplne zabudol. O to viac ma prevapilo, že som ho odrazu zbadal. Veď sme predsa neopustili krajinu, pomyslel som si. Ale! Hoci Indonézia je moslimskou krajinou, Bali je hinduistickou enklávou a mnohé veci tu fungujú inak. Dokonalosť večera tak uzavrelo otvorené pivo na teraske pri nočnom švitorení džungle.

Ubud

Ďalší deň, posilnený podobnosťou Bali so zvyškom Ázie, padlo ako prvé rozhodnutie, že si požičiame skúter. Aby som však vyviedol čitateľa z omylu, padlo rozhodnutie znamenalo, že rozhodol som. V očiach D. sa pri pohľade na indonézsku dopravu miešalo zdesenie z absentujúcich akýchkoľvek pravidiel a finálna verzia závetu. Je to pochopiteľné pre každého, kto je prvýkrát v Ázii. Miera môjho vnútorného presvedčenia bola však silnejšia, ako jej obavy. Tiež je pravda, že na skútri sme spolu jazdili už v Strednej Amerike a bez nehody (i keď raz sme k tomu mali setsakramentsky blízko), tak nemala až toľko protiargumentov. Dojedli sme fantastické zelené palacinky, ktoré nám deti domáceho doniesli na balkón a následne som sa ho spýtal, kde sa dá normálne požičať skúter.

Tu by som sa krátko pristavil pri dôležitosti citlivej voľbe slov. Hoci som to musel zopakovať, ale skutočnosť, že som použil výraz "normálne" a nie "výhodne", zohrala veľkú rolu. Domáci totiž okamžite zmenil výraz a začal vysvetľovať úplne niečo iné. Napokon som skončil u suseda o desať domov ďalej. Garáž, do ktorej ma zaviedol, rozhodne nevyzerala ako požičovňa skútrov. Naopak, bola to garáž normálneho človeka. Okrem rôzneho stavebného materiálu, bicyklov, sliepky, mačky, starých kancelárskych stoličiek a iných potrebných vecí, ktoré sa v garáži obyčajného človeka nachádzajú, v nej boli dva skútre. Vytiahol jeden z nich (červený) a ponúkol mi, nech sa idem skúšobne previezť. Toto ma zarazilo. Ešte v žiadnej z ôsmych ázijských krajín, ktoré som doteraz navštívil, sa ani vzdialenie neobjavila takáto miera dôvery hneď na úvod. Všade odo mňa chceli minimálne originál pasu, výter z nosa, upísanie sa Luciferovi a zálohu, ktorej ten ten kus šrotu ani nebol hoden. A tu? Človiečik mi podal kľúče, nech si idem na 10 min zajazdiť. Bol to ďalší dôkaz toho, že na Bali vládne akási aura, že takto to má byť a takto je to v najlepšom súlade so všetkým. Tak som šiel. Skútrik bol dobrý. Žiadna extra trieda, ale jeden z najlepších, na ktorých som v Ázii sedel. Neviem, či patril jeho žene alebo deťom, no neriešil som to.

Vrátil som sa a povedal, že beriem. S úsmevom vytiahol z otlčeného stola á štvorku, ktorá bola asi tristokrát prekopírovaná. Originál bol evidentne naklepaný ešte na písacom stroji. Ale bolo to po anglicky a znelo to aj celkom zrozumiteľne. Dokonca tam bolo aj slovo "poistenie", čo bolo na Áziu neslýchané. Cena na deň bola sedem eur. Na naše pomery smiešne, avšak na Áziu nehorázna suma (dvoj- až trojnásobná oproti iným krajinám). Stroj to bol však solídny, evidentne používaný osobne majiteľom a mal som z toho človeka dobrý pocit, tak som podpísal.

Vzal som motorečku (majiteľ nasadol na tú druhú z garáže) a šiel som po D. na hostel. Z jej pohľadu som vyčítal, že do poslednej chvíle dúfala, že pekelný prístroj sa mi na poslednú chvíľu nepodarí zohnať. Odpovedal som jej úsmevom. Nasadli sme teda a vybrali sa do mesta. A hneď sme vyfasovali pokutu.

Už len skutočnosť, že sme videli dopravného policajta, bola pre mňa v Ázii novinkou. Táto mýtická bytosť ma fascinovala natoľko, že som aj prepočul, čo som údajne porušil. Vrátil som sa do reality a poprosil ho o zopakovanie úctivým: "He?" Zopakoval mi to. Že sme išli v protismere. Nastalo asi dvojsekundové ticho. A začal som sa strašne rehotať. V Ázii predsa neboli smery. Všade si chodili všetci, ako sa im zachcelo. Silou a dĺžkou klaksónu akurát dávali najavo, ako veľmi tým smerom túžia ísť, nech im ostatní uhnú. Dokonca aj pred nami a za nami išli domáci, než nás uniformný pán zastavil.

Môj smiech nám však situáciu veľmi nezlepšil. Začal sa mračiť. Keď som sa ho spýtal, že a čo tí ostatní, čo išli s nami v protismere, tváril sa, že nepočuje. Potom som to pochopil. To boli domáci. S tými by sa nevyhádal a ak vôbec, iba za smiešne nízku pokutu, než akú mal potenciál vybrať od nás (a strčiť si do vrecka). "All right, how huch?" spýtal som sa. Ráno začalo dobre, mal som dobrú náladu a nemienil som si ju nechať pokaziť kvôli pár eurám a chamtivému policajtovi. "One million," odpovedal. Milión rupií. Najprv sa mi trochu zatočila hlava, ako každému, keď sa v jednej vete objaví slovo pokuta so slovom milión. Potom som sa vrátil do reality a prepočítal si to. 57 eur. No určite! Toľko ma nebude stáť ani požičovné motorky na 5 dní.

"Come with me," dodal, a zamieril k malej strážnej búdke v strede križovatky. Musel som niečo vymyslieť. Napadlo mi vypýtať si oficiálnu účtenku. To by zabránilo, aby si pokutu strčil do vrecka. Avšak nepoznal som miestne zákony a aby sa ocitlo moje meno na nejakom registri, som pre pár eur nechcel riskovať. Potom mi to došlo. Otočil som sa k D., ktorá kráčala smutne za mnou. Nemusel som ani šepkať, tu nám aj tak nikto nerozumel. Chvíľu ma počúvala. Môj nápad sa jej nezdal. Nie preto, že by bol zlý. Len má nerada konfliktné situácie. Ale v tomto mohla niečo urobiť už len ona. Neochotne prikývla.

Prišli sme teda do búdky, orgán si veľavravne sadol a pozrel na nás. Ja som položil na zem batoh a tváril sa, že hľadám peňaženku. Teraz to bolo na D. Tá sa chvíľu ošívala, no napokon spustila: "You know, I'm a lawyer..."

Zvyšok konverzácie netreba uvádzať. Dohromady ani nebolo nič významné povedané. Policajt na slovo lawyer zareagoval okamžite. Z očí mu mizla nadradenosť a postupne sa tam s ňou objavil strach. Výsledok po pár sekundách bol, že stačilo zaplatiť 250 000 rupií. Ani bloček som od neho nechcel. Spôsobili sme mu taký stres, že si tých 14 eur zaslúžil.

Zvyšok dňa sme strávili mojou obľúbenou ázijskou činnosťou. Pozostávala vo voľnom jazdení na skútri. Nemali sme cieľ, nemali sme plán. Čo sa nám páčilo, tam sme zastavili, čo nám zavoňalo, tam sme sa najedli. Navštívili sme terasové ryžové polia Tagalalang a prešli  sme sa zopár posvätnými komplexmi a chrámami. 

Nakoniec, keď sme už čakali koniec cesty a chceli sme sa chceli otočiť, objavili sme sloniu rezerváciu. Nejaký beloch do nej skupoval slony, ktoré v iných častiach Indonézie vykonávali ťažkú pracovnú činnosť hraničiacu až s týraním a tu ich nechával dožiť v pokoji. A tak sme mali program na nasledujúci deň.

Čo ma však po ceste fascinovalo, boli vstupné "brán(k)y" do jednotlivých domov. Ani nie domov - nešlo o štandardné vchodové dvere - ale dvorov. Teda otvor v plote, cez ktorý sa vstupovalo na pozemok. V našich (a koniec-koncov aj európskych) zemepisných šírkach väčšinou ide o kovové či latkové dvierka, nejaké pletivo, tu pánty, tam kľučka. Ale na Bali? Skoro všade, kam človek prišiel, išlo o dizajnový skvost. Vtipné na tom bolo, že za touto majestátnou bránou stál väčšinou dom, ktorý ani nebol omietnutý či vôbec dokončený. Veď pozri:

Ďalšie ráno teda začalo so slonmi. Prišli sme hneď na otváračku rezervácie, čo je naša obľúbená stratégia. Ani jeden z nás totiž veľmi nemusí veľa iných ľudí, teda čím menej, tým lepšie. Zároveň v raňajšom lístku boli zahrnuté aj raňajky na terase nad jazerom v strede džungle. A v neposlednej rade - a to hlavne - možnosť ráno vykúpať slona. Čo je inak neuveriteľný biznis model. Prečo by to mali robiť zamestnanci, keď to za nich môžu urobiť turisti a ešte si za to zaplatia? Ale na druhej strane, kedy má človek príležitosť zobrať si hadicu, ryžovú kefu a škrabať to majestátne zviera za ušami? Tí odvážnejší mali možnosť sa ísť s nimi potom okúpať do jazera. Hoci sú tieto zvieratá na ľudí navyknuté, stále majú vlastnú hlavu. No a keď prirátame k tomu, že majú silu ako... slony a voda tam bola všetko len nie plytká, viacerí zaváhali. Samozrejme, v takýchto situáciách Peťkovi chýbajú základné sebazáchovné sklony.

Nasledoval voľný program v parku, kde bolo možné slony pozorovať pri všetkých činnostiach. Keďže po väčšinu dňa to sú lenivé tvory, práve ranné aktivity boli zaujímavé. Raňajky, šialené poskakovanie malého (niekoľko tonového) sloníka, ďalšie kúpanie, prechádzka a kŕmenie. Pod prechádzkou si treba predstaviť priviazanie postroja na slona, na ktorom mohli následne sedieť dvaja ľudia. A chodenie po džungli. To ma zaujalo, nakoľko celá rezervácia dávala pocit, že slony tú majú absolútnu slobodu. Vysvetlili nám, že keďže tieto zvieratá boli odoberané ako ťažné, po niekoľko rokov trvajúcej "službe" si na fyzickú záťaž zvykli a pokiaľ sa im nedostáva pravidelne - hoci len v takejto umiernenej forme - začnú byť zlí a vystrájať. Nevedel som veľmi, čo si o tom myslieť, ale tieto zvieratá nemali v sebe apatiu a ten tupý pohľad, ktorý je možné vidieť u ich príbuzných v zoo.

A napokon desiata. Pre slony, nie pre nás. Človek si mohol vybrať medzi košíkom plným bambusu (1€) a ovocím (3€) . Samozrejme, že slony boli biznisovo založené a na bambus zvysoka kašľali. Nepredajú sa predsa lacno, že?

Po sloňom dobrodružstve sme sa vrátili naspäť do Ubudu, dali sme si obed a zamierili do Monkey Forrest. Ide o 12 hektárový les v rámci mesta, ktorý je útočiskom pre viac ako tisíc balijských dlhochvostých opíc. V komplexe sa taktiež nachádzajú tri chrámy a jeden dočasný cintorín. Hinduisti totiž majú tradíciu kremácie, no keďže sa veľký obrad koná každých 5 rokov, telá zosnulých treba dočasne niekam uložiť. Preto aj v tomto lese sa nachádzal jeden z dočasných cintorínov. Po hroboch a náhrobkoch samozrejme veselo šantia opice. Tie sa v ňom voľne pohybujú a nedajú sa rušiť návštevníkmi.

Sú to skôr návštevníci, ktorí by si mali dať pozor, aby neboli (z)rušení. Opice totiž, štandardne ako všade vo svete, majú radi všetko lesklé alebo inak zaujímavé, vytŕčajúce z tašky či voľne visiace z tela, či už ide o šatku alebo digitálnu zrkadlovku. A na ľudí si zvykli natoľko, že nemajú problém vyliezť návštevníkovi po nohe a prehľadať mu vrecká. Jedno šťastie, že som si toto prečítal dopredu a veci poschovával. Videl som tam jedného chudáka, ako naháňa opicu s peňaženkou. A úplne najhoršie je ponúknuť opici jedlo (alebo urobiť nejaké gesto, ktoré ponuku jedla pripomína) a následne si to rozmyslieť. Opica vystrelí po človeku a dožaduje sa svojho žvanca, či už reálneho alebo imaginárneho. Ak sa k nemu náhodou nedostane, alebo sa nedostane dostatočne rýchlo, svoju obeť pohryzie. Správa parku denne rieši niekoľko prípadov pohryzených turistov. Preto zamestnanci nosia so sebou praky a v takýchto situáciách strieľajú po agresívnych opiciach. Nevidel som to priamo, ale určite by to bol pohľad pre bohov.

Koniec-koncov, zažila si to aj D. Mala voľné bordové nohavice a bordovú šatku na krku, čo bola čistá provokácia. Jedna malá beštia to využila, vyliezla jej až na hlavu a keď zistila, že nič nedostane, tak ju uhryzla do nosa 🙂 Nešlo však o žiadnu ujmu na zdraví, skôr utrpela jej pýcha (D., nie pýcha opice).

Večer som ju teda, ako odmenu za prežitý teror, zobral na pedikúru. Že oproti Slovensku tam mali desatinové ceny. Ja som sa v tom prd vyznal, na pedikúru nechodím. Myslel som si, že tam D. odparkujem a pôjdem sa prejsť po večernom meste alebo na drink, no tá malá hnedá pani drmolila tak nezrozumiteľnou angličtinou, že som sa odrazu ocitol na ležadle a pedikúrovali aj mňa. Nuž, tak čo. Všetko je raz prvýkrát.

A ešte jedna zaujímavá udalosť. Cestou späť na ubytko sme odrazu, tiež uprostred mesta, asi objavili futbalový štadión. Hoci známy zhluk bielych čiar na tráve a dve kovové brány na koncoch indikovali, že by naozaj mohlo ísť o futbalové ihrisko, znepokojoval ma práve ten trávnik. Teda trávnik... Trsy voľne rastúcej trávy, niekde pokosenej, inde nie, medzitým čistá hlina. Čo ma napokon presvedčilo, že ide o regulárne športovisko, bolo, že sa na ňom práve odohrával zápas. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že tímy mali jednotné dresy (každý iné, samozrejme), reálne vyzerajúcu loptu a nielen rozhodcu, dokonca troch, ktorí boli tiež oficiálne oblečení.

Cibetky! (a Tanah Lot)

Bola streda. Teda nie, že by som to vtedy bol vedel, ale teraz keď sa spätne pozerám na zápisky, vidím, že idem písať stredajší príbeh. V týchto krajinách pre mňa konkrétne dni prestali existovať. Potreboval som ich vedieť len a jedine vtedy, ak som niekam v ten deň letel alebo mal kúpenú vstupenku. Čo sa stávalo maximálne 3-4x za mesiac. V takom prípade som si musel desaťkrát overiť, či je naozaj ten deň, ktorý má byť. Poznáš to. Je to, ako keď si na piatok zoberieš dovolenku a potom celú sobotu vykonávaš nedeľné činnosti a rozmýšľaš, ako zajtra pôjdeš do roboty.

Zistili sme, že v Ubude sa nachádza cibetková farma. Celý natešený som zobral už menej natešenú D. na motorku. Stále s ňou nebola príliš zžitá. Takže hurá na cibetky. Tieto mytologické beštie, ktoré trávia a, ehm... ondia kávu, jeden z mojich najobľúbenejších nápojov, ma vždy zaujímali. Akurát, že v našich zemepisných šírkach sa k nim človek veľmi nedostane. Navyše (alebo práve preto) som nikdy neskúmal, čo je cibetka za zviera, ako vyzerá, či má srsť alebo veľkosť futbalovej lopty. Absolútne som nevedel, do čoho idem. O to viac ma to lákalo.

V Lumbung Sari sme teda odparkovali svojho pekelníka na prašnom parkovisku. Okrem neho, dvoch ďalších skútrov a jedného vraku vozidla tam nebolo nikoho. Potešil som sa, ďalší deň začínal bez ľudí. Už len, aby tie beštie neboli sklamaním. Bál som sa, že budú zalezené niekde v diere alebo stromoch (stále som nevedel, či spia v dierach alebo lozia na stromoch). Privítala nás obyčajná drevená bránka a za ňou malá, no hustá džungľa. Nebyť ako-tak udržiavaného chodníčku, bol by to ideálny spôsob na odstrašenie akýchkoľvek návštevníkov. Napokon sme zbadali slečnu v tričku s logom, ktoré náramne pripomínalo to z parkoviska. Tá nám s úsmevom zamávala a následne zmizla v hustom poraste. No dobre, ak sa chce hrať...

Prešli sme si chodníčkom, ktorý musel byť koncipovaný nejakým príbuzným interiérového architekta IKEA. Povodil nás nedobrovoľne po celej záhrade, plnej rozličných rastlín, drevín, ovocia a automatického zavlažovania, ktoré sa nedalo obísť. Tak sme sa, mierne osviežení, dostali na koniec labyrintu, kde sa nachádzala obrovská klietka. Niečo mi hovorilo, že by v nej mohli byť cibetky. Dokonca som tam aj videl pobehovať nejaké chlpaté gundže. Mali celkom bystré, až roztržité pohyby. Pôsobili, akoby mali nejakú formu ADHD, niekam sa vybrali, o dve sekundy si to rozmysleli a išli inam. Rozhodne príjemné prekvapenie oproti lenivým tvorom, ktoré som očakával. Potom mi to ale došlo. Ak oni celý deň pojedajú kávové zrná...

V tom si nás odchytila slečna, ktorá sa zrazu pred nami zhmotnila z okolitej džungle. Privítala nás typickým balijským úsmevom, ktorý tu mal na tvári každý. Už to začalo byť aj mierne otravné. Kam človek prišiel, tam videl usmiatu a prívetivú tvár vítajúcu či zdraviacu okoloidúceho širokým radom zubov. Akoby tí ľudia nemali žiadne problémy alebo sa na ne naučili nemyslieť. To ma rozčuľovalo 🙂 Vysvetlila nám, že cibetky sú cicavce mačacieho rodu. Ako milovníkovi mačiek mi hneď boli sympatickejšie. Čo bolo však najzaujímavejšie, tieto nočné mäsožravé tvory údajne konzumujú kávové zrná výlučne vo voľnej prírode. Akonáhle sú chytené a zajaté, s konzumáciou prestanú. Neviem, či to tak funguje všade, ide však o vtipný a paradoxný spôsob, ako tieto zvieratá chránia sami seba pred odchytom a masovým chovom. Takže v reáli to vyzerá tak, že ten, kto sa živý zberom cibetkového trusu pre účely ďalšieho predaja, musí pozorovať ich vylučovacie potreby vo voľnej prírode, najmä v noci. Zaslúžené peniaze.

Potom nás čakala ochutnávka. Pred každého z nás položili obrovskú dosku plnú poldecových pohárikov, z ktorých stúpala para. Dohromady 15 kusov. Išlo o rôzne príchute kávy (vanilková, zázvorová, kokosová, durianová, ženšenová...) a čaju (z citrónovej trávy, mangostanu, kvetov ruží...) a kakaa. K tomu sušené banány na zajedanie a prečistenie chuťových pohárikov. Poháriky (tie sklenené) vyzerali a voňali nadmieru chutne, ale predsa len išlo o 7,5 dcl tekutín. Prvé dva-tri sme vypili celé, no uvedomili sme si, že toto nebude ideálna stratégia. Jednak voči našim močovým cestám a jednak, keď som si spočítal, koľko miligramov kofeínu sa predo mnou nachádzalo... Potreboval som sa v ten rok ešte vyspať. Decentne sme teda poochutnávali. Bol to veľmi príjemný zážitok, na teraske obklopený džungľou a ryžovými poliami (znova).

Na samý koniec nám slávnostne priniesli pohár cibetkovej kávy. Tešil som sa na voňavé a lahodné espresso. Ale dostal som dvojdecovú bazénovicu. Celá chuť zažívacieho traktu cibetky, ak tam aj nejaká bola, sa v tej záplave horúcej vody stratila. No dobre, tá káva bola fakt hnusná. Nie preto, že by bola od tých malých beštií, ale že to bol obyčajný turek. Takže trpká bodka na záver. Ale nenechal som si ňou pokaziť inak veľmi pozitívny zážitok.

Odtiaľ zamierili naše kolesá na Campuhan Ridge Walk. Bolo to niečo medzi prechádzkou po hrebeni menších pahorkov a záhradou starých rodičov. Tou preto, lebo celá "hrebeňovka" bola vykladaná tými svetoznámymi betónovými štvorcovými dlaždicami, ktoré mám pocit, že mal v záhrade každý starý rodič môjho detského veku. Že mi práve toto pripomenie na Bali slovenský domov, som nečakal.

Okrem tých dlaždíc bolo ale všetko v normále - najprv sme nevedeli nájsť vchod. Následne sme museli ísť dvormi bežných ľudí, kým na nás nevybaflo obrovské chrámisko. Prvá časť hrebeňovky - všade okolo nedotknutý les a odrazu hyper luxusné obydlia. Potom nejaká asfaltka, pozvoľna prechádzajúca v štandardnú dedinu, ktorú sa náhle zmenila na naoko chudobné chatrče, kde vystavovali diela miestni maliari. Potom lúka, ryžové polia, jazerá s lotosmi a "vrcholová chata". Debata o alternatívnych vesmíroch úplne stráca na význame - jasné, že existujú, za polhodinu na Bali sme ich zažili hneď niekoľko.

Chata na vrchole mala vyvýšenú terasu s výhľadom na blízke aj ďaleké okolie. Objednali sme si kapučínko a kokosový orech, usadili sa do bambusových kresiel a sledovali západ slnka. To je na Bali jedna z aktivít, ktoré sú vždy rovnaké, no zakaždým iné. Tá načervenalá guľa, posadená do odlišných scenérií palmových lesov, ryžových polí a takého mora či onakého jazera, vytvárala pohľady ako na gýčových pohľadniciach.

Návrat dole ubehol pomerne rýchlo. Po ceste sme sa šli navečerať do našej obľúbenej vývarovne na ulici. Teraz sme už boli páni, chodili sme na motorke až desať domov ďaleko. Po príchode na ubytko nám domáci vraví, že oproti cez ulicu, v miestom chráme, je divadelné predstavenie a ohňová šou, či chceme lístky za "susedské" ceny. Ja som za každú kravinu, tak prečo nie. A naozaj, o hodinu sme už sedeli na plastových stoličkách a na chrámových schodoch pred nami sa odohrával akýsi príbeh, ktorému sme vôbec nerozumeli. Herci však mali pekné kostýmy, niektorí z nich aj počúvateľne spievali a všadeprítomný oheň pekne dotváral nočnú atmosféru. Nakoniec upálili akéhosi koňa z rákosia. Vôbec som pri tom nevedel, či ide o vyvrcholenie príbehu alebo už o náboženský obrad. Všetci (domáci) sa však tvárili príliš vážne na to, aby som to zisťoval. A keďže na horiace veci sa Peťko vie pozerať donekonečna, tak som ani nemal potrebu. Takto vyzeral ten chrám za svetla:

Nasledujúce ráno som objavil cez Tripadvisor na hlavnej ulici hipsterskú kaviareň. Iste, tie sú všade, povieš si teraz. Toto ale bolo v roku 2016 a na Bali. U nás sme o nich vedeli a mali zopár odvážlivcov, ale v hinduistických končinách to vôbec nebol štandard. Nevadí, v skutočnosti mi išlo o úplne niečo iné. Kde sú totiž hipsteri, tam je dobrá káva. A keďže my sme kávomilci toho najhrubšieho zrna, prvé kroky dňa mierili na hlavnú ulicu. Očakávania som nemal veľké, predsa len po všetkých mojich skúsenostiach z Ázie či Strednej Ameriky som vedel, že nájsť espresso (a tu teraz vôbec nehovorím o kvalite, jednoducho samotné espresso) je takmer nemožné. No ako sme stúpali hore schodmi k tejto ustanovizni (zavádzajúci názov Daily Baguette), zacítili sme nezameniteľnú vôňu cremy. Po zdolaní posledného schodu sme chvíľu nemohli uveriť vlastným očiam. Nielen, že na konci nášho pohľadu sa skvel obrovský dvojpákový stroj európskej výroby, ale zároveň išlo o pekáreň na francúzsky spôsob. Výklad plný bagiet, čerstvého chleba, croissantov, takých sladkých či onakých slaných pečív. Raj na zemi. Malo to len jedinú chybu. Na druhý deň sme už mali byť na inom ostrove. Nevadí, naraňajkovali sme sa aj za zajtrajšok.

Po výdatných raňajkách sme nasadli na tátoša a zamierili sme do Tanah Lot, juhozápadný cíp ostrova, na ktorom sa nachádza chrám. Tie sa samozrejme nachádzajú všade, tento je však na pobreží, alebo lepšie povedané, trochu od pobrežia a je špeciálny tým, že počas prílivu voda zaplaví celé okolie a chrám je tak úplne nedostupný. Navyše, keďže ide o skalnaté pobrežie, rozbíjajúce vlny vytvárajú tomuto svätému ostrovčeku naozaj božské prostredie.

Cesta tam mala trvať 55 minút. Je pravda, že súvislú hodinu som v ázijskej doprave nikdy nestrávil a mal som trochu obavy. Teraz to môžem povedať, ale vtedy som musel nahodiť všetkojevnajlepšejpohodetobudebrnkačka výraz, lebo D. by inak so mnou nešla. Teraz keď si to prečíta, pokojne sa môže znepokojovať, už jej to nepomôže 🙂 Ale slnko svietilo, pofukoval jemný vánok, podľa mapy sme mali ísť stále rovno mimo obce, tak to ma upokojovalo. Až na to, že po pätnástich minútach začalo pršať. Potom liať. Potom som chvíľu už nevidel cez dážď pred motorku. Ulice boli kompletne zaliate a ak by som nabehol na nejakú jamu, ktorých v Ázii nie je zrovna málo, veľmi rýchlo by sme sa naučili hrať vodné pólo. Ak nie rovno hĺbkové potápanie. Veľmi ma neupokojovalo ani to, že tá mimoobecná cesta nebola nikde v dohľade. Stále sme šli zastavaným mestom.

Zbadal som Seven eleven (potraviny) a zamieril som na parkovisko. Musel som trochu uľaviť svojim nervom. D. som povedal, že počkáme, kým sa lejak trochu zmierni. Po polhodine to vyzeralo tak, že ten dážď tu s nami bude do skonania sveta. No čo, aj tak sme boli premočení, tak na čo čakať. Sadli sme znova na motorku. D. vážne nechcela ísť, no možnosť ostať na nejakom neznámom parkovisku boh vie kde jej neposkytovala príliš veľa alternatív. Pokračovali sme v ceste, až sme nakoniec došli do Tanah Lot. Prestalo pršať presne v tej chvíli, keď som odparkoval motorku. Začal však extrémne fúkať pobrežný vietor. Aké krásne. Aspoň nám netrvalo dlho vyschnúť.

Vybrali sme sa teda vyfackaný dažďom a teraz bití vetrom pešo na pobrežie. Odrazu môj nos zacítil niečo, čo vôbec nemalo v týchto zemepisných šírkach čo robiť. Vôňu varenej kukurice. Zaostril som môj sokolí pohľad v okuliaroch a zbadal stánok na kolieskach. Vážne na ňom bola namaľovaná kukurica. To, že stála rovnaké euro ako u nás, som neriešil. Bola to horúca kukurica a ja som bol premrznutý človek. Za jedno euro ideálna kombinácia. Za dve ešte lepšia. Teplou strukovinou neokriali len naše telá, ale aj srdcia. Pripomenula nám totiž znova domov, čo je v týchto končinách dvakrát za deň veľmi vzácne. Kráčali sme tak k chrámu s úsmevom na tvári, ktorý vôbec nezodpovedal zážitkom z uplynulej hodiny.

Čitateľ sa tu možno opýta, prečo sme nešli neskôr. No odliv, počas ktorého sa dá k chrámu aspoň priblížiť, nastáva len dvakrát denne. A počas toho druhého razu je všade okolo tma a chrám je zavretý. Takže preto :)

Pod chrámom je vyhĺbená akási polo jama - polo jaskyňa, v ktorej sa akurát nachádzala dvojica mníchov. Po bližšom preskúmaní sme vybadali, že asi posväcujú okoloidúcich, pretože jeden pokropil človeka vodou a druhý mu na čelo prilepil pár zrniečok ryže. Dámy dostávali za ucho aj bukrétu. Znova, blbosť, tak prečo nie? O chvíľu sme už odtiaľ odchádzali s ryžou na čele a úsmevom, ktorý prezrádzal, že vôbec sme netušili, čoho sme boli súčasťou. Keďže bolo hnusné počasie, veľa fotiek je nepoužiteľných, tak tu sú aspoň tri z nich a jedna stiahnutá z netu, aby bola predstava o tom, ako to vyzerá za ideálnych podmienok:

Cesta späť bola o poznanie pokojnejšia. Po príchode "domov" sme si museli dať horúcu sprchu a spánok, pretože dážď, stres, vietor a svätá ryža na čele nás dosť zmohli. Zobudili sme sa podvečer. D. mala v ten deň meniny, tak som jej navrhol prechádzku do mesta a nejakú fancy reštauráciu, kde by sme to oslávili. Napokon sme skončili v akejsi posh reštaurácií, kde si objednala hamburger (tiež v tom čase na Bali čosi nevídané) a ja Johnieho Walkera. Tvrdý alkohol a ešte k tomu západná whisky bolo v tých končinách niečo nepredstaviteľné. Jednak domáci by takú voltáž v danom podnebí a so svojou telesnou štruktúrou nezvládli a jednak import takéhoto artiklu až zo západu dvíhal cenu jedného pohárika na úroveň bratislavských klubov. Oboje nám však v ten deň poslednýkrát pripomenulo rodnú hrudu (áno, viem, že pri hamburgeri a škótskej whisky je to irónia).

Lombok

Nastal čas presunu na poslednú zastávku nášho indonézskeho dobrodružstva - ostrov Lombok. Ráno sme dostali naše posledné palacinky, zbalili sme si tých 13 vecí, ktoré sme so sebou každý nosili a vybehli na dvor čakať odvoz do prístavu. Odkiaľ sme mali odvoz? Vybavil nám ho domáci. Kedy sme vrátili motorku? Nechali sme ju u domáceho. V tomto sú obyvatelia tretích krajín neuveriteľní. Takmer každý, kto i len trochu podniká, nepremrhá šancu podnikať vo všetkom zároveň. Ak niečo (hocičo) treba, či už je to motorka, odvoz, dobre sa najesť alebo ľahké drogy, každý pozná niekoho, kto požadovaným artiklom disponuje. Spýtaj sa domáceho. Ak to rovno nemá, zavolá známemu/susedovi/Cháronovi a dohodí ti to.

Takže prišiel po nás akýsi minivan do polovice plný ľuďmi (šoférovi asi volalo viacero susedov a známych). Po ceste sme nabrali ešte troch a vyrazili sme do prístavu. No... prístav. Dalo by sa povedať, že to bola jedna centrálna drevená chajda na štýl predajne langošov na Zlatých pieskoch, vybetónovaný pľac pod plechovou strechou a niečo, čo viac pripomínalo vyliaty betón do mora, než mólo. Do rúk sme prakticky dostali len sofistikovanejší šatňový lístok a šli sme čakať. Spočiatku (prvé tri hodiny) sme mali aj pochybnosti, či nás skutočne zaviezli do prístavu. To je totiž opačná strana mince, keď sa pýtaš domáceho na extra služby. Nasadneš niekomu do auta, kto po anglicky ani len netuší, odvezie ťa niekam, kam dúfaš, že si chcel ísť a naznačí ti, aby si vystúpil. Či si skutočne tam... no, veľa spôsobov, ako si to overiť, nie je. Jediné, čo nás ako-tak presviedčalo, bolo tristo ďalších podobne zmätených ľudí okolo nás. Buď sme teda boli správne alebo išlo o najväčší žartík, ktorého som bol obeťou.

Po troch hodinách ale prišlo lodí hneď niekoľko. Vystúpili z nich domáci a začali nás volať podľa lode. Lenže po indonézsky. Dav západných teliatok len prešľapoval nervózne z nohy na nohu. Nakoniec sme všetci zodvihli svoje šatňové lístky (rôzne farby a tvary to dosť uľahčovali) a lodiari začali chodiť medzi nami a posunkami nás vyberali z davu a posielali k tej správnej lodi. A zase nám neostávalo nič iné, len dúfať, že je to správna loď a odvezie nás na správny ostrov. Hromada zábavy a dobrodružstva.

Vyfasovali sme speed boat. Takú tú zväčšenú plastovú hračku z kinderka, ktorá skáče niekoľko metrov nad vlnami. Vyzerá to úžasne a vždy som si to chcel skúsiť. Bol som však nesmierne rád, že počas toho trojhodinového čakania nič nejedol. D. to bolo jedno. Tá rada rozhodne nebola. Jazda speedboatom bola zábava len prvých 5 minút. To vzrušenie zo skákania nad vlnami - motýliky v bruchu ako na horskej dráhe, keď sa človek vyšvihne hore a čaká pád a adrenalín, keď začne padať - bolo skvelé. Lenže. Tieto pocity sú skvelé, keď trvajú krátko (preto horské dráhy). Ak však tvoje telo zaplavujú tieto chemické reakcie striedavo 45 minút, už to také vzrušujúce nie je. Taktiež zakaždým vyletieť niekoľko metrov do vzduchu a následne dopadnúť na tvrdú zem opakovane bolí, aj keď sedíš v polstrovaných sedačkách. Nehovoriac o tom hluku, keď plastová loď asi s osemdesiatimi ľuďmi tvrdo dopadne na vlny, zároveň s hlukom dvoch extrémne výkonných motorov.

V každom prípade to bol zážitok. Ale na dlhé roky stačilo.

V prístave nás vyliali z lode. Niektorí pár minút hľadali tú správnu svetovú stranu, iní sa stále uisťovali, kde je smerom hore a kde dole. D. to znášala zle. Námesačne som ju viedol k zástupu susedov a známych, ktorí vykonávali odvoz v tomto kúte zeme. Po ceste som oslovil iný pár, ako mám vo zvyku, nech si rozdelíme náklady na taxík. Prvých dvoch vodičov sme so smiechom odmietli - chceli totiž za dvadsaťminútovú cestu 3x viac ako za tú dvojhodinovú ráno do prístavu. Veľmi nám to nepomohlo, vodiči to už poznali a mali kartelovú dohodu. Niečo sme však zrazili a vyrazili sme.

Po polhodine nás opäť vyhodili v akomsi mestečku. "Už ste tu!" oznámil vodič (znova sme mu verili) a povedal, že máme ísť ešte 200 metrov rovno. Prečo nás tam neodviezol, keď potom odišiel tým istým smerom, nevedno. Tento raz (a po prvý raz) sme mali rezervovaný reálny hotel. A keďže išlo o našu svadobnú cestu, D. vybrala "boutique resort & spa". Nikdy som v niečom podobnom nebol, takže som rátal, že to bude asi pekné. Bol však čas obeda a do check-inu ostávalo zopár hodín. Tak, že sa v tom mestečku aspoň naobedujeme. D. mala stále roztrasený žalúdok zo speed boat, teda na jedlo nedokázala ani pomyslieť. Ja som však opačného razenia. Keď je žalúdku zle, má sa naplniť. To, či na to je alebo nie je chuť, nie je podstatné.

Z dvesto metrov boli napokon takmer 2 kilometre. V tretích krajinách akoby vôbec nemali cit pre vzdialenosti. Toto sa mi pritom dialo počas mojich ciest niekoľkokrát. Bežne sa mi stalo, keď mi domáci povedal, že cesta potrvá ešte 2-3 hodiny, že do polhodiny som bol v cieli. Napokon sme do rezortu dokráčali. Spotení a ulepení sme v tej nádhernej žulou vykladanej recepcii s jazierkom, lotosovými kvetmi a koi kaprami vyzerali úžasne. Uviedli nás do nášho vlastného domčeka, kde nás čakala torta, uteráky poskladané do tvaru labutí či lupienky ruží na posteli. Po tých uplynulých týždňoch všelijakých hostelov, pavučín, hluku a špiny som sa cítil ako na inej planéte. Dokonca až do takej miery, že som sa odmietol čohokoľvek dotknúť, aby som to nepošpinil. Všade vyleštená podlaha, vlastná terasa s hojdacími kreslami, zasadená medzi palmami, kúpeľňa pod holým nebom... Radšej som sa šiel osprchovať.

Keď sme zo seba urobili ako-tak vyzerajúcich humanoidov, vydali sme sa na prieskum. Rezort to bol malý, možno 10 podobných domčekov, žiadna hlavná časť (počas nasledujúceho týždňa som bol presvedčený, že aj keby bol plne obsadený, stále by sa tam nachádzalo viac zamestnancov, než hostí). Všetko posadené medzi palmami, starostlivo umiestnenými kríkmi a trávou, o ktorú sa starali s wimbledonskou starostlivosťou. Areálu dominoval bazén a trávnik končil súkromnou plážou. V bare akurát prebiehala happy hour, takže na zahájenie pobytu nebola lepšia príležitosť. Barman sa na pomer alkoholu akosi nepozeral, dostali sme teda pekné šupy. Slnko stále svietilo, takže nám kúpilo druhú rundu.

Mierne pripití sme sa vybrali na večeru. V našich ruksakoch, ktoré nás sprevádzali počas uplynulého mesiaca, nebolo zrovna miesto na pekné večerné róby, tak sme si obliekli to najčistejšie a najmenej pokrčené, čo sme mali. Aj tak sme sa cítili nepatrične.

No a v podobnom duchu sa niesol nasledujúci týždeň. Bolo to prvý a jediný raz, čo som strávil na mojich cestách celý týždeň na jednom mieste a de facto som počas týchto dní nič nerobil. Svadobnú cestu má však človek iba raz v živote (teda malo by to tak byť), tak som to až tak neriešil. Keď sa teraz pozerám do mojich poznámok, siahodlhé záznamy z predošlých dní nahradili jednoriadkové menovanie toho, čo sme jedli a aké drinky sme mali 🙂

Nebolo to však až tak jednotvárne. Počas toho týždňa sme zažili aj zopár zábavných príhod. Prvou z nich bolo, ako si D. hneď na druhý deň opílingovala polovicu končatiny o koralové dno mora. Ďalší deň sa na súkromnej pláži rezortu objavil chlapík s kravami na šnúrke. Iný deň sa strhol prudký monzúnový dážď, ktorý asi pol dňa neľútostne bičoval domčeky. No a deň pred odletom vybuchla na ostrove sopka, usmrtila niekoľko turistov a tesne po našom odlete odstavila lety z ostrova aj na ostrov. Všetko je to však pomerne štandard, ktorý som zažil asi na každom výlete. Hlavu som si rozsekol v Nikaragui, krava na pláži bola aj v Kambodži a vybuchujúcu sopku som videl na 500 metrov v Guatemale. Okrem iného.

Neleteli sme však domov, mali sme jednodňovú zastávku v Jakarte, hlavnom meste tohto 4. najľudnatejšieho štátu na svete. Ale to nabudúce.

Jakarta

Posledný deň nášho hanymúnu začal skorým taxíkom na letisko. Za hodinu cesty a 46 kilometrov taxameter ukazoval 250 000 rupií, čo je ekvivalent 14€. Pri vstupovaní tak nastal jeden z tých zvláštnych momentov stretu západnej a východnej kultúry. Všetci sme sa na seba usmievali. Východná preto, lebo práve zarobila obrovské množstvo peňazí a západná preto, pretože práve ušetrila extrémne množstvo peňazí. Obaja však išli tým istým taxíkom na to isté letisko.

Let do Jakarty nebol ničím zvláštny. Akurát sme celým týmto podnikom a presunmi na letisko a z letiska strávili celý deň. Po prílete sme sa tak stihli len ubytovať a vydať sa do blízkeho obchoďáku. Ten bol obrovský, ako je to v každej ázijskej metropole. Náš Aupark, Eurovea, Avion aj Polus v jednom. Prechádzali sme sa jeho asi 12 poschodiami, vypĺňajúc čas, kupujúc suveníry a D. aj niečo na seba. Skončili sme napokon vo food courte na pizzi.

Ďalší deň sme si stratený čas vynahradili. Vyšli sme z hotela ešte okolo žmurkajúcich recepčných a zamierili do prvej pekárničky. Dobrá káva a chutné pečivo nám naštartovali deň. Zamierili sme k National monument. Ide o 132 metrov vysoký obelisk postavený na počesť boja za indonézsku nezávislosť. Nemalý rad ľudí čakal na to, aby sa vyviezol výťahom až na pozorovaciu plošinu a videl pod sebou hlavné mesto ako na dlani. Odstáli sme si tam asi hodinku, ale stálo to za to.

Už z veže sme videli, že pri jednej z brán do parku sa niečo deje. Bol tam zhromaždený nemalý dav ľudí a ozýval sa odtiaľ nahnevaný hlas z megafónu a občasné výkriky davu. Hneď sme vedeli, kam ideme najbližšie.

Bolo tam zopár stoviek ľudí, zopár veľkorozmerných fotiek (nejakých predstaviteľov niečoho) a na plagátoch nezrozumiteľné heslá. Nevedel som sa ani len dovtípiť, či ide o politickú akciu alebo podporu útulku zvierat. Čo ma však zaujalo bola skupinka niekoľkých desiatok policajtov, ktorí oddychovali opodiaľ. Teda ich správanie. Pohodovejšie naladené antiprotestné zložky som ešte nevidel. Hoci v plnej výbave, no sedeli na zemi, na múriku, debatovali v skupinkách alebo sa jednotlivo bavili či smiali z protestujúcimi. Cigarety v rukách, balistické štíty na zemi a dokonca, keď sme ich obchádzali po chodníku, išli sme ani nie meter okolo o múr opretých granátometov. Nijak nestrážených, nijak nezabezpečených, najbližší policajt tak desať metrov od nich. Bol som tak vyvedený z miery, že som to zabudol aj odfotiť.

Odtiaľ sme zamierili autobusom mestskej hromadnej do starého mesta. Tu by som sa pristavil pri organizácii zastávok. Človek z ulice vchádza do oplechovaného priestoru, kde ho víta turniket. Doň vloží svoju MHD kartu a ten ho následne ďalej pustí na plošinu medzi dvoma ulicami. V tomto priestore hľadá svoje nástupisko. Tie sú striedavo umiestnené po pravej aj ľavej strane, asi meter nad vozovkou, kde v plnej rýchlosti premávajú autá. Nástupiská nie sú nejak výrazne oddelené, navyše si treba dať pozor, pretože tri otvory v stene neznamenajú automaticky tri nástupiská, ale troje dvere, ktoré sa za nimi objavia, keď sa pristaví autobus. Avšak nie všetky autobusy majú trojo dverí. Takže niekedy už ten tretí otvor patrí k inému nástupisku. Ale na autobuse nezbadáš, čo je to za linku, pretože ten, keďže ide o uzatvorené zastávky, nevidíš. A tak dokola. Radosť.

Z tohto vyvýšeného miesta bolo vidieť aj iný aspekt dopravy. A síce predavačov. Ak ťa u nás na nejakej zastávke obťažuje, že ti niekto ponúka Nota bene časopis, tak nepoznáš pravý pojem slova obťažovanie. V Jakarte bolo na jednej križovatke niekoľko desiatok ponúkačov. V repertoári majú obetné predmety do auta, vlajočky, detské hračky, sväté obrázky, kvetinovú výzdobu, čipsy, nápoje, náhradné ľudské orgány. Navyše to robia takým spôsobom, že sa bojíš od nich niečo neprijať, pretože by ich to mohlo rozzúriť. Podotýkam, že vodič stojí na červenú zablokovaný okolo stojacimi autami, bez možnosti úniku, takže si dobre rozmyslí, koho naštve, pretože ten niekto môže mať klinec alebo kameň. A keď neprejde na zelenú na prvý raz, čaká ho to znova. A na ďalšej križovatke s inými indivíduami. A tak dokola celý deň.

Staré mesto tvorilo reálne jedno koloniálne námestie s pár koloniálnymi budovami z čias holandskej správy. Jednou z nich bolo Café Batavia, dvojposchodová reštaurácia a kaviareň v až gýčovom koloniálnom štýle. Drevené obloženie, stĺpy, starobylé lustre, vyleštený barový pult, čašníci vo vestách, bielych sakách a rukavičkách a v rohu pianista hrajúci pokojnú hudbu pre hostí.

Ešte predtým nás však zastavili nejaké decká s obrovskými A4 blokmi, ktoré vyzerali komicky, lebo boli takmer väčšie, ako deti sami. Vytiahli perá a s dychtivými očkami sa nás, veľmi milo a pomerne slušnou angličtinou, opýtali, či nám môžu položiť zopár otázok. Pobavení touto scénou sme súhlasili. Chceli vedieť, odkiaľ sme prišli, kde všade sme boli, čo sa nám na ich krajine páči a čo nie. Cítili sme sa trochu previnilo, pretože pri vymenúvaní miest, ktoré sme navštívili len za posledný mesiac, som v ich výrazoch badal zbožnú úctu. Akoby vedeli, že oni tie miesta nebudú mať možnosť navštíviť za celý svoj život. Rýchlo som sa od týchto myšlienok odpojil, ale je dobré si ich čas od času pripustiť, aby sme si uvedomili, v o koľko štedrejšom prostredí žijeme.

Posilnení obedom sme sa vybrali prechádzkou do neďalekého parku a odchytila nás ďalšia skupina, tentoraz študentov vybavených dokonca digitálnou zrkadlovkou. Znovu, veľmi nevtieravo, sa chceli opýtať na pár otázok. Ich agenda už bola náročnejšia, najprv chceli od nás, aby sme na slepej mape ukázali Severnú Kóreu. Potom sa nás pýtali na (plný) názov tejto krajiny, hlavné mesto a štátne zriadenie. Dve otázky o demokracii a nasledoval súbor otázok o životnom prostredí. Podotýkam, že sa písal rok 2016, o Grete Thunberg ešte nikto nepočul. Video potrebovali preto, aby si otázky neskôr lepšie analyzovali a aby sa lepšie v triede priučili angličtine.

Deň sa pomaly chýlil do poslednej tretiny. Boli sme uťahaní teplom a slnkom, tak sme sa rozhodli ísť na letisko. Ak si niekto myslí, že Bratislava so svojim dvoj- až štvorprúdovým obchvatom má škaredé zápchy, Jakarta ich má s dvoma šesť- až osemprúdovými obchvatmi podstatne horšie. Cesta, ktorá mala trvať 37 minút, trvala vyše hodiny a pol. Taxikár bol navyše pravdepodobne bývalý závodný jazdec, pretože metrové posuny v kolónach robil štýlom brzda-plyn. Na letisko sme teda neprišli len unavení a ulepení, ale aj značne rozheganí a vystresovaní. Mali sme však dostatok času, tak sme si na letiskových toaletách urobili kompletnú hygienu, prezliekli sme sa do riflí a dlhých rukávov. Vonku bolo síce stále okolo tridsať stupňov, no v ázijských lietadlách býva tak osemnásť. Telo to veľmi nemá rado.

Na jedlo nebolo po predchádzajúcej jazde ani pomyslenie, nakúpili sme len zásoby do lietadla a nejaké magnetky. Za zmienku stojí už len nočný prestup v Dubaji, kde som si konečne vyskúšal to, o čom píšu toľké cestovateľské blogy. Ľahol som si k nášmu gate-u a na A4 som čiernou fixou veľkými písmenami napísal, nech ma prosím zobudia o 5:40 (keď sa mal otvárať gate). Prvý človek ma zobudil už o 5:15 a keď som poďakoval a znova zavrel oči, v priebehu piatich minút ma poklepali šiesti ďalší. Zlatúšikovia. Fakt to funguje.

A to je koniec nášho indonézskeho dobrodružstva. Po niekoľkých rokoch cestovania si dám teraz na niekoľko rokov oddych. Jednak s malými deťmi sa cestuje nepohodlne (a nič z toho nemajú) a vzhľadom na čas, v ktorom tieto zápisky dopisujem (november 2020; pandémia), ani neviem, kedy sa najskôr bude dať trochu rozumne a cestovať po svete. Neznamená to však, že by som sa už nikdy na podobné dobrodružstvá nechystal. Len si ich chcem čo najviac užiť. Dovtedy si môžeš prečítať zápisky z ostatných ciest.

24. marca 2015 - cestovanie, zo života

Radšej nevedieť…

Na mojich cestách stretávam ľudí a navštevujem miesta, ktoré nie sú vždy hlavnou témou cestovateľských bedekrov a internetových stránok. Či už som sa v Paname učil celému procesu zberu a spracovania jednej z najdrahších káv sveta alebo v Nikarague chodil s majiteľom po jeho výrobni ručne vyrábaných cigár. V Malajzii som mal možnosť sledovať zberačov čaju na svahoch Cameron Highlands a rozprávať sa s nimi. V Guatemale ma chlapík sprevádzal súkromnym hájom kakaovníkov a neskôr som sa v jeho kuchyni pri varení čokolády dozvedel zvláštne veci. Veci, ktoré ma najprv prekvapili, neskôr nahnevali a teraz... mi prídu iba smutné. Čítať viac

1. marca 2015 - cestovanie

Zápisky zo strednej Ameriky (2015) 🇵🇦🇨🇷🇳🇮🇭🇳🇬🇹

dĺžka článku: 100 minút

Prečo Stredná Amerika?

Uplynulo pol roka od návratu z juhovýchodnej Ázie a znova nastal ten čarovný čas, kedy bolo treba rezervovať letenky. Moji spolupútnici z minula sa nevedeli jednoznačne vyjadriť, či vôbec pôjdu, nieto ešte kam. Tak sme sa napokon s D. rozhodli ísť vo dvojici. Na mojej ázijskej mape zážitkov stále na bielo svietilo Mjanmarsko a minule som vynechal Laos, takže už sa mi črtala línia Mjanmar - Chang Mai (sever Thajska) - Laos a Hanoj (sever Vietnamu). Narýchlo som otvoril TripAdvisora a začal si prezerať obrázky z týchto krajín. Uplynulo asi pätnásť minút a odrazu som si uvedomil, že hoci sa mi tie veci na monitore páčia, vôbec som nepociťoval tú typickú radosť či vzrušenie. Niečo nebolo v poriadku...

Zabrúsil som na opačný koniec zemegule, konkrétne do Južnej Ameriky, a konečne sa mi rozsvietili oči. Príroda, sopky, indiánska architektúra. Radosť sa znova vrátila. Skrátka a dobre, bol som Ázie presýtený. Tak som začal skúmať, čo môže ponúknuť Kolumbia, Peru, Bolívia a Venezuela. Obrázky Macchu Picchu, tajomná ríša Inkov, už sa to rozbiehalo.

Druhá fáza plánovania je prieskum iných blogov - ako sa v daných krajinách cestuje. Neexistujúce vlaky, extrémne pomalé autobusy, všadeprítomné hory, miestne letenky cenovo na úrovni medzikontinetálnych... Stále som chcel ísť, no presvedčil ma až fakt, že len cestovaním by som strávil tretinu celkového času. Alebo tu bola (ne)možnosť dať minimálne o tisíc eur viac za lokálne letenky. Chystal som sa natočiť glóbus naspäť na Áziu.

Tesne predtým mi však padol zrak neďaleko Južnej Ameriky. Do Mexika som ísť nechcel, počul som už niekoľkých ľudí o ňom rozprávať, no zatiaľ som si nevypočul nič, čo by ma o tejto ceste presvedčilo. Zrazu tu však bol kúsok zeme medzi odmietnutou Južnou Amerikou a Mexikom. Stredná Amerika. Guatemala, El Salvador, Belize, Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Možnosti dopravy sa príliš nelíšili od Južnej. Znova bez vlakov, aké-také autobusy a neuveriteľne drahé letenky. Avšak celý región bol rozlohou rovnako veľký ako celé Peru. Začínalo sa mi to páčiť...

Nastal ale problém s výberom leteniek. Boli drahé. Či už do Panama City alebo Guatemala City, pod 800 eur bez šance, navyše s troma prestupmi, viac ako 24 hodinovou cestou a vo veľmi nevyhovujúcich termínoch. Odmietol som. Som ale tvor tvrdohlavý, tak som sa začal hrať s nastaveniami. Prílet odtiaľ, odlet hentam... Zle, tak naopak. Odrazu mi na obrazovke svietila krásna letenka. Viedeň - Londýn - Miami - Panama City a naspäť po tej istej trase, len z Guatemala City. Lety aj s prestupmi okolo pätnásť hodín za 697 eur. Pár minút a boli naše. Ostávalo už len to dlhé obdobie tešenia. Pät krajín za štyri týždne. Čakala nás nemalá výzva. A vás čakajú fantastické zápisky.

Prvý deň cesty

31. január. Každý prvý deň takéhoto výletu je len o dvoch veciach. Lietadle. A letisku. Niekto má lietanie rád, iný nie, no pre obe skupiny sú transkontinentálne presuny väčšinou otravnou záležitosťou. Tento bol zatiaľ zo všetkých najhorší. Američania. Najvyspelejšia krajina sveta (údajne) je pre mňa v oblasti letectva tou najzaostalejšou. Okrem spoločnosti American Airlines, s ktorou sme leteli, si neviem spomenúť na žiadnu inú (americkú), ktorá by operovala medzi kontinentami. Na fórach som na nich nenašiel priaznivé recenzie (teda okrem Američanov), takže som už mal aké-také očakávania. Prestarnutá posádka (nie, že by som mal niečo proti starším stewardom, no tu presne platilo, že starý človek je nevrelejší človek), zastarané lietadlo a multimediálny palubný systém boli len tie najväčšie mínusy.

V Londýne sme sa stretli s americkou kontrolou. Prvýkrát v mojom živote nestačilo, že som na prvom letisku dostal všetky letenky naraz. Američania musia vydať vlastné. Pred tým však prejdete ústnou (!!) kontrolou letiskových zriadencov, ktorí sa tvária ako nadagenti CIA. Vyberám to najlepšie z ich otázok:

Vašu batožinu ste si balili sami?
Mali ste ju počas balenia celý čas na očiach?
Má niekto prístup k Vášmu mobilnému telefónu?
Ste si vedomý, že by niekto manipuloval s Vašim fotoaparátom?

Neviem, čo by sa stalo, ak by som neodpovedal správne na nejakú z otázok. Nešiel by som? Komédia. V Londýne sme prešli len štyrmi ich kontrolami pasov a leteniek a to sme ani neboli na ich pôde. Po prílete do Miami sme si prešli imigračným kolečkom, hoci sme sa ani nepohli z tranzitnej zóny. Znova som dostal otázky, ako keby som im práve prišiel zvrhnúť vládu. Potom sme si museli vyzdvihnúť batožinu, aby sme ju vlastnoručne preložili o tridsať metrov ďalej na iný dopravný pás (ktorý mimochodom ani nikto nekontroloval). Ďalšia kontrola osobných vecí, ktorú amíci vedia dotiahnuť do dokonalosti. Čistá buzerácia. Na prestup v Miami sme mali niečo vyše dva a pol hodiny, no takmer sme to nestihli. A čo sa týka letiska, asi najhoršie, čo som zatiaľ videl. Minimálny počet obchodov, stravovacie možnosti katastrofa. Takže s American Airlines alebo tranzitovať cez územie so-fucking-awesome JÚ-ES-EJ už nikdy, iba keby sa tomu vážne nedalo vyhnúť.

Po prílete do Panama City nás okrem horúčavy a vlhkosti obklopili aj horúci a spotení nízki chlapíci so slovíčkom, ktoré scestovanému človeku pôsobí priam lobotomické trápenie: „Taxi? Taxi? Taxi?“ Aspoň niečo mi pripomenulo Áziu, tak sme napokon jednému z nich spravili radosť. Ten nám však neoplatil podobnú a vypýtal si desaťnásobok ázijskej sadzby. Pekné spomienky boli tatam. Vyhodil nás pred hostelom v štvrti, ktorá by u nás bola bezpochyby pochybná. Cez opar marihuany, dozaista na medicínske účely, sme sa dostali k dvom chlapíkom, ktorí v tej zmeske pripomínali zamestnancov. Po fráze „e-mail reservación“ sa rozosmiali, že oni mailovú schránku neotvorili už pol roka. Napokon ju po uhádnutí hesla otvorili a nielenže našli náš e-mail, ale dokonca aj voľnú izbu. "I can do the magic, I'm a magic man!" oznámil a o chvíľu nás popod rôzne trubky a skladisko voviedol do izby, ktorá bola... no, hrozná. Oproti Ázii päťnásobne drahšia a päťnásobne horšia. Viva la vida.

El primer dia en un país nuevo

"Pokiaľ neovládate španielčinu, nerobte si veľkú hlavu. V týchto krajinách sa dohovoríte bez problémov," hlásal bedeker Lonely Planet. Poviem vám, také lobogo! Nebyť mojich dvoch kurzov španielčiny, ťažko by sme s D. zaplakali. Za celý mesiac v piatich krajinách sme stretli len troch lokálnych, ktorí aspoň ako-tak ovládali angličtinu. Dokonca aj na hoteloch bol problém so slovami ako izba či klimatizácia. O číslovkách nehovoriac. A človek už aj keď spustil po španielsky, juho- a stredoamerická španielčina je značne odlišná od tej európskej. Takže som sa často ocital v situácii, kedy ma miestny navigoval ulicami a hoci som vedel, že okrem "rovno, doprava, doľava, blok, metre" iné slová použiť nemohol, aj tak som mu nerozumel.

Ráno sme vyrazili na zastávku. Problém nastal hneď v autobuse. „Nemôžete ísť autobusom, nemáte mestskú kartu (lístky a hotovosť sa nepoužívajú - kvôli krádežiam, pozn.). - Kde dostaneme mestskú kartu? - Na terminále. - A ako sa tam dostaneme? - Autobusom.“ Napokon za nás zaplatila starenka z neďalekého kostola. Keď už sme sa ocitli na terminále, rozhodli sme sa rovno kúpiť lístok na západ krajiny (po mojej predchádzajúcej skúsenosti z Číny). Každodenný spoj ale na druhý a tretí deň nejazdil. Pokladníčka mi to vysvetlila rečou, o ktorej dodnes pochybujem, či bola španielčinou. Tu som sa namiesto rozčuľovania naučil usmievať (teda chcel som). Tak sme s lístkami na nočný spoj vyrazili na rýchloprehliadku hlavného mesta. Prvou zastávkou bolo vzdúvadlo na panamskom prieplave. Dokonca sme mali to šťastie, že krátko po našom príhode priplávali tri lode, ktoré čakali na spustenie vzdúvadla. Tak sme sa usadili na tribúnu (skutočne, tá tam je vyslovene pre divákov) a čakali sme na spustenie inžinierskeho zázraku minulého storočia. Dve prieplavové komory započali proces vypústov vody a onedlho sa tri lode ocitli o 16,5 metra nižšie, aby mohli ďalej pokračovať na ceste do Pacifického oceánu. Poplatky za „prieplav prieplavom“ sa pohybujú od päť tisíc dolárov do niekoľkých miliónov, záleží od veľkosti lode. Ak sa teda nechcete preplaviť rybárskym člnom, ktorý je atrakciou pre turistov. Bolo to úžasné divadlo fyziky v praxi.

Ďalšia zastávka bola Casco Viejo, stará koloniálna časť Panama City. Bedekre sa o ňom zmieňujú len ledabolo, ale podľa mňa je to najkrajšia časť celého mesta. Nielen vďaka koloniálnej architektúre a nádherným výhľadom, ale aj množstvu domácich, ktorí si ho zvolili za akési centrum kultúry. Počas našej prechádzky sme videli niekoľko hip-hopových tanečných bitiek, skateboardistov, miestne matróny v krojoch, pôvodných obyvateľov predávajúcich ručne vyrobené výrobky, svadbu či akýsi spevokol.

Z Casco Viejo je to len kúsok na mestskú promenádu, ktorá kopíruje morský záliv a oddeľuje ho tak od biznis štvrte plnej agresívne vyčnievajúcich mrakodrapov. Je to zároveň niekoľko kilometrov dlhá oddychová zóna pre miestnych obyvateľov, ktorí tu naháňajú stánky s občerstvením alebo behajú v teniskách práve z dôvodu, že ich voľakedy naháňali. Výskajúce deti, postarší „panameños“ opierajúci sa o paličku alebo mladí predvádzajúci za kdejakú mincu jednu zo svojich tanečných schopností. Pomaly sme sa odobrali na hostel, zbalili veci a vyrazili nocou na terminál, smer Boquete.

* konkrétne sme šli na vzdúvadlo Miraflores. Ešte sa dá navštíviť iné - Pedro Miguel, ale to je ďalej od mesta

Boquete

V krajinách s obrovskou rozlohou (Čína), mizernými cestami (juhovýchodná Ázia) alebo nekvalitnými dopravnými prostriedkami (Stredná Amerika) je vždy výhodné cestovať v noci. Ušetríte nielen peniaze za ubytko, ale aj drahocenný čas, ktorý potom môžete venovať krásam prírodným, kultúrnym... či iným. Takým bol náš plán pre tento výlet a takou bola aj cesta z Panama City do Boquete. Bola však aj posledná...

Nad ránom sme prestúpili v Davide na lokálny „chicken bus“. Pre vysvetlenie: v týchto krajinách všetku dopravu mimo hlavných miest zabezpečujú výlučne súkromníci. To znamená, že Miguel si jedného slnečného dňa našetrí na autobus. Rozhodne sa ho kúpiť a ako správny podnikateľ, ktorý mal zbohatnúť už včera, kúpi to najlacnejšie na trhu. V tomto prípade to znamená vyslúžilý školský autobus z USA. A dnes, po dekádach rozkvetu Miguelovi podobným živnostníkom, teraz každú krajinu brázdia flotily amerických školských autobusov. Lenže tam, kde voľakedy sedeli dve malé deťúrence, teraz sedia dvaja zavalití latinoameričania. Alebo traja. Alebo štyria. S deťmi na kolenách. Batožinou. A sliepkami. Tu sa dostávame k podstate slova chicken bus. Prepravuje sa v nich skrátka všetko. Šofér zastavuje všade a všetkým (aj tým, ktorí nechcú) a vyvolávač z plného hrdla vyvreskuje z otvorených dverí cieľovú stanicu. Občas pomôže s batožinou, občas podá ruku pri naskakovaní za jazdy.

Do vysokohorského mestečka Boquete sme prišli okolo siedmej hodiny ráno a vybrali sme sa hľadať hostel. Jeden by myslel, že ak má mesto jednu hlavnú cestu, park a maximálne tucet vedľajších, nebude to problém. Znova myslenie pokrivené Áziou. Hostely z bedekra neexistovali, nefungovali, alebo boli zamknuté. Napokon sme si v jed(i)nom vydupali izbu a hor sa do všetkými ospevovanej kaviarne na espresso. Než sme sa ale stihli usadiť, vošiel akýsi Carlos, že akurát ide do hôr na plantáž, či by sme nešli s ním, urobil by nám prehliadku. Ako pokročilým kávovým fašistom nám nebolo treba dvakrát hovoriť. Zrazu sme sedeli v aute a mierili na jednu z jedenástich plantáží pána Ruíza, ktorý aj vo svojich 93 rokoch chodí každý deň do roboty a dohliada na produkciu jednej z najdrahších odrôd sveta - Geishu. Carlos nás štyri hodiny vodil pomedzi kávové kríky a neskôr jednotlivými časťami fabriky okolo kmitajúcich zamestnancov. Okrem všemožných typov kávy sme videli aj várku, z ktorej sa robí instatná káva - kamienky, šupky, lístky, konáriky, chrobáčiky. Kvalitných kávových zŕn je 20, maximálne 25%. Miestni to volajú No es café, voľne preložené ako: Nie je káva (hovorí vám niečo Nescafé? :). Pri odchode sme dokonca zastihli samotného pána Ruíza, ktorý, prekypujúc dobrou náladou, utrúsil aj zopár žartov a odfotil sa s nami.

Ak ste si doteraz nevedeli predstaviť kávové kríky...

 

Kávové zrno je obalené sladkou šupkou, čím je káva vlastne klasifikovaná ako ovocie

Prirodzený spôsob sušenia

Obsah instantnej kávy pred pomletím

Na obed sme zašli do „táckarne“ znova podľa ázijského pravidla - jedz tam, kde je veľa domácich. Tentoraz to vyšlo. A aj keď sme nemali poňatia, čo boli tie jedlá na druhej strane pultu, odmenou nám bol chutný a lacný obed. Mierny úpal z plantáže nás donútil ísť „porozmýšľať“ na hostel. Po ceste sme ešte stihli kúpiť miestny ananás za nehoráznych dvadsať centov. Večer sme sa zobudili a vybrali sa nadýchať vysokohorského vzduchu. Počas našej prechádzky sme spozorovali značné množstvo anglicky pomenovaných reštaurácií, pred ktorými sa postupne zbiehali postarší západniari s podozrivo americkým prízvukom. Až keď sme do jednej z nich zapadli (Kura u Mike-a, skutočne originálny názov), zistili sme, že Boquete nie je len centrom najkvalitnejšej panamskej kávy. Je to aj obľúbené miesto pre tisícky Američanov, ktorí tu skupujú pôdu a stavajú honosné domy na príjemné trávenie dôchodku. Miestni, ktorí nikdy vo svojom živote nevideli väčšie množstvo peňazí pohromade, im ochotne predávajú svoje pozemky, za ktoré sa odrazu a bez roboty vyšvihnú medzi strednú triedu. Pri tom im nikto nepovie, že si pokojne môžu pýtať aj štvornásobok ceny. Holt, kapitalizmus dorazil aj sem. Ďalšia zastávka, Karibik!

Bocas del Toro

Našu ďalšiu zastávku určila D. ako jednu z povinných. „Lebo Karibik!“ (nechápem, čo na ňom všetky ženy vidia). Tak som sa spýtal strýčka Google, že čože ma to tam čaká. Ako môžete sami vidieť, ukázal mi zopár pekných obrázkov a hneď som bol príjemne naladený. Hoci sa mi z hôr a kávových plantáží odchádzalo ťažko, tešil som sa na ďalšie dobrodružstvo. Taktiež som sa chystal splniť si ďalší sen, stiahnuť si tam nejaký seriál a stať sa skutočným pirátom z Karibiku :)

Nuž, obrázky sú jedna vec. Nás privítal rybársky prístav, miestni rybári a ich na slnku sa sušiace úlovky. Rýchlo preč, nájsť ubytko a šup do mora. Problémy v raji ale prišli pomerne rýchlo. Všetky hostely boli beznádejné obsadené. Neostávalo nám nič iné, len skloniť hlavy pred majiteľkou hotela, ktorá nám dávala jasne najavo, že nám robí svojou pozornosťou prevelikú službu. Vtipná bola aj jej odpoveď na moju otázku: „Do you speak english?“ (ešte ma stále bavilo to skúšať). -„Of course but I won't.“ (Samozrejme, ale nebudem.) A ďalej išla po španielsky. Striasli sme zlú náladu a vydali sme sa hľadať jedlo - to vždy pomôže vrátiť úsmev na tvár. No hoci bol čas obeda, všetko bolo zatvorené. Tak sme skončili na pizzi. V Karibiku. Silene, ale stále som si držal úsmev. Tretia zastávka - bicykle, najpraktickejší dopravný prostriedok na ostrove. Znova problém. Jedni nevedeli ani španielsky, druhí pýtali 5 USD za hodinu, iní chceli pas ako depozit. To určite. Potom sme našli dva za 14 USD na deň. Úsmev sa mi pomaly vracal, že sme ušetrili. O pätnásť minút som sa vracal s vyfúknutou pneumatikou. Nasledovalo hľadanie pláže. 45 minút rozheganým bicyklom po ceste, ktorú vymývali vlny prílivu. Keď sme tam prišli, pláž bola len pre surfistov, plávať bolo kvôli silným vodným prúdom zakázané. Tak, že si dáme na ležadlách Piña Coladu. Začalo pršať. To už som sa smial cez slzy. Večer sme reštauráciu našli rovnako ľahko ako na obed. Tentoraz ale mexickú. Ach jaj...

Zvyšok večera sa Karibik prepršal a vydržalo mu to do rána. Požičali sme si teda skúter, že ideme pozrieť odvrátenú stranu ostrova. Mali tam byť krásne pláže. Poviem vám, bol som plný nevýslovných očakávaní. V strede cesty začalo liať. Ale že poriadne. Našťastie sme našli akúsi poloposvätnú jaskyňu - La Gruta, kde sme sa na chvíľu ukryli. Pekne sme si tam počkali, kým dážď nabral na intenzite a získal prívlastok tropický. Už lialo tak, že cez kvapky nebolo vidno. Nedalo sa nič robiť, hop na motorku a pokračovať v ceste. O chvíľu sme vyzerali ako spráskané psy. A ešte k tomu mokré. Napokon sme sa dostali na koniec cesty. Doslova. Nikde nikoho, žiadna značka (či pláž) na dohľad. Zvolil som pieskovú cestu doľava a hybaj. Skúter zastavil až hlboký piesok, cez ktorý nebolo možné ďalej pokračovať. Nechali sme ho tam, u miestnych sme si dali čaj (áno, v Karibiku čaj) a tvrdohlavo sme išli ďalej hľadať najkrajšie pláže ostrova. Niekde tam byť museli. Po trištvrte hodine pešo (stále daždom) sme ju našli. A bola taká... No, obyčajná. Nedostatočne premočení, konečne sme sa vrhli do karibských vôd. Hoci bolo zamračené a mrholilo, karibské more nám už nikto nezobral :)

Keď sme sa vrátili k motorke, samozrejme, že nenaštartovala. Čo som si aj myslel, všakže? Isť na druhú stranu ostrova s požičaným skútrom, na ktorý celú cestu intenzívne lialo. Ako správny ateista som začal vzívať všemožné pohlavné orgány. Na počudovanie to zabralo. Aby si to stroj nestihol rozmyslieť, rýchlo sme nasadli a doviezli ho priamo do stajne. Potom už len večera, nákup veľkého množstva piva a večer strávený v hojdacej sieti. Keďže pršať stále neprestávalo a predpoveď na ďalší deň nebola o nič prívetivejšia, rozhodli sme sa zbaliť veci a dať Karibiku druhú šancu na Kostarickej strane.

La Cahuita

Panamský Karibik sa s nami vôbec nemaznal, tak sme sa vydali skúsiť štastie do náručia Kostarického pobrežia. Mierne obavy sa ma zmocnili už večer predtým, na internete sme totiž našli podozrivo veľa návodov, ako prejsť hranicami. Desať a viac bodové zoznamy, detailné fotky a vysvetlivky. Všetko nasvedčovalo tomu, že nastane problém (buď pochválená všemocná pečiatka ázijského byrokrata). Odchod z Panamy prebehol až podozrivo ľahko, čo sa mi vôbec nepáčilo. Colník sa síce tváril, že sa o mňa zaujíma, ja som sa na oplátku tváril, že rozumiem, čo hovorí. Po zaplatení miestneho poplatku (ktorý mimochodom vyžaduje každá krajina a nikdy sa nedozviete, kam smeruje) sme sa ocitli pred starým železničným mostom. Ten, lenivo visiaci nad riekou, tvoril pešiu spojnicu medzi oboma krajinami. Aby tomu ale dodali na vážnosti, sem-tam v ňom vynechali drevený podval. Konečne to začínalo mať tú správnu iskru.

Kostarická strana už taká ústretová nebola. Privítal nás dvojhodinový rad čakateľov, postávajúcich na priamom slnku. Do priestorov budovy mohli samozrejme vstúpiť najviac dvaja na jednu priehradku. Nadhodil som, že ďalší prechod medzi krajinami absolvujeme v noci. Obrátila sa k nám mladá Austrálčanka: „To by som nerobila. V noci tu colnice nefungujú.“ Schengen som začínal mať rád čoraz viac. Nuž, vytiahol som po prvýkrát notes a začal si písať poznámky pre moje zápisky (práve za týmto mostom vznikli podklady aj pre tento príspevok).
Pri vstupe do administratívnej budovy sa týčil hrozivý plagát zobrazujúci všetky známe príznaky eboly. Človeku je hneď viac do spevu. Otvorili sa dvere a nejaká postaršia pani hlásila mužovi, že ak nemajú doklad o budúcom odchode z Kostariky, nepovolia im vstup. Ajaj, pomyslel som si, znova budem musieť použiť svoj španielsky šarm. Takže som poslal D. ako prvú. Niekomu to môže prísť kruté (keďže španielčinu skoro neovládala), ale radšej pricválať v žiarivej zbroji ako sa potom dobíjať naspäť do budovy colnice cez ozbrojenú stráž. Letenky a lekárska prehliadka sa napokon nekonali a tak sme šli spokojne hľadať miestnu dopravu.

Sediac v autobuse, uháňajúc popri nekonečných plantážach banánovníkov, sme minuli Puerto Viejo de Talamanca. Doň lákajú všetky bedekre, ale keďže sme nemali párty náladu ani surfy pod pazuchami, zvolili sme pokojnejšiu Cahuitu. Malá osada pôsobila dojmom, že v nej žije tristo domorodcov. Prinajlepšom. Taká tá prašná cesta ako z filmu, opustené domce nechané napospas bujnejúcej džungli, dve križovatky, jeden obchod, zopár barov-jedální a večne sa usmievajúci domáci. Občas sa po „hlavnej“ preženie motorka, no inak jej dominujú charakteristické zvuky vychodených žabiek.

Ubytovali sme sa u jednej milej rodiny prevádzkujúcej penzión vo dvore. Povesili sme našu večne neschnúcu bielizeň na strechu k šatám domácich, vyhnali zvedavú sliepku z izby a hurá na pláž. Cahuita je prírodným unikátom, na jednej strane osady sa nachádza Playa Blanca (biela - z vápencového piesku) a na druhej Playa Negra (čierna - zo sopečného prachu). Sopečnú sme ešte v živote nevideli, voľba bola jasná. Prišli sme na pláž a... nikde nič. Ani stánok s občerstvením, ani ležadlá, dokonca ani ľudia... Neupravené okolie, naplavené rastliny a odpad. Až tu sme (konečne) plne pochopili charakter stredoamerických pláží. Tie sú tú považované za prírodné dielo a do ako takých zasahujú len minimálne. Čiže v 90% prípadoch žiadna úprava okolia, prístupová cesta, miesto na spočinutie či možnosť sa najesť, napiť alebo sa... použiť toaletu. Na jednej strane sympatický prístup k prírode oproti decimácii pláží západného typu, no na strane druhej... Niečo vás napokon po hodine či dvoch zaženie naspäť.


Avšak napriek našim urputným snahám oklamať karibské dažde, mraky nás stále prenasledovali. Vybrali sme sa na večeru a potichu sa dohodli (aby nás počasie nepočulo), že tu ostaneme ešte deň a dáme tomu tretiu šancu. Nuž, človek mieni a niečo tam hore mení. Do piatich minút nám nebesá odpovedali tak neuveriteľne náhlou prietržou mračien, že sme boli doslova donútení popíjať drinky v bare ešte dlhý čas. Vyzeralo to tak, že na druhý deň znova zbalíme naše stále nevyschnuté šaty a vydáme sa ďalej naprieč krajinou.

Chifrijo - kostarické tradičné jedlo, kúsky avokáda, osmažené bravčové mäso, rajčiny, cibuľa, nachos, štipľavá uhorka. Vynikajúca záležitosť.

 

Naprieč Kostarikou

Ako sme si povedali, tak aj bolo. Počasie s nami vybabralo už štvrtý deň v kuse, tak sme sa rozhodli nezmeniť len mesto či kraj, ale rovno celú krajinu. Vypočítal som (obvyklý omyl), že ak skoro ráno vyrazíme a chytíme všetky spoje, večer by sme mohli byť v Nikaragui. Nie, že by Kostarika bola nezaujímavá. No všetky jej lákadlá (teda okrem Karibského mora), na nás čakali aj v iných krajinách. Hor sa teda do chicken busu (ak neviete, čo to je, pozrite sem).

Prvý zádrhel nastal hneď v Limóne. To, že tu štátom riadená medzimestská doprava neexistuje a všetko obhospodarujú súkromníci, už viete. No keď sa jedná o okresné a krajské mestá, títo podnikavci sa združujú do rôznych cechov a spoločností. Tie majú nastavené vlastné pravidlá prepravy a vlastný rozvrh jázd. Samozrejme si budujú v každom meste vlastné terminály. A tu nastáva reálny problém. Terminály týchto spoločností sú doslova roztrúsené po celom meste. V porovnaní s tým sa presun z bratislavskej hlavnej stanice na autobusovú javí ako krátka (a príjemná) prechádzka. A keďže krásny beloch s plnou poľnou je viac ako lákavé sústo, peší presun je značne rizikový. MHD sa neodporúča už vôbec. A taxikári? Tí sú si presne tohto vedomí a ich ceny sa vyrovnajú tým bratislavským.

V týchto situáciách je však môj odpor voči takémuto systému silnejší ako pud sebazáchovy. Tak sme sa vybrali pešo. Všetko napokon dobre dopadlo a onedlho sme sedeli v buse do San José, hlavného mesta Kostariky. Po dvoch hodinách jazdy to znova zaškrípalo. Autobusár hlasno zanadával a po chvíli sledovania krásnej krajiny cez okno si uvedomím, že som ju už videl. Išli sme naspäť. Nuž čo teraz. Po anglicky samozrejme nikto. Tak som vyhľadal nastaršieho človeka v buse. To sa mi už pár ráz osvedčilo, títo ľudia majú tú starosvetskú slušnosť, vždy radi pomôžu turistovi a aj ich španielčina je starosvetská (to znamená zrozumiteľná). Vysvetlil mi celú situáciu, načo som mu poďakoval a poprosil ho, že by mohol aj pomalšie. Tak znova. Zo starého pána napokon vyšlo, že pred nami sa zosunul svah a pochoval celú cestu "na neurčito". Že sa vraciame do najbližšieho okresného mesta, kde môžme buď vystúpiť, alebo ostať v autobuse, ktorý pôjde obchádzkou. Zo štvorhodinovej cesty bola odrazu sedemhodinová. No ešte stále som bol optimisticky naladený, že to do Nikaragui stihneme.

San José je hlavné mesto Kostariky. Ako v každom inom hlavnom meste v tejto časti sveta, odporúča sa mu vyhnúť a keď už, presúvať sa v ňom výlučne len taxíkom. Pamätáte na malé mestečko Limón a jeho roztrúsené terminály? Tak si to predstavte v takom bratislavskom meradle. A pätnásťminútová jazda taxíkom v prepočte za 40e. Tak znova pešo. Začalo sa postupne stmievať, tak sme pridali do kroku. Ak už sa musíte premiestňovať v podobných situáciách pešo, vždy sa zaraďte tak dva-tri metre za inú dvojicu či skupinku ľudí. Postupne a bezpečne tak prídete do cieľa. Tam som dokonca cítil, že aj náš "príspevok do davu" bol druhou stranou vítaný.

Nový terminál, na večeru neidentifikovateľné (no výborné) jedlo a smer do Libérie. Keďže očakávaný príchod bol o polnoci, už som vedel, že môj plán nevyjde. Napokon sme sa o jednej ráno motali ulicami a zúfalo hľadali hocičo, kde by sa dalo ubytovať. Nebudem to ďalej rozvádzať, radšej vám ukážem fotky:

A už len poznámočka na záver. Viackrát sa mi už dostalo do uší, že tieto zápisky vyznievajú až príliš negatívne, a že tam je vlastne hrozne. Ono to vôbec nie je tak. Je pravda, že mnohé situácie boli v danej chvíli hraničné a pri písaní sa mi tie pocity vracajú a asi ich teda pretavujem do slov, ktoré čítate. No nakoniec to vždy skončilo úsmevom (áno, aj to ubytko). Možno teda až na pár výnimiek, ale to boli vážne extrémy (a k nim sa ešte dostaneme). Takže ak som vo vás navodil podobný pocit, absolútne to tak nemá byť. A v Nikaragui nás čakajú samé superlatívy :)

Nikaragua

Po zobudení sa v hororovom penzióne nás čakala ryža na raňajky. Už sme aj dúfali, že sa jej vyhneme, no oni ju dávajú štandardne ku všetkému :) Nasledovalo zúfalé hľadanie kostarickej magnetky, ktoré bolo o to vtipnejšie, že som absolútne netušil, ako sa povie magnetka po španielsky. Tak nás posielali do domácich potrieb, hračkárstiev a železiarstiev, až sme to napokon vzdali (ak niekto máte magnetku z Kostariky, rád s vami uzavriem obchod). Hurá teda na hranice.

Na hraniciach sa odohrala klasická pečiatková vojna, po ktorej prvýkrát nasledovala zdravotná kontrola. Čo-to som sa o nej dočítal a teoreticky nás ani nemuseli pustiť do krajiny. Obava sa rozplynula, keď sme zbadali veľký červený stan, kde bolo zopár školských lavíc a úradníkov, ktorí sa nás len spýtali na meno, vek, pôvod a či sme zdraví. „Ako rybičky.“
Paradoxne ale, najväčší problém sme mali s „colnicovým vrátnikom“. To vám bol chlapík, ktorý kýval vchádzajúcicm a vychádzajúcim autám z areálu a plne si vedomý svojej dôležitosti, vypýtal si naše pasy, pečiatky, potvrdenia a list o zdravotnej prehliadke, aby nás vôbec pustil z priestoru colnice. Zvláštne. Po pár sekundách od toho upustil, lebo naňho ziapal odchádzajúci autobusár, ktorý nás chcel ešte poňat do autobusu, z ktorého už kde-tu trčali nohy a ruky. Holt, autobusári sú tu všemocní.

Smer San Jorge, prístavček na pevnine, v ktorom sme museli chytiť posledný trajekt na ostrov Ometepe. Autobus nás vyhodil na križovatke, že čoskoro pôjde iný našim smerom. Tak sme sa krokom vybrali do prístavu, že po ceste autobus zastavíme (čo je tu miestna obyčaj, keďže tu zastávky nie sú). Ale žiaden nešiel. Tak sme začali stopovať autá. Evidentne ale v Strednej Amerike musia na stopovanie používať iné gesto, pretože na vztýčený palec odpovedali kývaním prstov (dlaňou nadol, vie to niekto vysvetliť?). Nezastavil nám absolútne nikto, hoci stopovanie je v týchto krajinách samozrejmá vec. A ani ten autobus nešiel. Tak sme napokon šliapali dve hodiny do prístavu a ledva sme posledný trajekt chytili. No, trajekt... Dvojpodlažná rybárska „bárka“ by bolo vhodnejšie pomenovanie. Dieselový motor v strede paluby, vďaka ktorého výparom sme postupne nadobúdali tmavší odtieň. Ale tie výhľady to plne kompenzovali:

Ometepe je ostrov najčistejšieho sopečného pôvodu. Veď sú to vlastne dve sopky nad hladinou. Sladkovodné jazero (Lago) Nicaragua je rozlohou najväčším v Strednej Amerike a devätnástym na svete. Pred vyplávaním si ešte zapísali naše mená na dlhočizný zoznam. To isté robia aj pri opustení ostrova a každé tri mesiace zoznamy krížovo kontrolujú, lebo na sopkách sa zvyknú strácať ľudia. Či ich po tých troch mesiacoch ešte idú hľadať, som sa nepýtal. Z lode nás nasypali rovno do autobusu, ktorý vyrážal na druhý koniec ostrova. V týchto končinách sme už boli jednými z veľmi mála bielych turistov a začali sme pútať značnú pozornosť medzi miestnymi. Ja v pohode, zvyknutí na Áziu, D. mala trochu strach. Po hodine a pol sme za čierno-čiernej tmy vystúpili v mestečku Altagracia. Stmieva sa tu totiž úplne inak. Napriek tomu, že sme boli neďaleko rovníka, o šiestej zájde slnko za horizont a zatiahne roletu. Doslova. Z krásneho svetla do totálnej tmy, proces, čo v našich zemepisných šírkach trvá pár hodín, tu prebehne za pätnásť minút.

Hotel Central a krásny domček schovaný v hotelovej záhrade pripomínajúcej tropickú džungľu za dvadsať dolárov. Mimochodom, rozpadnutý penzión z minulého článku stál rovnakých dvadsať. Altagracia je malé, jednoliate mestočko. Jednoliate preto, že zo všetkého je tam toho práve po jednom. Jeden bar, jedna reštika, jeden park, jeden bankomat, jeden obchod. Ak ešte nefungujú, pre niekoho pohroma, mne sa to však videlo čarovné. Údajne má „v mestkej časti“ vyše sedem tisíc obyvateľov, no ale... Ja som napočítal tak sto. Tu je mapa mesta :)

Isla de Ometepe

Keďže sme sa ocitli na ostrove s takmer nulovou verejnou dopravou (medzi dvoma najväčšími dedinami síce premával autobus každú hodinu, no do odľahlejších častí iba dvakrát denne), začali sme hľadaním skútra. Miestni nám dali kontakt na miestneho mach(r)a, ktorého všetci poznali, všade bol a všetko má. Ten nám povedal že príde o 15 minút a po polhodine, že ešte päť. Tak sme sa po hodine stretli a ponúkol nám viac hračku ako reálny skúter, navyše za nekresťanské peniaze. Obe strany si boli vedomé, že to bol v tom zapadákove asi jediný voľný skúter, tak som mu na cenu pristal. Vzhľadom na tento fakt ma neskôr vôbec nemrzelo, že som nevybral jednu zákrutu a skúter si to celkom odniesol. Holt, chlapík mal riziko podnikania premietnuté do ceny.

Dopoludnia sme sa zoznamovali s krásami a zaujímavosťami ostrova. Napríklad cestnou sieťou, ktorá, (ak vôbec bola) pozostávala výhradne zo zámkovej dlažby. Ďalej sme navštívili príjemnú, no zvláštnu pláž Santo Domingo. Zvláštnu preto, lebo vyzerala ako z letáku prímorského letoviska, no jazero je sladkovodné, takže vône a vnemy boli ako zo Seneckých jazier. Akurát v Senci je vidno na druhý breh. A nie je tam sopka :) Navyše tam boli akési „žeriavosliepky“, ktoré dokázali stáť na jednom mieste vo vode aj celé hodiny. Keby aspoň lovili ryby, no oni si len vyslovene máčali nohy.

Kolesá nás viezli ďalej cestami šiestej triedy až do prírodnej lagúny Ojo de Agua (vodné oko), ktorá vznikla prehradením prírodného prameňa a vybudovaním malej vodnej nádrže nie nepodobnej veľkému bazénu. Ten sa navyše nachádza v strede dažďového lesa, takže tento poklad bol skrytý nielen pred nepozornými očami, ale aj nepriateľským slnkom. Nad hlavami nám poletovali papagáje a zelené liany dočahovali až na hladinu. Miestnych by ste tu ale nenašli, pretože vstupné (3 doláre) predstavovalo dvoj- až trojnásobné množstvo peňazí, z ktorého musia denne vyžiť.

Nasledovalo skúmanie zvyšných pláží ostrova, ktoré síce Santo Domingo neprekonali, ale prechádzať skútrom pomedzi stádo kráv bol zážitok sám o sebe. Taktiež sme náhodou narazili na akýsi „envirorezort“ či botanickú záhradu situovanú okolo malého jazera. Tu sa okrem údajne vzácnych rastlín a stromov (nuda) taktiež pohybovalo množstvo hávede (rozhodne zaujímavejšie), od múch či motýľov až po veveričky a opice. Ľudia ich absolútne nezaujímali a tak si žili vlastným životom, ktorý bolo fascinujúce z dvoch-troch metrov sledovať.


Na druhý deň sme sa chystali vyliezť na jednu zo sopiek, no bedekre vyslovene hovorili:
"Volcán Concepción je extrémne náročná túra na minimálne dvanásť hodín, kde posledné dve tretiny sa predierate nárazovým vetrom, mesačnou krajinou a všadeprítomným prachom a každý krok dopredu znamená zosunutie sa o pol kroka dozadu. Napokon vyjdete na vrchol, no ten je v takej nadmorskej výške, že prakticky stále je pod dekou mrakov, cez ktoré nič nevidno."

"Volcán Maderas je naproti tomu stredne ťažká osemhodinová túra, kde celý čas kráčate dažďovým pralesom. Treba si však dať pozor na nepríjemný bodavý hmyz a pozorne sledovať cestu, pretože už sa tam stratilo niekoľko turistov, ktorých už nenašli. Po prejdení prvej tretiny cez farmy a plantáže miestnych obyvateľov sa dostanete do po kolená bahnivého terénu, ktorým pôjdete minimálne hodinu."
Hmm, čo myslíte, ktorú z nich sme si vybrali?

Granada

Naša dilema, či sa brodiť na vrchol sopky po kolená v bahne alebo prachu* sa napokon vyriešila sama. Zobudili sme sa a bolo hnusne. Zamračené od horizontu po horizont tak, že sopku, na ktorej svahu sme prakticky mali hotel, nebolo cez hmlu vôbec vidieť. Nuže dobrá, hor sa na rybársku bárku a chicken busom do Granady.

Granada bola prvým koloniálnym mestom v Strednej Amerike, niektorí dokonca tvrdia, že prvým na americkom kontinente vôbec. Dlhé storočia bola baštou Španielov a hlavným mestom celého regiónu. A je to okamžite badať. Odrazu nadobudnete pocit, že nie ste 8 000 kilometrov od starého kontinentu, ale priamo v jeho srdci. Známa architektúra, štvorcové trhoviská, majestátne katedrály, nádherné priečelia meštianskych domov a krásne centrum s parkom a pešou zónou. Zmocnil sa ma ten známy „Som doma!“ pocit, čo ma po pár týždňoch na chvíľu naplnilo príjemnou pohodou. No znova som sa ho rád na pár nasledujúcich opätovne vzdal.

Do toho sa samozrejme miešali exotické vône miestneho jedla, predavači suvenírov, potulné psy a prehnane dekorované kočiare so zapriahnutými koňmi ponúkajúce prehliadky mesta. Všetko uzatvárala majestnátna sopka Mombacho, ktorá objímala celé mesto z južnej strany. Ako sme sa dozvedeli, Granada je jedna z mála sebestačných miest, čo sa pitnej vody týka. Hoci je celý región zasadený v tropickej prírode a množstvom jazier, nezávadnej vody je tu málo. Niekoľko hodinové výpadky mestských rozvodov, či prídelová politika je tu bežným javom. Mnohí domáci často nemajú na výber a siahajú aj po dažďovej vode.

Centrum sme zvládli za chvíľu, navštívili sme miestny „blšák“, na ktorom mali všetko od štrikovacích ihlíc až po pravé iPhony za necelú stovku. Myšlienkami som sa vrátil do Ázie a hneď som si tak toto mesto obľúbil, pretože sa v ňom pre mňa skĺbili tri kontinety. Vrátili sme sa do parku a ochutnali miestnu špecialitu. Išlo o opečené bravčové kože s kapustou a plodmi juky (veľmi široký rastlinný rod s niekoľkými jedlými časťami, chuťovo a konzistenciou trochu pripomínajúc zemiaky). Celé to bolo pekne zabalené v palmových listoch a za dva doláre nebolo nad čím rozmýšľať. Dojedal som aj po D. :)

Po jedle sme zamierili do neďalekej kaviarničky a vychutnali si výborné espresso s čerešňovým cheescake-om. Odkiaľ sa práve tu vzali čerešne, som nepochopil (asi kompót) :) I keď som to očakával, kaviarenská káva bola vo všetkých týchto krajinách sklamaním. Hoci ide o kávové veľmoci, svoje najlepšie kávy vyvážajú do Európy, tie menej kvalitné do USA (Starbucks je práve tu obrovským odberateľom) a zvyšok ostáva v krajine. Ten navyše častokrát pripravujú lokálnym spôsobom (dvoj- až trojdecové varianty), takže nájsť stroj na espresso s nezvetranou kávou bol značný problém. Dohromady sme za ten mesiac vypili dobré espresso možno päťkrát. Vždy to bola kaviareň priamo napojená na neďalekú plantáž, kde jej odkladali len niekoľko kíl z prémiovej kvality.

Keď slnko poľavilo z najsilnejšieho náporu, do ruky sme schmatli nehorázne čerstvý smoothie a vyštverali sa na vežu kostola La Merced, ktorá už dnes slúži ako rozhľadňa. Tam sa nám naskytli vskutku pohľadnicové výhľady.

Večer sme sa, zmohnutí po náročnom dni turistov, vydali do reštaurácie Tercer Ojo (tretie oko), ktorá kombinovala prvky miestnej kuchyne s ázijskou gastronómiou. Ceny boli síce na úrovni hocktorej z reštaurácií našej Medusa Group, no kvalita jedla a vizuálna stránka boli fenomenálne.

Na druhý deň sme sa konečne dostali na sopku! Hoci džípom a po asfaltke, ale turistický chodník v tomto prípade predstavovala práve tá asfaltka. Navyše sme zastali na jej úbočí, kde ležala rozsiahla kávová plantáž Las Flores, nasávajúca výnimočnú arómu a chuť svojej kávy z vulkanickej pôdy. A bola to presne tá plantáž, ktorá dodávala kávu do kaviarne z predchádzajúceho dňa, takže zopár kíl skončilo v našich batohoch.

Samotná sopka Mombacho je prísne chráneným ekosystémom. Celý jej kráter je zarastený nepreniknuteľným daždovým pralesom, v ktorom sa (podľa nášho sprievodcu) nachádzajú stále neobjavené druhy živočíchoch a rastlín. Vláda si ju chráni natoľko, že do nej nepúšťa ani vedcov či biológov. Spravili sme si teda prechádzku po úbočí, popod prevísajúce liany strašidelných paliem, na ktorých oddychovali večne uťahané leňochody. Tieto tvory spia dvadsaťdva hodín denne a dole zliezajú sa len vypotrebovať. Jedia len raz za dva či tri dni a sú extrémne teritoriálne. I keď rád by som si pozrel súboj dvoch leňochodov (hľadajte ho na fotke). Už štvrtý raz sme míňali tabuľku s nápisom „pozor na pumy“. Pozrel som sa na sprievodcu, či ide o žart, ale jeho opatrné rozhliadanie mi čo-to napovedalo. Cesta viedla ďalej pomedzi úzke kamenné priechody, z útrob sopky prenikajúce obláčiky síry, jedovaté papradia, hejná tancujúcih motýľov a kolibríkov, až sme vyšli na lúke posiatej jednodňovými orchideami. Tie ráno vykvitnú, aby večer zvädli a už nikdy neožili. Pominuteľnosť krásy v najsurovejšej podobe.

Za lúkou sa nachádzal hlboký zráz, končiaci až v meste Granada a Lago de Nicaragua. Všade na horizonte sa týčil poltucet ďalších sopiek. Tá naša však dýchala pomaly. Zatiaľ tu bol mier a pokoj.

León

Zišli sme zo sopky na námestie a podujali sme sa vyhľadať autobusové spojenie do Leónu. „Je to tá ulička hneď pri námestí,“ znela rada. Super, poviete si, akurát, že pri námestí bolo presne osem uličiek, aj to len tých priľahlých. A samozrejme v každej stál autobus (prečo je tomu tak nájdete tu). Tak som sa spýtal, až to na tretí pokus vyšlo.

León založili Španieli v rovnakom roku ako Granadu. I keď je nutné povedať, že pôvodný León sa nachádzal necelých 30 km východne od svojho súčasného umiestnenia, ten však v roku 1610 pochovali následky výbuchu neďalekej sopky. Dnes je druhým najväčším mestom Nikaragui a priamym rivalom neďalekej Granady. A to doslova. Ako sa striedali vlády, striedalo sa aj hlavné mesto. Napokon táto trivialita dosiahla takých rozmerov, že sa obe politické strany museli dohodnúť na kompromisnom riešení a zvoliť zaň neutrálnu Managuu nachádzajúcu sa medzi nimi.

Históriu bokom. León bol jediným miestom, kde sme mali reálny problém sa ubytovať. Navštívili sme asi osem hostelov a všetky boli beznádejne obsadené. Tackajúc sa už asi tretiu hodinu ulicami sme natrafili na Hotel el Rey. Spiaci recepčný nám povedal čosi o dvadsiatich dolároch na noc a únava nás donútila súhlasiť. Zhodili sme zo seba veci a vybrali sa do BigFoot Hostelu. Aj keď je León krásnym koloniálnym mestom s bohatou históriou, my sme sa doň vybrali z oveľa adrinalínovejšieho dôvodu. Boardovanie na aktívnej sopke. Bez srandy. Zaplatili sme si miesto v dodávke a nemohli sa dočkať rána.

Na druhý deň sa pri nás zastavila niečo ako naša stará dobrá Avia, s prizváranými lavičkami na korbe a zábava sa mohla začať. Rozdali nám pivo, tričká, naložili sme boardy a hor sa na Cerro Negro (čierny kopec), neďalekú malú, no stále veľmi aktívnu sopku. Po dvojhodinovej utrmácanej ceste sme zastali pri rampe a národnému parku zaplatili skromný poplatok. O pár minút sme už zoskakovali z korby, každý „nafasoval“ svoj board, okuliare, ochranný oblek a krátke školenie. Tam padali nevinné rady typu: nenoste pri stúpaní board vodorovne, lebo keď zafúka, vietor vás môže zhodiť do rokliny :) Nasledovala posledná spoločná fotka, kým sme ešte boli všetci živí a nezranení. Potom nasledoval hodinový výstup.

Vietor fúkal riadne, o to pokoj. K tomu sa pridali občasné obláčiky síry vyvierajúce zo zeme tak horúcej, že sa jej nedalo dotknúť či sadnúť si na viac než dve sekundy. Inak hrozili popáleniny. Koniec koncov, Cerro Negro zaznamenala posledný výbuch v roku 2012 a ešte aj teraz bolo vidieť, ako zaliala lávou okolitú krajinu.

Na vrchole prebehla posledná inštruktáž ohľadom „bezpečnostných pokynov k jazde“, ak sa o niečom takom dá vôbec hovoriť. Veď priemerná rýchlosť pri zjazde dosahovala 60 km/h (rekord držal istý blázon z Kanady - 93 km/h) a vysypať sa v takých podmienkach na žeravý prach a kamene nepredstavovalo veľmi lákavú predstavu. To sa už ale okolitý adrenalín dal krájať. Šou sa mohla začať.

Pohľad v polovici "trate" nadol. Všimnite si údolie zaliate lávou

Zážitok to bol neskutočný. A hoci som bol krásne vyobliekaný, nadol som doniesol zo tri kilá sopečného prachu. Ešte po týždni som ho nachádzal na všemožných i nemožných miestach. Dole nás čakal pán s radarom, ktorý zapisoval skóre. Najrýchlejší dvaja pili v tú noc zadarmo. Ostatní sme dostali aspoň pivo útechy. A ako partia černochov sme naskákali naspäť do Avie a smerovali naspať do mesta, upchať sprchy a kanalizáciu.

Poobedie, už čistí a voňaví, sme trávili prechádzkou po meste. Fantastickým zážitkom sú všadeprítomné revolučné nástenné maľby, ktoré sú do poslednej autentické a miestni si ich stále chránia a udržujú. Na revolučný boj tu sú stále silné spomienky. Pokračovali sme hádaním sa s trhovníkmi, nákupom suvenírov a znova sme skúsili naše kávové šťastie. A znova neúspešne. Zato sa nám naskytol neskutočný pohľad na miestny systém katedrálového zvonenia. Veď posúďte sami, chalankovi muselo ešte dlho hučať vo veži.

Večerný León sa mení na nepoznanie od toho denného. Zavrie sa miestny blšák a ulicu zaplavia stánky s rôznymi jedlami. Zažili sme jednu z tých procesií, kedy katolícky sprievod s podobizňou Márie a iných svätých či miestnych patrónov brázdii centrum mesta. Potom zamieria do katedrály, kde pokračujú večernou omšou. Ulice zatiaľ ovládnu mladí. Ale to už je iný príbeh.

Výrobňa cigár

Nasledujúce ráno sme vyliezli z hotela a nemohol som uveriť vlastným zlepeným očiam. Francúzska pekáreň! Iste, na hotel sme vždy prišli v noci, takže sme si ju nevšimli a navyše bola v tom čase zavretá. Ale teraz? Celá ulica voňala priam magnifique. A keďže bol čas raňajok, ostatné argumenty nemali najmenšiu šancu.

Ako sme tak pohodovo raňajkovali croissanty s bagetami v átriu medzi pobehujúcimi pekármi s tvárami od múky, ešte sme netušili, aký exkluzívny deň nás čaká. Okrem kávových plantáží, karibiku, a boardovania na sopke sme chceli vidieť výrobňu cigár (a mnoho ďalšieho, ale k tomu sa dostaneme postupne). Tak sme zamierili do Estelí.

V bedekri opisované ako pomerne veľké mesto, v skutočnosti park so štyrmi priľahlými ulicami. Zamierili sme teda (podľa bedekra) do hostela, odkiaľ organizovali najzaujímavejšie výlety do tovární. Hostel zavretý, cez ulicu z kaviarne dobehol týpek a zaviedol nás do turistickej kancelárie. Po anglicky nehovoril a ako nám povedal, on len vlastne niekoho zastupoval. Zmena smeru do oficiálnej (štátnej) turistickej kancelárie. Okrem toho, že mi trvalo ju nájsť 15 minút (2. poschodie zašitej budovy so zadným vchodom), bola zavretá. Tak sme si dali streetfood (prekvapivo ryža, fazuľa, kura) a skúsili šťastie znova. Tentoraz tam panička už bola, no po anglicky ani zaťať. A jej španielčina bola minimálne z paralelného vesmíru :)

S výrazom „rozumeli sme všetkému, čo ste nám povedali“ a „ďakujeme za pomoc“ sme odtiaľ takmer ušli. Našli sme dobre vyzerajúci hotel a pripojili sa na miestnu wifi kvôli ďalším informáciám. Po chvíli nás oslovil miestny čašník, či nepotrebujeme pomoc. Naše španielčiny boli z rovnakej galaxie, tak som mu vysvetlil náš problém. Usmial sa a zbehol po kuchára, ktorý bol podľa jeho slov jeden z tých, ktorý všade bol a všetko videl. Ten vytiahol telefón a oznámil nám, že o polhodinu po nás príde akási pani. Vybavené. Obyčajný ľud vs. systém 1:0.

Pani naozaj prišla, síce o hodinu desať, ale na to sme si už zvykli. Vykvitlo z nej, že prišla viac-menej zo zvedavosti, pretože ju zaujímalo, kto môže v túto ročnú dobu chcieť vidieť výrobňu cigár. „No my,“ povedal som, akoby sa nás žiadne nasledujúce komplikácie nemali týkať. Stále sa tvárila pobavene, tak som sa spýtal, že čo to je teda vo veci.

„Viete, v túto ročnú dobu všetky výrobne pozývajú svojich veľkoodberateľov na ochutnávky a prehliadky, je takmer nemožné pre kohokoľvek sa najbližšie týždne dostať do výrobne.“ Hmm, super, pomyslel som si.
„Ale...“ povedala naša nádejná sprievodkyňa. Už som vedel, že je dobre. Nasadli sme do jej súkromného autíčka a viezli sa. „Ale bude to stáť...“
„To je jedno,“ prerušil som tu. Bol som tu, prvý a asi posledný raz v živote a táto vec ma nezaujímala. Napokon sme vystúpili pred nevýraznou budovou neďaleko centra a čakali na ďalších štyroch ľudí. Boli sme zaradení do nejakej súkromnej prehliadky, ale prišli sme priskoro. Počas nášho čakania vyšiel na ulicu majiteľ, pekne opálený šesťdesiatročný Kubánec, zistiť, kto sa poflakuje pred jeho podnikom. Vznikol z toho asi polhodinový úvod do cigarového biznisu, o ktorý tí štyria prišli. Muhehe, tak im treba. V pozadí výrobne sme zatiaľ mohli vidieť milú starú pani, ako nahlas predčíta akúsi knihu. Ešte som sa nepýtal.

Kontrola novej várky tabakových listov

Napokon dorazili aj ostatní. Vybrali sme sa teda dovnútra a tá pani nám bola predstavená ako majiteľova manželka, ktorá každý deň niekoľko hodín (!) takto číta zamestnancom čisto ručnej výrobne. Ako firemný benefit. To už sme sa ocitli v miestnosti asi 7x10 metrov, kde sedelo asi dvadsaťpäť ľudí a predstavovali celý proces výroby cigár. V každom rade po päť, prvý dvaja balili tabakové listy, druhý dvaja okrajovali a lisovali, tretí obaľoval a uskladňoval. V skratke: pravá cigara má vážiť 21g (teda ten štandardný rozmer, čo vídavate vo filmoch), skladá sa z troch typov tabakových listov („obalový“, „chuťový“ a „telový“), takže žiaden drvený tabak či filter. Lisuje sa 8 hodín, špička (tá, ktorú urežete) sa priliepa živicovým lepidlom a ideálne skladovacie podmienky sú 21 stupňov a 70% vlhkosť. Sedem z top 10 naj cigár sú z... Povedali by ste Kuby? Nikaragui! A tak ďalej.

Tri typy listov, z ktorých sa skladá cigara

Dostal som možnosť ubaliť si vlastnú cigaru (samozrejme so značnou pomocou), ale nakoniec vážila 22g, čo by prešlo tolerančnými testami. Nakoniec sme sa Diega tak nesmelo spýtali, či by sa uňho nedalo pár cigár kúpiť. „No, oficiálne ich tu predávať nemôžem. Ale pokiaľ ich nezoberiete tisíc, tak v pohode.“ Osobne mi išlo len o spríjemnenie si zvyšku našich večerov a niekoľko darčekov, tak som sa spýtal, koľko chce za jednu? Kubánec si dlho potiahol z cigary a po dlhom vnútornom boji povedal dva doláre. Tak, že si prosím päťdesiat. Dokonca som dostal v ten deň ubalené.

Kubáncovi sme sa natoľko páčili, že nás dvoch zobral do vlastného auta (ostatní museli ísť so sprievodkyňou) a zobral do externého skladu. Tam nám ukázal asi tridsať obrovských paliet tabakových listov, ktoré tu rok až dva zreli, zatiaľ čo obďaleč asi šesť zamestnancov triedilo jednu paletu podľa kvality listov. Nakoniec sme sa Diegovi úprimne poďakovali a vybrali sa na autobus. Nečakali sme, že ešte budeme cestovať, no jediný dobrý hostel bol zavretý a to potrebné sme predsa už videli. Tak sme zamierili do Somota, kde sa v našom hľadáčiku nachádzal kaňon Somoto, jeden z najkrajších prírodných úkazov tejto oblasti. Autobus nás vyhodil na stanici tak tmavej, že biely taxík bol nevyhnutnou voľbou.

Cigary za dva doláre. U nás? Pod sedem eur nenájdete

Sklad zrejúcich tabakových listov


Bohužial meno hostela, ktoré sme taxikárovi povedali, bolo úplne rovnaké ako názov miestnej výletnej kancelárie, tak nás odviezol pred ňu. A hoci tu každý dom vyzerá, že by mohol prevádzkovať hocičo, vstúpili sme. Výsledkom bolo, že sme síce nemali ubytko, no mali sme zabezpečeného súkromného sprievodcu na ďalší deň. Síce hovoril len španielsky a malo to trvať 6 hodín, ale tak prežili sme už všeličo. Ešte nás odporučili na jeden miestny penzión, za čo sme im vrelo poďakovali. Nemali sme. Voda na izbe netiekla, žiadne okno, sprcha spoločná s domácimi, na dvore sliepky a paterfamilias vždy o štvrtej ráno začal cirkulárkou prebrusovať plot na dvore. Ale to sú práve tie čarovné momenty z týchto krajín :)

Keď na prechádzke skáčete z útesov

A tak sme vstali o pol siedmej. Áno - ráno. Nebolo to preto, že domáci vyvádzal s karbobrúskou na dvore už dve hodiny. Museli sme ísť na výlet. Teda chceli. Veď to poznáte, dovolenka. V každom prípade, mali sme tak hodinu na ulovenie raňajok. Vybrali sme sa teda na miestny trh (rozumej štyri stánky opreté o jednu budovu) a nemohli sme uveriť vlastným očiam. Zbadali sme čerstvú zeleninu. Ovocie nás už tak nevzrušovalo - veď sme boli v exotickej krajine. No zelenina, to bola iná! S podozrením v oku sme si prezerali jednotlivé rajčiny - predsa len boli zalievané miestnou vodou a jedine takou sme ich mohli aj umyť. Nuž ale čo, túžba po zelenine (viem ako šialene to znie) po dvoch týždňoch bola silnejšia. Nasledoval el supermercado. Ak máte pocit, že u nás sa tie balené šunky a syry robia z plastov a polystyrénu, mali by ste navštíviť hocijaké potraviny v Strednej Amerike. Normálne som hľadal v zložení PVC :)

Nakoniec sme teda kúpili maslo a nejaké keksy ako proviant na výlet a vybrali sa na zeleninové hody. O ôsmej sme už pochodovali k miestu stretnutia. Už tam stálo asi sedemnásťročné chlapčisko, ktoré nám hneď pri príchode podávalo plávacie vesty. Malo ísť o prechádzku kaňonom, takže niečo mi tu nesedelo. Ale veď asi vie čo robí. Na Hello odpovedal Ola! Takže po anglicky nevedel, presne ako nám povedali. Nebolo viac o čom, tak sme zdvihli batohy - ja môj príručný, on svoj obrovský neoprénový na mŕtvoly, a vyrazili sme. Po pár metroch sa nás spýtal, či chceme ísť taxíkom alebo pešo. On že odporúča pešo, nie je to ďaleko a taxík je drahý. Ok, povedali sme si, veď chlapec sa vyzná. Keď sme kráčali asi dvadsať minút, prišli sme až za mesto, kde nás nasadil jeho kamarát a odviezol v polorozbitom aute asi desať kilometrov k vstupu do národného parku. Keď som sa opýtal, koľko by chcel za celú tú tortúru taxík, s pohoršením vyslovil päť dolárov.

Ocitli sme sa teda pred vstupom do kaňonu, náš mladý sprievodca nám nakázal obliecť si plávacie vesty (široko-ďaleko žiaden náznak po vode) a odovzdať batoh. Ten zabalil do malého nepremokavého vreca, ktoré zaistil a zaviazal, potom ho vložil do veľkého neoprénového vaku, zaistil a zaviazal. Výsledok si prehodil cez rameno a povedal, že kedykoľvek budeme čokoľvek potrebovať, najesť sa, odfotiť, pokojne máme povedať, on nám to vytiahne. Len samotný proces zabalenia trval asi päť minút, nehovoriac, že taký foťák treba aj vybaliť. Keď som si predstavil, koľko fotiek budem chcieť na šesťkilometrovom úseku urobiť, chudáka som dopredu poľutoval.

Čoskoro sa však objavil medzi kamienkami potôčik, po chvíli malý prúd, neskôr sme už skákali z kameňa na kameň. Po polhodine sme prvýkrát zaborili členok do vody. Potom kolená, až nastala chvíľa, kedy mladý zhodil tričko a skočil do vody. Sprava a zľava obrovské strmé steny kaňonu. Slovo prechádzka sa menilo na preplávka a čoskoro sme dospeli do štádia skákačka. Niekedy až z výšky osem metrov. Priechod kaňonom sa zmenil na trojboj akrobatickej chôdze, plávania a skokov do vody. Žiadnych šesť kilometrov som ešte neprešiel za tak dlhý čas (4,5 hodiny), no žiadnych šesť kilometrov som si ešte tak neužil.

