dĺžka článku: 3 min
Písanie príbehov ma bolestným spôsobom naučilo jednu vec, ktorú najlepšie sformuloval Neil Gaiman: „Keď ti niekto povie, že niečo nie je v poriadku, má takmer vždy pravdu. A keď ti niekto povie, ako to napraviť, takmer vždy sa mýli.“
Platí to nielen pre písanie, ale aj pre život.
Veľkú časť života som si myslel, že je to naopak. Roky som načúval, ako mám niečo zmeniť, ale po riadení sa dotyčného radami či nasledovaní nejakého odporúčania som nemal pocit, že som problém vyriešil. Vo väčšine prípadov som mal dokonca podozrenie, že sa môj problém ešte prehĺbil (minimálne o frustráciu, že sa ani nedokážem riadiť už vymysleným).
A naopak, takmer vždy som mal problém počúvať niekoho po tom, čo povedal, že niečo nie je v poriadku. Ja viem predsa lepšie. Ja žijem svoj život. Čo ty o tom vieš.
Potom som začal písať. Pri dokončovaní každého diela by si mal autor zriadiť kontrolnú skupinu. Päť, desať ľudí, ktorí si prečítajú rukopis ako prví čitatelia. Prví kritici. Aj keď má autor pocit, že je povolaným géniom, v téme sa vyzná najlepšie na svete a múza ho kopala od prvej strany až po ISBN číslo, nič z toho (a ani všetko z toho) nie je zárukou, že keď so svojím umením vyjde na svetlo, ľudia ho pošlú do siene slávy a jeho výtvor do osnov povinnej literatúry. Veľakrát, aj napriek dokonalosti výsledku, sa stane, že ľudia dielo po pár stranách položia. Lebo autor nedokázal podať rečou zrozumiteľnou bežnému čitateľovi. Aby sa toto nestalo, vznikajú kontrolné skupiny.
Kontrolná skupina – títo prví kritici – majú držať autora na uzde. Vyjadrujú mu svoje dojmy z príbehu, akokoľvek dôležité aj nedôležité a poskytujú mu tak spätnú väzbu. Nadhľad. Pretože autor sa častokrát nachádza tak blízko pri strome, že na les už dávno zabudol. A stratil sa. Nech sú ich pripomienky akokoľvek banálne (čím je ich viac, tým lepšie), keď ich autor počúva dobre a počúva pri tom každého, začne v nich objavovať vzorce či opakujúce sa poznámky. Možno sa na ne spýta aj ostatných a tí mu ich potvrdia. A to je preňho signál.
Keď ti niekto povie, že niečo nie je v poriadku, má takmer vždy pravdu.
Zo začiatku, ako neskúsený autor, som sa jednotlivých členov mojich skupín pýtal, ako by to napravili, ako by sa im to páčilo, aký výsledok by bol prijateľnejší. Mnohých nebolo treba ani pobádať a horlivo o tom začali rozprávať sami. Zaujímavé na tom bolo, že v spôsobe riešenia sa nikdy nezhodli. Päť ľudí vyjadrilo päť názorov či spôsobov, ako by som to mal napraviť. Najprv som to vyskúšal. A vždy bol výsledok horší, ako pôvodná verzia (to nie je môj výmysel, častokrát som upravenú podobu dal čítať niekomu inému a ten ju označil za horšiu ako pôvodnú verziu).
A keď ti niekto povie, ako to napraviť, takmer vždy sa mýli.
Pribúdali diela a pribúdali názory. Začal som si uvedomovať, že ak kontrolná skupina na niečo poukázala, takmer vždy pomohlo, keď som to zmenil. A ak som od niekoho dostal radu, ako to urobiť, skoro nikdy to nevyšlo.
Po čase sa mi tento koncept zapáčil natoľko, že som ho preniesol do reálneho života. Vytvoril som si okolo seba „kontrolnú skupinu“. Najlepšie na tom je, že vôbec nevedia, že sú jej členmi. A ani to, že ich je viac. Týmto ľuďom nepozorovane načúvam a hľadám prípadné odchýlky či problémy v mojom príbehu. Životnom príbehu.
Nešlo a dodnes pritom nejde len o tých mne najbližších (takáto kontrolná skupina by tiež trpela stromo-lesným syndrómom). Naopak, je to pestrá zmes – niekto z rodiny, niekto z priateľov, niekto z kamarátov, niekto z firmy. Niektorých z nich vídam každý deň, niektorých raz za pol roka. Takéto rozloženie zaručuje vzájomné a vyvážené pôsobenie názorov jej jednotlivých členov. Ak mi niekto, kto ma vidí každý deň, povie, že zmenu môjho správania vidí ako problém a potvrdí to aj človek, ktorý ma vidí raz za pol roka (mesiac, štvrťrok, rok…), takmer nabetón majú pravdu. Ak sa nezhodnú, pravdepodobne je to len problém (príliš blízkej či príliš vzdialenej) perspektívy.
Dôležité pre mňa však je, že im načúvam. Keď v ich vyjadreniach zbadám vzorce, alebo mi priamo povedia, že niečo nie je v poriadku, spozorniem a idem sa tomu venovať. Ak mi však povedia, ako by som to mal riešiť, vypočujem si ich, poďakujem za ich názor, ale takmer nikdy sa ním neriadim.
Dôležité je totiž priznať si, že problém vôbec môže existovať. Strojcom prípadnej zmeny by ale mal byť každý sám.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
