Kategórie
zápisky z Indonézie 2016

Cesta do Jogyakarty

dĺžka článku: 4 minúty

Červená farba znázorňuje cestu opísanú v tomto príspevku, šedé cesty sú opísané v predchádzajúcich príspevkoch

Keďže mám ráno vo zvyku vstávať pomerne skoro, využívam to najmä v lokalitách, kde je voda. Nebolo tomu inak ani na opačnom konci zemegule. Kým D. spala, vyšiel som potichu z izby. Škúliaca mačica samozrejme celú noc prespala na našej terase a teraz ma už čakala s novými silami. Zamieril som rovno k jazeru a prešiel okolo bandy indonézskych tínedžerov. Ich nálada sa, po tom, ako ma zbadali, zmenila z rozjarenej na zdesenú. Aby si chápal, v Ázii je skoro všetko naopak. Pre nás kúpanie v jazere – normálka. Ale pre nich? Neakceptovateľný akt obnaženia tela, opálenie sa a vyvinutie spontánnej športovej aktivity.

Šípka do vody a hor sa kilometer od brehu. Mačica zatiaľ prešľapovala na kraji jazera, netrpezlivo čakajúc na môj návrat. Mladí po mne občas pokukovali, či ten blázon nepotrebuje zachrániť. Mimochodom, chcel by som ich vidieť po tých predchádzajúich vyplašených výrazoch, ako by ma išli zachraňovať.

Na brehu som sa usušil od kolien nahor (mačka sa postarala o zbytok) a zbehli sme na raňajky. Onedlho už prirazila k brehu loďka, ktorá bola našou spojkou s prístavom, odkiaľ nás mál odviezť bus priamo do Medanu na letisko. Rezervovali sme si cestu pomerne skoro. Jeden zmeškaný let sme už absolvovali a ani hromadná doprava v týchto končinách sa nevyznačovala prílišným dbaním na grafikon. Počas nášho čakania na autobus stojí len za zmienku miestny „vybavovač“, ktorý sa po celý čas holil na sucho (viď foto) a jahodová fanta. Mimochodom, hnus so zaujímavou chuťou.

Autobus nielenže nemeškal (aby človek mohol sám seba poplieskať po rameni, ako prezieravo si to naplánoval), on dokonca prišiel do cieľa ešte pred očakávaným príchodom. Navyše v Medane neboli ani zápchy, čo bolo už samo o sebe neskutočné. Aby nám však nebolo ľúto, autobusár nás, namiesto sľubovaného letiska, vyhodil v centre mesta. Po našich protestoch a telefonáte vybavovačovi, ktorý sa tam podľa mňa ešte dodnes holí, nám len sucho oznámili, že aj odtiaľ predsa musí ísť nejaký autobus. Mal zarobené a už sme neboli jeho problém, prirodzene.

Na letisko sme napokon prišli 14 hodín pred plánovaným odletom. Tým som prekonal aj môj osemhodinový prestup v Moskve. Na check-ine nás, dá sa povedať, slušne vysmiali. Pre letiskový personál je iný kalendárny deň ako pre nás iná planéta. Neostávalo nič, iba sa prejsť miniatúrnym letiskom a nájsť si miesto, ktoré bude počas najbližšieho pol dňa pohodlným prienikom množín 1) neveľkého, no dostatočného osvetlenia, 2) malej frekventovanosti ľudí, 3) nižšou hladinou hluku, 4) s postačujúcou vzdialenosťou k záchodom, 5) realtívne dobrým wifi signálom a 6) operadlom nelámajúcim chrbát.

Počas nášho mapovania terénu sme narazili na letiskový Starbucks. Okamžite sa vo mne začali biť dva pocity. Prvým bol odpor k návšteve podniku, ktorý robí kávu pre ľudí, ktorí nemajú radi kávu. A druhým bola skutočnosť, že to bola za dva týždne prvá možnosť dať si espresso z poctivého stroja. Napokon vyhralo espresso, tak som si dal v priebehu pätnástich minút rovno tri. Pri treťom sa ma už barista pýtal, či budem v poriadku.

Za zmienku z daného večera stoja ešte dve veci. Prvou bola naša letisková večera, ktorá stála toľko ako dva týždne hodovania v pouličných stánkoch. Navyše o následkoch pomeru mäsa a chilli v jedle 1:1 budeš ešte čítať. Druhou bol výpadok prúdu. V istom okamihu sa celé letisko ponorilo do takmer absolútnej tmy. Sprvoti ma napadlo, či to niekde v nasledujúcich sekundách nebuchne, ale nič sa nedialo. Keď to trvalo už takmer dve minúty, začali sme rozmýšľať, či to nebude len akýsi nočný režim. Letisko bolo malé, všetky obchody pozatvárané, v noci sa nelietalo a dohromady nás tam bolo tak zo dvadsať. Dávalo mi to logiku.

Moje domnienky však boli prerušené nastupujúcim vrčaním akoby dieselového agregátu a následným zapínaním jednotlivých halogéniek. A hneď na to sa v letiskovej hale zjavilo toto stvorenie:

Možné je všetko. Napokon sme prečkali do rána a nesmierne sa tešili na odlet.

Jogyakarta (džokdžakarta alebo ako ju nazývajú miestni – džogdža) má asi najmenšie, no zároveň najefektívnejšie letisko, na akom som kedy bol. Štyri odletové/príletové brány, dva batožinové pásy, jedny informácie. No nikde sme nestáli, nikde sme sa netlačili, všetko išlo tak, ako malo. Dokonca ani taxikári neboli takí otravní. Akoby sme ani neboli v Ázii.

Zdieľať: