dĺžka článku: 3 min
Šťastie. Tak jasný pojem. A zároveň tak nejasný. Niekto si pod ním predstaví miesto, iný osobu, ďalší stav (ne)mysli, dovolenku pri mori, tvár bez rúška, deň sobáša. Každý má k šťastiu čo povedať (alebo nepovedať) a v dnešnej dobe sa dá o ňom celkom výnosne prednášať a aj dosť kníh toto slovo predáva.
Asi aj preto sa pri slove „šťastie“ nachádza viac definícií, ako pri akomkoľvek inom slove (možno len „zmysel života“ by mu v tom vedel konkurovať). Nasledujúcu definíciu som počul ako poslednú a príde mi ako jedna z tých najzaujímavejších.
„Schopnosť byť šťastný nie je nič iné ako schopnosť vyrovnať sa s tým, ako sa veci menia.“
Je pri tom jedno, o čom budeme hovoriť. O opatreniach. O dlhoročnom vzťahu. O bezprostrednom okolí.
Iste, nikto nie je rád, že musí byť zavretý doma a nemôže slobodne cestovať. Ale mnohí začali nachádzať šťastie v bežných činnostiach alebo vo veciach, ktoré predtým považovali za samozrejmé. V knihách. V pomalej príprave jedla. V troch metroch štvorcových balkóna. V obyčajnom hrnčeku kávy (hoci aj z okienka či na terase). Z hodinovej prechádzky doteraz všedným parkom. Z príležitosti vidieť kolegov. Z možnosti objať inú ľudskú bytosť. Alebo dýchať čerstvý vzduch.
Prečo si odrazu vieme ceniť a užívať veci, ktoré pre nás doteraz boli také obyčajné? Lebo sme sa vyrovnali s tým, ako sa veci zmenili.
Iste, nikto nie je rád, keď sa milovaná osoba alebo blízky priateľ zmení. Ale kto sa nemení? Sme my dnes rovnako hlúpi a bezstarostní, akými sme boli na strednej škole? Budeme o pätnásť rokov rovnako hlúpi, ako sme dnes? Asi nie. Meníme sa aj my. Meníme sa spoločne. Tým sa mení náš spoločný vzťah. Vážime a ceníme si – a tým myslím skutočnú váhu a docenenie – ľudskú bytosť na základe toho, aká je vo svojom vnútri, vo svojej pravej esencii, vo svojej podstate. Nie podľa toho, aký krúžok odrazu začala navštevovať, aké oblečenie nosiť či prečo prestala zrazu zatvárať veko od hajzlu.
Ako dokážeme udržiavať zmysluplné vzťahy a dlhoročné priateľstvá s ľuďmi, s ktorými by sme si nemali čo povedať, keby sme stretli ich verziu spred 15 rokov? Alebo keby ich stretla naša verzia spred 15 rokov? Lebo sme sa vyrovnali s tým, ako sa veci zmenili.
Iste, nikto nie je rád, keď ho zo „šťastného“ prostredia niekto okamžite presunie do inej situácie. Ale čo pre nás bolo šťastné prostredie v minulosti? V štyroch rokoch to mohol byť obývačka s vianočným stromčekom, v deviatich park a futbalová lopta, v trinástich zavretá izba a počítač, v sedemnástich hlučná hudba a hromada spotených tiel okolo, v dvadsaťdvojke víkend na chate s priateľmi, v dvadsaťsedmičke pláž v Thajsku, v tridsiatke spálňa peknej kolegyne, v tridsaťpäťke detská izba našich detí, v štyridsiatke kniha, v päťdesiatke rohová kancelária, v šesťdesiatke znova pláž v Thajsku, v sedemdesiatke vnúčatá na našej záhrade.
Ako to, že sme schopní prežívať ten istý pocit naplnenia v prostredí, ktoré nám pred piatimi rokmi pripadalo (alebo nám bude o päť rokov pripadať) ako nudné? Lebo sme sa vyrovnali s tým, ako sa veci zmenili.
To je možno pravá podstata šťastia. Schopnosť vyrovnať sa s tým, ako sa veci menia. Asi aj preto sa hovorí, že šťastie je ako mrkva na palici, z ktorej si občas možno odhryzneme, ale po väčšinu života ju len naháňame.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
