dĺžka článku: 18 minút
V Ruffsletteri 201 som sa mojich odberateľov opýtal (v jednoduchosti): čo robia, aby sa nescvokli. Aké sú ich rituály, praktiky, aktivity, hacky, triky, čo robia alebo naopak, čo nerobia, aby si v stále sa zrýchľujúcom svete udržali psychické zdravie.
Neuplynulo ani pár hodín a začali mi chodiť odpovede. Najprv pozvoľna, potom vo väčšom počte. Netrvalo dlho a z RuFslettera 201 sa stalo s vydanie s najväčšou spätnou väzbou v jeho štvorročnej histórii. Načasovanie témy, aj vzhľadom na súčasné dianie, nemohlo byť vhodnejšie.
Už tak žijeme v dobe, kedy za deň musíme spracovať informácie v takom objeme, ako človek pred 30 rokmi obsiahol za celý mesiac. A človek dve-tri generácie dozadu takmer za celý život (to nie je môj výmysel, to je štatistika). A toto tempo, už roky viac exponenciálne ako lineárne, sa v poslednom roku ešte zrýchlilo. No a úderom pandémie začali byť ľudia ešte viac bombardovaní všemožnými správami, informáciami, článkami či statusmi.
Mnoho z mailových odpovedí iba potvrdilo naliehavosť tejto situácie a potrebu ju riešiť. Ľudia mi začali písať, čo robia. Niekomu stačí málo, jedna či dve veci, praktizované pravidelne a/alebo pri stresujúcej situácii. Od iných som dostal viac stránkové odpovede plné návodov a rôznych tipov, ktoré som nepoznal. A to si dovolím tvrdiť, že túto oblasť mám relatívne dobre preskúmanú.
V jednotlivých odpovediach sa začali niektoré rady opakovať. Postupne sa tak objavovali vzorce správania, ktoré sú síce pre každého unikátne, no keď som čítal už desiatu odpoveď, utvrdil som sa v tom, že musia fungovať na vyššej – principiálnej – úrovni. A hoci každý opísal svoje potreby alebo zvyky trochu odlišne a svojim spôsobom jedinečne, pre potreby tohto článku som viaceré podobné aktivity zaradil do jednej kategórie. Niekomu pomáha ísť boxovať, inému si zabehať či skočiť do pedálov bicykla. Teda keď napíšem, že ide o športové aktivity, asi sa nikto neurazí.
Čo najviac pomáha ľudom v týchto šialených časoch? Poďme sa pozrieť na jednotlivé kategórie. Tam, kde je vhodné niektoré praktiky bližšie objasniť, uvediem príklad, postup, návod, ako na to. Alebo to urobí za mňa priamo ich autor (v citovaných textoch som upravil gramatiku a štylistiku pre lepšie porozumenie).
Nepoužívať sociálne siete a nesledovať správy
Na plnej čiare, bez akýchkoľvek pochybností, sa na prvom mieste umiestnila jedna z množstva podobných formulácií: žiadne sociálne siete. Zvyčajne sprevádzaná slovom ako „eliminovať, vymazať, odhlásiť sa, nepoužívať.“
Osobne nemôžem viac súhlasiť. Facebook som vymazal pred 8 rokmi, Instagram som nikdy nemal, Twitter používam 5 minút týždenne na zber zaujímavostí, ktoré idú do RuFslettra. Má to dve základné (a mnoho menších) pozitíva: 1) enormný nárast voľného času a 2) enormný pokles zbytočných (často negatívnych) vnemov.
K času – odkedy majú múdre telefóny schopnosť sledovať čas strávený v jednotlivých aplikáciách a za displejom ako takým, rád porovnávam svoje časy s časmi ľudí, ktorí majú sociálne siete. Výsledok: telefón používam v priemere 40-55 minút denne (a to ho používam aj na pracovné účely). Ľudia v mojom okolí, ktorí majú sociálne siete, ho používajú v priemere 3-6 hodín. Denne. Ak by som zobral len tú najnižšiu hodnotu a vynásobil ju siedmymi, človek takto strávi každý týždeň na telefóne takmer 1 celý – 24 hodinový – deň. Takto „stratí“ štyri dni v mesiaci a 48 dní v roku. Bez zarátania spánku. So spánkom je to 72 dní, o ktoré človek prichádza. Kvôli displeju telefónu. Podotýkam, že rovnaký človek väčšinou nemá problém povedať, že nemá čas na svoje koníčky či na čítanie kníh.
Takže opustenie sociálnych sietí – efekt číslo 1: obrovské množstvo ušetreného času. Času, ktorý sa dá ďalej použiť na ktorékoľvek z aktivít, ktoré budú v tomto článku nasledovať.
Efekt číslo dva – pokles objemu (negatívnych) vnemov – by som rád vysvetlil na druhej najpočetnejšej rade, ktoré sa v odpovediach vyskytovali: nesledovať správy.
Sám správy nesledujem už 12 rokov. Internet, noviny, rádio, TV, nič. Nezaujíma ma to. Prečo? Na začiatku som si povedal, že mi niečo prinášajú len tie správy, ktoré spĺňajú dve podmienky: nie sú negatívne a skutočnosti, ktoré opisujú, môžem nejakým spôsobom ovplyvniť. Týždeň som sledoval bežné správy cez túto optiku. A nenašiel som ani jednu. Spýtal som sa teda samého seba, akú hodnotu má pre mňa sledovanie správ, keď mi prinášajú len negatíva alebo ma informujú o niečom, s čím aj tak nič neurobím? Častokrát oboje súčasne. Tak som ich prestal sledovať. Trvá to 12 rokov a dodnes nemám pocit, že by som prepásol nejaký koniec sveta alebo by som v spoločenskej konverzácii pôsobil ako jaskynný muž.
Pre mnohých asi myšlienka hodná heretika. Možno máš strach, že sa nedozvieš, keď sa udeje niečo podstatné. Neboj sa, v takom prípade bude o tom rozprávať celé tvoje okolie, takže je prakticky nemožné, že by ti čosi podstatné ušlo. Ak je však pre teba tá predstava stále desivá, rob to ako Tim Ferris (parafráza): načo míňať hodiny na sledovanie správ? Robia to všetci okolo vás a dobrovoľne. Pozerajte sa na nich ako na svojich rešeršérov. Spýtajte sa kolegu, čašníka či kamaráta, čo sa za posledný deň či ťýždeň odohralo, o čom si myslia, že by ste mali vedieť. A dostanete destilované to najkritickejšie.
Čo je však najdôležitejšie, hneď ako pominulo to naučené – otvoriť nejakú spravodajskú stránku (trvalo to asi 2-3 týždne) – dostavil sa neuveriteľný pocit uvoľnenia a návrat psychickej energie, ktorá odrazu nemusela byť fixovaná na non-stop stresové vyhodnocovanie hrozieb vo svojom okolí s cieľom správne sa rozhodnúť, či bojovať alebo utiecť.
Zistil som, že keď vypustím médiá, TV, rádio a soc. siete, mám strašne veľa času popri práci a dvoch deťoch na osobný rozvoj, záľuby a psychohygienu.
-Tom
Eliminovanie správ bola jedna z naj vecí, ktorú som aj ja sám vo svojom živote urobil. Získal som množstvo nového času a ušetril veľa psychickej energie. A to isté platí aj pre sociálne siete.
Fyzická aktivita a pobyt v prírode
Bicyklovanie, beh, box, cviky na chrbát či už len obyčajná svižná prechádzka (to bola najčastejšia odpoveď). Spoločné mali to, že ich ľudia robia niekoľkokrát do týždňa. Ide o najprirodzenejší a najefektívnejší ventil pre vyplavenie stresu či negatívnej energie.
Ja sa snažím ísť každý deň buď prejsť alebo si zabehnúť. A snažím sa, aby to bolo tak, že je vonku ešte svetlo, ak práca dovolí, idem behať, ak nie, tak si prácu naplánujem tak, aby som mal na 40-60min v pláne len telefonické hovory, ktoré viem vybaviť počas prechádzky. Túto aktivitu absolvujem vždy sám, max so psom.
-Andrej
Alebo iný pohľad:
Cvičím ľahké cviky – radšej pár minút každý deň, než len 1 hodinu raz týždenne
-Magdaléna
Fyzická aktivita je paradoxný proces – míňaním jedného typu energie si človek dobíja iný typ. Poznáš ten stav, keď prídeš z náročného tréningu, behu, či túry, ale hlava ti ide explodovať šťastím či dobrým pocitom. V svaloch máš to skvelé brnenie a už sa tešíš na ďalšiu možnosť si to zopakovať.
U mňa osobne fungujú nasledovné aktivity: prvé miesto šport. Je to zrejme najľahšie aplikovať za predpokladu individuálneho športu a ideálne ak je ho možné realizovať v interiéri (doma, pozn.). Druhé miesto: výlet do prírody; toto by bolo na prvom mieste, ale keďže sú v zime krátke dni, často dážď a k tomu nedostatok času tak, žiaľ, posun na druhé miesto.
-Branislav
Rovnako často sa objavovala záľuba utiecť do prírody. V drvivej väčšine pod tým bola myslená ľahká turistika. Štyri hodiny – pol dňa, kedy človek síce minie 25% víkendu, ale dobrý pocit sa ho drží ešte týždeň. Do ďalšieho výletu.
Kedysi som behával (do štyridsiatich rokov) cca 10km denne a zliezol som aspoň polovicu kopcov na Slovensku. Raz som zmizol na mesiac v horách. Pomáhalo mi to. Potom som hľadal náhradu na bicykli, chôdzou a fyzickou prácou každého druhu. Skrátka opäť mix. Teraz robím zo všetkého trochu.
-Peter
Sám to chápem a funguje to u mňa rovnako. Dva- trikrát týždenne sa snažím venovať fyzickej aktivite, či už ide o nejaké jednoduché cviky, prechádzku vo svižnom tempe, posilku, beh alebo chodím na bicykli do roboty. A každú sobotu skoro ráno utekám sám do lesa tak, aby som bol pred obedom doma. Každý z tisícov monotónnych úderov topánok o lesnú pôdu, tenisiek o betón či záberov bicykla má silu odplaviť malý fragment negativity, ktorá sa v nás zahniezdila za uplynulý týždeň.
Meditácia, dychové cvičenia, mindfulness
Mnoho čitateľov uviedlo praktizovanie nejakej formy meditácie alebo dychového cvičenia.
Neveril som, že také niečo vôbec bude možné, ale zažívam to na vlastnej koži… mne pomáha každodenná meditácia, či už ráno alebo večer, či krátka v priebehu dňa ( po zrážke s „blbcom“ ) . Odporúčam napr. Headspace .
-Ján
Či už išlo o meditácie so striktne riadeným priebehom, riadené meditácie (uvedený Headspace – apka alebo seriál na Netflixe) alebo len obyčajné dychové cvičenia. Uvedené praktiky pomáhajú mnohým ľuďom začať, prebiť sa či ukončiť náročný deň. Sám tesne pred spaním praktikujem dychové cvičenie inšpirované Headspace, inak nazývané aj 4-4-4-4. Ide o nádych počas štyroch sekúnd (nosom), štvorsekundovú pauzu, štvorsekundový výdych (ústami) a znova štvorsekundovú pauzu. Uvedené je potrebné opakovať počas vopred stanoveného časového intervalu alebo, v mojom prípade, kým nezaspím. Telo sa dostane do jedného – pomalého – rytmu, upokojí sa, prekysličí. Užitočná je pri tom aj vizualizácia, napr. pri nádychu si predstavovať, ako mi biele svetlo cez hrdlo postupne zapĺňa dve samostatné vetvy pľúc, postupne „rozsvecuje“ jednotlivé záhyby, riečištia až po malé žilky a pri výdychu čierny dym, ako ich opúšťa. Alebo namiesto vizualizácie mindfulness – všímať si fyzické pocity na perách, nozdrách, v hrdle či hrtane, ako nimi, okolo nich a cez ne prechádza vzduch. Vizualizácia aj mindfulness pri tejto aktivite slúži na zamestnanie mozgu, aby sa sústredil len na dych a odplašil tak akékoľvek iné – rušivé myšlienky. Ak sa aj napriek tomu nejaká objaví, treba ju zaregistrovať, usmiať sa na ňu, potľapkať ju po hlave a odprevadiť ďalej.
Uvedené cvičenie pomáha aj pri úzkosti či zvýšenom strese počas dňa. Stačí si nastaviť časovač na 2-5 minút a počas nich vrátiť dychom telo do pokojného rytmu.
Mindfulness znamená „byť prítomný“ počas vykonávania istej aktivity. Tak, ako som to spomenul pri dýchaní. Môže ísť o hocičo – pitie kávy, dobrého vína, konzumáciu jedla, umývanie tváre či sprchovanie. Skrátka v krátkom časovom okamihu sa sústrediť na fyzické vnemy, ktoré pri danej aktivite prežívame. Uvedomenie si tekutiny v ústach, jej charakteru, chuťového profilu, cítiť jej kĺzanie sa hrdlom a následný pocit, ktorý sa rozhostí v tele. Vnímať, ako reaguje naša pokožka na vodu, jej kvapky tečúce po tele alebo tvári či textúru a poddajnosť jedla pri jeho konzumácii (pri vode je dobrá aj vizualizácia – ako voda odplavuje stres či starosti).
Hoci pri mindfulness ide primárne o sústredenie sa na to, čo práve robíme, nemenej dôležitou súčasťou tejto praktiky je to, že v rovnakom okamihu nemyslíme na to, čo nerobíme. Tým doprajeme našej hlave sústredenie sa na jednu vec a zároveň vytesnenie ostatných rušivých podnetov.
Tráviť čas sám so sebou
Blaise Pascal povedal: „Všetky problémy ľudstva vyplývajú z ľudskej neschopnosti sedieť potichu v miestnosti osamote.“
Bol som prekvapený veľkým podielom odpovedí, v ktorých ľudia de facto priznali, že nielenže dokážu tráviť čas sami so sebou, ale že to robia pravidelne a veľmi im to pomáha. Prečo som bol prekvapený?
Byť sám v miestnosti možno znie jednoducho, v skutočnosti to však nie je až tak ľahké. V prvom rade treba byť naozaj sám a v druhom rade bez akýchkoľvek vizuálnych či zvukových podnetov (takže nikto nám nechodí za chrbtom alebo umýva riady po večeri, telefón sme nechali v inej miestnosti v tichom režime, žiadna TV, seriál, rádio, hudba, podcast, dokonca ani krb sa neodporúča).
Ľudský mozog totiž nie je zvyknutý na to, že sa mu nedostávajú podnety na spracovanie. Preto si ich začne vytvárať sám. Bude robiť všetko preto, aby mohol niečo spracovávať. Zaútočí na teba tvojimi vlastnými myšlienkami. Plnou silou. Tvojou úlohu bude týmto myšlienkam pokojne čeliť. Sledovať jeden ich pokus za druhým narušiť tvoj pokoj – budú ti pripomínať povinnosti, nové nápady, veci, čo potrebuješ kúpiť, zabudnuté či nesplnené sľuby, trápne chvíle z minulosti či ťažké skúšky v blízkej budúcnosti. To všetko ťa čaká. Je pochopiteľné, že mnohí tomu nie sú ochotní dobrovoľne čeliť. Ale v tých, ktorí to dokážu a ustoja prvé dve či tri vlny útokov, sa následne začne rozhosťovať ticho, pokoj a prozreteľnosť, ktorá im umožní vstať a ďalej pokračovať s čistou a vytriedenou mysľou.
Písanie denníka a „byť vďačný“
Niekoľko ľudí spomenulo pomerne jednoduchý a nenáročný zvyk – praktikovať vďačnosť. Každý deň sa pozastaviť a povedať si tri veci, za ktoré je človek v ten deň vďačný. Nehovoríme tu teraz o veciach ako „som zdravý“ alebo „mám rodinu“. Samozrejme, že pocit vďaky za takéto životné šťastie má byť na prvých miestach, ale na druhý deň by človek už nemal čo napísať.
Má ísť o jednoduché veci, ktoré ťa v ten alebo predchádzajúci deň potešili (podľa toho, či sa rozhodneš to praktikovať ráno alebo večer). Napríklad príležitosť, ktorú v daný deň máš (zavolať rodičom, ísť do práce…), niečo skvelé, čo si zažil/videl/počul v priebehu dňa, niečo jednoduché alebo pekné v tvojej blízkosti (pokojne aj zaujímavý tvar oblaku), starý vzťah, ktorý ti veľmi pomohol alebo má/mal pre teba veľkú hodnotu… Možností je neúrekom.
Cieľom tejto praktiky je spomaliť aspoň počas jednej minúty dňa a všimnúť si veci okolo nás, ktoré sú na prvý pohľad možno nevýznamné a v slede bežného dňa ich ľahko prehliadneme, ale ktoré nám napriek tomu dokážu urobiť radosť, keď sa na nich pozrieme alebo si na nich spomenieme.
100 šťastných dní – zahájili sme teraz v januári tretie kolo s kamarátkou – každý večer si pošleme správu, zvykneme pridať aj fotku a v skratke si popíšeme, čo nám urobilo radosť v ten deň, resp. za čo sme vďačné. Všimli sme si, že už keď sme to prvýkrát realizovali viac ako rok dozadu, že počas dňa cielene hľadáš niečo, čo ti robí radosť alebo venuješ menšiu pozornosť negatívam dňa a podobne.
-Katka
Táto praktika sa často spájala s písaním denníka, čo je taktiež skvelá pomôcka k zachovaniu duševného zdravia. Prístupov k písaniu denníka je mnoho. Mne sa osvedčilo každý deň (to je síce zbožné prianie, realita je často 3-4x do týždňa) „vyfrflať“ sa do denníka s vecami, ktoré som za uplynulý deň nemal možnosť nikomu povedať. Na prvé počutie to možno znie hlúpo, ale vážne to pomáha. Mozog totiž nerozlišuje medzi tým, či sa s trápením zveríš blízkej osobe alebo stránke papiera. On len registruje, že si to zo seba dostal, za čo sa dostaví uvoľnenie.
K tomu si napíšem 3 veci, za ktoré som vďačný a 3 skvelé veci, ktoré sa v daný deň stali. Keď mám čas, pridám aj 3 veci, ktoré som mohol urobiť lepšie (nie preto, aby som si niečo vyčítal, ale aby som na podobnú situáciu nabudúce zareagoval skôr). Taktiež sa dajú napísať 3 veci, ktoré by v daný/nasledujúci deň boli výborné a tzv. „denné uistenie“, ktoré začína: „Som…“ a musí ísť o pozitívnu vetu.
Takýto denníkový záznam nezaberie viac než 5-15 minút denne, ale jeho dopady na psychickú pohodu za tých pár minút stoja. Nepozeraj na štýl, gramatiku, chyby ani kaligrafiu. Taktiež nemusíš písať hneď s vedomím, že si to niekto (hoci aj ty) niekedy prečíta. Zameraj sa najprv na vypustenie ventilu. Časom zistíš, čo ti vyhovuje viac, čo menej a upravíš si to podľa seba.
Tiež pomáha si kúpiť pekný alebo na dotyk príjemný denník či kvalitné pero, s ktorými si budeš túto aktivitu ešte viac užívať.
Otužovanie
Otužovanie nie je nový, ale v poslednej dobe moderný trend. Je nenáročný na čas či výbavu a je jednoducho priamočiary. Mnohokrát v odpovediach išlo o „kúpanie sa“ v jazere s teplotou tesne nad nulou, ale veľakrát sa objavila aj studená/ľadová sprcha. Sám môžem povedať, že sa takto sprchujem už tri roky (studená voda od začiatku do konca, nie postupné ochladzovanie). Keď prekonáš prvotné nepríjemné pocity (môžu trvať max. mesiac), dostaneš sa do štádia, kedy ti samotný chlad vody začne spôsobovať rovnaké potešenie, ako voľakedy jej teplo. Postupom času sa ti studená voda bude zdať stále „vlažnejšia“ a čoskoro môžeš zistiť, že mestský vodovod ti neponúkne takú nízku teplotu, aká by sa ti žiadala. A, paradoxne, po určitom čase ti vystavenie teplej vode začne byť rovnako nepríjemné, ako voľakedy vode studenej.
Z pohľadu fyzického zdravia nemusím hovoriť o blahodárnych dopadoch na imunitu, zdravie, či odolnosť. Ale rovnaký efekt má studená voda aj na psychickú odolnosť. Vystaviť svoje telo po krátku dobu extrémnym podmienkam bude mať za následok vybudovanie si odolnosti (psychickej aj fyzickej) čeliť nepríjemným podmienkam v dlhodobom horizonte.
Čo ďalšie?
Vyššie uvedené kategórie alebo ich alternatívy boli v odpovediach najpočetnejšie zastúpené. Čítanie kníh sa objavovalo taktiež veľa ráz, k tomu však veľa vysvetľovať netreba. V čítaní kníh sa spája mnohé z vyššie uvedeného – človek je sám, sústredí sa len na jedinú, a to celkom pomalú, vec.
V nemalom počte sa objavila aj nejaká alternatíva plánovania dňa / scheduling / určenia si priorít na krátke časové obdobie. Človek sa tak často vyhne pocitu neistoty, čo má v daný deň/hodinu robiť, pretože si to naplánoval dopredu. Alebo si určil priority či ciele, ktoré ho ženú dopredu. V tomto som ja osobne extrémny prípad. Sám mám naplánované časové bloky na trávenie dňa od rána 5:30 do večera 22:00. Áno, plánujem si aj voľný čas. Tu si asi položíš otázku, či plánovanie voľného času nejde proti samotnému zmyslu trávenia voľného času. Odpoveď je nie. Mozog sa neunaví ako telo. Ak mu dáš s obmenami činnosti, ktorým sa má venovať, výsledný efekt bude veľmi podobný tej energii, ktorú cítiš po fyzickej aktivite. Poznáš to: keď sa ti po niekoľkých dňoch/hodinách podarí niečo skvelé alebo dokončíš nejaký projekt. Ten pocit dobre vykonanej práce. Zmysluplne stráveného času. To je presne ono.
Využívať, nie iba tráviť čas – scheduling – plánujem, zapisujem si do diára, aj voľný čas – mám sa načo tešiť, predídem ničnerobeniu, následným výčitkám zo zabitého času, čo je spojené s pocitom, že sa cítim pod mačku a hrozí, že to prenesiem na okolie. Na konci týždňa/mesiaca si prelistujem a mám super feedback (o tom, čo robila, pozn.). Nemôžem nikoho obviňovať, že som nedosiahla/nespravila, čo som chcela a prečo nevidím výsledky. A vytváram si reading a learning listy.
-Katka
Taktiež to znižuje „trenie“, ktoré ďalej človeka vyčerpáva. Ak udrie 20:00 večer a ty nevieš, čo máš/chceš/nechceš robiť, najprv 10-15 minút v hlave bezcieľne zvažuješ vágne pre a proti toho či onoho a pravdepodobne skĺzneš k telke/mobilu/seriálu/YouTube. Potom prejdú tri hodiny a ty si spytuješ svedomie, ako si ich zase zabil. To je presný opak situácie, keď máš v kalendári, že si ideš čítať/počúvať podcast/venovať sa svojmu koníčku. A znova platí, že nie je dôležité len to, že vieš, čo ideš robiť, ale aj to, že vieš, čo nejdeš robiť.
Pre mnohých sú dôležité rituály. Tie nám z psychologického hľadiska určujú pevný bod počas dňa, od ktorého alebo okolo ktorého sa dá ten deň ďalej budovať. Človek zo svojej prirodzenosti potrebuje rutinu (práve kvôli psychologickej kotve), na ktorú sa môže spoľahnúť, že nech sa stane čokoľvek, toto ho udrží v sedadle vodiča.
Ranná kávička musí byť a vôbec nie preto, že by som potreboval kofeín, ale preto, že mi chutí a viem, že kým mám kávičku, ešte sa len zapínam a mám pohodu a druhá vec, ktorá mi funguje, je varenie – vtedy viem úplne vypnúť a sústrediť sa len na tú jednu činnosť.
-Andrej
Niečo podobné mi opísal aj Libor v našom poslednom Clubhouse: vstáva 4:30 a prvé dve hodiny dňa (kým sa zobudí manželka a deti), má len pre seba. Venuje sa písaniu textov a dobrej hudbe v kvalitných slúchadlách.
Mám to rovnako. Vstávam 5:30 a prvé dve hodiny sa venujem písaniu príbehov. Potom sa zobudia deti, manželka a kocúr a začne sa bežný deň. Pre nich od nuly, no ja začínam s dvojhodinovým pocitom dobre vykonanej práce a naplnenia, ktoré ma dokážu držať ešte niekoľko hodín.
Apropo písanie – mnoho odberateľov píše. Niektorí to priznali priamo, o iných to viem z osobnej známosti. Nemusí ísť pri tom o písanie s cieľom vydať knihu či publikovať príbeh. Dôležité sú psychické benefity, ktoré pramenia z možnosti vytvoriť si imaginárny svet, v ktorom platia tvoje pravidlá a ktorý je plný postáv, ktoré sa správajú tak, ako chceš ty. Je to skvelý únik z reality. Niečo o tom viem.
V dnešnej dobe máme značne obmedzené možnosti, či už pre pobyt v prírode, kolektívne športy, športy v interiéri, či môcť užiť si dobré jedlo. Z psychologického dôvodu je preto dôležité znížiť aj nároky na seba samého. Nielen znížením počtu podnetov a stimulov (soc. siete, správy), ale aj úloh a povinností, ktoré si ukladáme. Očakávať od seba rovnako vysoký výkon, keď možnosti rekreácie sú znížené, je z dlhodobého hľadiska cesta do pekla.
Rovnako tiež obmedziť kontakt z negatívne naladenými ľuďmi a obmedziť konflikty. To, čo nám voľakedy na partnerovi/dieťati/rodičovi vadilo a vyhodili sme mu na oči, teraz nerobiť. Pick your battles. Treba si uznať, že toho máme dosť, oni toho majú práve tak dosť a pokiaľ na danej veci nestojí svet, nechať si ju na inokedy.
Perličky
Niektoré veci sa objavili iba raz, ale považujem ich za natoľko originálne, že ich tu uvediem.
Racionálna strava bez nerozvážností (pomohlo nakupovanie online, lebo čo nevidím, to nekúpim. A čo nekúpim, to nezjem).
-Tom
Ja som zvykla občas nahrať krátke video (aj keď ja podobné veci vôbec nemusím a som skôr introvert v tomto), ale napr. mojim rodičom to vedelo spraviť deň, alebo som často dostala odpoveď typu: „ani nevieš ako som presne toto potreboval“. Niekedy som iba zhrnula, čo som robila, videla, akú knižku čítam alebo povedala vtip 😀 To je ako ten neuroscience experiment o vyplavení serotonínu – keď držíš v ústach ceruzku v horizontálnej polohe určitú chvíľu tak, že ťa vlastne prinúti usmievať sa….takže počas aj po videu som bola aj ja vysmiata a dobre naladená
-Katka (tá mala veľa zaujímavých podnetov)
Mne pomáha napríklad odhŕňanie snehu. Momentálne sneží u nás často, tak sa snažím vždy predbehnúť susedov a odhŕňam aj im, pustím si do toho hudbu a tak precízne, ako túto zimu, som ešte nikdy neodhŕňala :))
-Nicol
Ako východisko z núdze som napísala krízový manuál, v prvom rade pre seba a keby niekto chcel, môže si prečítať (link).
-Lenka
Sem tam pohárik na akútne uvoľnenie napätia. Veru, aj to!
-Peter
Pevne dúfam, že niečo z uvedenej destilovanej múdrosti mnohých ľudí, hoci nie expertov, ale bežných smrteľníkov, ti pomôže na tvojej ceste za pokojnejšou mysľou. Je totiž dôležité byť fit nielen telom, ale aj mysľou. Pretože myseľ je práve tá, od ktorej sa všetko ďalej odvíja. Darmo si povieš, že si pôjdeš zabehať, keď si psychicky utýraný a nevieš vyliezť ani z postele.
Nielen tento posledný rok nám moderná doba ukazuje značné limity nášho mozgu, ktorý nie je (a dlho ešte nebude) privyknutý na tú záplavu informácií, ktoré má k dispozícii. Je to ako stáť pred obrovským švédskym stolom. Každý dobre vieme, čo sa stane nášmu žalúdku a telu, keď sa napcháme všetkým. A rovnako to funguje aj s podnetmi a našou hlavou. Internet je jeden veľký nekončiaci švédsky stôl. Aj v oblasti informácií si treba držať rozumnú mieru a možno občas dopriať diétu. A na strane druhej, zvýšiť starostlivosť o svoje psychické ja aspoň tak, ako sa staráme o to fyzické. Nech si o sebe akokoľvek myslíme, že sme nezničiteľní, v skutočnosti sme len trochu viac ako krehkí. Stačí málo, aby nás niečo rozhodilo. A stačí veľa opakovaní toho mála, aby nás to úplne vykoľajilo.
Ak niečo z vyššie uvedeného nerobíš a chcel by si začať (alebo prestať), je extrémne dôležité si uvedomiť dve veci. Prvou je, že neexistuje žiadne univerzálne riešenie, ktoré platí pre každého. Zmena návykov si vyžaduje skúšanie, čas, disciplínu a odhodlanie. U každého jednotlivca tento proces vyzerá trochu inak.
Druhá vec: pokrok nie je lineárny. Niektoré týždne budeš mať pocit, že si na dobrej ceste k tomu, aby si sa zlozvyku zbavil či vytvoril si nový, zatiaľ čo v iných týždňoch môžeš zažiť pošmyknutia či zlyhania. A budeš sa cítiť na hovno. To je normálne. Základom je neutápať sa v neúspechu, ale oprášiť sa a skočiť naspäť do sedla.
Ak máš aj ty nejaké tipy, ktoré si tu nenašiel a chcel by si sa o ne podeliť, uveď ich v komentári nižšie.
