dĺžka článku: 3 minúty
Nemám čas.
Veta, ktorú som pred dvadsiatimi rokmi občas počul v mojom okolí, najčastejšie od mojich rodičov. Nezáleží pri tom, akú mala alebo dodnes má táto formulka podobu. Či už to bolo „teraz nemôžem“, „príď neskôr“, „musím toto dokončiť“, „pripomeň sa mi“ alebo niečo podobné. Dôležité je, že som ju počúval sporadicky a najmä z úst (pre mňa vtedy) dospelých.
Dnes je to iné. Mám pocit, že dnes čas nemá, a to ako prirodzený stav, vôbec nikto. Od dospelých, medzi ktorých sa už radím aj ja, to počúvam každý deň. Ale už aj od študentov a neraz som to začul aj z detských úst.
Čo pri tom znamená „nemať čas“? Sám tvrdím, že schopnosť stihnúť viac vecí v rovnakom intervale ako pred niekoľkými rokmi je do veľkej miery spojená s technológiami a posunom základnej čiary produktivity smerom nahor (písal som už o tom neraz, najvýstižnejšie asi tu). Ale nikdy som netvrdil, že by sme sa mali tomuto trendu úplne prispôsobovať. Hoci mení naše životy, my by sme sa nemali nechať zmeniť len tak.
Čo ten dlhý odstavec v jednoduchosti znamená? Že ak sa rozhodneme robiť viac, mali by sme tak robiť na základe slobodného rozhodnutia (nie tlaku okolia) a predovšetkým: nemali by sme zabúdať na seba samých a našu regeneráciu. Aby sme boli schopní sa postaviť a fungovať aj zajtra, o mesiac, o rok.
Pretože množstvo ľudí, ktorí dnes nemajú čas, robia veci na úkor seba. Hovoria áno iným (či už veciam alebo ľuďom), čo automaticky znamená, že hovoria nie sami sebe. Ostávajú dlhšie v robote, než aby šli (ešte za svetla) na prechádzku. Začínajú robiť skoro ráno, než aby išli do posilky. Večer ešte odpovedajú na emaily, než aby si prečítali knižku. Cez víkend dorábajú veci, na ktoré cez týždeň… nemali čas.
„Nemám čas“ je mnohohlavá príšera. Môže mať niekoľko podôb: nemám čas čítať knihy, nemám priestor chodiť pravidelne cvičiť, kedy by som asi tak venčil psa hodinu 3x denne, dieťaťu som už neraz povedal „nabudúce“, s manželkou nemám možnosť sa dlhšie porozprávať, na sex po celom dni jednoducho neostáva energia, priateľa som nevidel už mesiac…
Čo je však riešením? Neviem ako u iných, no v mojom prípade fungovali dve veci.
Prvým krokom riešenia problému bolo priznať si, že problém mám. U mňa to malo viacero podôb. Zdravotné problémy z nedostatku pohybu, vyčítavý pocit, že čítam málo kníh, že si neviem nájsť priestor na nový koníček či aktivitu (alebo oprášiť ten starý), že som nevidel niektorých priateľov takmer pol roka a podobne. Zastavil som sa a pozrel na aktivity, ktoré robím miesto toho. A nenašiel som medzi nimi viac než jednu, ktoré by mali vyššiu prioritu ako všetko to, čo som nerobil.
Tak som to otočil. Druhým krokom teda bolo každú nedeľu si robiť rozvrh na ďalší týždeň na základe priorít. Veci doň vkladám od najdôležitejších. Posilka (vlastné zdravie), kvalitne trávený čas so synom a s manželkou (rodina), minimálne jedna socializačná aktivita týždenne (priatelia), minimálne jedna aktivita „samého so sebou“ (duševné zdravie), 2-3 hodinové bloky na čítanie a/alebo na koníček. A až potom medzi to (a prácu) začnem vkladať veci, ktoré urobiť musím. Nákupy, upratovanie a veci okolo domu, vybavovačky, priestor pre pomoc iným ľuďom alebo čas pre riešenie iných problémov (alebo problémov iných).
Na konci takéhoto týždňa som oveľa spokojnejší, ako predtým. Tak som to opakoval a robím to dodnes. Možno nestihnem všetko to, čo som stihol predtým v týždni, keď som nemal čas (hoci subjektívne si myslím opak – že toho stihnem ešte viac), ale každú nedeľu večer zaspávam s dobrým pocitom. Že sa udržujem v kondícii, že ma moje dieťa vidí a môže sa so mnou hrať 6 dní v týždni, že sa viem porozprávať v pokoji s manželkou a k tomu navyše si aj vieme pozrieť spoločne film či zahrať spoločenskú hru, že každý týždeň vidím známu tvár, vyjdem si do prírody, mám čas len pre seba, prečítam knihu a podobne.
Že bude neutretý prach či nepovysávané o deň dlhšie? Že neodpoviem na email večer, ale ráno? Že som nestihol nákup, tak na večeru bude namiesto rezňa palacinka? Že som nevyzdvihol oblek z čistiarne? Nezrušil výpis z účtu kvôli 3€ poplatku? Možno. Ale nič z toho nie je dôležitejšie, ako všetko to, čo som práve odsunom týchto „dôležitých“ vecí stihol.
Dalo by sa povedať, že stále nemám čas. Nemám ho však na veci, ktoré si moju pozornosť a energiu musia zaslúžiť. Ktoré sú v rebríčku mojich hodnôt nižšie ako v prvej päťke či desiatke. Hoci sú práca a iné povinnosti dôležité, nie sú najdôležitejšie na svete. Rozhodne nie viac ako vlastné zdravie. Ako oddych a regenerácia. Ako rodina a priatelia.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