Začiatky vyzerali fajn

Než sa začalo priostrovať

Až bolo treba sa napokon potopiť

Až napokon bolo treba sa potopiť - hĺbka vody niekoľko desiatok metrov
Fotiek je málo z prostého dôvodu, mladého sa mi nechcelo toľkokrát otravovať s vyťahovaním a schovávaním fotoaparátu. Okolo druhej sme sa dostali naspäť do mesta (taxíkom), kde sme cestou domov zablúdili a našli sme zoo! Malá zaprdená dedina, polorozpadnuté domy, rozbité steny, prašné ulice a odrazu sa pred nami týči mestský park tak 70x70 metrov, prekypujúci faunou, kamennými lavičkami, fontánou, wifi a malou zoo. Asi nejaká verzia eurofondov. V zoo časti sa pohybovali lemury, svište, medvedíky čistotné, okolo ktorých pobehovali výskajúce deti. Opodiaľ sedel miestny ošetrovateľ a kurizoval mamičkám. Cez park občas prešiel zmrzlinársky vozík. Idylka. Wifi bola rýchlejšia ako kdekoľvek, kde sme predtým aj potom boli. Aj sme napokon zabudli, že sme mokrí, špinaví a hladní.

Na ceste domov nás ohromila ďalšia vec. Jasný nápis na jednom dome "Espresso" a vo vnútri lesknúci sa megastroj. Znova nám špina a hlad nevadili a zavítali sme do miestnej kaviarne. Pri stoloch sedeli domáci s rôznymi frappucinami, moccacinami a mega lattecinami. Tak som víťazoslávne oznámil, že si dáme dve espressá. Potom som si spomenul, že D. pije macchiato, tak som dodal, že teda jedno. Ak hádate, že doniesli tri, hádate správne. Tak sme zaplatili tri a nevypili ani jedno. Boli odporné. Tým, že domáci pili len tie ich piccina, espresso tam nerobili možno aj mesiac. Tak zrná tak stáli v mlynčeku. Káva mala asi rovnakú chuť, ako to Tchibo, čo teraz po novom praží kávu trojnásobne dlhšie pre lahodnejšiu chuť.

Hlad sa však po toľkých hodinách dostavil v plnej sile, tak sme v el supermercado natrafili na policu s tuňákmi a vyrabovali všetky príchute, čo sa u nás obchodníci ani neodvážia ponúknuť racionálnemu zákazníkovi. Do košíka pribudol ešte nikaragujský rum (Flor de Caña - odporúčam, k dostaniu aj u nás). Večerná romantika ako vyšitá. Na druhý deň nás čakal Valentín. To sme ešte netušili, že to bude najnezabudnutelnejší Valentín v celom živote.

Valentín

Po skúsenostiach z minulých dvoch hraničných priechodov sme vstali už o piatej, aby sme na hranici stihli prvú vlnu. So zalepenými očami sme sa dovliekli na stanicu, kde sme dokonca prekonali aj domácich. Tí nás však napokon na nástupisku s prehľadom a na drzovku predbiehali (čím mi znova pripomenuli starú dobrú Áziu), takže sme nič nezískali. Prešli sme mestečkom Ocotal (posledné na nikaragujskej strane), až na hraničný priechod Las Manos, kde sa mohla začať byrokratická mašinéria. Kto už dlho nebol mimo schengenského priestoru, v stručnosti priblížim.

Pred odchodom aj príchodom do krajiny vypĺňate kartu, v ktorej uvádzate informácie o sebe, prečo cestujete, kam, za akým účelom, koľko sa tam zdržíte, kde budete bývať, či nie ste chorí, neprinášate si nejakú chorobu alebo 10 000 dolárov v hotovosti. Pri prechode hranicami potrebujete z odchádzajúcej krajiny pečiatku, že ste naozaj odišli. Zaplatíte nejaký poplatok samospráve a regiónu, skontrolujú vám dátumy, buch-buch a máte pečiatku. Potom idete o kilometer ďalej, kde je druhá banda úradníkov, ktorá vám musí dať inú pečiatku, že ste naozaj prišli. Zaplatíte nejaký poplatok samospráve a regiónu, pozrú, či vám netreba víza, niekde prehľadajú batožinu, inde spravia zdravotnú prehliadku a môže nasledovať pečiatka. Okolo vás sa stále motajú všemožní potrimiskári, rozmieňači mien, taxikári, turistickí sprievodcovia a zasypávajú vás výhodnými ponukami. Medzi týmito dvoma pečiatkami ste zatiaľ v tzv. „území níkoho“. To znamená, že formálne nie ste v žiadnej krajine. Ak by vám jedna dala pečiatku, že ste odišli a druhá nechcela dať tú svoju, ktorou vás prijme, máte reálny problém.

Tak sme si odtancovali byrokratický valčík s Nikaragujcami, zaplatili poplatky, dostali pečiatku a hurá k Hondurasanom. Chlapíkovi som cez okienko podal pas, ktorý prešiel všemožnými skenermi a mašinami. Všetko vyzeralo ok, vypýtal si poplatok tri doláre, čo sa tiež nevymykalo normálu. Podal som mu dvacku.
„Nemám vydať,“ oznámil sucho. Pri zápästí mu pri tom ležala asi desaťcentimetrová kopa jednodolároviek.
„A hento je čo?“ spýtal som sa a ukázal na ňu.
„Ja nevydávam,“ ukončil akékoľvek pochybnosti. Ja som mal však ešte jeden tromf v rukáve.
„Tak vám to zaplatím v lempirách.“ To je hondurasská mena, ktorú som si vymenil ešte v Nikarague presne kvôli takýmto prípadom.
„Ja naše peniaze nechcem.“ Darmo, dolár je tvrdá mena. A chlapík očividne vedel, čo chce.
„A čo mám teraz ako robiť?“ skúsil som. Principiálne som odmietal dať mu za naše odbavenie štrnásť dolárov sprepitné. Akonáhle to pochopil, stratil akýkoľvek záujem mi pomôcť.
„Choďte tam k zmenárnikom, oni vám možno rozmenia. Ďalší!“

Čo bolo však horšie, nevrátil mi pas. Takže nielenže som bol v území nikoho, navyše som nemal ani pas. Od okienka som sa odmietal vzdialiť, tak som inštruoval D., nech ide rozmeniť doláre. Chúďatko bez španielčiny chvíľu bojovala so zmenárnikmi, no neúspešne. Chlapík zatiaľ vybavoval krajanov a občas na mňa s úsmevom pozrel. Odišiel som od okienka a zamieril k zmenárnikom s dvackou v rukách.
„Potrebujem šesť dolárov, je mi jedno, ako to rozmeníte či akú menu mi vrátite späť.“
„Nemám. Nechcem. Nezáujem,“ boli najčastejšie odpovede. Niektorí sa ani neunúvali odpovedať.
Tiež chceli províziu v podobe zvyšku dvadsiatky. Zrazu som si všimol, že ma už nejakú chvíľu s pobavením sledujú dvaja hondurasskí vojaci. So slepou nádejou k záchrane v podobe neohrozených predstaviteľov silových zložiek som sa teda vybral ich smerom. Tí, ako to zbadali, ihneď sa upratali do strážnice. Začínalo to vo mne pomaly vrieť. Na parkovisku sa medzitým zjavil zájazdový autobus a zatiaľ, čo turisti prechádzali podobným byrokratickým procesom, ich profesionálni sprievodcovia (v uniformách cestovky) zatiaľ pofajčievali neďaleko. To bola moja záchrana. Oni sú predsa ako stvorení na podobné situácie.
„Dobrý deň,“ začal som a vysvetlil im svoj problém. Tiež som načrtol, že by úplne stačilo, keby mi oni rozmenili doláriky.
„Sorry, we can't help you,“ povedali perfektnou angličtinou. Otočili sa naspäť a už ma nevnímali.
Odrazu som si spomenul, že na nikaragujskej strane bola banka. Utekal som tam, vošiel a na stene zbadal dva výmenné kurzy: dolár proti lempirám a dolár proti kordobám (nikaragujská mena). Paráda, pomyslel som si, som zachránený. Znova som zopakoval, že potrebujem z dvadsiatky spraviť šesť dolárov a zvyšok mi je jedno, ako mi dá.
„Lo siento, no tengo.“ Skrátka: je mi ľúto, nemám. Do mňa vošli jedy 4000.
„Akože nemáte? Máte tu len dva kurzy, z čoho v oboch je dolár, mi nehovorte, že nemáte šesť dolárov.“
„Nemám.“ Hotovo.

Vyšiel som z banky, už totálne zúfalý. Nie z toho, že nikto nemal šesť dolárov, tomu neuverím dodnes, ale tej premyslenej mašinérii. Navyše po absolvovaní tejto už hodinovej tortúry som odmietal dať tomu hovadu za okienkom štrnásť dolárov sprepitné. V hlave sa mi ešte rozblikala posledná iskrička nádeje. Nikaragua oficiálne prijímala okrem svojej meny aj doláre. Lenže na jej územie som už nemohol vstúpiť (nielenže som už mal pečiatku, že som odišiel, ja som už nemal ani pas). Rozmýšľal som. Zbadal som chlapča, čo tam nosilo Amíkom batožinu za poplatok.
„Počuj chico, pomôž mi. Tu máš dvadsať dolárov, choď hentam do obchodu a niečo si kúp. Je mi jedno čo, hlavne mi dones šesť dolárov.“ Mladý na mňa chvíľu pozeral, no hneď zmizol. Chvíľu som aj rozmýšľal, že som vlastne mladému dal celodenný zárobok a či sa vôbec vráti. Po štvrťhodine som si už bol takmer istý, keď sa zrazu vynoril.
„Hombre, bol som v troch obchodoch, nikde nemajú vydať.“
„Hajzli jedni.“ To bolo po slovensky.
„Perdon?“
„Nič môj, ďakujem.“ Dal by som mu aj všimné, no NEMAL SOM ANI JEDNU HLÚPU DOLÁROVKU. Vzdychol som, vytiahol nejakú tie smiešne bankovky, ktoré však rázne odmietol, lebo mi nedokázal pomôcť. Ok, prvý bezvýznamný plusový bod pre hraničný priechod.

Vrátil som sa aj s D. okienku, už s rezignáciou na celý miestny aparát. Privítal ma vrelý úsmev chlapíka za okienkom. Už som sa mu chystal podať dvadaťdolárovku, keď som spoza mňa začul angličtinu. Otočil som sa a zbadal skupinku piatich zahraničákov. Bavili sa, či im bude mať colník vydať, že majú len päťdesiatku. Chvíľu sa nič nedialo. Odrazu sa mi však nad hlavou rozsvietila megažiarovka.
„Máte jeden dolár?“ spýtal som sa ich. Chvíľu na mňa pozerali pohľadom, akým pozeráte na neznámeho človeka z iného kontinentu na hranici dvoch stredoamerických štátov.
„Noo, áno, tu,“ povedala a ukázali mi jednu bankovku. Schmatol som ju a otočil sa k chlapíkovi. V ruke som stále držal dvacku a podával mu ju. Jeho oči žiarili šťastím. Hneď na to som mu podal jednodolárovku, ukázal na D. a skupinku zahraničákov a oznámil: „Títo šiesti sú tu so mnou, platím aj za nich.“
Chvíľu striedal pohľad na svoju ruku a na nás. Z hlavy sa mu ozíval zvuk koliesok, ktoré sa poplachom rozkrútili. Poplatok je tri doláre. Dal mi dvadsaťjeden dolárov. A ich je... sedem. Jeho úsmev v sekunde zmrzol. Zato ten môj žiaril na všetky strany.

Ok. Prvý bod na programe dňa sme mali za sebou.

Prišli sme do El Paraiso, prvej hondurasskej dediny, kde sme nasadli na bus do Tegucigalpy, hlavného mesta Hondurasu. Mimochodom Honduras je z celej Strednej Ameriky najnebezpečnejšou krajinou. Veľkým mestám sa odporúča vyhýbať a keď už, jazdiť iba taxíkom. Prišli sme teda na hlavný autobusový terminál a ako obvykle, bol na opačnej strane mesta ako druhý hlavný autobusový terminál, na ktorý sme sa potrebovali dostať. Prečo má hlavné mesto nie dva, ale vyše tucet hlavných autobusových terminálov, si prečítajte tu. Takže taxík. Ten nás vyhodil pred spomínanou stanicou, kde už do nás hučal jeden z nadháňačov, že kam ideme.
„Gracias.“ Neďakoval som mu, tak sa volalo mesto.
„Ok, rýchlo, práve tam jeden odchádza, tam!“ ukázal na žltý autobus. Potešení sme k nemu zamierili, no v hlave blikala kontrolka. Podávača batožiny som sa spýtal, či idú do Graciasu.
„Sí, amigo. Hoci nie priamo, ale povieme vám, kde vystúpiť a tam nasadnete na iný.“ Ok, povedal som si, to už sme zažili na ceste z Granady do Leónu. Niečo ma však stále varovalo. Tak som šiel za autobusárom a položil mu rovnakú otázku. To, že som sa to už pýtal mladíka, nemal šancu vedieť.
„Jasné, ideme len kúsok odtiaľ. Tam vystúpite a presadnete na iný spoj.“ Kontrolka zhasla. Bol som spokojný. Ukázal som D., že môže nastúpiť. Tá bola celý čas pripravená mladému vyrvať kufre z batožinového priestoru. Už toho mala dosť. Pohodlne sme sa usadili a pripravili na šesťhodinovú cestu. Asi po týždni to bol autobus aspoň na európskej úrovni. D. zaspala, ja som študoval bedeker, čo nás ešte čaká a neminie. To najhoršie už bolo za nami.

O tri hodiny, sledujúc krajinu mihajúcu sa za oknom, mi v hlave znova zablikalo. Niečo tu nesedelo. V hlave som mal taký ten pocit, ako keď idete na dovolenku a viete, že ste niečo zabudli, no ani za svet si spomenúť, čo. Asi polhodinu som nevedel, čo mi nehrá. Potom som si všimol tabuľu mesta, cez ktoré sme prechádzali. Zamračil som sa. To vôbec nemalo byť na našej trase. D. asi tiež niečo vycítila, pretože bola v mihu hore a čulá. Vytiahol som bedeker a prechádzal trasu do Graciasu, hľadajúc mesto, ktorým sme práve prechádzali. Nenašiel som ho ani na druhýkrát. Začal som hľadať na alternatívnych trasách.
„Čo sa deje?“ chcela vedieť D.
„Daj mi chvíľku.“ Zrazu som ho zbadal na mape. Než vám tu budem popisovať geografiu Hondurasu, skúste si predstaviť toto: nasadnete v Bratislave na autobus, že idete do Zvolena. Po pár hodinách sa vám mihne za oknom značka Žiliny. Keď som cestoval na mape ďalej po našej aktuálnej trase, dorazil som do San Pedro Sula. Povedzme, že Prešov. To teda rozhodne nebolo „neďaleko“ Zvolena. Vystrelil som zo sedadla a utekal za tými dvoma dopredu.

„My ideme do San Pedro Sula?“ ešte stále som sa ovládal.
„Sí, seňor.“
„Ale veď ste povedali, že budeme neďaleko Graciasu a odtiaľ je to len kúsok.“
„Sí, veď je.“

Áno. Bolo. Ale pre nich. Pre mňa z malého Slovenska to bola mega vzdialenosť. Hneď som nalistoval bedeker. San Pedro Sula - Gracias, autobusom za šesť hodín. Dosadol som do sedadla. Paráda. D. mi zatiaľ vytrhla bedeker, aby zistila, čo ja už som vedel. Prvýkrát sa počas nášho výletu rozplakala. Tiež mi trvalo pár minút, kým som sa spamätal a znova otvoril knižku Lonely Planet. Že tak si aspoň niečo o tom meste prečítam. Poďte so mnou:

Aby som doplnil aj o pikošky z iných stránok, mesto svoj titul obhájilo ešte dvakrát, na 10 000 obyvateľov sa tu odohrá 100 vrážd a podobne. Nech sa to zdá nám Európanom akokoľvek vzdialené, tiež som si hovoril, že to predsa nemôže byť také strašné. Veď prídeme na stanicu, presadneme na iný bus a bude to v pohode.

Tak sme teda prišli. Zo stanice k autubusu vypochodovalo dvadsať vojakov v nepriestrelných vestách s automatickými puškami M4. Obkolesili autobus, aby nás eskortovali do budovy stanice. Dvadsať metrov. Moje to predsa nemôže byť také strašné, sa zmenilo na to je strašné. Na stanici som prvého nadháňača skoro chytil pod krkom, nech ma dovedie k najbližšiemu autobusu do Graciasu. Hoci inak určite odvážný chlapík sa trochu zľakol narušenia osobného priestoru, kedže začal hapkať:
„Ale seňor, veď je trištvrte na päť!“ To ma mierne zaskočilo, čakal som trochu inú reakciu.
„A čo keď je trištvrte na päť?“
„No, po piatej predsa v našej krajine autobusy nejazdia.“ Teraz som už bol o trochu viac zaskočený.
„A to prečo?“
„No viete, o pol šiestej je už tma a to začnú gangy prepadávať autobusy a unášať cestujúcich.“ Vo výraze jeho očí som videl, že toto si určite nevymýšľa. Reálne som v nich videl vážnosť.
„To mi chceš povedať, že v tomto meste budem musieť spať?“ Moju otázku síce nevedel zaradiť do kontextu môjho uplynulého dňa a textu Lonely Planet. Aj keď odpovedal áno, nebol si istý, či je to to, čo chcem počuť.

Nebudem vám popisovať najbližších pár minút nadávok a zúfalstva. Znova som sa s tým vyrovnal rýchlejšie ako D., tak som otvoril bedeker (tentoraz už so značnou dávkou rešpektu) a hľadal najbližší hostel pri autobusovej stanici. Najbližší autobus mal ísť ráno o štvrtej a už vtedy som vedel, že bude náš. Naskočili sme teda do taxíku a zamierili k hostelu „prevádzkovaného mladými miestnymi ľuďmi, ktorí vedia po anglicky“. Vystúpili sme pred budovou. Päťmetrový murovaný plot. Na vrchu po celom obvode metrový ostnaný drôt. Sedem centimetrov hrubá oceľová brána s vysúvacím okienkom. Kamery. Áno, to bol hondurasský hostel. Otvoril mladý pár a pozval nás dnu. Tam bolo ďalších pár mlaďasov, ktorí vŕtali diery do steny, vešali obrazy, nosili spotrebiče do kuchyne a podobne.
„Práve sme hostel presťahovali, ste naši prví hostia.“ Mohlo ma ešte niečo prekvapiť?
„Dostanete zľavu!“ Mohlo.

Ubytovali sme sa a zišli nadol, že kde sa tu dá najesť.
„No my ešte nevaríme, ale tu na ulici je dobrá mexická reštaurácia.“
„A je bezpečné chodiť večer po ulici?“
„Ale áno, toto je dobrá štvrť.“ Hmm, áno. Tie vaše plôtiky na štýl Alcatrazu ma rozhodne presvedčili.

Vybrali sme sa teda po ulici a uznávam, bolo to ok. Prišli sme k veľkému mexickému pútaču. A ďalšej hrubej oceľovej bráne. Ktorá bola zamknutá. Nič hlúpejšie mi už nenapadlo, tak som zabúchal. Onedlho sa priblížili kroky, zaštrngali kľúče a brána sa otvorila. Za ňou nás privítal čašník, ktorý nás ešte poprosil, nech chvíľu počkáme, kým nás odprevadí k stolu. Aby zavrel bránu. Tú pribuchol, zo zeme zdvihol visiaci zámok takej veľkosti, ako dáva kocúr v Tom&Jerry na chladničku, a zaklapol. S úsmevom nás viedol do reštaurácie.

A to bol, prosím pekne, náš Valentín :)

Murovaná posteľ

Skoro ráno sme už pochodovali na autobusovej stanici s úmyslom urýchlene opustiť mesto (ak neviete prečo či ako sme sa ocitli v najnebezpečnejšej metropole na svete, prečítajte si o našom Valentíne. Tam nastal klasický problém s peniazmi: pri okienku kartu nebrali, banka na stanici nebola, bankomatov asi päť, pričom fungoval len jeden. Tam ale stálo asi sedem ľudí a napokon karta z magických dôvodov nefungovala. Autobus už dávno odišiel.

Napokon sme dobojovali (s bankomatom sa dohovára ľahšie ako s človekom) a už o hodinku sedeli v autobuse. Aby sme o ďalšiu hodinu neskôr dostali v horskom stúpaní defekt. Po ďalšej hodinke sme znova veselo brázdili krajinu, keď autobus znova zastavil. Tentoraz nastúpil policajt. Po rýchlej obhliadke interiéru zbadal nás dvoch ako jediných zahraničákov, tak si to namieril priamo k nám. Spustil lavínu otázok: Kto ste? Ste tu spolu? Ste zobratí? Čo tu robíte? Koľko tu budete? Kam idete? Prečo? a podobne. Po dvoch otáznikoch som si ešte myslel, že chce byť len zdvorilý, po štyroch som už cítil problém a po ôsmych mi už bolo jasné, že chce úplatok. Než ale stihol položiť ďalšiu, ozval sa spoza nás štyridsaťročný chlapík, Hondurasan, že on s nami cestuje a de facto že sme v pohode (zo španielčiny sa to dosť ťažko prekladá). Pár zdvorilostných fráz sme s ním v úvode cesty síce prehodili, ale že vystúpi v prospech cudzincov proti krajanovi, navyše skorumpovanému policajtovi, to si žiadalo odvahu. Aspoň v mojich očiach.

Policajt bol vyrušením vyvedený z rovnováhy, navyše teraz už na nás pozerali všetci cestujúci, ktorí sa dovtedy tvárili, že perfektne splývajú s poťahmi sedadiel. Čakali, či bude pokračovať v šikanovaní bielych alebo si to odskáče hrdina z ľudu. On ale tú pozornosť zrejme neuznal za hodnú tých pár dolárov, ktoré by mohol získať. Povedal „Ok.“ a zmizol. Autobus sa pohol a my sme sa dali do hovoru s našim záchrancom.

O šesť hodín sme vystúpili v Graciase, „malom malebnom mestečku s dláždenými ulicami“ a „jednom z najkrajších a najhistorickejších miest.“ No. Dláždené síce boli, ale asi ako keď spojíte štyri až deväť štandardných dlažbových kociek slovenskej veľkosti. A osadíte ich do hliny. A keď vypadnú, neopravíte. Skrátka malebné :) Je ale pravda, že to mestečko malo niečo do seba. Do štvorcovej siete zoradené domy a uličky, pomedzi ne tu trh, tam malé námestie, kostolík či obchod dákeho remeselníka.

Zamierili sme do najdrahšieho hotelu v meste. Ani nie tak preto, že bol najdrahší (čo je v týchto končinách relatívny pojem), ale preto, že bol kaskádovito zasadený do kopca a poskytoval tak výhľad na škridlové strechy domov. Na schodoch nás privítal bezdomovec, tak sme ho slušne odzdravili, otvorili nám mrežu a už sme sa ubytovávali. Stihli sme si ešte objednať šalát (D. sa vidina čerstvej zeleniny po tak dlhom čase zdala neuveriteľná) a boloňské špagety (čo mne pripadalo ako jedlo z dávnych bájí). Hoci chutili ako tie moje, čo som si pripravoval počas štúdia na vysokej (a možno práve preto), boli výborné. Spomienka na domov.

Vybrali sme sa na izbu zhodiť veci, kde sme zbadali neuveriteľný dizajnérsky zázrak. Murovanú postel. Betónovú kocku 1,8 x 1,8m, potretú farbou a na nej matrac. Vôbec sa na nej ale, paradoxne, nespalo zle. Obliekli sme si plavky a vydali sa do neďalekých termálnych kúpeľov, ktorými je okolie Graciasu známe. Na výber boli dvoje; lacné a verejné alebo drahé a súkromnejšie. Oboje v popise zahrňovali presne tie vlastnosti, ktoré si pod danými charakteristikami predstavíte. Mali sme za sebou dva náročné dni, tak sme sa rozhodli pre tie drahé.

Na mieste sme zistili, že "drahé" znamená tri doláre na osobu. Usmial som sa rovnako ako sa vy asi usmievate teraz, ale keď si predstavím, že domáci zarábajú tak jeden až dva doláre na deň, z čoho si musia zabezpečiť úplne všetko, pochopil som to. Na mieste sa pohybovala očividne miestna vyššia stredná trieda - takí tí obtlstlí hispánci, ktorých môžete vidieť v amerických filmoch. Deti skákali cez značku zákaz skákať, rodičia fajčili v bazéne, taniere a príbory na jeho okraji, pes pobehujúci okolo a dojedajúci zbytky. Vyzliekli sme sa teda do plaviek a odvtedy bol pokoj. Ako jediní turisti, bieli a chudí sme stiahli väčšinu pozornosti natoľko, že kam sme sa vo vode pohli, tam sa ostatní uhýbali. Ako ryby. Úsmevne mi to pripomenulo návštevu Číny, kde sme boli ako chodiace sošky, ktoré si každý musel ochytať, či sú skutočne skutočné.

Vymočení (v tom pozitívnom zmysle) sme sa vrátili na hlavnú a stopli si bus. V meste sme si po predchádzajúcom rozšafnom obede vyhliadli na večer pizzeriu. Vedeli sme, ako chutí slovenská, talianska aj americká pizza. Tak že skúsime hondurasskú. „Malú alebo strednú?“ spýtala sa čašníčka. „A veľkú nemáte?“ Z toho bola tak hotová, že odišla do kuchyne, kde vzplanul vzrušený hovor. Tak som to teda "zabil" objednaním jeden a pol litrovej sangrie. To už kuchári vykukovali z kuchyne. Pritom som absolútne nepochopil dôvod. Nuž, asi tam Slovákov ešte nemali.

Guatemala

Náš výhľad sa skladal z rôznych odtieňov machu a šede škridiel, ktoré zastrešovali mestečko Gracias. Sedeli sme na terase hotela zasadeného do úbočia kopca a čakali na dve omelety, ktorých vôňa sa už v miernych vlnách šírila terasou a ďalej ponad strechy. Po takto príjemne začatom dni sme pomalým tempom zamierili k autobusovej stanici. Po ceste sme ešte lovili magnetky pre našu upišťanú chladničku, z čoho sa takmer stal príbeh hodný pera Dominika Dána. Jediné zaprášené kúsky sme napokon objavili v miestnom stredisku ručných prác domorodých obyvateľov, ktorých sme tak touto cestou podporili. Magnetky nevyzerali prívetivo, ale akonáhle sú pred vašim odchodom z krajiny jedinými dostupnými, patria k tým najkrajším, čo doma máte :)

Nasledovala trojhodinová úmorná cesta minibusom do kopca, ktorého motor spieval pieseň o es-té-káčke, dávno stratenej láske. Pri nastupovaní sme si všimli istého pána, ktorý sa jemne odlišoval od miestnych. Mal dva metre, bol štíhly a pokožku mal bielu ako albín. „Ten je náš!“ oznámil som D. a sadli sme si vedľa neho. A skutočne, pán bol zo Švajčiarska, takže patril k nám. Jeho príbeh o tom, ako v Hondurase už dvadsať rokov podniká s nadrozmernými betónovými konštrukciami, patrí k tým štandardným zo zbierky „čo robia zahraničáci v krajine, kde je denná mzda 1 dolár.“

V mestečku Santa Rosa sme si odchytili ten správny autobus, lebo pred pár dňami si iný autobus odchytil nás a nedopadlo to vôbec dobre. Po troch hodinách rôznych Čertovíc, Vernárov a Donovalov sme pristáli v dedinke Ocotepeque, odkiaľ to bolo na hranicu s Guatemalou už bez prestupu. Sadli sme si v poradí už asi do päťdesiateho šiesteho školského autobusu nášho výletu Strednou Amerikou, no tento bol výnimočný. Bol to skutočný školský autobus. Hneď po nás nastúpilo asi šesťdesiat deťúreniec z miestnej základnej školy, ktoré autobus postupne vypľúval v horských dedinkách smerom k hranici. Nemusím vám asi opisovať, že žiadne z deciek nedodržovalo zlaté kinedrilové pravidlo pozorne sledovať v horskom teréne kľukatú cestu. Z našich bielych tvárí a „exotických“ rysov mali väčší úžas ako z telky, ktorú nikdy nevideli. Pár z nich si nás aj fotilo, takým tým nenápadným štýlom, kedy fotili kamarátku, ktorá však ani zďaleka nebola v zábere.

Detičky postupne vypadávali z autobusu a ani jedno nám nezabudlo zakývať na rozlúčku. Bolo to milé. Asi po hodine sme prišli na hraničný priechod posadený v násilne rozseknutej hore, ktorý však zíval absolútnou prázdnotou. To už tak milé nebolo vzhľadom na to, že najbližší priechod bol vzdialený trinásť hodín autobusom. Naspäť. Nikde ani auto, kamión, turista. Dokonca ani zmenárnik-šmelinár či policajt. Všade ticho. Už tam chýbal len ten chuchvalec trávy a krovia z westernových filmov. Vošiel som do administratívnej budovy, kde som našiel spiaceho uniformovaného príslušníka polície s brokovnicou spadnutou pod stoličkou. Niekde za okienkom som rozoznával žiaru monitora a zakašľanie. Asi po štvrťhodine sa ukázal pôvodca toho svrbenia v hrdle. Spočiatku nás chcel obísť v úmysle vyhnúť sa svojej vlasteneckej činnosti, no vrazil takmer priamo do nás, takže sa ani nenazdal a už mal v ruke naše pasy. Môj úsmev mu veľmi nepomohol, ale to netušil, ako rád som ho videl ja.

O chvíľu sa odniekiaľ dotackal jeden ospalý zmenárnik, ktorému sme urobili našim obchodom iba nízkotučnú radosť. Po handrkovaní sa s taxikárom (to sú asi rovnaké postavičky v každej krajine na svete) sme sa dohodli na odvoze do Esquipulas, menšieho mestečka na Guatemalskej strane. Na autobusovom terminále sme si museli dopredu (!) kúpiť lístky na autobus. Dokonca aj s miestenkou. Z radosti z takto pokrokového systému sme zašli do neďalekého fastfoodu pollo-niečo (pollo znamená kura, takže deväť z desiatich tamojších fastfoodov majú v názve pollo). Nechutne nezdravý hamburger s nechutne nezdravými hranolkami. McDonald's by tam bol piedestálom kvality mäsa. Za zmienku stojí ešte hľadanie bankomatu, kedy reálne fungujúci kus sme našli až po siedmych neúspešných pokusoch. Predchádzajúce mašinky mali na sebe lepiacou páskou prilepený papier s fixou napísaným "Nó funciona".

V autobuse už do Rio Dulce sa k nám prihovoril istý Manolo, miestny študent práva. Hoci rozprával iba lámanou angličtinou, jeho entuziazmus to plne vynahradzoval. A čo bolo prekvapujúce, veľmi kriticky rozprával o svojej krajine. Mimo iného sme sa dozvedeli, že Guatemalčania chodia na vysoké školy o rok či dva dlhšie, podľa Manolových slov: „lebo sme hlúpi“. Verejne sa tam hlásiť k ateizmu je ako chcieť sa u nás zamestnať so záznamom v trestnom registri. My sme mu rozpovedali čo-to o našej krajine a systéme a nevedeli sme sa vynačudovať jeden druhému. Akurát sme prechádzali cez región Zacapa, kde sídli aj továreň vyrábajúca svetoznámy rum. Keď sme mu povedali, že u nás je to vysoko vyzdvihovaný kus alkoholu, zostal ohromený. Preňho to bol tuzemák, ktorý dokonca nikdy neochutnal. Manolo takto cestoval do a zo školy každý deň štyri hodiny. Niekde v polke našej cesty sme sa s ním rozlúčili a pokračovali do Rio Dulce.

Po príchode sme otvorili sprievodcu (z minulého roka) a našli si príjemný penzión na vode. Bol zavretý. A podľa môjho skromného odhadu vôbec nie krátky čas. V týchto krajinách buď je podnikateľské prostredie priveľmi kruté alebo sprievodcovia z Lonely Planet flákajú svoju prácu. O hotely tu však núdza nikdy nie je. Prešli sme cez cestu a oslovili oddychujúceho staršieho pána. O päť minút sme už bývali a mierili na večeru. Unavení po celom dni sme však prešli len o dva domy ďalej. Do ázijskej reštaurácie :)

Rio Dulce

Náš hotel bol jedným z tých, ktorý vyzerá bohovsky dobre, keď je tma a ste unavení, no za plného svetla to bolo iné. Dalo nám to však potrebný rozbeh vyraziť do šírin sveta. Schmatli sme nôž, peniaze a foťák a hybaj medzi Guatemalčanov. Tomu nožu sa sprvoti divila aj D., ale akonáhle sme kúpili na raňajky celý ananás, odrazu som bol kráľ. Rio Dulce je veľmi zvláštnym mestečkom. Leží na hlavnej tranzitnej trase krajiny. To znamená, že tadiaľ chodia všetky kamióny, autobusy a podobné obludy. To by ešte bolo fajn, keby šírka cesty v celom meste nebola šesť metrov. Áno, bola obojsmerná. A okraje tejto cesty, ktorá nemala stredovú deliacu čiaru a bežný kamión tu má okolo dva a pol metra, sú predsa ideálnym miestom pre pouličných stánkarov a predajcov. Pomedzi to jazdia bicykle a skútre. A skoro by som zabudol na chodcov (to sme my!). Vôbec som v ten deň neľutoval, že som si nezobral moju pevnú obuv. Kamiónu by to bolo asi dosť jedno.

Nasadli sme do osem miestneho autobusu a čakali na zvyšných pätnásť ľudí, aby sme mohli vyraziť. Smer Cascadas calientes El Paraiso, čo je veľmi zaujímavý prírodný úkaz. Z kopca vyviera horúci prameň, ktorého teplota začína na bode varu. O niekoľko desiatok metrov už voda padá zo skál, aby sa v malej lagúne spojila s okolo tečúcou riekou. V tomto jazierku tak vzniká príjemná kombinácia teplôt ako doma vo vani. K tomu ešte tie liečivé minerály. A panenská príroda. A nikto v okolí. No fakt, hoci tento prírodný úkaz bol unikát široko-ďaleko, boli sme tam dohromady piati a neskôr sme ho mali už iba pre seba. Tri hodiny nikde-nikoho.

Cestou naspäť sa proti nám vyrútili dve položeny. Jednak vzrastom, jednak rovnako ako v Ázii, väčšina tu vyzerala na šestnásť alebo štyridsať. Nič medzi. Ako sa navzájom pretekali našim smerom, ich žabky plieskali o hlinu a miestami som čakal, že v tej šialenej rýchlosti jedna druhú drgne a tá druhá sa na mieste zabije o peň. Obe držali v rukách kokosové orechy a vtedy som pochopil, že tá, ktorá dobehne prvá, bude mať konkurenčnú výhodu. Tvrdý kapitalizmus v guatemalskej džungli. Napokon dobehli skoro narovnako a pretekársky súboj prešiel do sestrovražedného trojboja rozprávať, dýchať a prežiť. To, že sme od každej kúpili jeden, ich úplne zaskočilo, akoby s takou možnosťou ani nerátali. Zanechali sme ich tam s ich myšlienkami, v ktorých prehodnocovali svoj obchodný model predaja dvadsaťcentových kokosov.

Stopli sme si minibus a pokračovali do El Estor, čarovného mestečka na Lago de Izabal s mnohými dobrými reštauráciami. Lonely Planet so sklamaniami neprestával. Mestečko nebolo ani živé, nie to ešte čarovné a dve naj reštaurácie otvorené neboli. Podľa fasád už zopár mesiacov. Počkali sme na minibus a vrátili sa do Rio Dulce, kde bola (tentoraz TripAdvisor-om) vychválená miestna reštaurácia. "Vstup po lávkach cez džungľový prales a jednotlivé bambusové stoly na plošinách nad vodou. Krásne pri západe slnka. No nechoďte v pondelok, to je zavreté." Ešte, že bol utorok. Umyli sme sa, navoňali, chytili taxík a odviezli sa pár kilometrov za mesto. Keďže nás vysadil mimo civilizácie, povedali sme mu, nech príde o dve hodiny, bude mať znova kšeft. Odišiel s úsmevom.

Prešli sme po lávkach a ocitli sme sa pred súborom stolov a stoličiek. Všetko prázdne, svetlá zhasnuté, ani jeden hosť. V diaľke som videl tri postavy. Bol to kuchár a dve čašníčky. Ležali na gauči, popíjali a fajčili. "Dnes je zatvorené, ešte upratujeme."

Domov sme išli pešo. V polovici cesty sa nám podarilo stopnúť auto s korbou, na ktorú sme vyskočili a zviezli sa do mesta. Kúpili sme si maslo, toasty, olivy, rajčiny, pivo a spravili sme si luxusnú večeru na terase hotela. Po celom dni na ananáse a šťave z kokosu to chutilo viac ako v luxusnej reštaurácii.

 Livingston

"Romantická rybárska dedinka v mieste, kde sa rieka vlieva do oceánu. Ospalé mestečko v zátoke, ktorá predstavuje najväčšie kotvisko Karibského mora v prípade hurikánu."

Aspoň tak hovoril Lonely planet. S odstupom času musím konštatovať, že je zaujímavé, ako sme sa stále na tú knižku spoliehali vzhľadom na množstvo nepresností, ktoré nás priviedli do... nazvime to vtipných situácií.

Keď som do Google máp nahodil trasu Rio Dulce - Livingston, prvýkrát v živote som zistil, že Google nevie ponúknuť riešenie presunu z bodu A do bodu B. Znova som otvoril našu malú knižočku (znova tá irónia), kde sa písalo, že jediným spôsobom dopravy do Livingstonu je hodinové plavba motorovým člnom. A jedinou trasou pre motorový čln je prírodná rezervácia, nakoľko sa v tomto úseku rieka prechádza vzácnym biotopom.

No, povedal som si, lepšie ako prepchatý minivan. Na miestny trh som šiel mužne uloviť ananás, ktorý spolu s chlebom, maslom a rajčinami poslúžil ako skvelý štart do nového dňa. Prístav sa nachádzal pár desiatok metrov od nášho hotela. Okrem toho, že lístok na loď bol extrémne drahý, fungoval na rovnakom princípe ako miestne autobusy. Ideme, až keď sa naplní. Jediným rozdielom bolo, že loď sa môže, narozdiel od autobusu, pri preťažení potopiť, takže v tomto prípade počet pasažierov sa musel rovnať počtu miest na sedenie. I keď... keďže išlo o obyčajné lavice, aj na tých sa ľudia predsa potlačia, nie? A keď im dáme záchranné vesty, tak sa predsa nič nemôže stať (vidíte v tom tú iróniu?).

V každom prípade ma teší postupný prerod týchto krajín na kapitalizmus. Hoci všetky prepravné služby sú tam extrémne lacné (na úrovni desiatok centov), akonáhle sa dostanete do situácie, že pre cestu z bodu A do bodu B neexistuje alternatíva, desiatky centov sa menia na desiatky dolárov. Taktiež tam určite existuje premyslený systém zliav, nakoľko babka s košíkom fazule, ktorá sedela vedľa nás, nevyzerala, že by niekedy vo svojom živote videla pokope viac ako päť dolárov.

Aby som to nežne a poeticky zhrnul, prírodná rezervácia stála za to. Cesta začala oboplávaním starej španielskej pevnosti Castillo de San Felipe de Lara. Fascinovalo ma, že hoci koloniálne stavby musia miestnym pripomínať niekoľko storočí otroctva pod cudzou nadvládou, stále sa s nimi hrdia ako jednými z najcennejších artefaktov, ktoré vo svojej krajine majú. Nasledovala pomalá plavba okolo hniezdišť vzácnych vtákov (ktoré mimochodom vyzerali ako krvilačné supy) a osamelých riečnych domov. Tieto domčeky patrili ľuďom, ktorí sa rozhodli žiť mimo mesta. Hoci boli jednoduché a ku každému patrila ešte jednoduchšia loďka, na ktorej museli bezpochyby pádlovať každý deň do mesta, boli zasadené do nádhernej prírody.

Po opustení zvyškov civilizácie sme vplávali do samotného srdca rezervácie, kde sa rieka rozšírila do malého jazera. Čln sa rozbehol a začal poskakovať na vode. Mohol by som sa tu rozplývať do nekonečna, no radšej vám ukážem video.

Livingston vskutku spĺňal popis ospalej rybárskej dedinky. Prakticky išlo o jednu hlavnú ulicu, ktorú obkolesovalo zopár ubytovacích zariadení, policajná stanica, obchod a pár priestorov (ktoré by som v našich končinách možno nazval kanceláriami) starajúcich sa o administratívne záležitosti spojené s kotvením cudzokrajných plavidiel v zátoke. Tam však poézia končila. Miestne rodiny totiž začali chápať, že majú väčšiu šancu zarobiť si peniaze predávaním všemožných cetiek na ulici, ako sa živiť rybolovom. Počas našej návštevy tento problém nebol až tak vypuklý, i keď celú hlavnú ulicu postupne lemovali obchodníky a stánky striedajúce sa s reštauráciami s anglickými nápismi. Stále sa v dedine nachádzali rozsiahle miesta, kde sa sušili a spracovávali ulovené ryby. Nedovoľoval by som si však s istotou tvrdiť, že tento stav tam trvá dodnes a tiež sa nezvrhol do "kapitalizmu".

Na loď sme sa mali vrátiť po troch hodinách, no po polhodine sme už nemali čo robiť (to je tá romantika rybárskej dediny s jednou hlavnou ulicou). Tak sme sa rozhodli okúsiť miestnu gastronómiu. So všetkými tými rybami naokolo sme si povedali, že "kde, keď nie tu?" Tak sme si objednali rovno krevety. Veľké rozmermi, malé cenou a priamo z mora. Niečo, na čo doma nie sme zvyknutí. O tom, že chutili fenomenálne, nemusím ani písať.

Za spomienku stojí ešte jedna vtipná situácia. Návrat do Rio Dulce bol plánovaný polhodinu pred tým, než nám odchádzal autobus do Tikalu (sever krajiny vzdialený niekoľko hodín jazdy), na ktorý sme mali, samozrejme, už kúpené lístky. Miestni majstri sveta, keďže sa určite po rieke plavili prvýkrát v živote, si však neuvedomili, že plavba proti prúdu trvá o niečo dlhšie ako plavba po prúde. Tak sme na miesto prišli polhodinu po odchode autobusu. Chvála však stredoamerickému systému dopravy. Autobus mal také meškanie, že sme tam ešte hodinu naň čakali :)

Flores

Večer sme dorazili do mestečka Flores, ktoré je východiskovým bodom pre všetky výlety do Tikalu, Mayského starodávneho mesta. Podnikavosť miestnych sa opäť raz prejavila, keďže konečná zastávka autobusu bola na okraji mesta a cestu do centra zabezpečovali len (pozor, prekvapenie) taxíky. Samozrejme s cenami na úrovni bratislavských. Tu sme využili jediné dve taktiky, ktoré cudzincom v týchto končinách ostávajú: 1) zoskupiť sa do stáda a 2) využiť systém konkurencie proti nim. Keď som moju predstavu o cene za dopravu, ktorá by podľa taxikárových slov neuživila ani jeho rodinu, šiel ponúknuť ďalšiemu v poradí, odrazu bolo všetko v poriadku. Keď som mu na to povedal, že idú s nami aj ďalší dvaja sympatickí Taliani, odrazu bola cena dvojnásobná. Mojou španielčinou som mu oznámil, že veď predsa auto ide rovnakou cestou bez ohľadu na počet pasažierov a po náznaku opätovného presunu k jeho kolegovi, som bol opäť vážený zákazník. Na moju adresu sa znieslo zopár poznámok, keďže som im však nerozumel, bol som šťastní.

Na ulici, kde sme boli ubytovaní, sme zbadali taliansku reštauráciu Il Terrazo. Po našich dvojdňových eskapádach s ananásom nám zrazu zasvietilo svetielko na konci tunela. Rýchlo sme sa ubytovali a hor sa na večeru. Prvá otázka v reštaurácii bola, či máme rezerváciu. To ma v týchto zaprdených miestach na konci zemegule vždy dokáže prekvapiť. Potom som sa však rozhliadol po stoloch a vskutku, všetky boli obsadené. Z kuchyne vedľa nás však vyšiel nižší tmavý chlapík s európskymi črtami. Il capo di tutti sa volal Sergio a evidentne bol majiteľom reštaurácie. Ako pravý Talian odsunul čašníčku stranou a viedol nás k malému stolíku na terase. Niekto nám bez nároku na bakšiš vyhovel, planéty sa zoradili do jednej línie, vesmír opäť dával zmysel. Jedlo nám doniesol osobne a ešte asi dvadsať minút sa s nami rozprával, akoby nevidel Európana už mesiace. Radil nám, kam ísť a čo vidieť, s kým ísť a s kým neísť. Keď sme mu povedali, že o dva dni cestujeme na juh, odporučil nám cestovného agenta a že ho máme pozdravovať od Sergia.

Z toho chlapíka sa neskôr vykľul akýsi miestny polotalian ktorý, po začutí mena Sergio, zvolal: "Sergioooooooo, (kakofónia zvláštnych zvukov pripomínajúcich taliančinu s kadenciou automatickej pušky), bastardo!" A odrazu sme mali tretinovú zľavu na všetko. Výlet do Tikalu aj cestu o dva dni na juh. Ach, Taliani.

Tikal

Krutoprísne sme vstali o 4:30. Autobus hlásil naše nemilosrdné vyzdvihnutie o 4:50, hoci neviem, akého času, lebo v skutočnosti prišiel 5:30. Cesta chvalabohu trvala hodinu, čím sme túto nepríjemnú skúsenosť ranného vstávania trochu napravili. Pritom sme sa vôbec nechystali pozorovať východ slnka na jednej z mayských pyramíd. Skorá ranná návštevy parku mala oveľa prozaickejšie dôvody:

  • prvých pár hodín neatakovali park obrovské davy ľudí,
  • prvých pár hodín neatakovali park vysoké horúčavy.

Stretli sme sa pri vchode s našim sprievodcom, Carlosom. Bol to malý hnedý a asi štyridsať ročný chlapík s úsmevom väčším, ako celá jeho tvár. A jeden z mála chlapov na tomto svete, o ktorom môžem povedať, že k nemu prechovávam vrúcne city. Carlos totiž nebol len tak nejaký sprievodca. V Tikale pracoval už od svojich trinástich, kedy, podľy jeho slov, ešte ako zasran chodil po parku s fľaškami Coca-coly a predával ich turistom. Jeho znalosti ľudských charakterov a parku sa postupom času rozširovali, až po ňom chodil ako jeden z jeho sprievodcov. Stále si zachovával nákazlivú výbornú náladu, stále kráčal s obrovským úsmevom a jeho vedomosti a znalosti prírody boli obrovské. V čase, keď sprevádzal našu skupinu, robil túto prácu už len z nostalgie a radosti, nakoľko bol oficiálnym sprievodcom dokumentaristov a kameramanov z National Geographic.

V parku poznal doslova každú dieru, nakoľko po desiatich minútach prednášky zastal a prikázal nám byť ticho. Odtrhol dlhú stonku trávy, kľakol si na zem a povedal: "Pozerajte, tu bude tarantula, buhaha!"

Postupne sme tak prechádzali lesom väčších či menších beštií, strom života (najstarší strom v krajine, celý biely - čo je znakom smrti a napriek tomu stále kvitnúcim a rastúcim), až sme napokon dorazili k chrámom samotným. Ranné vstávanie sa oplatilo. Vidieť starodávne mayské mesto bez turistov bolo miestami ako návrat v čase. Predstavivosť na takýchto miestach pracuje na plné obrátky a po pár sekundách som zreteľne videl starých Mayov, ako sa prechádzajú jeho uličkami a námestiami. Neďaleko námestia mali dokonca aj ihrisko na mayskú loptovú hru, ktoré meno som si nemal šancu zapamätať, so samostatnými tribúnami pre divákov.

V meste údajne na vrchole jeho slávy žilo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Z pochopiteľných dôvodov sme preto videli len fragment tohto sídla. Celý komplex, podľa satelitných záberov, obsahoval tisíce chrámov na rozlohe desiatok kilometrov štvorcových. My sme sa motali najmä v "starom meste", v oblasti chrámov, námestí, obradných miest, paláca aristokracie a priestorov, kde sa obyvatelia mesta a ríše bežne stretávali. Čo bolo však úžasné, vyliezli sme asi na vrcholy asi poltucta najvyšších chrámov. Okrem výhľadu a pohľadu z hora na mesto a predstavy jeho možného fungovania za starých čias, sme si postupne všimli istú usporiadanosť okolitých chrámov. Asi na štvrtom chráme už mi neprišlo toto rozmiestnenie náhodné. Carlos nám vysvetlil, že Mayovia boli extrémne vyspelými astrológmi a ich rozmiestnenie chrámov kopíruje pohyb slnka, rovnodennosť, ročné obdobia a rozmiestnenie hviezd na obloze. Hlúposť, napadlo mi ako prvé, ako mohli Indiáni v čase, keď my sme nemali ešte ani Stonehenge, poznať astrológiu až do takejto miery. Na to ma Carlos zobral za ramená, otočil párkrát dokola a ukazoval mi v diaľke špičky chrámov. Boli v dokonalej rovine a pretínali sa v dokonalých kolmiciach (ako neskôr vysvitlo z pohľadu na satelitné snímky), hoci boli vzdialené niekoľko kilometrov od seba. Na strechách niektorých chrámov boli v kamenných blokoch zárezy, ktoré podľa slnka, ktoré do nich dopadalo označovali, v ktorom mesiaci sa mayská ríša nachádzala. Skrátka kalendár.

Vpravo dole môžete vidieť ihrisko s tribúnami

Po prehliadke sme si dostali niekoľko hodinový rozchod. Prechádzali sme sa starými cestičkami, robili povinné fotky, no stále sme mali kopec času. Tak ma napadla kacírska myšlienka: prečo si v strede starodávneho mayského mesta, na najväčšom námestí nezdriemnuť? A tak aj bolo, najprv som sa cítil trochu previnilo, no bolo to to najpríjemnejší krátky spánok v mojom živote.

Ešte jedna vec. Po celý čas sa lesom ozývali hororové zvuky. Akoby sa nejaké veľké obludy predierali džungľou, snažili sa nás nájsť a následne zožrať. Počúvajte:

Tušíte, čo to je? Carlos nám povedal, že sú to takzvané howler monkeys - hučiace opice. Tieto stvorenia, hoci to podľa zvuku tak nevyzerá, majú veľkosť normálnych opičiek. Sú však extrémne teritoriálne a svoje územie si chránia a vyznačujú práve týmto revom. Čím má samec silnejší hlas, tým ho ďalej počuť a tým pádom má väčšie územie. Z akej vzdialenosti si myslíte, že prichádzal zvuk na videu? Verte či nie, z niekoľkých kilometrov. Carlos taktiež povedal, že práve v týchto lesoch nahrával štáb Jurského parku zvuky, ktoré boli neskôr priradené vo filme dinosaurom.

Po návrate do Floresu, zničení chodením a slnkom, sme mali energiu už len na večeru a drink. Tak sme navštívili vychválený podnik La Luna a hádajte čo. V jedálnom lístku som objavil plnenú papriku. Niečo tak jednoduché a samozrejmé v našich končinách, tam považujú za delikatesu, nakoľko papriky a paradajky nepatria medzi plodiny, ktorým by sa v danom podnebí darilo. Tak som, pri nostalgickej spomienke na domov, zjedol desať dolárovú plnenú papriku a hrdému kuchárovi som mal pri tom nutkanie porozprávať o mojej babke a jej plnenej paprike.

Lanquín

Nasledujúci deň patril presunu. Z Floresu do Cobánu a odtiaľ do veľkého Lanquínu. Veľkého preto, že po ňom sme išli do malého Lanquínu. U Sergiovho kamaráta vo Florese sme si kúpili miesto v minivane, kde nám bolo garantované, že počet cestujúcich sa bude rovnať počtu sedadiel. Neveril som tomu do poslednej chvíle, ale bolo to tak. Síce prvý a poslednýkrát, ale bolo. Chvalabohu. Cesta trvala sedem hodín. Išlo sa horskými priechodmi, deravými cestami, serpentínami, cez rieku na kompe, skrátka miestny folklór. Každú čerpaciu stanicu strážil týpek s automatickou puškou. Keďže mal rifle a tričko, skôr si myslím, že išlo o majiteľa a nie bezpečnostnú službu. Takéto úkazy boli v krajinách na sever od Kostariky bežné. Policajné auto bol ľahko obrnený džíp s guľometom na streche, každú samoobsluhu veľkosti 20m štvorcových strážil týpek s brokovnicou, pobočky bánk a autosalóny rovno celé komandá, ľudia chodili po ulici s mačetami a policajné hliadky vyzerali ako zásahové jednotky. Paradoxne sme sa ale necítili nebezpečne. Skôr sme z toho mali pocit, že tieto záležitosti si domáci riešia medzi sebou.

Vo veľkom Lanquíne sme presadli do medzimestského minivanu a tam sa začala moja krížová cesta. Do malého Lanquínu, ktorý je vzdialený 60 kilometrov od toho veľkého, sme išli tri hodiny. V minivane s desiatimi sedadlami asi devätnásti so všetkou batožinou. Počas týchto troch hodín sme prekonali výškový rozdiel asi 1500 metrov a pri tom sa naše kolesá počas 90% cesty ani nedotkli betónu či asfaltu! Tomu vravím výkon. Zabil by som niekoho. V malom Lanquíne sme začali vyhadzovať skupinky cestujúcich podľa jednotlivých ubytovacích zariadení. My sme prišli na rad až nakoniec (samozrejme), ale čo ma zmiatlo bolo, že nás vyhodili pri skupine zúfalcov sediacich na obrubníku. Podľa výzoru to boli zahraničáci. Aby som to skrátil, čakalo sa na džíp. Malý Lanquín nebol konečnou zastávkou. Zaslúžili sme si viac. Napokon nás asi pätnásť naskočilo na korbu auta, kde sme sa pochytali železných konštrukcií a ďalších deväťdesiat minút sme šli džungľou do nášho hostelu. Po ceste sa z džungle vynárali miestni, ktorých sme naberali a zase vyhadzovali, aby mohli zmiznúť v džungli na inom mieste. Istým spôsobom to bolo čarovné, istým spôsobom, keby som tade mal ísť sám a pešo, by som sa poondil.

Utopia

Nakoniec sme vytrasení vypadli (doslova) z džípu v Utopii, našom hosteli. Bola to obrovská drevená stavba s pár chatkami v pavučine malých cestičiek v najhlbšom a najčistejšom lone guatemalskej prírody. Minimálne tá cesta o tom svedčila. Čo nás však prekvapilo bolo, že nás privítalo dohromady asi sedem ľudí. A všetko zahraničáci. A teraz nehovorím o nejakom úsmeve a potrasení s rukou. Jedna ruka mi pomohla dole z džípu, iná mi zobrala ruksak, tretia ma jemne doviedla k barovému pult/recepcii a štvrtá mi urobila čaj.  Nie, že by som niečo podobné nepotreboval, po x hodinách strávených v minivanoch a poslednom úseku cesty na korbe džípu som sa cítil takpovediac roztrasene. Pomoc prišla vhod.

Džíp evidentne slúžil ako miestne spojenie so svetom, po nás začali jednotlivé vykladať bedničky s potravinami, plynovú bombu, nejaké filtre a podobne. Šoférovi spolu s peniazmi dávali zároveň nový nákupný zoznam. Majiteľka hotela nám zatiaľ vysvetľovala základné súvislosti. To, že všetky vyplývali z jednoduchého faktu, že sme boli uprostred džungle niekoľko hodín od najbližšej (aj to mlaičkej) civilizácie, dávalo logiku. Elektrina išla len asi 6 hodín denne, internet možno dve, ale signál bol na kopci a aj to vysoko nespoľahlivý. Večerajú všetci spolu o siedmej večer za jedným stolom. Pre človeka zo srdca pretechnizovaného sveta, zvyknutého na značnú dávku súkromia to môže znieť desivo, ale akýmsi zvláštnym spôsobom sa mi to páčilo.

Večeru sme mali objednanú, za čo som bol nesmierne vďačný. Stihli sme sa akurát tak zložiť a poobzerať po chatke, než sa lesom rozľahol zvuk medeného zvonca, zvolávajúceho na večeru. To už hlavná budova bola ponorená do svetla sviečok a stredom veľkého priestoru sa tiahol jeden dlhý stôl s drevenými lavicami. Pripomínalo mi to hodovnú sieň zo stredoveku. Ľudia si náhodne sadali na jednotlivé miesta a iní (stále nikto domáci) nosili z kuchyne jedlá a rozkladali ich náhodne prísediacim. Pri stole sa viedli živé debaty medzi ľudmi, ktorí sa evidentne nepoznali. A nič na tom nezmenil ani fakt, že taniere sa po chvíli odniesli. Mladí i starí ostali sedieť na svojich miestach, prípadne sa presádzali a pokračovali v konverzáciách alebo začínali nové. V niektorých skupinkách pribudli poháre s vínom a zo skrinky na opačnom konci priestoru sa doniesli spoločenské hry.

Sedel som na svojom mieste, sám pri tom konverzujúc s D., istým štyridsaťročným Slovincom a dvadsaťročným Mexičanom, pozorujúc celú túto scénu. A tam mi to došlo. Priznávam, malo mi to prísť už keď sme vystupovali z džípu a neznámi ľudia nám pomáhali. Neprišli sme do ubytovacieho zariadenia. Prišli sme do komunity. Nemám teraz na mysli nejakú hipisácku bandu, ale skupinu ľudí, ktorí sa síce nepoznali, no vzhľadom na odstrihnutie od zvyšku sveta si pomáhali a robili spoločnosť navzájom. To bolo zmyslom Utopie.

Po nejakej dobe ku mne prišiel majiteľ s majiteľkou a srdečne sme sa porozprávali. On bol Francúz, ona Nemka, ja Slovák, čo v Guatemale znamená takmer z jedného mesta. Po chvíli ma zobrali k obrovskej nástennej mape sveta a dali mi do ruky špendlík. Samotná mapa bola nimi prešpikovaná, stovky a stovky špendlíkov z celého sveta. Každý hosť totiž označil miesto, odkiaľ do Utopie prišiel. Vyhľadal som maličké Slovensko a zistil, že naša krajina špendlíček ešte nemá. Neveril som síce, že by sme boli prví, ale bola priveľká tma na to, aby som hľadal miniatúrne dierky v obrovskej spleti čiar a farieb. V každom prípade dúfam, že náš špendlík je tam dodnes.

 

Prvý deň v Utopii

V podobnom duchu sa organizovali z Utopie aj výlety. Tie tak mali nádych pocitu skupinky priateľov idúcich spoznávať miestne okolie, než povinnej jazdy po pamiatkach so sprievodcom-robotom, čo poznáme z Európy.

Džíp nás vyhodil pri polorozpadnutom moste nad rozbúrenou riekou. Okamžite nás obklopili detiská ponúkajúce všemožné keksíky a sladkosti dúfajúc, že náš dolár uľahčí ich rodinám život v džungli. Človek by, hoci aj kúpou predraženého keksíku rád vyhovel všetkým, no nedalo sa. A decká, len veľmi ťažko odbytné, mali v očiach ten výraz smutného kocúra zo Shreka.

Vydali sme sa teda k jaskyni. Dostali sme pokyn vyzliecť sa, nechať tam všetko, čo by nám bolo ľúto, keby zmoklo a dobre sa obuť. Na výletoch v týchto krajinách je krásne to, že nikdy tak úplne neviete, do čoho idete. Prihlásili ste sa na obhliadku jaskyne, ale to bolo tak všetko, čo ste vedeli. Že v nej budete plávať, liezť po lanách a rebríkoch a prekonávať výškové rozdiely tunelmi s vodou, to ste sa dozvedeli často priamo až pred tým tunelom. A to všetko so sviečkou v ruke/ústach, ktorá vám samozrejme nesmela zhasnúť, lebo to bol spolu so sviečkami ostatných jediný zdroj svetla v jaskyni. Fotky z tohto miesta, bohužiaľ, nemám. A pochybujem, že aj tým, ktorí boli s nami a foťáky mali, nejaké fotky ostali :)

Z jaskyne sme sa vrátili k mostu. Detiská, chvalabohu, zmizli. To sme však zbadali most, po ktorom sme mali o chvíľu prejsť. Tam, kde malo byť tak dvesto ťažkých masívnych dosiek v tesnom rade za sebou, bolo tak niečo vyši polovice, vôbec nevyzerali masívne a pesné rady boli sem-tam doplnené nejakou dierou. Dosť veľkou, aby do nej zapadla pneumatika a poskytujúcou krásny výhľad do dvanásťmetrovej hlbiny končiacej riekou. Pod autom, ktoré išlo oproti, všetky dosky skákali a odskakovali.

Náš džíp ale nechodil, tak nám ukázali miestnu zábavku - skok z mosta do rieky. Keď sme im tvrdili, že to si určite robia srandu, pribehol nejaký chlapec a vrhol sa do rieky z výšky tretieho poschodia. Čakal som jeho telo vyplavené na brehu s končatinami zalomenými v groteskných uhloch, no ten sa len vynoril ďalej po prúde a smial sa. Aby som to skrátil, pár minút na to som letel vzduchom aj ja.

Nasledoval trekový výstup na menšiu horu, čo bola ďalšia vtipná súčasť výletu, nakoľko sme boli celí mokrí z jaskynných a riečnych dobrodružstiev a naše topánky boli premočené do poslednej nitky. Po skalách a v blate sa v tom nestúpalo síce príjemne, no na pozitívnych vlnových dĺžkach ma nieslo vedomie, že niektorí majú iba tenisky a samozrejme našli sa aj čistí žabkáči. Podľa mňa žabkáči sú tajné iluminátske hnutie driemajúce v podzemných štruktúrach každého národa, pripravení raz v budúcnosti prevziať kontrolu nad svetom. Odvaha a šialenosť im rozhodne nechýba.


Pohľad nadol však stál za to. Samozrejme to by som nebol ja, keby som celý ten čas so sebou nevláčil obrovskú slovenskú zástavu. Na kopci bol ten správny čas ju vytiahnuť. Paradoxné je, že som s ňou určite asi na dvadsiatich foťákoch cudzích ľudí, ale môj vlastný necvakol ani raz :) Cestou nadol nás hriala (okrem neznesiteľného horka) v srdciach predstava, že sa v tom krásnom prírodnom úkaze, ktorí sme zhora videli, budeme môcť okúpať.

Neviem, či som to už spomínal v týchto zápiskoch alebo v niektorých z predchádzajúcích, ale akonáhle ste turistom mimo krajín západného štýlu života, môžete ísť všade. Či je to národná prírodná pamiatka, v ktorej sa špacírujete a plávate, aktívna sopka, na ktorej sa sánkujete alebo tento prírodný úkaz tvarovaný po milióny rokov, do ktorého sa idete okúpať.  Alebo, ako sa dočítate v týchto zápiskoch neskôr, iná aktívna a činná sopka, na ktorú sa robia vysokohorské túry.

 

Po vykúpaní nám položili otázku, či cestou späť do Utopie chceme ísť džípom alebo po rieke.  Na mnohých tvárach sa objavil prekvapený výraz, ale keďže ja som v ten deň skoro zomrel skokom z mosta, hneď som sa pýtal, čím sa budeme plaviť. Z čoho napokon vysvitlo, že na dušiach starých pneumatík z traktora. Vôbec nám pri tom neprišlo zvláštne, že sme v týchto krajinách ešte nevideli nič, čo by sa aspoň zďaleka podobalo traktoru. Ak teda nerátame dvojicu zapriahnutých volov. Tak sme sa teda znova ocitli vo vode. Vkladajúc svoje duše a rite mladému chlapcovi, ktorý poznal prúdy a navigoval nás nimi. Štvorica šialencov, ktorých po zopár úskaliach (aké vhodné slovo) vyplavilo priamo pod našim hostelom.

Druhý deň v Utopii

Ďalší deň sme boli prihlásení na "chocolate tour". Najprv ma prekvapilo, že sme boli iba štyria (čakal som totiž, že sa to zruší). No vybrali sme sa pešo z hostela a zastavili sme sa po dvadsiatich metroch. Túra trvala presne osem sekúnd. Až vtedy sme si totiž uvedomili, že všetky tie stromy, ktorými je hostel obrastený, sú kakaovníky. Christoph (náš sprievodca) utrhol jeden plod kakaovníka, rozlomil ho a začali sme vyberať kakaové zrná. Keď sme ich mali tak kilo, vrátili sme sa do jeho malej kuchynky pri hosteli. Zrná sme očistili a hodili na panvicu, aby sa jemne opražili. Christoph nám zatiaľ rozprával o čokoláde a kvalite. Miestami som si pripadal ako Forrest Gump, keď mu Bubba rozprával o všemnožných spôsoboch prípravy kreviet. Budem citovať z môjho článku, ktorý tiež odporúčam si prečítať.

Christoph sa ma pri miešaní čokolády spýtal, ktoré z bežne dostupných typov čokolád si myslím, že sú najkvalitnejšie. A naopak, ktoré stoja na opačnej strane (skúste sa tu na chvíľu zastaviť a urobte si vlastný rebríček). Potom pokračoval:

"Najmenej kvalitná je biela čokoláda. Poviem ti, sám nerozumiem, ako to vlastne môžu volať čokoláda. Pozri si zloženie, je tam tak 1% čokolády."

Ok, to som ešte uhádol, ale nasledujúce priečky ma úplne odrovnali.

"Potom je mliečna čokoláda. Akákoľvek. Áno, aj Milka." Na chvíľu sa odmlčal, ako miešal svoju hnedú zmes. "Potom nasleduje Nutella možno s tridsiatimi percentami a nad ňou sú belgické luxusné značky ako Lindt a spol." To ma prekvapilo. "A čo tie sedemdesiat- až deväťdesiat percentné čokolády?" spýtal som sa.

"To je asi to naj, čo môžeš dostať. Ale vieš ty čo? Pozri si zloženie."

Čokoláda sa totiž skladá z čokoládového prášku a čokoládového masla. Obe vznikajú rozomletím kakaových bôbov, len sa potom od seba oddelia. Čím viac podielu masla, tým je čokoláda kvalitnejšia, ideálne ak v násobkoch prevyšuje prášok. Myslíte si, že vysokopercentné čokolády majú pomer aspoň jedna k jednej? Oni dokonca nemusia obsahovať priamo kakaové maslo, nahrádzajú ho jednoduchým tukom. A stále to môžu volať čokoláda. A cena? Asi 3-4 eurá za sto gramov.

Christopha som sa spýtal, koľko stojí asi to kilo bôbov, čo práve melieme. Povedal že niečo medzi dvadsať až tridsať eur. Z toho by bolo minimálne desať, ak nie dvadsať plnohodnotných čokolád (rozumej bez pridania čohokoľvek iného). A teraz, prečo to tak rozpitvávam? V konečnom dôsledku si uvedomíte, že sa necháte klamať a dobrovoľne kupujete (a preplácate) niečo, čo má od kvality veľmi ďaleko. A že k pravej čokoláde, akú robí Christoph v kuchyni, nie je šanca sa dostať.

Kakaové zrná sme zatiaľ doumývali, na čo sme ich nahádzali do veľkej panvice, kde sa začali pražiť. Po chvíli začali praskať ako pukance, čo bol nepochybne znak, že sú pripravené na ďalšiu fázu. Sadli sme si teda za stôl, doprostred vložili misku so zrnami a začali ich zbavovať šupky. Vzdialene to pripomínalo lúpanie hrachu. Keďže aj tento proces chvíľu trvá, rozprávali sme sa ďalej. Pýtal som sa Christopha, čo tu, uprostred guatemalskej džungle, robí. Christoph bol z Francúzska, cestoval svetom, až sa zastavil v Utopii. Očarila ho miestna príroda, prostredie a priateľskí ľudia. Dohodol sa s majiteľmi, že ostane pracovať v Utopii, bez nároku na honorár, iba za jedlo a ubytovanie. A takto tu existoval už tri roky. Za ten čas si postavil neďaleko hostela vlastnoručne domček, v ktorom býval. "Chystáš sa niekedy späť?" spýtal som sa ho. Christoph spustil ruky na stôl a zahľadel sa do diaľky, presne, ako to býva vo filmoch. Nerušil som ho, pretože som vedel, že práve odpovedá na danú otázku sám sebe. Po chvíli sa k nám vrátil. "Asi nie," nastala chvíľu odmlka. "Neviem, čo by som späť v Európe robil. Tu je príjemné prostredie, milí ľudia, pokoj a žiadne starosti. Čo ma čaká naspať vo Francúzsku? V našich starých svetoch sme na seba zbytočne zlí, drvivá väčšina z toho, za čím sa ženieme alebo čomu venujeme svoj čas, má niečo spoločné s peniazmi." Znova sa na chvíľu odmlčal, aby očistil ďalšie tri zrná. Nikto nič nepovedal. Akosi sme vedeli, že bude ešte pokračovať. "Myslím tým, keď som sem prišiel, za prvý týždeň som s pre mňa neznámymi ľuďmi prerozprával viac času, ako doma s vlastnou rodinou za rok. Možno aj viac. A nebolo to len preto, že sme sa stretli ako noví ľudia, tak sme sa mali o čom rozprávať. Trvá to viac-menej dodnes. Takže... Asi nie. Nemám sa k čomu vrátiť. Som tu spokojný. A o to predsa v živote ide, nie?"

Kakaové zrná sme napokon olúpali, na čo putovali do mixéra. "Musíš mať veľmi výkonný mixér. To a kakaové bôby. To je všetko, čo potrebuješ k vyrobeniu pravej čokolády. Zapol mixér a zrná v ňom začali poskakovať, ako keby ste mixovali orechy. Z malých kúskov sa stal prach a z prachu postupne masa. Tá sa miestami začala meniť na tekutinu, ktorá po chvíli začala hustnúť. Mixér bežal asi polhodinu a každú minútu-dve bolo treba masu hrubou silou (a varechou) premiešať, lebo ani čepele výkonného mixéra si už nevedeli rady. Nakoniec sme sa pozerali na 100%-nú čokoládu. Ochutnali sme. Bola trpká, samozrejme. "Máme tu kilo čistej čokolády. Ak z nej chceme spraviť 90%-nú, pridáme sto gramov cukru. Ak 80%, dvesto. Také je to jednoduché." Pridávali sme teda postupne a zastavili sme sa na pomere 85%.

Z mixérom plným tekutej čokolády sme sa vrátili ku stolu, kde sme si rozložili formičky na čokoládu (niečo ako formičky na ľad, iba menšie) a hromadu ingrediencií: zázvor, kokos, med, rôzne orechy, škoricu, kurkumu a podobne. Čokoládu sme následne liali do formičiek a podľa vlastného uváženia a dostupných ingrediencií tvorili jej dochute. Tá napokon stvrdla v mrazničke a po rozmrazení sa správala ako každá iná čokoláda. O jej kvalite hovorilo aj to, že stačilo zjesť štyri kúsky a človek mal pocit, že zjedol obrovský steak s dvojitou oblohou.

Plný čokolády sme sa rozhodli pre prechádzku. Vybrali sme sa hore prúdom rieky, prechádzali sme lesmi, lúkami, bažinami aj poliami. V jednom takom poli sme stratili našu cestičku, tak som sa rozhodol vybrať na kopec, že sa rozhliadnem. Našiel som tam obydlie miestneho človeka alebo rodiny. Bolo prázdne, nakoľko jeho obyvatelia asi odišli počas dňa za prácou. Pri pohľade dovnútra (mal otvorenú strechu) som znova raz musel premýšľať o našom spôsobe života. Ak milióny ľudí na svete dokážu žiť v takýchto (a horších) podmienkach a napriek tomu si nájdu dôvod pre úsmev, ako môžeme my niekedy povedať, že sa máme zle? V tejto malej chajde, možno tak na 12m štvorcových, mala tu žijúca rodina v jednej otvorenej miestnosti všetko. Spálňu, kuchyňu, pracovňu, jedáleň, odkladací priestor aj celý svoj majetok. Keď zaprší, majú mokro pod nohami, keď im tam niečo vlezie, bude to tam s nimi (ako napríklad had lezúci po strome na ďalšom obrázku). Keď varia, dýchajú všetky tie splodiny z ohniska. Dvakrát denne po celý život nasávajú popol a výpary, čo skracuje dobu dožitia o desať a viac rokov. Nemať najnovší smartfón už zrazu nie je taký problém, že? 91% ľudí na tejto planéte sa má horšie ako my (áno, Slováci). Keď sa ma niekto pýta, ako sa mám, zakaždým odpovedám "výborne". Nie preto, že ich chcem rozčúliť, ale vždy si spomeniem na podobné zážitky z Guatemaly, Nikaragui, Číny, Kambodže, Vietnamu. A to ma utvrdí, že fakt sa mám výborne.

V ten večer sa v Utopii podával vegetariánsky burger. Vegetariánsky burger pre mňa vždy predstavoval niečo ako morské prasa. Ani morské, ani prasa. Musím však naozaj úprimne povedať, že keby som už dopredu nevedel, že v tom nebude mäso, neuhádol by som to. Fašírka bola údajne z akejsi zmesi fazúľ, ale celková chuť burgeru bola na nerozoznanie od toho mäsového. Po večeri sme si zapálili spred troch dní čerstvo ušúľané cigary a pohodlne sa usadili, na čo som bol vyzvaný akýmsi Američanom na partiu šachu. Po troch hodinách táto nevinná partia skončila ako európsko - americký medzikontinentálny súboj na dve víťazné partie, pričom každý zo zástupcov mal za sebou svoj zbor vojenských taktikov a stratégov.

Protesty

Na tretí deň nastal čas odchodu, čo znamenalo znova absolvovať tú tortúru džípom a následne minivanom do civilizácie. Ale posledné tri dni stáli za to. Očarujúca príroda, skvelí ľudia, priateľské prostredie a takéto raňajky.

Prišli sme však džípom do malého Lanquínu a odrazu nám bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. V mestečku bolo neprimerané množstvo ľudí a hoci tam bol trh, mnohí z nich sa očividne len presúvali priestorom, bez nejakého cieľa. Vyhodili nás na ulici, kde už stálo väčšie množstvo zahraničákov. Čakali na autobus, niektorí z nich už pár hodín, ale nikto z nich mi nevedel dať uspokojivú odpoveď, prečo nechodí. Zbehol som do neďalekého hostela, kde som sa spýtal majiteľa, čo sa deje.

"Protesty!" povedal a ukázal pri tom na obrazovku nad barovým pultom.
"Aké protesty?" spýtal som sa.
"Ľudia sú nespokojní, zablokovali všetky cesty, nedá sa nikade prejsť." Keď zbadal môj nechápavý výraz, pokračoval: "Pozri, tu sa neprotestuje ako u vás v Európe. Keď sú ľudia nahnevaní, zabarikádujú cesty a zastavia každé auto či autobus, čo sa odváži prísť k barikáde, ľudí vyženú a vozidlo podpália. Ani turisti nemajú protekciu."
To ma prekvapilo, nakoľko turistov sa tu podobné záležitosti netýkali. Situácia asi bola skutočne vážna. "Dokedy to bude trvať?" Na obrazovke bežal záber z diaľky na jednu cestnú barikádu. Obrovské konáre nahádzané na seba cez cestu, za nimi ľudia s mačetami.
"To nikto nevie. Niekedy to je pár hodín, inokedy pár týždňov. Teraz sú ľudia ale vážne nahnevaní."
"Máte voľnú izbu?"

Nazvime to predvídavosť, čo sa oplatila. Protesty v daný deň neskončili a po pár hodinách ľudia uväznení v malom mestečku pochopili, že tu budú musieť neplánovane prespať. Izieb bolo odrazu nedostatok. Deň sme teda strávili polihovaním a posedávaním na hosteli, občasným sledovaním aktuálneho spravodajstva, ktorému sme nerozumeli a konverzáciami s inými nedobrovoľnými hosťami. V spoločnom priestore sa napokon zhromaždili aj tí, ktorí ubytovanie nezohnali, tak len sedeli a ležali na laviciach a provizórnych lôžkach.

Antigua

Hneď nad ránom sme vyrazili prvým minibusom. Našli sme šoféra, ktorý sa dušoval, že pozná cestu, kde tak skoro ráno nikto stáť nebude. Nakoniec neviem, či protesty už prestali alebo sa miestnym nechce protestovať už od skorého rána, ale prešli sme cestou, ktorou sme ešte pred pár dňami išli opačným smerom. Vodič na tento zaručený nápad zlákal viacero ľudí, takže namiesto klasického 1,5 človeka na 1 sedadlo sme sa teraz na jednom mieste tlačili dvaja. Niektorí mali aj malé plastové stoličky, na ktoré si sadali v neexistujúcich uličkách minibusu. Romantiku zavŕšil postarší pán vedľa mňa, ktorý usúdil, že moje rameno je ideálne miesto na spánok. Keďže som sa nemohol pohnúť ani o centimeter, zapísal som si za ten deň dobrý skutok.

Nakoniec sme však úspešne prišli do Antiguy. Ide o bývale hlavné mesto guatemalského kráľovstva a tiež súčasné kultúrne srdce Guatemaly. Je to mesto pre výuku španielčiny, mesto mladých a mesto s najpríjemnejším mixom všetkých možných aktivít, o ktoré by turista mohol mať záujem. My sme mali záujem o espresso. Už pár týždňov by sme zabíjali pre 40ml horúcej vody pretlakovanej cez 7g čerstvo pomletých kávových zŕn. Na ulici nás odchytil akýsi chlapík. "Ako sa voláš? Ako sa voláš?" dobiedzal lámanou angličtinou. Inokedy týmto zjavom nevenujem veľa pozornosti, nakoľko zvyknú ponúkať všetko to, čo nepotrebujem. Ale tento bol oblečený v čašníckej košeli, mal zásteru a vyzeral ako... ako barista.

"Peter," odpovedal som mu.
"Péter! No to je skvelé! A ty a ty?" pýtal sa D.
"D,"povedala.
"No to je výborné! Odkiaľ ste, odkiaľ ste?"
"Slovakia," oznámil som mu. Prižmúril oči a takmer som počul rachot koliesok v jeho hlave. Za očami mu ako na digitálnom bilboarde prebiehali slová Czechoslovakia, Slovenia, Russia.
Potom sa mierne zamračil a s trochou neistoty v hlase povedal: "Aahoj?"
"Ahoj," dostalo sa mu od nás so smiechom.
"Máte radi dobrú kávu?"
"A máš dobrú kávu?"
"Ja mám najlepšiu kávu!"

Odvtedy sme uňho boli trikrát denne.

Večer sme skončili v malej reštaurácii. Hoci bola domáca, všetko nasvedčovalo tomu, že majitelia prebrali taliansky model pohostinstva. Malé guľaté drevené stolíky a drevené stoličky, kockovaný obrus, papá varil, mamá obsluhovala a vzadu deti umývali riad. Dokonca sme sa odvážili objednať si víno a mamá prišla, otvorila pred nami fľašu, dala mi ovoňať korok a degustovať prvú vzorku. Bol som ohromený.

Nevýlety

V okolí Antiguy sme chceli vidieť jazero Atitlán a sopku Acatenango. No ale človek mieni, všakže. S jazerom sme nemali šťastie no a vidieť sopku bol tiež problém, nakoľko to chcel v Antiguy skoro každý. Vysvetlím. Acatenango je aktívna a činná sopka. To znamená, že chŕli a  vystreľuje lávu. No a najväčšou kuriozitou je večerný výstup na sopku a nocovanie na susednom hrebeni, vzdialenom asi päťsto metrov. To je minimálna bezpečná vzdialenosť, kde by vás už nemusel zasiahnuť kus letiacej lávy. A tak tam v noci sedíte a pozeráte, ako sopka pľuje oranžové chuchvalce. BOZP ako vyšité. Kto by to nechcel vidieť.

Takže všetky výlety boli na niekoľko nocí dopredu obsadené. Ja osobne som prskať lávu  vidieť nepotreboval, hoci uznávam, že by to mohlo byť nevšedné spestrenie. Stačilo mi len pokoriť sopku a moju prvú štvortisícovku. Začali sme teda hľadať denné výlety. Na počudovanie, len o turistiku za bieleho dňa až taký záujem nebol. Až na desiaty pokus, mimochodom posledný, v jednej malej agentúrke, čo bola viacmenej predsieň domu s pultom a pár fotkami, nám nepovedali priamo nie. V predsieni sedela ešte jedna Nemka, ktorá zhodou okolností hľadala to isté, čo my. Po niekoľkých telefonátoch miestna pani usúdila, že šesťdesiat dolárov od každého ju presvedčí natoľko, aby zorganizovala výlet mimo časového plánu len pre nás dvoch. D. sa necítila dobre a napokon sa rozhodla neísť, nakoľko pani nás ešte upozornila, že výstup odporúča výslovne len kondične zdatnejším. Ostávalo mi ísť teda s dievčinou, ktorú som poznal posledných dvadsať minút.

Ten deň sme strávili motaním sa po meste, párkrát sme zašli k nášmu známemu na kávu a večer sme objavili taliansku reštauráciu. Názov, zariadenie, dekorácie, názvy jedál, personál, všetko bello italiano. Napokon aj ceny patrili k európskym, no dať si takmer po mesiaci cestoviny s zabalkou a pravým parmezánom bolo na nezaplatenie.

Budík mi zazvonil o pár hodín, konkrétne o pol štvrtej. Bol čas sa obliecť, napakovať ruksak vodou, energetickými tyčinkami a vodou (to nám bolo obzvlášť prízvukované). Vyšiel som na ulicu a čakal. A čakal. A čakal. Pri podobných výletoch sa situácia zakaždým opakuje. Totiž všetko, čo vám maximálne povedia je to, že o trištvrte na štyri po vás príde auto. Ani ako bude vyzerať, ani koľko miest bude mať, ani telefonický kontakt na vodiča, nič. Tak len čakáte a dúfate. Vaša trpezlivosť je skúšaná do maximálnej možnej miery, lebo obyčajne čakáte aj polhodinu po termíne. Keď už som si vyhliadol mäkko vyzerajúcu dlažobnú kocku, kde by som si dal ešte jeden sníček, objavil sa čierny džíp s čiernymi sklami. Okrem šoféra nikto. Po anglicky nevedel, lístok si ani nepozrel, ale tak nastúpil som. Istý som si bol až vtedy, keď po pár blokoch nastúpila aj Nemka zo včerajška. Teda istý som si bol len tým, že minimálne zomrieme spolu, ak nás tajomný týpek nevezie za mesto do nejakého mäsokombinátu.

Po hodine nás však vyhodil na úpätí sopky Acatenango, niečo nad tisícimi metrami nad morom. Zastavil na krajnici obecnej cesty, kde sa odnikadiaľ odrazu objavil jemu podobný malý mužík. Ten mal ruksak a mačetu. Znova som chvíľu čakal, čo sa bude diať. Áno, bol to náš sprievodca, ale ako sme si mohli boli istý, keď na sebe nemal nič turistické. Žiadne technické tričko, vysokohorský ruksak či pevná obuv. Rifle, tenisky a Nike batoh s dvoma zipsami. Ten však po anglicky vedel, takže tentoraz sme sa mohli aj slovne uistiť, že sme správne.

Teraz, keď už som si bol istý, že ma neznámy chlapík v čiernom džípe neodviezol hodinu za mesto do pustiny len tak náhodou, som začal vnímať aj svoje okolie. Bola zima. Ak ste si mysleli, že v Guatemale teplota neklesá pod nejakých dvadsať stupňov, tá námraza by vás vyviedla z omylu. Reálne mrzlo. A samozrejme nás na to nikto neupozornil. Síce aj keby, asi by som s tým nič neurobil, nakoľko som si so sebou teplé veci nebral. Nechcel som si predstaviť, koľko stupňov muselo byť v noci vo výške štyroch tisíc metrov, čo bol náš pôvodný plán.

Začali sme stúpať. Prvé stovky výškových metrov viedli postupne cez polia a poľnohospodárske plantáže, nasledované prvými stromami a postupne lesom. Teplota veľmi pomaly a neochotne začala stúpať. Nasledovalo pár hodín výstupu, kedy sa husté lesy dažďového typu postupne menili až do podoby sem-tam ošvácaných smrekov a borovíc. Po ceste sme stretli niekoľko skupiniek turistov, na zostupe po predchádzajúcej noci. Poviem vám, veľmi nadšene nevyzerali. Krajina sa postupne menila, pomedzi stromy začalo byť vidno aj okolité sopky, až sme po štyroch hodinách výstupu opustili vegetáciu akéhokoľvek charakteru. Pred nami bola už len mesačná krajina plná sopečného piesku, prachu a zvetranej síry. V tomto bode som začal cítiť účinky redšieho vzduchu. Končatiny sa prestali dokrvovať na sto percent, začali mierne tŕpnuť, horšie sa dýchalo. Bol to veľmi zvláštny pocit. Po ďalších dvoch hodinách sme narazili na posledný úsek cesty, strmý svah iba z piesku a prachu, kde jeden krok vpred znamenal zosunúť sa o pol kroku vzad. Bola to posledná skúška fyzického, no najmä psychického rezervoára ľudských síl. Napokon sme prekonali aj to a ocitli sme sa na okraji krátera. To, čo sme videli, prekonalo úplne všetko, čo sme museli predtým aj potom absolvovať.

Bol to neskutočný pocit. Už len to vedomie, že sa človek nachádza niekde na opačnom konci zemegule, na aktívnej sopke vo výške štyroch tisíc metrov, dodávalo scenérii nádych neuveriteľnosti. Taktiež po niekoľko hodinovom výstupe v chlade a mraze, bez poriadneho spánku a s nedokrveným organizmom, spolu so skutočnosťou, že na vrchole nikto a nič nebolo, vyrylo naveky do mojej pamäte jeden z najnezabudnuteľnejších pocitov vôbec. Sedeli sme tam hore, určite nie na streche sveta (maximálne tak na odkvape). Všetko bolo pod nami, nado mnou len čisté azúrové nebo a až na vietor nebolo nikde v okolí nič, čo by vydávalo nejaký zvuk. Všetko ostatné bolo v daný moment akosi nedôležité.

Niekoľko minút sme tam len tak stáli a všetko to spracovávali. Potom sme urobili niekoľko fotiek a bol čas vybrať sa nadol. Keďže terén bol strmý a cesta nadol je pre telo vždy náročnejšia, ako cesta nahor, po chvíli sme doslova bežali. Než sme mali každý krok odpružiť a urobiť iný, takto sme ušetrili aspoň tretinu z nich. Párkrát sa síce stalo, že som konár či skalu zbadal v poslednej chvíli, no napokon som tu celý a zdravý, takže si našu nerozvážnosť a tak nevyčítam. Na miesto vyzdvihnutia sme prišli skoro. Veľmi skoro. Ako nám povedal Carlos, náš sprievodca, s nikým ešte neabsolvoval výstup a zostup za tak krátky čas. Mali sme minimálne dve hodiny, kým príde auto. Carlos nás pozval teda k sebe domov, do neďalekej dediny. Na jednej strane som sa tešil, pretože krajinu človek spozná celú, až keď je nečakane pozvaný do domácnosti jedného z miestnych obyvateľov. Na strane druhej som vedel, že aj toto bude silný zážitok.

Napokon sme vošli do dvora, kde nás privítal postarší pár - Carlosovi rodičia a jeden koník. Popod nohy sa nám motal pes a z neomietnutého domu vybehli dve detiská - Carlosove dcéry. Začali na nás chŕliť tú ich žvatlaninu, ktorá mala z mayského dialektu viac, ako zo španielčiny. Z batohu som vytiahol horalku (ktorá to prežila až do tohto bodu) a nejakú snickers tyčinku. Deti sa zatvárili, ako keby zbadali svätý grál a zavesili sa mi okolo stehien. Najbližšiu polhodinu som sa ich nevedel zbaviť. Zamierili sme do malej oplechovanej chatky za domom. Mala asi 3x3 metre, ktorým dominovala veľká kamenná pec. Podlaha bola z udupanej hliny a na všemožných poličkách sa váľal všemožný riad. Za pecou sedela Carlosova žena a robila kukuričné placky. Pomedzi nohy nám behali sliepky, pes a deti a občas dovnútra nakukol aj kôň. Carlos tu takto žil s celou svojou rodinou a zverstvom. Postupne sme sa rozprávali o veľa veciach, každý zvedavý na život a svet toho druhého. Domáca pani počas celého nášho rozhovoru stále pripravovala kukuričné placky, ktorých za tú hodinu urobila minimálne okolo stovky. Každú z nich naplnila tou istou zmesou kapusty, mrkvy a korením.

"Pre koho ich toľko robíte?" spýtal som sa.
"Pre nás a pre starých rodičov," povedala.
"Ako často ich jete?" chcel som vedieť, nakoľko mi to množstvo stále nedávalo zmysel.
"Každý deň. Na raňajky, na obed a na večeru."

Ak mi doma nabudúce navaria toľko jedla, že ho budem musieť jesť ešte dva dni po tom, asi sa už nebudem sťažovať. Keď sme odchádzali, spýtali sme sa Carlosa, koľkokrát už bol na sopke. Povedal, že celkové číslo si už nepamätá, ale približne dvestopäťdesiat až tristokrát za rok na ňu vystúpi. Len pre úplnosť dodávam, že Carlos robil sprievodcu už dvanásť rokov. Cítili sme sa už natoľko priateľmi, že sme sa odvážili opýtať, koľko za takýto jeden výstup zarobí, napríklad za ten dnešný s nami. Obaja sme dali agentúre po šesťdesiat dolárov, to však on (asi) nevedel, preto nás zaujímal jeho plat za desaťhodinovú robotu. Carlos nám povedal, že dvanásť dolárov. Pozrel som sa na Nemku v tom istom momente, kedy sa ona pozrela na mňa. Nemuseli sme nič hovoriť. Otvoril som peňaženku a dal Carlosovi nejakých tridsaťsedem dolárov - všetko, čo som v nej mal. Preňho a pre jeho rodinu. Nemka urobila to isté.

A zvyšok?

Zvyšok už šiel pomerne rýchlo. Prišli sme naspäť do Antiguy, kde som pri zmývaní sopečného prachu takmer upchal mestský kanalizačný systém. Čistý a voňavý som vyhľadal D., ktorá sa v ten deň motala po meste sama a išli sme za našim známym na kávu. Pomotkali Večer nás čakala ešte symbolická posledná večera. Ráno nás totiž čakala vec posledná a tou bol taxík na letisko. Predtým sme ešte stihli ísť na kávu :)

Jedno veľké zhrnutie

A je tu čas hodnotiť. Či ďalšie veľké dobrodružstvo, tentoraz prvé na západ od Európy, stálo za to. V krátkosti si teda zhrnieme najdôležitejšie body cesty, čo treba vidieť, bez čoho sa dá obísť a koľko bubákov si treba pripraviť.

Kvôli lepšej predstave začneme s "big picture". Cesta trvala 29 dní, od začiatku do konca februára, čo je mimochodom ideálnym obdobím na cestovanie. Teploty ešte nedosahujú svoje maximá a z turistického hľadiska sa neprebíjate masami tiel ako v letnom odbdobí, keď sem cestuje väčšina turistov. Nehovoriac o tom, že ste krásne v teplučku, zatiaľ čo doma ľudia mrznú v električkách.

Letenka bola z tých drahších, nakoľko nebola v pravom slova zmysle spiatočná. Leteli sme z do Panama City a odlietali z Guatemala City. Z Viedne, s medzipristátiami v Londýne a Miami. Lety (aj s prestupmi, bez časového posunu) trvali približne 18 hodín a po prílete to vyzeralo nejak nasledovne:

Zvolili sme systém cestovania "hit and run" - na každom mieste pobudnúť 2-3 dni (alebo 1-2 noci). Ceny medzištátnych leteniek sa pohybujú na úrovni stoviek EUR, preto sme na diaľkové presuny mali pôvodne naplánovaný nočné autobusy, aj kvôli šetreniu času, aj kvôli nákladom na ubytovanie. Tu nám významne prekazila plány skutočnosť, že v mnohých krajinách sa v noci (kvôli bezpečnosti) necestuje, resp. cestuje sa len z medzištátne z hlavného mesta do iného hlavného mesta, bez zastávok. To sme sa bohužiaľ dozvedeli až na mieste, museli sme teda prekopať náš plán. Cestovali sme buď veľmi skoro ráno alebo neskoro večer. Skrátka prvým alebo posledným autobusom, v ktorom sme mohli ešte dospať/predspať si noc a zároveň mať čo najviac zo dňa.

Výhodou týchto krajín je, že geograficky aj "zážitkovo" sú si veľmi blízko. Čiže ak pôjdete na kávovú plantáž v Paname, nemusíte ísť v Kostarike. Ak výrobňu cigár navštívite v Nikarague nemusíte v Kostarike. A sopky sú v Kostarike, v Guatemale a vlastne všade. Z tohto pohľadu ste v rámci plánovania značne variabilný. Preto by som budúcim cestovateľom odporučil navštíviť iba Nikaraguu a Guatemalu, nakoľko sa tu nachádza minimálne to, čo je aj okolitých krajinách a navyše mnoho iného.

A teraz trochu detailov.

  • vo všetkých krajinách je úradným jazykom španielčina, hoci pre mnohých obyvateľov je iba druhým jazykom (prvým je domorodé nárečie), dohovoriť sa po španielsky však nie je problém, maximálne musíte dávať pozor na silný prízvuk hovoriaceho,
  • angličtina je celkom problém, obyčajný ľud po anglicky nevie, zamestnanci hotelov či rôznych odnoží dopravy takmer vôbec; najlepšie sú na tom hostely a cestovné agentúry, ale ani tam nečakajte, že vám budú na 100% rozumieť,
  • strava je všade pomerne jednotvárna (s výnimkou reštaurácií, pochopiteľne) - opekané alebo fritované kura, ryža s fazuľou a stredoamerická verzia čalamády; existuje len málo variácií od tohto stavu a so zeleninovou oblohou nerátajte vôbec (znova, mimo reštaurácií),
  • obchody a samoobsluhy sú celkom dobre zásobované, avšak šunky a syry sú priemyselnej kvality; zeleninu a ovocie radšej kupujte v malých stánkoch na ulici alebo na trhovisku,
  • vodu pite samozrejme balenú,
  • policajné zložky vyzerajú ako armáda a armáda ako cudzia dobyvačná sila - pancierovanie vozidiel, nepriestrelné vesty a veľké zbrane sú bežné, každý väčší obchod stráži SBS-kar s prstom na brokovnici, takmer polovica civilistov má za opaskom mačetu (pomer sa líši krajinu od krajiny), ale nepočul som, že by sa turistom niekedy niečo stalo,
  • krajiny sú z kriminálneho hľadiska pomerne bezpečné, pokiaľ dodržiavate zásady zdravého rozumu (nechodíte po nociach úzkymi neosvetlenými uličkami, nenosíte 10 zlatých retiazok na tričku, iPad v ruke a podobne); aj tak ale odporúčam nosiť so sebou len dennú hotovosť,
  • more je na väčšine miest uspôsobené surferom, nie plavcom či rekreantom, pobrežia bývajú skalité a ostré, vlny nebezpečné,
  • pláže (až na luxusné rezorty) neupravujú v duchu západného turizmu; to znamená, že ich nenájdete vyčistené od rastliniek a konárov, s ležadlami alebo chodníčkami, skoro všetky vyzerajú tak, ako ich vytvorila príroda,
  • hlavným mestám (s výnimkou Panamy) je lepšie sa vyhnúť, ide o preplnené aglomerácie s takmer nulovým systémom a organizáciou, bez pamiatok či atrakcií a  najvyššou mierou kriminality v rámci krajiny; turistom slúžia primárne ako dopravné a prestupné uzly.

Panama

  • Spolu s Kostarikou predstavuje najvyspelejšíie krajiny stredoamerického regiónu,
  • Panama City je vstupnou bránou pre väčšinu turistov, no okrem panamského prieplavu a starého mesta tam nie je veľmi čo vidieť,
  • západ krajiny ponúka krásnu prírodu a jedny z najkvalitnejších kávových plantáží na svete (Boquete), severozápad krásne ostrovy Bocas del Toro (pozor však, obrázky sa značne môžu líšiť od reality),
  • krajina má pomerne rozvinutú dopravu a infraštruktúru, ako v jedinej sa dá cestovať aj nočnými medzimestskými autobusmi,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz.

Kostarika

  • Do krajiny prichádza mnoho amerických seniorov, aby tu strávili jeseň života, čomu sa postupne prispôsobili ceny tovarov a služieb, čím Kostarika teda predstavuje najdrahšiu zo všetkých stredoamerických krajín,
  • na východnom pobreží občas nájdete čierne pláže (playa negro), ktoré majú namiesto piesku sopečný prach; správa sa síce rovnako, ale je to zaujímavé vidieť,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz,
  • mnoho atrakcií (sopky, kávové plantáže, výrobne cigár) a podobný charakter prírody nájdete aj v okolitých krajinách, čím Kostarika nepatrí medzi "must see".

Nikaragua

  • Nikaragua predstavuje z mnohých hľadísk najlepšiu destináciu v Strednej Amerike, je tu pomerne lacno, krásna príroda, rozmanité možnosti trávenia času, mnoho sopiek a prírodných biotopov, surferské pláže, relatívna bezpečnosť,
  • León a Granada predstavujú kultúrne a spoločenské centrá, v ktorých sa dá mnoho vidieť a zažiť,
  • ostrov Ometepe v jazere Nicaragua je tvorený dvoma sopkami a predstavuje zaujímavý únik z pevniny, je tu pekná príroda, neveľa turistov a krajšie pláže,
  • na východe krajiny je kaňon Somoto - krásny prírodný úkaz zaplnený vodou; ponúkajú tu túry, pri ktorých okrem prechádzok plávate samotným kaňonom,
  • v Nikarague sa vyrábajú najlepšie cigary na svete,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz

Honduras

  • Honduras je jednou z najzaostalejších krajín regiónu, čomu zodpovedajú aj podmienky,
  • kriminalita je tu vysoká a San Pedro de Sulla za posledné desaťročia niekoľkokrát vyhral titul najnebezpečnejšie mesto sveta,
  • zároveň však ide o najzachovalejšiu krajinu pre turistov, ktorí chcú vidieť "pôvodnú" Strednú Ameriku,
  • na západe je niekoľko termálnych prameňov, ako aj mayské ruiny (Copán)
  • v krajine sa dá platiť iba miestnou menou.

Guatemala

  • Spolu s Nikaraguou najlepšia voľba v regióne - pekná príroda, veľa sopiek, cenovo dostupná a navyknutá na turizmus,
  • oproti iným krajinám má výhodu, že sú tu najzachovalejšie mayské ruiny - Tikal (stačí na ne 1 deň), spolu príjemným mestečkom Flores tvoria peknú oázu na severe krajiny,
  • v regióne Zacapa sa dá navštíviť pálenica jedného z najlepších rumov sveta (Zacapa)
  • pokiaľ prechádzate cez alebo okolo Rio Dulce, určite sa tam na dva dni zastavte (Aguas Calientes, Livingston),
  • v srdci krajiny sa nachádza krásna prírodna rezervácia (Parque Nacional Grutas de Lanquin) s nádhernou prírodou, džungľou, čistými riekami a krásnymi jaskyňami; hoci ťažšie dostupná (a práve preto) tvorí ideálny útek pred civilizáciou,
  • kúsok od hlavného mesta sa nachádza Antigua, zachovalé mesto plné koloniálnych stavieb, obkolesené troma sopkami, s najrozvinutejšou gastronómiou na meter štvorcový, množstvom kurzov španielčiny a širokou paletou možností na výlety do okolia,
  • jazero Atitlán je obkolesené pomerne dobrou sieťou chodníkov (na stredoamerické pomery), ideálne na jeden- až trojdňový výlet pešo alebo na bicykli,
  • v krajine sa dá platiť iba miestnou menou,

Náklady

Takže koľko to celé vyšlo? Poďme si to zosumarizovať. Najdrahšími položkami boli letenky:

Spiatočná letenka  697,- (v skutočnosti dve jednosmerné letenky)

Zvyšné náklady   1 532,-
Pod zvyšnými nákladmi sa rozumie úplne všetko. Ubytovanie, celodenná strava, pitný režim, autobusy, taxíky, výlety, vstupné, byrokratické poplatky, suveníry, drinky. Dohromady teda tento výlet stál

2 229,- eur.

Veľa, poviete si. Uvedomte si ale, že sa bavíme o štvorýždňovej dovolenke, nie o desiatich dňoch v Chorvátsku či Taliansku. Takže týždňové náklady vychádzajú niečo pod 560 eur. Ak by sme chceli ísť do extrému, tak bez letenky sa dostaneme pod štyristoeurovú hranicu. Dá sa za to dovolenkovať v európskych krajinách? Pri tej istej miere zážitkov? Odpoveď nechám na vás.

25. februára 2015 - Ázia, cestovanie

Ako nás berú Ázijci alebo pohľad z opačnej strany

Nijak. Samozrejme, že to nie je úplne presné, ale skúsme to opačne: "Ako vy beriete Ázijcov?" Asi tak isto. Keď nejakého zbadáte u nás na ulici, rozmýšľate, či ide o Kórejca, Číňana, Vietnamca, Thajca, Japonca? Asi nie. Tak si teraz predstavte, že idete do Ázie, prechádzate sa po ich uliciach a rozmýšľate, ako vás asi berú. Myslia si, že som Američan? Nemec, Švéd, Španiel? Podľa čoho asi rozmýšľajú? Čítať viac

11. februára 2015 - Ázia, cestovanie

Ísť do Ázie cestovkou či na vlastnú päsť?

Mnoho ľudí sa ma pýta práve na túto otázku. I keď ja mám v tomto celkom jasno, nie každý sme rovnaký. Rozhodovanie nie je až také jednoduché. Mnohí z nás nikdy neboli tak ďaleko od domova a možno to bude ich jediná cesta. Preto si chcú priniesť len tie dobré zážitky a nasporené (a nemalé) peniaze utratiť čo najlepšie. V každom prípade to záleží od mnohých faktorov a váhe, ktorú im prikladáte. Na svojich cestách som stretol mnohých ľudí, ktorí cestovali z rôznych krajín, rôznymi spôsobmi a ich výlety mali rozdielne charaktery. Ak ste sa teda psychicky pripravili na cestu do Ázie, nasledujúci príspevok som pre vás rozdelil do jednotlivých kategórii, podľa ktorých sa už rozhodnete sami :)

Kultúra a ľudia

Čo očakávate od vášho výletu? Nezaujímajú vás len kultúrne pamiatky, chrámy a prírodné úkazy? Zaujíma vás, v čom je daná krajina, systém či kultúra iná? Akí sú reálni ľudia, kde žijú, ako sa správajú? Ako chutí miestna kuchyňa, vyzerá bežný príbytok či pravá rodinná večera? V tom prípade cestujte na vlastnú päsť. Práve fakt, že nemáte nič dopredu zariadené, nikto sa o vás nestará a prakticky, ak nič nepovieš, nikde sa nevyspíš, vás donúti komunikovať s miestnymi. A že neviete žiaden cudzí jazyk? To neberte do úvahy, väčšina miestnych ho nevie takisto (dokonca ani na miestach s veľkou koncentráciou turistov). Budete komunikovať rukami-nohami. Zistíte, akí v skutočnosti sú bežní ľudia, od predavača jedla až po vlakového sprievodcu. Ako sa správajú v MHD, čo robia povečeroch na uliciach či ako sa bavia. Rozhodne choďte sami.

Na druhej strane, s cestovnou kanceláriou vám mnohé z vyššie uvedeného "nehrozí". Nie je totiž pre ňu dobré, aby vás zaviedla do špinavej uličky, nechala vás tri hodiny stáť v rade na lístok, nasadnúť na zlý autobus či stratiť sa v metre. To nie je dobrá reklama. Svoj výlet strávite predovšetkým na hoteloch, v autobusoch, skupinových prehliadkach chrámov a prírodných úkazov. Do kontaktu prídete len s pár Ázijcami, ktorí sú na daných miestach privilegovaní a s bežným človekom nemajú spoločné skoro nič. Ak ich náturu nemáte radi, pokojne choďte s kanceláriou. Nerozhodujte sa ale na základe vašich skúseností z Miletičky.

Čas

Ak vás z práce nepustia na dovolenku dlhšiu ako dva týždne, ani ďalej nečítajte. Rovno zvoľte cestovku. Nemá totiž zmysel za tak krátky čas riešiť niečo vlastnými silami. Kým sa zorientujete, adaptujete na časový posun, prídete na fungovanie systému, už budete v polovici výletu.

Ak ale máte tri-štyri týždne a viac, vážne porozmýšľajte nad cestou vlastnými silami. Program cestovnej kancelárie je intenzívny a ich pochodový režim človek dlho nezvládne. Telo má svoju zásobu síl, ale ani hlava už po istom počte pamiatok nedokáže absorbovať ďalšie. A zabúda.

Sloboda

Pôvodne som rozmýšľal, či túto tému nespojiť s časom. Ale predsa len ide o niečo odlišné. Musíte si uvedomiť, že akonáhle zvolíte organizovaný výlet, máte dopredu všetko naplánované a bez výnimky. Lietadlo - autobus - hotel - večera - raňajky - autobus - chrám - chrám - jazero - kultúrny večer. Zajtra presun do iného mesta. Uvidíte toho viac, nebudete stáť v radoch na lístky a ani transport nebude problém.

Ak ale prídete na nejaké miesto, kde zostanete s otvorenými ústami stáť so slovami: "Tu chcem ostať!" Tak môžete, lebo sa na nikoho neviažete. Nájdete krásnu pláž, malebnú dedinku, chcete ísť na trojdennú túru alebo vám známi odporučia niečo špecifické. Tak ostanete. Deň, dva, hoci aj týždeň. Stretol som prípady, čo ostali mesiac, dva, pol roka. Iní tam žijú doteraz. A keď sa vám niečo nepáči? Jednoducho odídete. Ale iba keď idete na vlastnú päsť. Netreba zabúdať na jednu podstatnú skutočnosť. Neabsolvujete každý z výletov so štyridsiatimi, často rôznymi ľuďmi. A netreba ani zabúdať na ich malé deti :)

Inšpirácia

Ak Ázia pre vás predstavuje iba destináciu a považujete za "zárez na pažbe", z ktorého si donesiete magnetku alebo hrnček, nebojte sa zvoliť služby profesionálov. Pozriete si všetko dôležité, uvidíte pekné chrámy či záhrady a nebudete tam dlho ani krátko.

Keď ale prespávate na hosteloch, večery väčšinou trávite s inými cestovateľmi. S ľudmi rôznych vekových kategórií, z rôznych kútov sveta, rozličných podmienok či odlišnými pohľadmi na život. Naučíte sa od nich veľa. Budete počuť veľa nápadov a neskutočných životných príbehov. Môžete nadviazať mnoho nových priateľstiev a cez životy iných zhodnotiť váš vlastný.

Bezpečnosť

Iste, z cestovnou kanceláriou vám prakticky nič nehrozí. Ak odhliadneme od bežných vecí, ktoré sa vám môžu stať kedykoľvek a kdekoľvek, maximálne vás môže okradnúť iný turista z vašej skupiny.

Na druhej strane ale nie je pravda, že ázijské krajiny sú nebezpečné. Za prvé, je tam budhizmus, ktorý na prvé miesto stavia rodinu a na druhé úctu k ľudskej bytosti. Za druhé, Ázijci dávno pochopili, že na vašej vlastnej hlúposti zarobia viac, ako keby vás okradli.

Mne osobne sa nikdy nič nestalo, nebolo mi nič ukradnuté, ani som nemal s nikým problém. Neraz som nechal digitálnu zrkadlovku či ruksak dve minúty bez dozoru a nič sa im nestalo (možno som len mal šťastie). Samozrejme to ale nejde brať absolútne. Nebudete predsa chodiť tmavou uličkou o tretej ráno či mať peňaženku vystrčenú z vrecka. To nerobíte ani u nás. Stačí používať zdravý rozum.

Peniaze

Pre mnohých možno zásadná a jediná rozhodujúca otázka. Nebudem tu rozpisovať omáčky a poviem hneď, ako to je. Za dva týžne, ktoré ponúka cestovná kancelária, zaplatíte tú istú sumu ako za šesť týždňov cestovania podľa seba (oba varianty zahŕňajú všetky náklady, od letenky až po poobednú kávu).

V druhom prípade to ale automaticky neznamená, že budete spať s dvanástimi rôznymi ľuďmi na izbe, jesť iba street food či cestovať dostavníkmi. Hovoríme o serióznych a krásnych hosteloch, diaľkových pohodlných autobusoch či pravidelných párty (aj s konzumáciou alkoholu). Ak však nemáte problém ísť aj do naozaj najlacnejších kategórií, za tie isté peniaze tam zvládnete byť aj tri mesiace.

Samotnej problematike cien som sa podrobne venoval v minulom príspevku.

Súhrn

Ak sa stále neviete rozhodnúť, tak si jednoducho zoberte nasledujúci zoznam a zaškrtnite si, čo na vás sedí. Kde bude najviac značiek, to je váš víťaz :)

Na vlastnú päsť je rozhodne lepšie cestovať, ak:

  • ste mladý,
  • ste sám alebo s partnerkou,
  • ste malá skupina (ideálne traja, max. štyria),
  • ste väčšia skupina, ale všetci ste na jednej vlne (naozaj všetci, jeden človek dokáže pokaziť zábavu celej skupine),
  • ste spontánny typ,
  • beriete život s humorom,
  • milujete ázijské jedlo,
  • neradi si necháte diktovať, čo máte robiť,
  • máte radi party,
  • radi spoznávate nových ľudí,
  • máte viac času (aspoň tri týždne),
  • nechcete minút veľa peňazí.

Služby cestovnej kancelárie by som zvolil v prípade, že:

  • ste postarší pár,
  • máte neplnoleté dieťa/deti,
  • máte radšej vopred určený program,
  • radi sa vyspíte v hoteli,
  • máte radi pokojnejšie večery,
  • neradi sa dohadujete a vyjednávate,
  • nepustia vás na dlhšiu dovolenku,
  • máte slabšiu psychiku (to znamená problém s hmyzom, žobrákmi, bosými deťmi, či jedením "pouličných" jedál),
  • nemáte probém s finančnými prostriedkami,
  • ak chcete špecializovaný výlet (archeológia, spiritualita, učenie jazyka a podobne).

Toľko k ťažkému rozhodovaniu. Boli ste už s cestovkou či na vlastnú päsť? Rozhodli by ste sa tak aj druhý raz?

16. januára 2015 - Ázia, cestovanie

Koľko stojí taký „špás“?

Spomedzi všetkých zvedavých otázok, ktoré mi ľudia v súvislosti s mojimi cestami položili, toto bola asi tá najčastejšia. Ale oprávnene. Predsa len tu nehovoríme o týždňovej dovolenke v Chorvátsku. Veľa ľuďom by sa mohlo zdať, že práve Chorvátsko je bezpochyby lacnejší variant, ale poďme na to postupne. Čítať viac