Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Vnútorná pevnosť

dĺžka článku: 7 minút

Posledné týždne sa hrám s jedným zaujímavým konceptom. Vznikol postupne a jeho podobu si ešte stále postupne utváram, ale vyzerá asi takto: zistil som, že existuje miesto, kam sa dá na krátku dobu odísť, keď sa ísť nikam nedá. Zároveň je to miesto, kde človek môže získať útechu, ktorú mu reálny život alebo ľudia v ňom pre jeho uponáhľanosť nedokážu poskytnúť. A taktiež sa tam dá získať asi najrelevantnejšia spätná väzba na vlastné činy, akcie či myšlienky. A vždy sú tam priatelia, keď ich potrebujem.

Začnime však postupne. Počas pandémie sa nedalo robiť veľa vecí, najviac bolestné pre mňa bolo (ne)cestovanie. K tým všetkým obmedzeniam, zákazom, príkazom, home-officom a zvýšenému psychickému tlaku zo všetkého uvedeného som mnohokrát chcel niekam vypadnúť. Najprv na dovolenku k moru, potom na predĺžený víkend, neskôr by mi bol stačil aj víkend na horách. Niekedy sa nedalo ísť ani na toho pol dňa do prírody, na čo som bol zvyknutý. To, že to ľudia potrebovali, aby prežili stále to isté (no napriek tomu neustále meniace sa) hovnobitie, akosi nikoho nezaujímalo. Potreba však ostala. Rozmýšľal som, špekuloval a hľadal miesto, kde by sa dalo utiecť. Stačilo by mi aj na pár minút počas dňa. Dlho som na nič neprišiel, no stále som mal priateľov, s ktorými som sa mohol porozprávať, posťažovať sa im a, koniec-koncov, si aspoň takto uľaviť. Tak ma to až tak nepálilo.

Avšak aj tie vzťahy s priateľmi časom utrpeli. To, čo trápilo mňa, trápilo v rôznej podobe aj ich. Každému sa nejakým spôsobom rozpadal svet, ktorý sa snažili lepiť a držať pohromade všemožnými spôsobmi. A na pokojné a príjemné rozhovory s inými nejak neostal čas alebo energia. A tak isto, ako v príklade s prírodou, aj toto mi chýbalo a nedalo sa mi s tým akosi zmieriť.

Rovnako ako nemali čas poskytovať útechu, nebolo priestoru ani na spätnú väzbu na činy či udalosti v mojom živote, ktoré ich nutne potrebovali. Minimálne nie v takej kvalite, ako v minulosti. A rovnako, ako v predchádzajúcich prípadoch, táto potreba u mňa nezmizla. Keby aspoň degenerovala a vyčkala na čas, kým sa veci dajú do normálu a potom si na mňa vrieskala, koho chce (ale takto to evidentne nefunguje).

V rámci hľadania rôznych mechanizmov, ako sa s týmito (a podobnými) vecami vyrovnať, skúšal som viacero techník. Mindfulness, dychové cvičenia, meditácie. Problémom bolo, že aj keď som vedel, ako na to, a aj keď to trochu pomáhalo, nikdy som nepociťoval takú úľavu, akú som potreboval (skrátka, nebol som človekom meditácie).

Potom som však narazil na jeden koncept, ktorý ma zaujal. Minimálne tým, že sa odlišoval od čohokoľvek, čo som dovtedy objavil. Volá sa vnútorná pevnosť (i keď anglická verzia – „The Inner Citadel“ sa mi páči oveľa viac). Do hĺbky túto metódu rozvádza francúzsky učenec Pierre Hadot v knihe The Inner Citadel (1998). Poznal som ju síce už dávnejšie z denníka Marca Aureli: 

„Ľudia si vyhľadávajú miesta, kam by sa utiahli: vidiek, prímorie, hory. Veď aj ty si si osvojil návyk najväčšmi túžiť po niečom takom. Ale všetko toto je nanajvýš hlúpe, lebo môžeš sa utiahnuť do seba samého, v hociktorej chvíli sa ti zachce. Veď človek nemá nikde pokojnejšie a nerušenejšie útočisko ako vo vlastnej duši, najmä vtedy, ak má v sebe také hodnoty, že len čo do nich nazrie, ocitá sa v dokonalej pohode. (…) A preto si teda dožič toto útočisko a zotavuj sa, nech krátke a jednoduché zásady stačia spláchnuť každé tvoje roztrpčenie, len čo sa ti vynorí v mysli…“

