dĺžka článku: 6 min
Problém človeka, ktorý má nedostatok lásky, je ten, že nevie, ako vyzerá. Takže je ľahko obalamutiteľný, Ľahko zbadá veci, ktoré tam nie sú.
Keby to však končilo pri láske (alebo jej nedostatku), bol by to síce veľký problém, ale len jeden. No práve tu sa začínajú diať veci. Jedinec, ktorému sa nedostáva lásky (a je pri tom jedno, či oprávnene alebo neoprávnene), takmer vždy usúdi, že chyba je v ňom. Je tu síce menšina, ktorá to „hodí“ na celý svet a rozhodne sa mu pomstiť, je ich však minimum.
A tak sa svoju chybu bude snažiť odstrániť. Jeho teóriou je, že keďže nie je dostatočne milovaný, tak určite robí niečo zle. Takže to „niečo“ musí začať robiť dobre. A práve toto je bod, v ktorom vznikajú tie ďalšie problémy. A je ich neúrekom. Ilustračne len pár z nich.
Tento človek začne vyhľadávať uznanie. Jeho logikou je: nemajú ma radi, pretože nie som dosť dobrý. Musím byť lepší. Začne dávať svoj život do poriadku. Bez ohľadu na to, v ktorej jeho fáze sa nachádza – začne sa lepšie učiť, tvrdšie pracovať, zodpovednejšie pristupovať k svojim povinnostiam, športovať, učiť sa novým veciam, dosahovať méty, ktoré bežný človek nedosahuje a iné. Nie nutne všetky naraz, ale približne takto to prebieha. Jeho cieľom je, aby si ho okolie cez zmenu v jeho správaní všimlo → zaujímalo sa → uznalo → malo rado. Dáva to slušnú logiku. Zároveň je to spomedzi ďalších možností nižšie asi najlepší scenár pre trpiaceho človeka. Lebo bez ohľadu na to, či sa mu lásky nakoniec dostane, neuveriteľne vyrastie ako jedinec.
Avšak, ak mu jeho prostredie lásku na základe tohto vzorca neprejaví, môže sa dostať do slučky. Nie je to dosť, musím zabrať viac.
A tak začne druhé kolo vylepšovania. Potom závisí od vytrvalosti jednotlivca, koľko takýchto kôl zvládne. Ako silno ho ženie potreba byť milovaný. Jedného dňa sa však zastaví, pretože každý raz dosiahne svoje hranice, ktoré sú spravidla nižšie ako naše úmysly. Ale keďže sa v prejavoch lásky jeho okolia pravdepodobne veľa nezmenilo, ocitá sa v dvojnásobnej pasci. Stále totiž nedosiahol fundamentálnu potrebu, o ktorú bojoval a teraz navyše musí udržiavať nový, extrémne vysoký štandard, ktorý mu táto zmena priniesla. Nie preto, že by musel. Ale preto, lebo sa bojí, že príde aj o to málo lásky, ktorú má. V takomto nastavení to už ale nie je ďaleko k dlhodobej frustrácii, depresii, vyhoreniu… Ale to je iný príbeh.
Druhým prípadom je človek, ktorý nezlepšuje seba, aby ho iní mali radi, ale začne sa správať tak, aby bol iným po vôli, čo by mu, podľa odlišnej logiky, malo zabezpečiť lásku okolia či danej osoby. Tu sme svedkom všetkých tých nezdravých vzťahov, kedy jedna osoba robí tvárnu hmotu svojmu partnerovi. Nech je ten partner akýkoľvek (nedôverčivý, žiarlivý, lenivý, schizofrenický či dokonca násilný), jeho polovička sa mu prispôsobí. Dokonca často sama vie, že jej partner/ka nie je v poriadku a jeho/jej vlastné správanie už vôbec nie je v poriadku. Ale má strach. Má strach, že ak by to nerobila, netrpela, neprispôsobila sa, príde o lásku. Nielenže o ňu príde, ale navyše sa aj bojí, že ju už nikde nenájde. To je najväčší paradox nezdravých vzťahov – láska, ktorú tento človek pozná, nie je vôbec tým, ako by mala láska vyzerať – no aj tak ju považuje za všetko. Preto ostáva v takomto vzťahu, ktorý si všemožne racionalizuje, odôvodňuje, hovorí si, že „bude lepšie, len to chce čas“ alebo si povie, že sú aj horšie problémy vo vzťahoch a on má ešte šťastie. Ale nemá.
Ďalšou skupinou je človek, ktorý je ochotný akýmikoľvek prostriedkami brániť to malé množstvo lásky, ktoré má. Podôb to má veľa. Rodič, ktorý nezdravo ochraňuje dieťa pred svetom, aby sa mu nič nestalo (čím mu však v skutočnosti len neuveriteľne ublíži, lebo potom ho svet neuveriteľne požuje) alebo dieťa, ktoré neodíde (fyzicky či emočne) od rodiča, lebo by rodičovi neostal nikto iný. Partner, ktorý chráni svojho druha pred svetom alebo svet všemožne zastrašuje, aby sa k nemu nepriblížil. Je ochotný znepriateliť si všetkých a všetko, rozhádať či rozhádzať vlastnú rodinu, znepríjemňovať život iným či dokonca úmyselne im robiť zle, s cieľom vyššieho dobra – obrany svojho chránenca. A tak ďalej. Títo jedinci však v skutočnosti nechránia svoje dieťa/rodiča/partnera, ale samých seba. Boja sa, že keď od nich odíde to jediné, na čom sú závislí, čo ochraňujú, hýčkajú si, odíde aj tá jediná láska z ich životov. Ich ochrana iného je tak v skutočnosti len zámienka pre vlastnú existenciu.
Príkladov a odtienkov nedostatku lásky je mnoho, toto boli len tri najčastejšie z nich. Tu však musím povedať, že nehovorím o absencii lásky v konkrétnom vzťahu daného človeka – s rodičom, s dieťaťom, partnerom a podobne – ale o absencii lásky z celého okolia jedinca ako takého.
Problém človeka, ktorý má nedostatok lásky, je ten, že nevie, ako vyzerá.
Ľudia z uvedených troch skupín väčšinou do týchto pascí padnú v tých prípadoch, kedy sa im samým nedostávalo dostatku lásky. Od rodičov, starých rodičov, súrodencov, priateľov, kamarátov, okolia. Pozor, nehovorím, že sa im nedostávalo žiadnej lásky, iba nie toľko, koľko sami potrebovali. Pretože keby áno, poznali by lásku aspoň v nejakej podobe. A to by stačilo. Aj keď im láska súrodenca alebo kamaráta nedá návod do ľúbostného života, minimálne im poskytne základný rámec toho, ako sa k sebe majú správať dve ľudské bytosti, ktoré sa majú radi. Akú mieru vážnosti, rešpektu, porozumenia a oddanosti si poskytovať. Z toho si následne vzorec vie vyvodiť každý. Ak v niečom totiž vynikáme, tak je to porovnávanie. A porovnať si zdravú lásku s nezdravou je v takomto prípade nenáročné. Dobrá láska jedného tak chráni druhého pred zlou láskou tretieho.
Tento text však nie je hádzaním viny na ľudí, ktorí lásku nepoznajú. Vo väčšine prípadov za to prakticky nemôžu (áno, je pár jedincov, ktorí sú vyslovene zlí a nedá sa ich plne milovať). Je to vina nás, ostatných. Nás, ktorí nie sme schopní či ochotní v dostatočnej miere prejavovať lásku svojmu okoliu. Rodičom, súrodencom, deťom, manželom, partnerom, priateľom, kamarátom, kolegom v práci či neznámemu človeku na ulici. Hovoríme si, že nemáme na to čas, že to bude vyzerať trápne, divne alebo že ani na nás nie sú ľudia dobrí, tak prečo sa snažiť. Ale my sme priamymi dôvodmi toho, že ľudia sa dostávajú do nezdravých vzťahov, deštrukčného správania sa či špirály zlých rozhodnutí, ktorá z nich urobí smutných a zatrpknutých jedincov.
A pri tom stačí tak málo. Prehryznúť to, ako si myslíme, že to bude vyzerať a oceniť človeka, blízkeho či vzdialeného, ktorý nám v daný moment urobil radosť. Môžeme mu tak poskytnúť obraz toho, ako vyzerá láska medzi ľuďmi a nielen ho zachrániť pred pádom do temnoty, ale možno aj z neho samého urobiť ďalšieho bojovníka odovzdávajúceho ten teplý pocit v srdci.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
