Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Otrokom a otrokárom sám sebe

dĺžka článku: 5 min

Kým študujeme, vybudujeme si nejaký základný okruh kamarátov, priateľov a aktivít, ktoré radi robíme. Či už sú to oddychové aktivity, pri ktorých sa skutočne odpútame od skutočného sveta (nezáleží pri tom, či je to hranie počítačových hier alebo púšťanie šarkana), športové aktivity, profesionálne alebo relaxačné, alebo – nazvime ich pre ich ťažkú zaraditeľnosť – iné kategórie vecí. Sem môže patriť písanie blogu, newslettra, knihy, záhradkárčenie, pomáhanie iným a podobne.

Po štúdiu nastúpime do práce. Všetci naši priatelia a všetky naše koníčky nám ostali, avšak času na nich je podstatne menej. Prístupov, ako to riešiť, je mnoho; medzi najčastejšie patrí robiť veci a stretávať sa s ľuďmi menej často a/alebo niektoré z činností (či ľudí) vypustiť zo svojich záujmov a života.

Takmer nabetón však narazíme na dva problémy. Prvým je, že väčšinu týchto aktivít vykonávame už roky a je ťažké sa ich vzdať (rovnako to máme aj s ľuďmi). Čiastočne či úplne. Máme pocit, že sa tak vzdávame niečoho, čo fundamentálne patrí k našej osobnosti a strácame s tým aj časť samého seba.
Druhým problémom je, že samotné pracovné prostredie prináša ďalšie a nové podnety a ľudí, ktorí sa dajú spoznávať a aktivity, ktoré sa dajú vykonávať. Či už v priamej (viac peňazí, nové možnosti) alebo nepriamej súvislosti s vykonávanou prácou (napr. dodatočné vzdelávanie alebo socializácia). Táto téma by bola na samostatný úvod, ale povedzme, že aj s touto situáciou sa každý z nás nejak vysporiada po svojom.

Potom príde partnerský život a pre niekoho aj deti. A to sa náš čas ďalej okresáva. A nároky naň, naopak, rastú. O pantera aj o deti sa treba starať, treba im venovať nemálo času. A to málo času, čo môžeme použiť na naše aktivity a záujmy, väčšinou skončí tým, že po celom dni už na to nemáme energiu.

Tu je každý postavený pred viac-menej iba dve možnosti. Úplne na niektoré/všetky činnosti, aktivity, ľudí či koníčky rezignovať. Alebo je človek tvrdohlavý a povie si, že to nejak dá. Vymýšľa nové spôsoby, hľadá časové okná, objavuje nové systémy produktivity, aby v rovnakom čase toho stihol viac (ak si pamätáš posledné úvodníky, kde som hovoril o Helpy, určite vieš, kde takáto cesta postupne skončí).

K tomu všetkému nám v poslednej dobe pribudol ešte jeden – zatiaľ nie úplne pomenovaný – fenomén. Nepomenovaný preto, lebo zatiaľ je len na úrovni akéhosi plazivého pocitu v podvedomí. Určite to poznáš. Máš za sebou voľný deň alebo víkend a odrazu ti začnú víriť hlavou myšlienky typu: kokos, celý deň/víkend som len sedel na riti. Mohol som namiesto toho urobiť (doplň si: práca na dome, v záhrade či na nejakom vedľajšom projekte), čaká ma to tam už neviemkoľko…
Alebo taký ten pocit skoroažpohŕdaniasebousamým, keď človek večer sedí a sleduje sociálne siete/YouTube/Netflix/telku, vyčítajúc si vlastnú lenivosť a rozmýšľanie nad niečím hodnotnejším/produktívnejším/povznášajúcejším, čo by mal v takýchto chvíľach robiť, aby bol lepším človekom. Hoci aj keď ide len o čítanie knihy. Skrátka, v momente, keď je človek akýmkoľvek spôsobom neproduktívny, dostavuje sa nepríjemný, vlezlý pocit, že akosi sklamáva samého seba/očakávania iných/spoločnosti. Najmä, keď je popri tom bombardovaný neustálymi obrázkami známych, ktorí niečo pôsobivé robia, podnikajú popri práci, niekde sú, niečo tvoria alebo knihami o produktivite, ktoré posledné roky zaplavili trh či mnohými článkami typu: 5 spôsobov, ako byť produktívny…

Tu je jeden super tweet, ktorý to skvelo opisuje:

Voľný preklad: „Všetky moje budúce plány zahŕňajú mňa zobúdzajúceho sa nasledujúci deň s náhlym zmyslom pre disciplínu a dodržiavanie rutiny, ktorú som si nikdy vo svojom živote neplánovala.“

V tejto situácii (chcieť stihnúť všetko a všetkých, na čom a kom som si celý život zakladal alebo čo ma napĺňalo; a byť neustále prinasratý sám na seba pri čo i len malom pochybení alebo nedodržaní harmonogramu), som sa pred pár mesiacmi ocitol.

Nevedel som sa však zmieriť s tým, že niektorých vecí by som sa mal vzdať úplne. Na druhej strane som však vedel, že stihnúť vždy a všetko sa dá len vtedy, keď: 1) človek si presne vymedzí čas, kedy čo bude robiť, 2) bude to trvať presne toľko, koľko očakával, 3) v danom čase bude mať energiu na to to urobiť, 4) nič mu jeho časový plán či úroveň energie nenaruší. Keďže ten posledný bod vie rozhodiť aj niečo také ako hustá premávka či nevydarený spánok, nemusíme si hovoriť, ako často sa to (ne)podarí. Takže v skratke, udržať si štandard, na ktorý je človek zvyknutý, je aj pri maximálnom odovzdaní sa, v lepšom prípade nereálne, v horšom sebadevastačné.

Posledné mesiace sa odrazu začali, najprv pomaly, v poslednej dobe už masovo, zjavovať články od podobných ľudí, opisujúcich podobné pocity. Nie, nijaký zázračný spôsob riešenia nevynašli. Teda. Ako sa to vezme.

Väčšina z nich, po nekonečných pokusoch a zlyhaniach, totiž došla k záveru, že pokiaľ si chce človek zachovať obstojné duševné   zdravie a nezačať nenávidieť sám seba, musí jednoducho znížiť svoje štandardy. Nepovažovať 100%-né nenaplnenie vopred definovaného plánu/kalendáru/to-do listu za zlyhanie. Namiesto toho si povedať, že stihnúť aj 75% (50%) je úspech. Niektorí tvrdia, že si treba každý deň určiť jednu vec, na ktorej jednotlivcovi záleží najviac, tú splniť, a všetko ostatné považovať za nadpriemerný úspech.
Oliver Burkeman, maniak do produktivity, sa na to pozerá úplne opačne: hovorí, že napr. taký škrečok, ktorý za celý deň vyprodukuje akurát tak hovno (doslova), má stále právo na existenciu, jedlo, vodu či dokonca byť bezhranične milovaný (a nie nenávidený za to, že zase nič neurobil). Hovorí o opačnej perspektíve – kedy deň nezačíname s dlhom 100% a musíme len robiť/vybavovať/plniť si povinnosti. Ale že už len samotným zobudením sme urobili všetko preto, čo sa od nášho relevantného existovania očakáva a všetko ostatné je už len navyše, hodné úspechu.

Iste, je veľmi náročné sa s niečím podobným stotožniť. Najmä, keď bol človek doteraz na seba tvrdý, ako-tak všetko vykrýval a naučil samého seba, ale aj svoje okolie, na určitý štandard. Ale keď je v stávke vlastná príčetnosť či neustály pocit pochybností nad sebou samým, treba s tým niečo robiť.

Koniec-koncov, toto momentálne robím s jednotlivými oblasťami svojho života. Aj s RuFslettrom. Nepoznám hneď ten ideálny scenár. Ale skúšam. Chcem ho vydávať, áno, ale ak nezmením jeho podobu, tak tým utrpím aj ja, aj ty. Tak som dočasne znížil svoje štandardy.

Ideálne by sa to dalo opísať na večeri. Každý si vie predstaviť, ako príde domov, urobí si skvelú večeru z čerstvých surovín, dá navrch čerstvé bylinky a pochutí si na nej. Ale keď raz prosto prídeš neskoro alebo vygrcaný po celom dni, aj tá treska s rožkom vyzerá dobre. Najedol si sa) Áno. Len si preto musel znížiť svoje štandardy)

Znížiť štandardy však neznamená sa opustiť! Jesť každý večer tresku je predsa len pre tých najodvážnejších. Zníženie štandardov je akceptovanie skutočnosti, že v danú chvíľu/večer/týždeň/rok toho mám prosto veľa a keď ich neznížim (buď dočasne, než sa veci utrasú alebo permanentne, než nájdem iné riešenie /alebo napríklad prídem na to, že vôbec som sa nemusel doteraz tak namáhať, stačí to aj takto/), tak nebudem schopný takto dlhodobo fungovať.

Byť sám sebe otrokom je zlé. No ešte horšie je byť si aj otrokárom.

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Zdieľať: