Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Ako na predsavzatia

dĺžka článku: 3 minúty

Dnes sa nachádzame uprostred dvoch týždňov, ktoré budú kľúčové pre všetkých, ktorí sa na prelome rokov rozhodli, že niečo začnú robiť. So sebou, niečím, ničím (alebo naopak, že s niečím prestanú)…

Sám si predsavzatia nedávam, no bol som svedkom už mnohých. Jedna vec sa však na tom, čo každý rok okolo seba počúvam, nemení. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že sa každým rokom zhoršuje. A tým je radikalizácia týchto predsavzatí.
„Prestanem fajčiť!“
„Budem cvičiť 3 x týždenne!“
„Každé ráno vstanem o piatej!“
„Začnem si písať denník!“
„Rok nebudeme jesť mäso/piť alkohol.“

Problémom týchto buď-alebo predsavzatí je to, že sú čiernobiele. Nepripúšťajú žiaden odtieň sivej, či prechodné obdobie. Z nuly na sto. Hneď. Prinajhoršom za dve sekundy. Pričom všetci  podvedome vieme, že tá naša Škoda Octavia, hoci je schopná dosiahnuť stovky, za dve sekundy to jednoducho nedá. Ubíjajúce pre nás je však už to vedomie, že je toho schopná, ešte ubíjajúcejšie, že ale nie hneď. Keď ju do toho donútime ako športové auto, spálime pri tom množstvo benzínu. A keď ju už dosiahneme, neudržíme túto rýchlosť permanentne. Tam vonku je život. So svojimi pravidlami a obmedzeniami. Občas musíme z plynu ubrať. 

Rovnako je to s nami. Bez ohľadu na to, či ten vytýčený cieľ nedosiahneme, na okamih či na dlhší čas, dlhodobo to na 100% nedokáže ťahať nik z nás. Občas sme nútení klesnúť pod naše ideálne vizualizované nové ja. A takmer instantne sa za to začneme nenávidieť. Lebo už sme znova trochu šedý a nie biely.

To je, v skratke, celý problém s predsavzatiami. Chceme zmenu, chceme ju hneď a netolerujeme poklesky. Preto si predsavzatia nedávam. Nie v pravom slova zmysle. Nie takéto. 

Namiesto predsavzatí sa totiž snažím budovať svoje schopnosti. Pretože (budovanie schopnosti) to je proces, ktorý sa jednak nedá ohraničiť jedným rokom a jednak neexistuje v ňom len jedna farba. Je to postupné stieranie šedi – odtieň za odtieňom – a len pomalé sa približovanie finálnej farbe. Ktorú však viem, že nikdy nedosiahnem úplne.

A nehovorím teraz o štandardných schopnostiach, ako vedieť hrať na gitaru, zabehnúť maratón, naučiť sa cudzí jazyk, nemať problém požiadať o zvýšenie platu a podobne. To sú práve tie predsavzatia. Mám na mysli veci, ktoré môžu na konci dňa viesť k týmto cieľom, avšak nie kvôli cieľom samotným, ale preto, že mi umožňujú aj kadečo iné.  

Napríklad schopnosť vstať každý deň skoro ráno. Áno, to je schopnosť. Nie predsavzatie – natvrdo si od zajtra nastaviť budík a prvú hodinu stráviť ako zombie. Ale povstať z postele s vidinou dlhodobého zmyslu robenia toho, čomu sa v prvej hodine dňa venujem. O spoznaní svojho tela, postupnom upravovaní biorytmu a vytvorení si rituálov, aby som ako tá zombie neskončil. 

Schopnosť byť vo forme. Byť fit. Nie predsavzatie – zabehnúť maratón. Ale byť v dostatočnej kondícii, aby som ho v prípade potreby/chcenia pri troche úsilia navyše zvládol. Rovnako ako isť na dlhú túru, cyklovýlet či pomôcť kamarátovi so sťahovaním a neumierať potom tri dni so svalovicou. 

Schopnosť umiernenosti. Nie predsavziať si odstrihnúť sa úplne od niečoho, čo mám hoci aj trochu rád (mäsa, sladkostí, alkoholu…). Ale naštudovať si, aký objem je zo zdravotného hľadiska pre leto ideálny (napríklad mäso – 3 porcie bieleho a 1 porcia červeného mäsa týždenne + 2x ryba; cukor cca. 40g/deň; alkohol 7 veľkých pív týždenne…) a to dodržiavať. Nielen následný pôžitok z obmedzeného množstva bude odrazu väčší. A dobrý pocit z dodržania vlastnej umiernenosti. Ale aj schopnosť byť umiernený aj v iných veciach. Lebo som trénoval schopnosť, nielen obmedzil jednu vec.

Schopnosť sebareflexie. Nie predsavzatie si každý deň písať denník. Ale povedať si, čo tým chcem vlastne dosiahnuť, postupne skúšat rôzne prístupy a používať až to, čo mi skutočne pomáha/vyhovuje. A nemusí to byť vôbec každý deň. A nemusí to byť denník. Môže to byť zastavenie sa na 5 minút počas dňa. 

Schopnosť byť organizovaný. Nie predsavzatie „byť konečne poriadny“. Ale uznať, že som nedokonalá ľudská bytosť a nájsť spôsob, ako tomu prispôsobiť prostredie. No dobre, tak zabúdam. Ale viac ako dve vety po novoročnom šampanskom mi pomôže aplikácia pripomienky. Alebo diár.

Ale hlavne, odpustiť si prípadné zlyhanie. A znova. A znova. A znova. Nerobiť sám sebe kvôli zlyhaniam peklo. Ale poučiť sa zo zlyhaní. Povedať si, čo k nim viedlo, ako to mohlo byť inak a sľúbiť si, že nabudúce sa posnažím to zvládnuť lepšie. Odpustiť si. Byť sám sebe priateľom, nie sudcom. Aby poklesky v budúcnosti (nie, nie zmizli) sa objavovali menej často. A potom si za ne znova odpustiť. A ak aj po trištvrte roku budem len v polovici cesty, nenenávidieť sa za to. Akceptovať to ako súčasný odtieň šedej a pustiť sa do ďalšieho v poradí.

Zdieľať: