dĺžka článku: 4 min
Dnes by som chcel začať prepisom asi minútovej pasáže zo stand-up vystúpenia Tom Papa: You’re Doing Great:
„Tá zodpovednosť, keď máte rodinu…
Občas, neskoro v noci, keď moja žena spí, deti tiež a aj zvieratá pokojne snívajú, všetci absolútne bezstarostne. A ja stojím nahý, sám na chodbe, obalený strachom. Pretože viem, že ich životy závisia na mne. A nemôžem o tom nikomu povedať, nemôžem sa sťažovať. Musím ten stres prehltnúť a len pomaly plešivieť.
Nemôžem zobudiť dcéru o druhej hodine ráno, sadnúť si k nej na posteľ a povedať: ‚Hej, zlatíčko, si hore? Hej… Máš niekedy pocit, že to nezvládneš? Máš niekedy pocit, že už takto ďalej proste nemôžeš?
Á, vlastne zabudni na to, vyspi sa. Vidíme sa pri raňajkách.‘
Brutálne.“
Brutálne.
Pozeral som to spoločne s manželkou. Ona sa smiala do popuku. Ja som ostal, síce s miernym úsmevom, ale zamrazený. Pretože to takmer dokonale presne popisuje situáciu, v ktorej sa bežný človek ocitá (a ešte k tomu v dnešnej dobe). Áno, jasné, aj ja. Dobre, možno nie nahý na chodbe… Ale podstata bola vystihnutá. Preto ma to tak zamrazilo.
Nechcem teraz rozoberať, či v rodine zarába muž, či žena, či je to samostatný rodič alebo sa namiesto detí stará o nevládneho rodiča. Zaujíma ma iné.
Kde je miera ľudského trápenia – finančného, psychického, fyzického či iného – pri ktorej by jednotlivec ešte mal zaťať zuby, prehltnúť nepríjemný pocit, nahodiť úsmev (či aspoň bezbolestný výraz) a pokračovať v žití bez toho, aby tým zaťažoval iných? Nie preto, aby ho ľutovali, ale aby problémy, s ktorými tí druhí aj tak nič neurobia, na nich neprenášal? Či už z pocitu hrdosti, potreby ich ochrany, vedomia, že iní sú na tom ešte horšie a jeho problémy sú smiešne, či akéhokoľvek iného dôvodu? Alebo jednoducho preto, aby sa jeho blízki netrápili tak, ako on, lebo jednoducho nemusia? Kde je nakreslená čiara? A kto o nej rozhoduje?
Muži na to budú mať rozhodne iní pohľad ako ženy, prirodzene. Som muž, musím loviť, doniesť mäso k ohňu, keď ma pri tom niečo pohryzie, je to môj problém, nikoho iného.
Kdežto žena sa na to pozrie inak. Sme pár, sme spriaznené duše, chcem vedieť o tebe všetko a chcem, aby si predo mnou nemal tajnosti.
Z pohľadu muža mám prakticky len dve možnosti (pohľad ženy si netrúfam ani odhadnúť, ale rád si na túto tému prečítam akúkoľvek reakciu, čo mi pošleš do mailu; mužskú aj ženskú):
1) Zaťať zuby a vydržať. Som chlap. Možno nie som v tejto situácii mojou vinou, ale rozhodne to je moja zodpovednosť. Nebudem fňukať. Idem ďalej. Ak to znamená najbližších päť rokov potlačovaný stres, nervozitu, bolesti hlavy a skrátenie života o rok, je to súčasť môjho údelu. Mohlo byť aj horšie.
2) Podeliť sa s mojim trápením s partnerkou (alebo priateľom/rodičom/dieťaťom). Hoci budem za otvoreného partnera (a nebudem musieť najbližších päť rokov vyhýbavo odpovedať na otázky „Čo ti je?“), automaticky to bude znamenať okamžite akceptovať a prebrať zodpovednosť za skutočnosť, že som im do hlavy vložil trápenie, obavy, strach, stres, neistotu, stratu dôvery, niečo alebo všetko z toho. A nielen nateraz. Kedykoľvek do budúcna im bude jasné, čo ma trápi a bude to trápiť aj ich. Alebo ich bude trápiť už len to, že ja sa trápim.
Zatiaľ som na to ešte neprišiel na inú možnosť ako tieto dve nevidím. Nejde povedať „len niečo“ alebo sa v polovici zastaviť.
Osobne sa však prikláňam k prvej možnosti. Každý máme svoj údel. Každého z nás niečo trápi. Najväčší hrdinovia sú tí, ktorí vyhrávajú bitky, o ktorých my nemáme ani tušenie. Či je to fér alebo nie, nie je v týchto situáciách dôležitá otázka (spoiler: väčšinou to fér nie je). Ale my sme to schytali na tanier a musíme to riešiť. Najčastejšie preto doma poviem, že ma niečo trápi, ale nechcem (alebo nie som pripravený) o tom hovoriť. Len ťažko totiž skryjem trápenie pred človekom, ktorý ma má rád. Ale stále môžem byť slušný.
P.S.: Počas minulého týždňa sa ma pár priateľov spýtalo, či som nerozmýšľal rozviesť tieto úvodníky formou ďalšej diskusie na platforme Clubhouse. Platformu odskúšal a ten nápad sa mi zapáčil natoľko, že som si povedal, že prečo to nevyskúšať? Prinajhoršom to už znova nezopakujem. Takže, ak máš prístup do apky Clubhouse, tak vždy v nedeľu o 20:45 v nej budem ďalej pokračovať s pár priateľmi (a kýmkoľvek, kto sa bude chcieť zapojiť z publika) v nedeľnej téme z RuFslettra. Rád ťa tam uvidím (nájdeš ma ako @peterrufus).
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
