dĺžka článku: 3 min
Detské správanie je jednoduché. Nemá zaužívané komplexné vzorce, prebieha podľa prvoplánovej logiky a spája si veci len na základe toho, že nepozná pravidlá vyššieho radu. Vtedy ako kritérium logickej dedukcie úplne stačí, že „to nie je tak úplne od veci“. Mnohokrát táto jednoduchosť vyvolá úsmev či pobavenie – ako keď môj syn príde s novotvarmi ako šachúrky (šachové figúrky), krunca (korunová minca) či hrmolí (hrmí a mrholí). Taktiež je to práve detská jednoduchosť, ktorá deti v mnohých prípadoch chráni práve pred dôsledkami tohto ich správania. Keby totiž niektoré ich kúsky replikoval s rovnakou vážnosťou dospelý jedinec, v kolektíve by veľmi obľúbený nebol (ak by vôbec bol súčasťou nejakého kolektívu). Deťom to odpúšťame. Sami si pri tom klameme, že je to preto, lebo ich ľúbime alebo sú to ešte len nerozumné bytosti. V skutočnosti je to však preto, že sami obdivujeme tú bezstarostnosť a „nepopísanosť“, ktorú v sebe tieto bytosti nosia.
No a práve v detskej jednoduchosti, ktorá pramení z uvedenej nepopísanosti, je nemálokrát aj veľa múdrosti. Nie pre to, že by boli deti múdrejšie ako my. Ako som už naznačil, je to pre to, že my sme na svojej ceste životom na mnohé zabudli. A keď si na niečo z toho aj spomenieme, dokážeme si vybaviť len hmlistú predstavu, približné tvary a mdlé farby. Skutočná podstata je nám tak vzdialená, rokmi zmenená alebo vlastnými skúsenosťami zbastardená do verzie, ktorá sa vôbec nepodobá svojej pôvodnej verzii. A práve tu nás dokáže zastihnúť a zaskočiť detská múdrosť. Lebo deti zatiaľ poznajú len tú číru pravdu, ktorú sme im my dospelí ešte nestihli pokaziť.
Naše prekvapenie je obvykle o to silnejšie, čím hlbšie životné princípy dieťa svojou jednoduchosťou objaví alebo nám svojou rečou či správaním vysvetlí. Keď odrátame všetky tie krunce a šachúrky (ktorých je tak 95%), občas sa stane, že dieťa priamo a bez varovania zatne do živého. Príde s tak jednoduchým a surovým zistením, ktoré už nevyčarí úsmev na tvári, ale neraz zamrazí či donúti nás o ňom rozmýšľať aj večer po tom, čo malý tvor zaspí.
Aby som to lepšie vysvetlil, poďme na to naopak. Čo robíme my, keď máme nejaké problémy (zdravotné či psychické), negatívne pocity či rušivé emócie? Pre nás – dospelých – sú takéto problémy alebo pocity niečo, čomu venujeme pozornosť, keď na ne ostane čas. Zvyčajne až po pracovnej dobe, nákupe, uprataní, zaplatení účtov, vyriešení základných kríz a uhasení začínajúcich požiarov v rodine či domácnosti. Čiže častokrát (vôbec) nie v ten deň, ale ani týždeň či mesiac. V niektorých prípadoch dokonca ani v danom roku. Tlačíme si svoje trápenia pred sebou s dúfaním, že sa akosi vyriešia, keď bude dobre. A že raz dobre bude. Akurát, že s týmto pocitom kráčame životom akosi až doteraz a akosi je stále niečo aktuálnejšie, než naše problémy.
Vráťme sa však späť k deťom. Nenapísal by som to lepšie ako Jana Hoosová, tak ju rovno zacitujem:
Všimla si si, ako fungujú deti? Komunikujú tu a teraz. Žiadne zajtra. Nechám to na neskôr. Teraz sa to nehodí. Asi nemá dobrú náladu. Riešia svoje potreby hneď, lebo od ich naplnenia závisí ich prežitie. Mama sa vzdiali, panika. Plačom sa dožadujú: „Poď sem, potrebujem ťa“. Nehanbia sa, nečakajú.
Keď nám dieťa odhalí jednu z takýchto základných právd, núti nás to rozmýšľať. Ako to, že niečomu tak elementárnemu, ako vyriešiť bolesť (zdravie), problém, čo nás trápi či emóciu, čo nás ničí (psychiku), nedokážeme venovať okamžitú pozornosť? Pre dieťa sa to v momente stáva prvým a jediným bodom, ktorý musí vyriešiť, aby sa mohlo pohnúť a ďalej plnohodnotne fungovať. My si to sebou dokážeme nosiť týždne, mesiace, roky. Nefungujeme popritom normálne (a už vôbec nie optimálne) a či už si to sami pred sebou priznáme alebo nepriznáme, sme schopní to vedome neriešiť. Lebo veď sú dôležitejšie veci (áno, dôležitejšie, ako naše zdravie či ako naša myseľ).
Napríklad práca (ktorú vykonávame pre niekoho iného). Telefón, ktorý nás volá (hoci na volanie má slúžiť on nám). Auto, ktoré musíme odviezť do servisu (aby mohlo ono voziť nás). Maily, ktoré čakajú na odpoveď (aby mohli prísť ďalšie). Problémiky iných, ktoré sú urgentnejšie, ako tie naše. Prach či riad, ktorý by počkal aj do zajtra. A tak ďalej, a tak podobne.
A práve to sú tie momenty, v ktorých dokážeme hľadieť na malé dieťa a závidieť mu, že to, čo ho trápi, rieši (a vyrieši) hneď.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
