dĺžka článku: 2 min
Často sa zamýšľaš nad tým, či je férové, že robíš doma pre iných alebo za iných veci, ktoré oni sami pre teba nerobia. Či ide o pravidelné pozornosti pre partnera, výkon prác, ktoré obyčajne robí iný člen domácnosti alebo len jednoduché „nevyčítanie“ vecí, ktoré sú tebe pravidelne vyčítané.
Čo je však férové? Je niekto, kto určil, čo spadá do pojmu férovosti a čo už nie? Nakreslil niekde jasnú hranicu? A ak by sme aj predpokladali, že je to možné, čo oprávňovalo práve túto osobu vytýčit danú hranicu?
Predpokladaj teda, že koncept férovosti neexistuje. Ako chceš potom vzájomné pohľadávky a záväzky z takýchto „životných transakcií“ zaznamenávať? A ak by si to aj dokázal, ako do nich započítaš všetky tie veci, ktoré pre teba robí protistrana a ty ich nevidíš? Alebo o nich vôbec nevieš? Je to nemožné. Nemožné je teda aj zhodnotiť či vyjadriť názor, či to, čo pre iného robíš, vytvára uňho voči tebe dlh. Pretože je možné, že v skutočnosti si to ty, kto spláca dlh, len o tom nevieš.
Alebo robíš pre niekoho niečo, lebo už dopredu myslíš na odmenu? To nie je dobrodenie, to je vypočítavosť. Charakter znamená to, ako sa správaš k ľuďom, ktorý pre teba nemôžu nič urobiť. Nemysli na odmenu, keď niečo robíš pre druhého človeka. Rob to kvôli pocitu, ktorý to v tebe vyvoláva. Pocitu, že človeku pomôžeš vtedy, keď ťo potrebuje, lebo danú vec sám nestíha alebo ju nedokáže zvládnuť. Bez ohľadu na dôvod. A ak by aj skutočným dôvodom bolo, že sa tvojmu náprotivku nechce, aj tak je to pomoc. Veď ako veľmi by si ty ocenil, keby za teba niekto vykonal tvoju povinnosť v čase, kedy si fyzicky alebo psychicky unavený? Taká pomoc je možno subjektívne najcennejšia.
Pomáhať iným máme preto, lebo nás o to žiada naša vlastná cnosť. Skutočná radosť a hodnota z obdarovania, či už statkom alebo činom, tak plynie k tebe v oveľa väčšej miere, ako k obdarovanému. Čím viac budeš obdarúvať svojim dobrodením iných, tým budeš radostnejší a spokojnejší.
Zabudni teda na to, že hodnota dobrodenia sa dá vyjadriť a už vôbec nie vzájomne započítavať. Ak by to bolo možné, možno by si zistil, že svojim darom len splácaš dlh, o ktorom ani nevieš a v skutočnosti si to ty, kto by si mal spytovať svedomie. Rozhodne neporovnávaj svoje dary s očakávanými protidarmi v budúcnosti. Obdarúvaj sa sám. Ako? Pocitom a hodnotou, ktorá ti plynie z pomoci druhým. Môžeš sa tak stať najbohatším v širokom okolí.
„…najkrajšie zo všetkého je duševná veľkosť a akási mohutná duševná sila, a ktorá je tým krajšia, keď nestojí o to, aby ju ľudia videli a jej tlieskali, a raduje sa sama zo seba. Aspoň mne sa vidí, že si zaslúži väčšiu chválu všetko to, čo sa deje bez veľkej parády a bez svedkov. Predsa len cnosť nemá lepšieho diváka než svedomie.“
– Marcus Tullius Cicero
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
