dĺžka článku: 4 min
Nikto ťa nemôže donútiť cítiť sa tak, ako sa nechceš cítiť.
Hoci by sa mohlo zdať, že ide o myšlienku nejakého stoika, ktoré sa v mojich úvodoch často objavujú, opak je pravdou. Túto vetu povedal jeden starší pán, ktorý za celý svoj život o stoicizmus nezavadil. Tejto skúsenosti ho naučil „iba“ život, ktorý mal možnosť prežiť (to, že je to v plnom súlade so základnou zásadou stoicizmu, je len príjemné plus).
V posledných rokoch sme stále častejšie svedkami situácii, kedy naše slová majú nemalý dopad na naše okolie. Začali sme si tak dávať pozor, čo hovoríme, ako to hovoríme a pri jednej obyčajnej formulácií dokážeme rozmýšľať nad 17 možnými scenármi, ktorými sa môže daná diskusia po nami takto formulovanej vete ubrať. A dopredu berieme ohľad na emócie 17 možných osôb, ktoré môžeme vyvolať. A aj keď tú vetu formulujeme, zvykli sme si ju skrz-naskrz dopĺňať vyhláseniami typu: nemyslím to nijak v zlom, to je len môj osobný názor, neber to ako kritiku…
Pritom je to totálna kravina. Rozprávali sme tak aj voľakedy? Nemyslím si. Iste, rokmi nastal istý posun k civilizovanejšej komunikácii, čo je len dobre, ale ten bod sme už dávno prestrelili. Práve teraz sme totiž v bode, kedy zohľadňujeme, ako by to, čo chceme povedať, mohlo v čo najširších významoch slova vyznieť a ako by to mohla pochopiť osoba, ktorá si asi myslí to, čo si myslíme, že si myslí. Pokojne si to prečítaj ešte raz.
Mindfuck, čo?
Nechcem tým ale povedať to, že voľakedy sme sa rozprávali ako burani. Skôr to, že teraz počúvame ako citlivky. Každý si odrazu zvykol mať nejaké miestečko, na ktoré je citlivý, miesta, do ktorých nerád zablúdi alebo rovno celý megalopolis, kam je zákaz vstupu. A implicitne očakáva od všetkých ostatných, že sa tejto jeho citlivosti prispôsobia. Ba čo viac, že si uvedené dopredu domyslia! To je na tom to desivé.
Spoločnosť prijala pravidlo, že človek, ktorý nám niečo povie, je automaticky zodpovedný za emócie, ktoré jeho slová vyvolajú. Na základe čoho, pýtam sa? Pokiaľ nevynájdeme telepatiu a cestovanie časom, je tento koncept úplne scestný. Ocitáme sa tak na naklonenej plošine a už teraz nie sme ďaleko od situácií, v ktorých sa nám môže stať, že prídeme na prvé rande v červenom saku a naša protistrana pri prvom pohľade na nás zuteká s plačom a obvineniami, že predsa pred dvadsiatimi rokmi mala na sebe jej mamina kamarátka tričko podobnej farby a zhodou okolností to bol ten istý deň, kedy sa jej obľúbenému mackovi odpárala ruka a ako sme mohli byť taký necitlivý, že sme to nevedeli, ale že sme si to ani nedomysleli. Že preháňam? Nemyslím si. Už teraz som pomerne často svedkom situácií, kedy sa ľudia dokážu uraziť alebo nahnevať len na základe správy či mailu, ktorý pozostáva z holého vecného textu (teda: žiaden emotikon, žiadne KAPITÁLKY, žiadnych osemnásť výkričníkov). A keď sa spýtam po pár hodinách/dňoch, čo sa deje, počujem odpoveď, že som to napísal takým a onakým tónom.
Napísal. Tónom.
Áno, už sme na tej šikmej plošine. A šmýkame sa nadol.
Preto by som sa rád vyslovil za zdravý rozum a povedal, že to, aké emócie v nás vzniknú po vete, texte, pohľade, intonácii či farbe druhého gombíka na tričku, je len a len náš problém. Preto sa to volá naše emócie. Celú históriu sa ľudská civilizácia posúvala vpred len vďaka tomu, že vystupovala zo svojej komfortnej zóny. Že sa nedala uraziť tým, že niekto naznačil, že jej záver je mylný alebo nesprávny. Ale ochotou sa pozrieť na seba jeho optikou, zvážiť jeho pohľad, uznať relevantné skutočnosti a svoj názor upraviť či pozmeniť. Teraz sa však staviame za emocionálne bariéry, ktorým dávame navyše sofistikované mená tak, aby sa protistrana cítila za vyjadrenie svojho stanoviska ešte horšie, akoby len nespochybnila niekoho pocit, ale rovno spáchala zločin proti ľudskosti.
Avšak veta Nikto ťa nemôže donútiť cítiť sa tak, ako sa nechceš cítiť znamená aj Nemôžeš donútiť niekoho sa cítiť tak, ako ty chceš, aby sa cítil.
Osobne sa na to pozerám úplne inak. To, čo niekto povie, je len a len jeho vec. Nebudem sa vzrušovať (moje emócie) pre niečo, čo nemôžem ovplyvniť (jeho názory, slová, oblečenie).
Neznepokojujú nás udalosti. Znepokojujú nás naše názory na udalosti.
-Epiktétos
To, že ma niekto urazí, značí, že skutočný problém má on sám so sebou (keďže potrebuje iných urážať), nie so mnou. To, že niekto nesúhlasí s tým, čo robím / ako sa vyjadrujem / aké mám zamestnanie, neznamená to, že robím niečo zle. Ale IBA to, že on rozmýšľa inak. Preto by to neurobil. A to je v poriadku. Že ma niekto obviní, že sa kvôli mojim slovám či názorom cíti zle, pre mňa znamená to, že nie je dostatočne schopný kontrolovať svoje ego a emócie, aby to spracoval, nie to, že moje slová a názory by bolo potrebné zvážiť.
Skrátka, snažím sa nebyť citlivka. Namiesto toho sa na vstupy iných pozerám kriticky. Nezaujato, neberiem si ich osobne. Iba ich zvážim, vnútorne ich spracujem a na základe toho buď niečo zmením alebo ich zahodím ako nesprávne pre chýbajúci kontext. Maximálne skončím na tom, že každý máme iný pohľad na vec, nie vždy sa s tým dá niečo urobiť a tak je to v poriadku.
(Samozrejme som mal nutkanie do tohto textu vložiť minimálne 30 disclaimerov, že hovorím zväčša o bežných situáciách, že to má aj svoje výnimky a že treba prihliadať aj na špecifické skutočnosti. Ale potom som si povedal, že čo. Nebuď citlivka!)
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