Marcus Aurelius; Myšlienky k sebe, 4.3

Ale podrobnejšie som sa k tejto technike dostal vďaka Donaldovi Robertsonovi, kognitívno-behaviorálnemu psychoterapeutovi, ktorý ju opisuje vo svojej knihe o Marcovi Aureliovi: 

„[Marcus] Hovorí, že ako mnohí iní ľudia, aj on občas pociťuje silnú túžbu utiecť od vecí a utiahnuť sa do pokoja na vidieku, na pobreží mora alebo v horách. Hovorí si však, že potreba uniknúť pred životným stresom týmto spôsobom je prejavom slabosti. (…) Únik nie je niečo, čo by sme mali od života vyžadovať alebo cítiť, že ho naozaj potrebujeme ako nástroj zvládania – takýto druh závislosti od možnosti uniknúť zo stresových situácií len vytvára svoje vlastné problémy. Marcus si hovorí, že nepotrebuje doslova od všetkého utiecť, pretože skutočný vnútorný pokoj pochádza skôr z povahy našich myšlienok než z príjemného prírodného prostredia. Hovorí si, že odolnosť pochádza z jeho schopnosti znovu nadobudnúť pokoj, nech sa ocitne kdekoľvek. To je „vnútorná citadela“, do ktorej sa môže utiahnuť aj na mrazivých bojiskách [jeho] severného ťaženia.

Marcus sa niekoľkokrát vracia najmä k analógii horského útočiska. Pripomína si, že je jedno, kde je a čo robí; čas, ktorý mu v živote zostáva, je krátky, a preto by sa mal naučiť „žiť ako na vrchole hory“, bez ohľadu na okolnosti. V skutočnosti všetko, čo nás trápi, by nás trápilo rovnako na vrchole kopca, na brehu mora alebo kdekoľvek inde – záleží len na tom, ako sa rozhodneme na to pozerať. Stoik môže takto žiť so spokojnosťou a radosťou v srdci, aj keď sú ľudia proti nemu a jeho fyzické prostredie je mučivé. Nech sa nachádzame kdekoľvek, naše úsudky sú stále slobodné a sú sídlom našich vášní. Aby dosiahol tento pocit vnútorného pokoja, Marcus si hovorí, že sa má často utiekať nie k vrcholkom kopcov, ale k vlastnej schopnosti rozumu, čím sa povznesie nad vonkajšie udalosti a očistí svoju myseľ od pripútanosti k nim.“

Donald Robertson; How to think like a Roman Emperor, 2019

Ide skrátka o toto: vytvoriť si v našej mysli miesto – vnútornú citadelu – do ktorej budeme schopní sa kedykoľvek uchýliť a nájsť v nej to, čo momentálne potrebujeme. Či už je to niekoľkominútový únik z reality,  priatelia alebo ich rady či kritika.

Na začiatok mi to znelo neuveriteľne hlúpo. Vytvárať si v mysli akýsi obraz, o ktorom som vedel, že nikdy nebude skutočný. Ale keďže som predtým skúšal rôzne typy meditácie a dychových cvičení, sériu hlúpych pocitov som mal už dávno za sebou, čo tam po jednom navyše, všakže…

Tak som raz zavrel oči a v hlave si vytvoril prvú vizualizáciu mojej „vlastnej vnútornej pevnosti“. Spočiatku vyzerala jednoducho. Jeden listnatý strom uprostred lúky, ktorá bola po svojich krajoch obohnaná jednoduchým dreveným plotom, aký vo filmoch vídavať pri koňoch alebo dobytku. Tam som sedel pod tým jedným stromom a rozmýšľal som. Teda, predstavoval som si sám seba sedieť pod stromom a rozmýšľať. Ako vravím, na začiatok trošku hlúpe a ťažké (ešte že som tvrdohlavý).

Dnes moja citadela, po mnohých návštevách, vyzerá inak. Ten strom tam stále je. Pribudla však pod ním drevená lavička. Jednoduchý drevený plot nahradili
masívnejšie kamenné hradby. Na výšku majú päť metrov a kde-tu sú po ich obvode guľaté vežičky. Vchádzam do nej bočnými dverami z masívneho dubového dreva. Lúka je stále tam, ale vyzerá trochu kultivovanejšie. Áno, po čase som si našiel istú záľubu aj v zariaďovaní a pretváraní jej „interiéru“. Koniec-koncov, je len moja, stavebné úpravy ma nič nestoja a zakaždým môže vyzerať trochu inak, tak prečo sa s tým nepohrať?
Keď sa pozerám ponad hradby, naľavo vidím koruny hustého listnatého lesa a ako postupne prechádzam pohľadom doprava, po krátkej medzere, v ktorej podvečer zvykne napadať slnko, sa postupne na pravej strane dvíhajú horské masívy, ktoré končia v obrovskej výške. Niekde v diaľke je počuť aj narážanie mora o skaly, avšak zatiaľ ju mám len krátko a iným smerom som sa ešte nepozeral.

A načo mi teda táto vnútorná citadela v mojej hlave slúži? Naučil som sa do nej utiekať, či uchyľovať, vtedy, keď mám v práci ťažký deň a potrebujem na chvíľu ujsť. Chce to spočiatku trocha trpezlivosti, ale dnes mi stačí už len pár sekúnd na to, aby som zavrel za sebou bočnú bránu, sadol si na lavičku a našiel stratenú rovnováhu, hoci len pohľadom na nebo, lesy či hory za hradbami. Nesadám si však na lavičku len vtedy, keď potrebujem vypnúť. Sadám si tam aj vtedy, keď potrebujem premýšľať. Ide to tam totiž o toľko lepšie než kdekoľvek inde, kde to už poznám. Taktiež mi poskytuje útočisko, keď čelím ťažkým situáciám. Vtedy mi umožňuje dislokovať tieto situácie dočasne za hradby a rozmýšľať o nich z odstupu. Aj urážky či nepríjemné poznámky si vizualizujem ako niečo, čo sa z diaľky rúti na moju citadelu, no na hradbách sa to rozbije a ostane za nimi či presviští okolo nich. Dovnútra sa to nedostane.

Taktiež – keď to potrebujem – nie som tam sám. Sú tam so mnou ľudia z môjho blízkeho okolia, ale aj tí, ktorých som nikdy nestretol. Sú tam živí aj mŕtvi. Prechádzajú sa po lúke, či len tak so mnou sedia a diskutujú. O veciach, o ktorých potrebujem diskutovať, ale mimo citadely nie je nikto, kto by mal vtedy čas a priestor. Pýtam sa ich, alebo si predstavujem, čo by oni robili v jednotlivých situáciách. Občas poradia, inokedy ma donútia prísť na to samotného. Rovnako mi vedia poskytnúť aj nie príjemnú, no potrebnú spätnú väzbu. Totiž tam za múrmi, kde ma/nás nikto neruší, to ide.

Moja citadela je dnes pre mňa už pevným a existujúcim miestom (doslova obrazne povedané). Iste, spočiatku bolo ťažké vytvoriť si ju a uveriť v ňu. Jej obraz, najprv len nejasný, bol najskôr len niečím zrnitým, blikajúcou scenériou, s ktorou, hoci som vedel, ako má vyzerať, moja hlava bojovala ako s niečim cudzím, čo v nej doteraz nebolo. Prechod do nej a zotrvanie v nej bolo ťažké. No po pár návštevách si aj hlava na ňu zvykla a vyčlenila pre ňu separátne miesto. Nájsť v nej útočisko je teraz už prirodzené a ľahké. Nevyužívam ju pritom vždy. Zakaždým volím radšej prirodzené kopce a lesy a skutočných priateľov, ktorí mi povedia, čo si myslia. Keď sa ale von ísť nedá, priatelia nemajú čas alebo mám len päť minút počas dňa, stále je tu. Pripravená kedykoľvek mi byť pevnosťou a útočiskom.

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Zdieľať: