dĺžka článku: 4 min
Raz som počul, že tajnou prísadou väčšiny jedál je maslo. V obscénnych množstvách.
Z mojej skúsenosti môžem zase povedať, že tajnou prísadou väčšiny životných situácií je absencia ega.
Ego má však hneď niekoľko podôb a nie vždy je na prvý pohľad rozoznateľné.
Najprv predpokladaj nevedomosť, až potom zlú vôľu. Je pri tom jedno, či ide o nového človeka alebo niekoho, s kým sa bavíš už tisíci raz. Keď ti protistrana niečo povie, urobí, alebo naopak, neurobí, ešte pred svojou prvou reakciou vždy predpokladaj, že na to mala dobrý dôvod. Aj keď ide o osobu, ktorá je notoricky nespoľahlivá. Raz som mal takého partnera v biznise. Neplnil svoje termíny, neodpovedal na e-maily (alebo až neskoro), často nedvíhal telefón a nevolal späť. Nie preto, že by ma nemal rád (pozor, aj toto by bol z mojej strany prejav ega), ale že bol jednoducho neorganizovaný. Dlho som to znášal, ale raz ma to dopálilo. V tej konkrétnej situácii som bol navyše plne v práve. Bez debaty. Dvihol som telefón, no v poslednej chvíli som si spomenul na toto pravidlo. Ozval sa na druhom konci a ja som sám seba na miesto výbuchu počul sa opýtať: „Ahoj, deje sa niečo?“ Po chvíli sa ozvala odpoveď: „Áno, zomrela mi mama.“ Čo by som bol za kreténa, keby som namiesto toho po ňom vybehol (hoci oprávnene) a dozvedel sa to až po minútovom monológu. Hoci v 999 prípadoch by sa to nestalo a moje uľavenie by bolo ako mnoho iných v jeho živote, práve tento moment bol definujúcim nielen pre mňa, ale aj pre našu spoluprácu.
Uvedom si, čo chceš v skutočnosti dosiahnuť, nie, ako pri tom chceš vyzerať. Rada najmä pre blízke vzťahy a výchovu detí. Na čo je dobré vyhrať partnerskú hádku a obhájiť si vlastný názor, keď som pri tom zdecimoval osobu, s ktorou chcem prežiť zvyšok života? Áno, isté hranice vlastnej dôstojnosti by tam mali byť, ale pozerať sa na partnera ako na nepriateľa (a vôbec, na kohokoľvek, s kýn potrebujem niečo vyriešiť) a na jeho postoj ako na zlý, nutne vedie k situácii, že niekto z nás dvoch konfrontáciu prehrá. A zdravý vzťah nikdy nebude dlhodobý, pokiaľ v ňom vždy bude prehrávajúca strana. Ja nechcem dosiahnuť svoju verziu sveta/pravdy, ale vyriešiť nesúlad (alebo odstrániť trenie) tak, aby s výsledkom boli relatívne spokojní obaja a nikto nemal pocit, že utrpel. Cieľom nie je presadiť môj názor, ale spoločné riešenie, pri ktorom obaja ostaneme ľuďmi.
Aj pri deťoch. Ak si predstavujem seba a to obraz nehynúcej múdrosti, sily, nadradenosti a niekoho, koho treba rešpektovať už len kvôli tomu, že je v pokrvnej línii o schodík vyššie, tak nevychovám plnohodnotného človeka. Neviem všetko na svete, nemám zvládnutú každú oblasť života a nemám odpoveď na každú otázku. A aj keby som mal všetko z toho, nie som stroj, aby som vždy podal maximálny výkon a nikdy nezaváhal, nepomýlil sa či nezlyhal. Ale ak sa tak budem pred dieťaťom tváriť, v jeho očiach nebudem skvelý rodič, ale pokrytec. Preto sa pred dieťaťom nehrám na to, že viem všetko. Občas mu poviem, že neviem. Občas mu poviem, že som po celom dni unavený a je mi ľúto, že som naňho kričal, lebo to nebola jeho vina. Nemám problém mu povedať, že hoci som na svete o 30 rokov dlhšie ako on, otcom som prvýkrát v živote tak, ako on je prvýkrát dieťaťom a mnohému sa len sám učím. Ak vie, čo by som mohol urobiť lepšie, nech mi to povie. Dieťa to nielen pochopí (hoci aj v útlom veku), ale aj si zapamätá, že rodič nie je modla, tiež má svoje chyby, no vie o nich hovoriť. Takého potomka chcem vychovať.
V biznise je ego tiež problém. Chcem zvýšiť plat alebo dosiahnuť novú dohodu s obchodným partnerom. Obe tieto situácie sú ako tanec. A v tanci sa stúpa na nohy (v tomto častejšie vedome, ako nevedome). Nemôžem isť preto do týchto konfrontácii s tým, že odídem s čistým štítom. Aj druhá strana má svoje záujmy a použije všemožné prostriedky, aby ich dosiahla. Určite sa v oboch prípadoch dozviem, čo robím zle, kde sú moje slabiny a prečo to nie je až tak dobrý nápad. Ale ja mám na pamäti svoj cieľ, nie svoje ego. Nechcem vyzerať skvele. Ja chcem vyšší plat / novú dohodu. Ak kvôli tomu musím odísť so zopár šrámami navyše… nech. Ale radšej, ako odísť s pocitom, že odchádzam nedotknutý, no inak s prázdnymi rukami.
Ani priateľstvá nie sú výnimkou. Keby som mal mať len takých priateľov, ktorí sa mi ozývajú, volajú ma von alebo na mňa myslia tak, ako ja na nich, tak dnes nemám žiadnych priateľov. Do zmysluplného vzťahu treba dávať 60% a očakávať 40%. Keby som na to hľadel z pohľadu ega – ako na účtovný prípad „má dať“ a „dal“, či hru s nulovým súčtom – nikdy by som si priateľstvá neudržal. V skutočných priateľstvách mám niekde dlžníkov, v iných dlhujem sám.
Nevytvárať si domnienky. Je jeden z najväčších prejavov ega. A platí to od takých hlúpostí, ako odhadovať náladu človeka z textovej správy, v ktorej nepoužil smajlíky až po rozmýšľanie, že môj partner nevyložil čistú umývačku určite preto, že si ma neváži. Predsa už len pomyslenie na to, že viem niečo lepšie ako daná osoba v okamih, keď to písala/robila, je strašne smiešne. Ale práve a často konflikty vznikajú najmä kvôli domnienkam. Nikto by predsa nikomu nevytkol, že použil v správe primálo smajlíkov, ale neodpísať mu kvôli tomu je už častejší jav. Vyčítať niekomu, že nevyložil umývačku, je podstatne ojedinelejšie ako obvinenie, že si nás druhá strana už neváži. Pri tom nikto nikdy nič také nepovedal. Len my sme si to vymysleli. Teda, naše ego.
S príkladmi by som mohol pokračovať ešte dlho. Existuje však aj univerzálne pravidlo. Raz som ho sformuloval ako odpoveď na otázku, ktorú rád dávam zaujímavým ľudom alebo ľuďom, o ktorých chcem zistiť, či sú zaujímaví. Tá otázka znie: „Keby si mohol kdekoľvek umiestniť bilboard a čokoľvek naň napísať, čo by to bolo?“
Ja by som tam dal tri pravidlá:
1. vieš hovno,
2. každý okolo teba vie hovno,
3. nikoho nezaujíma, čo robíš.
To moje ego zvyčajne zaženie a uvoľní cestu niečomu racionálnejšiemu.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
