dĺžka článku: 12 minút
Deň začínal výletom za východom slnka. O štvrtej ráno nás pred hotelom vyzdvihol autobus plný pozitívne naladených turistov, akých len o štvrtej ráno môžete v autobuse stretnúť. Spoločne sme sa vybrali do Borobudur-u, najväčšieho budhistického chrámu sveta. Už príjazd na parkovisko mi pripomenul notoricky známu scénu z kambodžského Angkor Watu – desiatky autobusov radiacich sa v úplnej tme do radu na vjazd do areálu. Ten náš bol nejakým spôsobom spriatelený s miestnym hotelom, nachádzajúcim sa v danom areáli, pretože sme všetkých predbehli a odrazu sa ocitli prvý. Na recepcii každý dostal na hruď identifikačnú nálepku a pokyn, že si má vziať z koša fakľu. Teda nie tak úplne fakľu, obyčajnú baterku, ale v angličtine sa pre tento výdobytok modernej doby stále používa tento zastaraný výraz (torch). Ja som sa aj celkom tešil, ale napokon ostalo len pri úsmevoch.Najväčší budhistický chrám na svete okrem iného znamená, že má aj najviac schodov. Keďže po prvých slnečných lúčoch nebolo stále ani chýru, okolitej temnote vládlo kráľovstvo kŕkania, cvrlikania a zvukov exotických vtákov. V ich sprievode sme sa pustili po vlhkých schodoch nahor. Okolitý vzduch bol presýtený chladom a vlhkosťou, chrám uprostred malého údolia stále obklopovala džungľa. Po pár stovkách schodov sme sa v rámci krátkeho odpočinku otočili. Svahom pod nami sa mihotali stovky malých svetielok. Neúprosne sa hnali za nami, k vrcholu chrámu. Takže parkovisko už otvorili, pomyslel som si. To nám dodalo novú silu do nôh. Vybrali sme sa ďalej s cieľom nájsť si čo najlepšie miesto pre sledovanie východu tej žiariacej gule.
To sa napokon ukázalo ako zbytočné, pretože chrám zahalila ranná hmla. Okolie sa síce postupne presvecovalo, no po ohnivom kotúči nebolo ani stopy. Niečo podobné (teda úplne rovnaké) sa nám stalo už na sopke Sibayak na Sumatre. D. vyhlásila, že toto bol posledný „východ slnka“, na ktorý sme sa vybrali. Ja som to tak tragicky nebral, ale musel som sa tváriť, že jej vychádzam v ústrety. Raz totiž budem potrebovať podobný ústupok aj ja.
Napriek tomu chrám ponúkal veľa priestoru na preskúmanie. Je postavený z deviatich kaskádovitých terás, šesť štvorcových a troch kruhových, na ktorých sa nachádza 504 sôch Budhov a 2 672 výjavov z budhistického učenia. Na samotnom vrchole sa nachádza centrálny dóm, obklopený ďalšími 72 sochami Budhov, každý vo svojej vlastnej stupe (vežičke). Prechádzkami jednotlivými uličkami chrámu sa nám naskytali krásne výhľady na údolie, ale aj prekvapujúce situácie – keď sme občas za ohybom múru našli nejakého turistu nehybne sedieť v meditačnej polohe.
Hmla sa postupne potrhala a slnečné lúče predsa len pohladili chladné steny chrámu. Jednotlivé kamenné výjavy pôsobili v žltých odtieňoch odrazu oveľa živšie a teplejšie. Z prvej terasy sa nám naskytol pohľad na celý chrám kúpajúci sa v slnečnom svetle. Pomaly sme schádzali naspäť cez hotelový komplex, v ktorom sme sa dozvedeli, že nás čakajú raňajky. Gastronomicky nešlo o nič výnimočné, ale sedieť v tropickej záhrade pod najväčším budhistickým chrámom sveta so šálkou čaju v ruke predsa malo svoje čaro.
Všetko pekné musí mať prirodzene svoj koniec. Môj utrápený žalúdok sa rozhodol, že v
tejzáhradke som si na ten deň užil pekných chvíľ až až. Miestne toalety mi síce poskytli potrebné útočisko, no cesty autobusom som sa, prirodzene, desil. Moje obavy sa takmer naplnili, z autobusu som vyskakoval a do hotela bežal. Po záchrane mojej dôstojnosti som oznámil nešťastnej D. v lobby, že na zvyšok dňa vyhlasujem turistické moratórium. Musel som dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od sociálnych zariadení. Až ma zarmútilo, ako rýchlo som môj ranný ústupok spotreboval. Zaľahli sme teda na zvyšok dňa k bazénu. D. s krížovkami a časopismi, ja s miernou zimnicou.
Do večera som sa pozbieral natoľko, že som odvážne vyhlásil odchod na večeru. Nebol som však taký blázon, aby som v mojom stave riskoval ázijské jedlo. Tak sme zamierili do reštaurácie zo stredomorskou (našou) kuchyňou. Najhoršie som mal, zdá sa, za sebou.
Ďalší deň začal asi najväčším teplotným extrémom, aký sme počas našej cesty zažili. Po raňajkách sme vyšli pred hotel a keď sa na nás nevrhol ani jeden tuk-tukár, okamžite som vedel, že je niečo zle. Tuk-tukári totiž patria k najvytrvalejším jedincom miestneho ekonomického systému a keď sa stiahnu už aj oni, len blázon ignoruje toto znamenie. Otočili sme sa na päte a vydali sa k hotelovému bazénu obsadiť si ležadlá. Naše počínanie sa v ten deň ukázalo ako správne, pretože do hodiny sa väčšina našich spolu-hostí, zmorená horkom, priplazila k bazénu.
Keď najväčšia páľava pominula a pri hoteli sa objavili dvaja či traja tuk-tukári, vybrali sme sa na Malioboro. Na najdlhšej nákupnej ulici mesta sme sa motali v tieni stánkov a obchodov, vyberajúc darčeky pre rodinu, zjednávajúc každú hlúposť a ochutnávajúc miestnu kuchyňu. Takzvaná jarná rolka dostala na tomto mieste nový rozmer. A to doslova – veľkosťou pripomínala takmer náš vopcháčik (hotdog). Okrem toho sme ochutnali niekoľko bizarností, napríklad vysmážané guličky z fazuľového cesta v sezamovom cestíčku. Nakoniec sme sa vybrali do Monggo čokoládovne. Založil ju istý Belgičan, ktorý bol po prisťahovaní do Malajzie nešťastní, že nevie nájsť chutnú čokoládu. Z dlhej chvíle si robil vlastnú a rozdával ju známym. Jeho belgická receptúra si medzi Malajzijčanmi našla svojich priaznivcov a teraz má z nej výborný biznis. Okrem klasických príchutí mieša do tabličiek napríklad zázvor, zelený čaj či durian. Niečo sme ochutnali, niečo pobrali domov vo forme darčekov a Peťko sa odvážil dať si na nedoliečený žalúdok kávu. Po polhodine napätia a predchádzajúcom niekoľkodňovom boji tak medzi dvoma znepriatelenými tábormi zavládol večný mier.
Ďalší deň začínal letom na Bali. Ráno nás čakal taxík na letisko pre vnútroštátne lety. To bolo síce malé, ako som už spomínal, ale extrémne efektívne. V odletovom priestore pár obchodíkov, jedny záchody, pár radov stoličiek a jediná kaviareň. Tá, s milým názvom The Coffee Bean and Tea Leaf, poskytovala pohľad priamo na runway.
Po prílete na Bali sme sa dali dohromady z dvoma Španielmi, objednali si taxík a hurá do Ubud-u. Ostrov Bali pre mňa dovtedy znamenalo prosto Bali. Jeden všeobjímajúci obrázok pláži, oddychu a exotiky. Až od taxikára som sa dozvedel, že Bali je rozdelené na akési zóny, z ktorých sa každá orientuje na iný typ turistov. Juh (Denpasar) je orientovaný na ľudí s láskou k surfom, nočnému životu a uvoľnenejšiemu životnému štýlu. Východ ostrova sa zameriava na pokojnejších jedincov obľubujúcich pláž, pohodlie a luxus. Prostredná časť ostrova (Ubud) tu je pre cestovateľov zameraných na prírodu, pamiatky, ryžové polia a hory. No a sever, nakoľko je najďalej od všetkého ostatného, je tu pre naturálnych dobrodruhov a milovníkov domorodej kultúry.
Ubud je malým centrom na rovine uprostred rázovitých kopcov. Spleť horských cestičiek, ktorá sem voľakedy privádzala domorodých obyvateľov na trh, nástupom turizmu prerástla do rozsiahlej asfaltovej pavučiny. Chatrče nahradili hotely a penzióny, avšak zaviesť tu nejaký ucelený systém adries sa pozabudlo. So Španielmi sme teda dobrú hodinu blúdili po všemožných zákrutách a kopcoch, než sme ich konečne vysadili niekde, kde mali pocit, že by mohli bývať. My sme zamierili do Pondok Bambu Homestay. Názov tu uvádzam naschvál pre to, že ak by si sa niekedy chystal na Bali do Ubudu, musíš bývať práve tu. Z ulice sme vstúpili do ničím nevynikajúceho vchodu, kde nás privítalo zopár kohútov v prútených klietkach. Malým chodníčkom okolo svätyniek sme prišli k domom domácich. Dvor sa hmýril deťmi a dospelými rôzneho veku. Malé deti naháňali loptu medzi palmami, tie staršie si robili na terase úlohy. Tínedžeri spolu so ženami zametali či inak upratovali domácnosť, otec so strýkom niečo majstrovali na motorke, babka varila v kuchyni. Do toho sa motala miestna mačka, medzi palmami, na ktorých sedeli exoticky vyzerajúce vtáky, preskakovala veverička.
Jeden z chlapcov sa nás ujal a viedol ďalej do dvora. Po oboch stranách záhrady boli rozostavené ďalšie domce, tieto už boli určené pre turistov. Ruch ulice už dávno odznel, dvor zaplavovalo čoraz viac popínavej či škriekajúcej divočiny. Dostali sme úplne posledný domček, za ktorého terasou bola už len džungľa. Krásna, vzdušná izba s presklenými stenami, čistou kúpeľňou a zelenými palacinkami plnými ovocia každé ráno. Za necelých 5 eur na hlavu.
Zhodili sme zo seba veci a na chvíľu si sadli na terasu. Užívali sme si šíriaci sa pokoj tohto prostredia, presýtený šťavnatými vôňami džungle a dymom vonných tyčiniek páliacimi sa na neďalekej svätyňke. Jedna z mladých nám doniesla dva orosené poháre s ľadovým čajom, čím bola idylka dokonaná. Dobití energiou sme sa vybrali na prechádzku do okolitých ryžových polí. Gýčové pohľady na slnko odrážajúce sa z vodnej hladiny posiatej malými rastlinkami pripomínali všetky tie zábery, ktoré vyskakujú z vyhľadávača po zadaní slova „Bali“.
Voči návšteve tohto ostrova som bol vždy skeptický, ako som voči každej postupne skomercionalizovanej dovolenkovej destinácii. Ale nielen tieto ryžové polia, ale ako napokon ukázali aj nasledujúce dni, Bali, hoci zamorené turistami, ponúka na každom kroku ten zvláštny pocit cestovateľskej naplnenosti. Pocit, ktorý je zmesou vnútorného pokoja, vyrovnanosti, naplnenia, zažívania niečoho nového, pozitívnej aury sálajúcej z prostredia a ľudí navôkol, novej dimenzie vôní a jedál… Nemci by asi použili slovo Platzgeist. Na Bali sme nenašli bedekermi ospevovanú panenskú prírodu alebo niečo, čo sme nevideli v inej podobe na odlišnom mieste planéty. Našli sme tam ale oázu pokoja a vyrovnanosti. Či sme jedli hamburger, kráčali ulicami, jazdili na motorke, hrali sa s opicami, skúmali chrámy, všade nás sprevádzal čudný pokoj, ktorý nás nenútil myslieť na domov či problémy, ale potichu dopĺňal naše vnútorné batérie.
Po takmer trojhodinovej prechádzke sme sa opäť objavili pred našim ubytkom. Z prechádzky nám celkom vyhladlo, tak sme sa vybrali dole kopcom. Zlákaní vôňou grilu plaziacou sa hore ulicou, zabočili sme do Warung Makan Bu Rus, čo je ďalší názov, ktorý by som tu rád uviedol v plnom znení. Malá a milá vývarovňa – warung v preklade znamená „státie“ – usadená medzi palmami a svätyňkami (ako ostatne všetko tu). D. si objednala podľa obrázka, ja podľa sympatií k zhlukom kliky-hákov (čo je moja overená stratégia už od Číny). Na stôl sme okrem skvelých jarných roliek, ktoré sme si tu objednávali už všade, dostali okrem mäsa a ryže aj akúsi zmes čerstvej zeleniny a bambusových výhonkov v arašídovej paste. Bolo to tak výnimočné prepojenie na prvý pohľad vzájomne sa nehodiacich chutí, že sme sa do tejto vývarovne vracali takmer na dennej báze len na toto jedlo.
S príjemný pocitom v žalúdku, nohách aj hlave sme sa vybrali naspäť. Na moje prekvapenie sme po ceste vo večierke zbadali pivo. Nakoľko sme boli v moslimskej krajine, na alkohol som takmer úplne zabudol. O to viac ma prevapilo, že som ho odrazu zbadal. Veď sme predsa neopustili krajinu, pomyslel som si. Ale! Hoci Indonézia je moslimskou krajinou, Bali je hinduistickou enklávou a mnohé veci tu fungujú inak. Dokonalosť večera tak uzavrelo otvorené pivo na teraske pri nočnom švitorení džungle.
Chceš vedieť, keď vyjde ďalší diel zápiskov? Prihlás sa na odber RuFslettra a dozvieš sa to ako prvý!
