dĺžka článku: 2 min
Dlhé roky som sa držal teórie, že ak sa človeku niečo nepáči, má s tým niečo urobiť alebo, keď toho nie je schopný, byť ticho a negundžovať. Lebo vo frflaní bez reálneho skutku sú ľudia obzvlášť majstri. A dovolím si tvrdiť, že Slováci a ich susedia sú na popredných priečkach tohto svetového rebríčka.
Reálne má ale táto teória aj tretiu možnosť (ktorú som ja síce subsumoval pod tú prvú, ale ona si napokon zaslúži vlastnú kategóriu). Nová teória 2.0 by tak znela: Zmier sa s podmienkami, zmeň ich alebo odíď.
Túto teóriu si mohlo za uplynulý rok (aj niečo) validovať mnoho z nás. Znova a znova. Posledný rok nás dostal do toľkých hraničných situácií, že len sedieť a frflať sa mnohokrát nedalo. Odísť sa taktiež nedá zakaždým (a občas aj to bolo aj zakázané). Mnohí z nás si tak museli vysúkať rukávy nad vecami, ktoré už odkladali pridlho. Či to boli opravy a úpravy nehnuteľností (lebo robošov nebolo /alebo sa nedalo nič iné robiť/), renovácie či likvidácie vzťahov (lebo sme spolu museli byť podstatne dlhšie, než sme boli zvyknutí) alebo kompletnú rekonštrukciu našich zamestnaní, podnikaní a financií (lebo… sakra, kto nemusel?).
Mnohí z nás tak vyšli z prvej (a tí lenivší až z tej druhej) vlny s celkom novými izbami, zdravšími vzťahmi alebo racionálnejšími potrebami. Keď sa pozriem na pár jedincov v mojom okolí, dalo by sa povedať, že pár ž nich už teraz perverzne poskakuje z nohy na nohu a teší sa na tretiu vlnu. Lebo ešte nedorobili a nedoriešili všetko (či všetkých). Lebo nielen oni, ale aj my ostatní sme neraz ostali prekvapení z nových skúseností a pocitov, ktoré sme získali. A ktoré chceme skúšať ďalej. Alebo si vybudovať nové (alebo aspoň nespadnúť do tých starých).
Lebo áno, možno sa nám – aj keď sme sa do toho pustili plní nadšenia – nepodarilo všetko tak, ako sme si predstavovali. Na tej vymaľovanej stene vidno šmuhy (aj keď ich vidia len tí, čo ju maľovali), tá nová polica je tak úplne zarovno alebo s partnerom stále nie sme ako z obálky časopisu. Skrátka, nie je to ideálne. Ale je to lepšie, ako keď sme to neustále odkladali. Len málokto dnes totiž môže tvrdiť, že nebol prekvapený sám sebou a/alebo výsledkom, keď dokončil to, čo tak dlho odkladal. Prielom si obyčajne vyžaduje len o niečo málo viac úsilia, než aké sme zvyknutí vynakladať.
A tak si odnášame z tohto obdobia do nasledujúceho (obdobia, lebo mnohí zabudnú, tí šťastnejší však do) života nielen to, že pri každej situácii máme na výber – zmieriť sa s ňou, zmeniť ju alebo od nej odísť – ale najmä to, že sami sme skutočne schopní zmeny, keď nás k tomu okolnosti prinútia (a vlastné pohodlie príliš nedrží).
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
