23. novembra 2020 - zápisky z Indonézie 2016

Jakarta

dĺžka článku: 7 minút
predchádzajúce diely

Posledný deň nášho hanymúnu začal skorým taxíkom na letisko. Za hodinu cesty a 46 kilometrov taxameter ukazoval 250 000 rupií, čo je ekvivalent 14€. Pri vstupovaní tak nastal jeden z tých zvláštnych momentov stretu západnej a východnej kultúry. Všetci sme sa na seba usmievali. Východná preto, lebo práve zarobila obrovské množstvo peňazí a západná preto, pretože práve ušetrila extrémne množstvo peňazí. Obaja však išli tým istým taxíkom na to isté letisko.

Let do Jakarty nebol ničím zvláštny. Akurát sme celým týmto podnikom a presunmi na letisko a z letiska strávili celý deň. Po prílete sme sa tak stihli len ubytovať a vydať sa do blízkeho obchoďáku. Ten bol obrovský, ako je to v každej ázijskej metropole. Náš Aupark, Eurovea, Avion aj Polus v jednom. Prechádzali sme sa jeho asi 12 poschodiami, vypĺňajúc čas, kupujúc suveníry a D. aj niečo na seba. Skončili sme napokon vo food courte na pizzi.

Ďalší deň sme si stratený čas vynahradili. Vyšli sme z hotela ešte okolo žmurkajúcich recepčných a zamierili do prvej pekárničky. Dobrá káva a chutné pečivo nám naštartovali deň. Zamierili sme k National monument. Ide o 132 metrov vysoký obelisk postavený na počesť boja za indonézsku nezávislosť. Nemalý rad ľudí čakal na to, aby sa vyviezol výťahom až na pozorovaciu plošinu a videl pod sebou hlavné mesto ako na dlani. Odstáli sme si tam asi hodinku, ale stálo to za to.

Už z veže sme videli, že pri jednej z brán do parku sa niečo deje. Bol tam zhromaždený nemalý dav ľudí a ozýval sa odtiaľ nahnevaný hlas z megafónu a občasné výkriky davu. Hneď sme vedeli, kam ideme najbližšie.

Bolo tam zopár stoviek ľudí, zopár veľkorozmerných fotiek (nejakých predstaviteľov niečoho) a na plagátoch nezrozumiteľné heslá. Nevedel som sa ani len dovtípiť, či ide o politickú akciu alebo podporu útulku zvierat. Čo ma však zaujalo bola skupinka niekoľkých desiatok policajtov, ktorí oddychovali opodiaľ. Teda ich správanie. Pohodovejšie naladené antiprotestné zložky som ešte nevidel. Hoci v plnej výbave, no sedeli na zemi, na múriku, debatovali v skupinkách alebo sa jednotlivo bavili či smiali z protestujúcimi. Cigarety v rukách, balistické štíty na zemi a dokonca, keď sme ich obchádzali po chodníku, išli sme ani nie meter okolo o múr opretých granátometov. Nijak nestrážených, nijak nezabezpečených, najbližší policajt tak desať metrov od nich. Bol som tak vyvedený z miery, že som to zabudol aj odfotiť.

Odtiaľ sme zamierili autobusom mestskej hromadnej do starého mesta. Tu by som sa pristavil pri organizácii zastávok. Človek z ulice vchádza do oplechovaného priestoru, kde ho víta turniket. Doň vloží svoju MHD kartu a ten ho následne ďalej pustí na plošinu medzi dvoma ulicami. V tomto priestore hľadá svoje nástupisko. Tie sú striedavo umiestnené po pravej aj ľavej strane, asi meter nad vozovkou, kde v plnej rýchlosti premávajú autá. Nástupiská nie sú nejak výrazne oddelené, navyše si treba dať pozor, pretože tri otvory v stene neznamenajú automaticky tri nástupiská, ale troje dvere, ktoré sa za nimi objavia, keď sa pristaví autobus. Avšak nie všetky autobusy majú trojo dverí. Takže niekedy už ten tretí otvor patrí k inému nástupisku. Ale na autobuse nezbadáš, čo je to za linku, pretože ten, keďže ide o uzatvorené zastávky, nevidíš. A tak dokola. Radosť.

Z tohto vyvýšeného miesta bolo vidieť aj iný aspekt dopravy. A síce predavačov. Ak ťa u nás na nejakej zastávke obťažuje, že ti niekto ponúka Nota bene časopis, tak nepoznáš pravý pojem slova obťažovanie. V Jakarte bolo na jednej križovatke niekoľko desiatok ponúkačov. V repertoári majú obetné predmety do auta, vlajočky, detské hračky, sväté obrázky, kvetinovú výzdobu, čipsy, nápoje, náhradné ľudské orgány. Navyše to robia takým spôsobom, že sa bojíš od nich niečo neprijať, pretože by ich to mohlo rozzúriť. Podotýkam, že vodič stojí na červenú zablokovaný okolo stojacimi autami, bez možnosti úniku, takže si dobre rozmyslí, koho naštve, pretože ten niekto môže mať klinec alebo kameň. A keď neprejde na zelenú na prvý raz, čaká ho to znova. A na ďalšej križovatke s inými indivíduami. A tak dokola celý deň.

Staré mesto tvorilo reálne jedno koloniálne námestie s pár koloniálnymi budovami z čias holandskej správy. Jednou z nich bolo Café Batavia, dvojposchodová reštaurácia a kaviareň v až gýčovom koloniálnom štýle. Drevené obloženie, stĺpy, starobylé lustre, vyleštený barový pult, čašníci vo vestách, bielych sakách a rukavičkách a v rohu pianista hrajúci pokojnú hudbu pre hostí.

Ešte predtým nás však zastavili nejaké decká s obrovskými A4 blokmi, ktoré vyzerali komicky, lebo boli takmer väčšie, ako deti sami. Vytiahli perá a s dychtivými očkami sa nás, veľmi milo a pomerne slušnou angličtinou, opýtali, či nám môžu položiť zopár otázok. Pobavení touto scénou sme súhlasili. Chceli vedieť, odkiaľ sme prišli, kde všade sme boli, čo sa nám na ich krajine páči a čo nie. Cítili sme sa trochu previnilo, pretože pri vymenúvaní miest, ktoré sme navštívili len za posledný mesiac, som v ich výrazoch badal zbožnú úctu. Akoby vedeli, že oni tie miesta nebudú mať možnosť navštíviť za celý svoj život. Rýchlo som sa od týchto myšlienok odpojil, ale je dobré si ich čas od času pripustiť, aby sme si uvedomili, v o koľko štedrejšom prostredí žijeme.

Posilnení obedom sme sa vybrali prechádzkou do neďalekého parku a odchytila nás ďalšia skupina, tentoraz študentov vybavených dokonca digitálnou zrkadlovkou. Znovu, veľmi nevtieravo, sa chceli opýtať na pár otázok. Ich agenda už bola náročnejšia, najprv chceli od nás, aby sme na slepej mape ukázali Severnú Kóreu. Potom sa nás pýtali na (plný) názov tejto krajiny, hlavné mesto a štátne zriadenie. Dve otázky o demokracii a nasledoval súbor otázok o životnom prostredí. Podotýkam, že sa písal rok 2016, o Grete Thunberg ešte nikto nepočul. Video potrebovali preto, aby si otázky neskôr lepšie analyzovali a aby sa lepšie v triede priučili angličtine.

Deň sa pomaly chýlil do poslednej tretiny. Boli sme uťahaní teplom a slnkom, tak sme sa rozhodli ísť na letisko. Ak si niekto myslí, že Bratislava so svojim dvoj- až štvorprúdovým obchvatom má škaredé zápchy, Jakarta ich má s dvoma šesť- až osemprúdovými obchvatmi podstatne horšie. Cesta, ktorá mala trvať 37 minút, trvala vyše hodiny a pol. Taxikár bol navyše pravdepodobne bývalý závodný jazdec, pretože metrové posuny v kolónach robil štýlom brzda-plyn. Na letisko sme teda neprišli len unavení a ulepení, ale aj značne rozheganí a vystresovaní. Mali sme však dostatok času, tak sme si na letiskových toaletách urobili kompletnú hygienu, prezliekli sme sa do riflí a dlhých rukávov. Vonku bolo síce stále okolo tridsať stupňov, no v ázijských lietadlách býva tak osemnásť. Telo to veľmi nemá rado.

Na jedlo nebolo po predchádzajúcej jazde ani pomyslenie, nakúpili sme len zásoby do lietadla a nejaké magnetky. Za zmienku stojí už len nočný prestup v Dubaji, kde som si konečne vyskúšal to, o čom píšu toľké cestovateľské blogy. Ľahol som si k nášmu gate-u a na A4 som čiernou fixou veľkými písmenami napísal, nech ma prosím zobudia o 5:40 (keď sa mal otvárať gate). Prvý človek ma zobudil už o 5:15 a keď som poďakoval a znova zavrel oči, v priebehu piatich minút ma poklepali šiesti ďalší. Zlatúšikovia. Fakt to funguje.

A to je koniec nášho indonézskeho dobrodružstva. Po niekoľkých rokoch cestovania si dám teraz na niekoľko rokov oddych. Jednak s malými deťmi sa cestuje nepohodlne (a nič z toho nemajú) a vzhľadom na čas, v ktorom tieto zápisky dopisujem (november 2020; pandémia), ani neviem, kedy sa najskôr bude dať trochu rozumne a cestovať po svete. Neznamená to však, že by som sa už nikdy na podobné dobrodružstvá nechystal. Len si ich chcem čo najviac užiť. Dovtedy si môžeš prečítať zápisky z ostatných ciest.

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Diskusia nie je povolená.