Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Čo ma naučila Trnavská stovka

dĺžka článku: 3 min

Včera sa mi po niekoľkých rokoch konečne podarilo zúčastniť sa Trnavskej stovky (ide o 100km pochod červenou značkou z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, s nutnosťou absolvovať ho do 24 hodín, pozn.). Obavy som mal už mesiac dopredu, nakoľko som si vyčlenil celý máj na tréning. Avšak keďže počasie v máji bolo, aké bolo, nepodarilo sa mi natrénovať takmer nič.

A tak som včera o 5:45 stál na štarte 100km pochodu hrebeňmi Karpát, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Išli sme napokon štyria. Po 14 hodinách, 65 kilometroch, viac ako 80 000 krokoch a 2200 výškových metroch, sme došli do Bukovej, kde sme náš pochod ukončili. Mali sme síce so sebou čelovky a boli sme odhodlaní ísť ďalej, ale už by to bolo na úkor zdravia.

Z tohto masochistického výletu som si však odniesol niekoľko užitočných ponaučení, ktoré sa dajú veľmi ľahko aplikovať aj do bežného života.

Po prvé, tak ako lesom, tak aj životom, by človek nemal kráčať osamote. Cesta plynie oveľa plynulejšie, keď na nej máš súputníkov. Porozprávate sa, pozabávate, vymeníte si leukoplasty či sáčky s koncentrovaným horčíkom, jeden kúpi po 25km druhému polievku, druhý o 30 km prvému pivo. Možno jeden na barteri na konci dňa niečo tratí, obaja sú však o poznanie bohatší, ako boli sami ráno. 

Ženiete sa (navzájom) dopredu. Nikdy by mi nebolo napadlo, že pri 65 kilometrovej túre budem behať. Ale bežali sme. Možno dohromady aj desať kilometrov. A aj keď sa mi už  po x-tý raz bytostne nechcelo rozbehnúť, akonáhle som videl, že sa rozbehli traja kamaráti, moje telo sa rozbehlo za nimi. Keď nevládalo, aj tak bežalo ďalej. Či už preto, lebo nechcelo zradiť, sklamať alebo sa strápniť, je jedno. Kamaráti hnali k pôvodne nemysliteľným výkonom.

Paradoxne, beh ako fyzicky náročnejšia aktivita (oproti obyčajným krokom) tomu kráčaniu nakoniec pomohla. A umožnila mu pokračovať do konca. Hoci z pohľadu energetického výdaja sa javí bežať ako nezmysel, beh zapájal iné svaly, ktoré dali na chvíľu oddýchnuť tým pôvodne namáhaným a ostatné vytriasli a uvoľnili natoľko, že pri opätovnom návrate do pomalšieho tempa sa odrazu kráčalo ľahšie. Taktiež behom dole z kopca odpadala nutnosť brzdiť členkami a kolenami, takže beh, paradoxne a znova, bol menej náročný ako kráčanie. Niekedy treba prežiť krátkodobé ťažkosti, aby tie dlhodobé boli znesiteľnejšie.

Najväčšou skúškou bol kopec Vápenná. Stúpanie naň sa odohráva len na malom úseku a vrchol má oproti sedlu nemalý výškový rozdiel, takže je to extrémne náročné. Človek stúpa s tepom okolo 160 asi tridsať minúť. Navyše s týmto kopcom sa chodec stretne až okolo 42. kilometra, takže rozhodne nie čerstvý a motivovaný. Jediným možným spôsobom, ako Vápennú v tomto bode zdolať, je nezastaviť sa. Tí, čo sa zastavili, aby si na chvíľu oddýchli, sa oveľa ťažšie rozbiehali, aby následne po ešte kratšom úseku zastavili a oddýchli si na trochu dlhšie. V živote aj na Vápennej treba stále kráčať. Kráčať, hoci aj pomalými a krátkymi krokmi, no stále vpred.

Samozrejme sa počas náročnej cesty vytvoria odreniny a pľuzgiere. Ja som mal to šťastie, že som mal len tri, no už hneď na Pezinskej babe (cca. po 25 km), takže som si ich niesol pekne zo sebou. Na každej zastávke vymeniť ponožky, oblepiť rany nanovo a pevne utiahnuť tenisky. Skutočné uvoľnenie nastalo, až keď otlaky praskli. Potom už nemalo čo bolieť. Podobný efekt postihol celkovo aj kolená, chodidlá a členky po zostupe z Vápennej – všetko už bolelo tak, že vlastne nebolelo nič. Využil som jednu bolesť, aby negovala druhú. Môže to znieť len ťažko uveriteľne, no od 50. kilometru sa mi odrazu kráčalo rovnako, ako tesne po štarte. Akonáhle človek prekoná bolesť, ktorú iní považujú za nekomfortnú, táto schopnosť ho dokáže niesť ďaleko za hranice, kam bol iným vstup odopretý.

Takže asi to ma naučil včerajší výlet. Nebol to test len tela, ako som si pôvodne myslel, ale najmä mysli. Asi nie darmo sa na fórach k tejto akcii často opakuje odporúčanie, že pokiaľ vydrží hlava, telo nebude mať problém. Alebo ako raz napísal Joseph Campbell:

„Tá jaskyňa, do ktorej sa bojiš vstúpiť, ukrýva ten poklad, ktorý hľadáš.“

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Zdieľať: