Zápisky z Indonézie (2016) 🇮🇩

dĺžka článku: 62 minút

Výlet, let a prílet

Do Indonézie sme išli preto, lebo sme tam nemali vôbec ísť. Vysvetlím. Uplynul ďalší rok od nášho výletu v Strednej Amerike, tak sme začali rozmýšľať, do ktorého kútu sveta sa pôjdeme pozrieť tentoraz. Chvíľu sme zvažovali Seychelly, ktoré „zabila“ skutočnosť, že naše neposedné zadky by tam len tak na mieste neposedeli. A na veľké dobrodružstvá to boli malé ostrovy. Nuž, tak Afrika. Môj tajný obdiv k Augustovi Móricovi Beňovskému nesmelo navrhol Madagaskar. Tak začal klasický prieskum predchádzajúci kúpe leteniek – čítanie cestopisných blogov a skúmanie TripAdvisor-a. Pomaly sme začali tvoriť itinerár, keď tu zrazu… Stalo sa, čo sa stane takmer zakaždým. D. mi poslala odkaz na zaujímavú cenu leteniek. Do Indonézie.

„Čo je v Indonézii?“ spýtal som sa.
„Neviem, ale sú tam lacné letenky.„
„Ok.“

Presne takto sme rozhodli o našom ďalšom dobrodružstve. Až bolestne mi to pripomínalo moju cestu do Číny, o ktorej sme rozhodli len na základe toho, že sme práve sedeli v čínskej reštaurácii.

Takže po dvoch rokoch som sa opäť vracal do Ázie.

Odlet z Viedne, medzipristátie v Dubaji. Okrem toho, že tam asi všetkých vozia po letisku na stovkách elektrických vozítok a znie to tam ako v úli, je to letisko ako každé iné. A pri odletových bránach majú koberce. Do odletu sme mali pár hodín a bola hlboká noc, tak sme si ľahli pred našu bránu a zaspali. Párkrát som čítal, že takýto počin (alebo napís fixou na papier „please wake me up on 4:30 AM“) je na letiskách celkom bežný a ostatní cestujúci vás pri otvorení danej brány (alebo v danom čase) zobudia. Vážne to funguje. Asi dvadsať minút pred otvorením brány nás zobudil jeden mladý chalan a kým sme sa prebrali, ďalší dvaja sa prišli presvedčiť, či naozaj nespíme.

Do Jakarty sme prileteli o tretej poobede. Ešte doma sme si kúpili letenky na pol šiestu na vnútroštátny let do Medanu. Že času dosť. No určite. Na imigračnej prepážke to vyzeralo ako na slovenskom úrade. Hoci bolo v prevádzke asi štyridsať okienok, v rade k nim stálo (a teraz bez srandy) približne dvetisíc ľudí. Chvíľu sme sa rozhodli postáť tiež, testujúc rýchlosť byrokratickej premávky. Po chvíli a krátkom prepočte som chytil D. za ruku a suverénne prešiel okolo všetkých tých ľudí. Nenávidím, keď to urobí niekto iný, ale začať dovolenku na opačnej strane zemegule zmeškaným letom na iný ostrov sa mi rozhodne nezdalo ako dobrý nápad. Z očí chlapca, pred ktorého sme sa predbehli bolo vidieť, že niečo podobné už sám zažil, tak nás s úsmevom pustil pred seba. Na úradníkovi bolo pre zmenu vidieť, že niečo podobné zažíva bežne, tak si suverénne vypýtal „vízový poplatok“ 10 EUR na hlavu (s Indonéziou máme bezvízový styk, ak by to niekoho zaujímalo).

Zmeškať let sa mi však nechcelo, o to viac absolvovať peklo, ktoré by nám ten štátny zamestnanec vedel urobiť, ak by som sa s nim začal hádať. Tak som prispel jeho deťom na univerzittné štúdium. Utekali sme ďalej k batožinovým pásom. Tam nastala zrada. Na ruksaky sme čakali celú hodinu. Keď sme ich schmatli, mal som ešte perverznú predstavu, že by sme ten ďalší let mohli stihnúť. To som však nevedel, že odlet je z iného terminálu. Ak by vám niečo podobné hrozilo v budúcnosti vedzte, že letisko v Jakarte je obrovské. Také obrovské, že presun medzi terminálmi trvá autobusom polhodinu. K pultíku sme dorazili 17:40 s tým, že 17:25 malo lietadlo odletieť. Niekde vzadu v hlave sa mi premietal ešte ten obraz, že halami terminálu C sa ešte pred minútou niesol hlas nejakej letušky, ktorá v indonézštine vyvolávala slovenské mená, na ktoré lietadielko stále poslušne čakalo. No iste. Keď sme pultárovi ukázali letenky a on zbadal časový nesúlad, jemne sa oprel rukami o pultík a ukázal von oknom na nebo, že „tam niekde je!“

Takže to bolo naše prvé zmeškané lietadlo v živote. Čo ma však prekvapilo (nakoľko v Európe je niečo také nemysliteľné), letenky na ranný let sa dali stále kúpiť a stáli len 110€. Tak, že daj! Po vyriešení tohto problému však vyvstali hneď ďalšie dva:

1. kde budeme spať?
2. a ako pôjdeme na ten zajtrajší výlet do džungle, ktorý začína v čase nášho odletu?

Pekne po poriadku. Sadli sme si na zem a na letiskovej wifi s rýchlosťou vytáčacieho modemu sme našli „letiskový hotel“. Letiskový v Jakarte znamená, že k nemu idete asi hodinu taxíkom a letiskový je len preto, že si to napísali na stránku. Taxikár o jeho existencii nemal ani šajnu, tak sa pýtal asi siedmich miestnych, že kde by sa asi tak mohol nachádzať. D. zatiaľ vytelefonovala posun nášho výletu do džungle o deň, takže oba kamene zo srdca padli na zem. Stihol som do nich ešte poriadne kopnúť, aby odleteli čo najďalej.

Posledný problém večera bola večera. Zmyli sme zo seba 24-hodinový let a vyšli sme do… uličiek medzi domami. Miestne vône, túlajúce sa mačky a domáci posedávajúci na malých plastových stoličkách pred domčekmi ma prepli do ázijského módu. Hneď som vedel, čo a ako. Po pár desiatkach metrov sme našli vybetónovaný priestor medzi troma priemyselnými garážami, odkiaľ sa šírila vôňa jedla a kde sedelo asi desať domácich. Zlaté pravidlo hodovania v Ázii vraví, že „jedz tam, kde je čo najviac miestnych.“ Tak sme sa usadili na plastové stoličky, zvyšok osadenstva prestal prežúvať a mama-kuchárka so synom-čašníkom chytili miernu paniku, ako nás budú obsluhovať. Problém napokon vyriešilo ukazovanie prstami a skutočnosť, že Nasi Goreng (indonézske národné jedlo) robia aj v bratislavskom SushiTime. Tak, že dvakrát a dve coca coly.

Najedli sme sa ako hradný pán s hradnou pani. Za tri doláre dohromady. A to na nás ešte určite zaryžovali (:

Sumatra

Posunutým letom o deň sme sa nakoniec predsa len dostali na Sumatru. Práve tento stratený/nájdený deň sme chceli využiť na preskúmanie jej najväčšieho mesta – Medanu, čo sme v pôvodnom pláne nemali. Na mape vyzerá ako menšie mestečko, čo je však v Ázii bežný omyl. Medan má cez dva milióny obyvateľov a ako každé osídlenie v Ázii, katastrofálnu infraštruktúru. Cesta z letiska do centra trvala nejakú-tú hodinku a následne rikšák nevedel dlho nájsť naše ubytko. Naše skúmanie teda začalo aj skončilo na večeri, ktorú sme našli v jednej vývarovni preplnenej miestnymi. Budem to volať vývarovňa, pretože popisom reštaurácia by sa stratili tie čarovné aspekty týchto prevádzok.

Aby ste mali obraz, čo si pod ázijskou vývarovňou predstaviť: zastrešený (väčšinou) priestor v objekte bývalej garáže alebo obchodu, kde zbúrali všetky nadbytočné steny (aj tie nosné). Na jej okraji, prakticky na ulici, sa nachádza pult (2-3 školské lavice) so všetkými ingredienciami, koreninami a mäsom. Tomu tróni obrovský wok (priemer jeden meter) a/alebo rosť na grilovanie. Na ulici preto, pretože zabudnite na nejaké odsávanie vzduchu (dymu). Ten ide buď na ulicu, alebo k hosťom. Wok/gril väčšinou obsluhuje otec ako hlava rodiny a ak je vývarovňa väčšia, tak mu pomáha jeden zo synov. Manželka/dcéra mu robí pri varení support a reve po ostatných členoch rodiny, ak treba niečo doniesť alebo odniesť. Zvyšok potomstva behá pomedzi stoly, roznáša/odnáša taniere a starí rodičia ich niekde vzadu v lavóri umývajú. Jedinou výnimkou v tejto hierarchii je, ak jeden zo spomenutých je zároveň najsympatickejším členom rodiny. Ten má vtedy za úlohu chodiť pomedzi stoly, tľapkať zákazníkov po chrbte, vtipkovať, ospravedlňovať sa za popletené objednávky, utierať stoly stále tou istou handrou a rozdávať účty.

Vývarovňa pritom môže byť takmer hocičo – od najmenšieho stánku na kolesách, obsluhovaného jediným človekom, ktorý ho zloží kdekoľvek na ulici, cez stredné „prevádzky“ s dvoma až troma ľuďmi, ktorí si svoje živobytie rozložili na ulici, kde bežne bývajú parkovacie miesta. Pridajte si k tomu rôznofarebné plastové sedenie od malých podnožiek až po záhradné stoličky, plachtu nad hlavou (á la trhovisko), obrovský prenosný chladiaci box na nápoje a všadeprítomnú vôňu jedla, vravu a hulákanie. To je Ázia, ktorú milujem.

Týchto vývarovní sú v ázijských mestách milióny. Obydlia mnohých obyvateľov totiž z priestorových a finančných dôvodov nemajú kuchynský kút, variace náčinie či nebodaj samostatnú kuchyňu. Druhým dôvodom je nízka cena jedla, najesť vonku sa dá vyslovene za pár centov. A tretím dôvodom je socializácia; vo vývarovni stretnete všetkých svojich susedov, kolegov či rodinu. Všetci z rovnakých dôvodov raňajkujú, obedujú a večerajú vonku. A preto je zlatým pravidlom si vybrať tú, kde je najväčší počet domácich.

V tejto vývarovni som však zažil niečo nové – hudobníkov. Odrazu sa odnikiaľ zjavil huslista s gitaristom a začali hrať. Čo im chýbalo na počte strún, to nahradili oduševnením a vážne hrali celkom dobre. Asi po piatich pesničkách, pričom jednu s nimi spievalo celé osadestvo stravníkov, obehli stoly a pozbierali drobné. Milé rozptýlenie. Avšak po nich prišli ďalší dvaja. A znova. A zase. Prakticky stále tam niekto hral a vyberal peniaze. Pri našom odchode sa tam dokonca vrátili tí úplne prví.

Po večeri sme si dali ešte obligátne hľadanie hostela, nakoľko takmer v každom ázijskom meste všetky uličky, vchody a nápisy vyzerajú rovnako. Chvála smartfónom a GPS.

Na druhý deň ráno po nás prišlo SUV, ktoré nás odviezlo do Bukit Lawang – mestečka na okraji džungle, kam smerovali naše ďalšie kroky. Pochopiť, prečo po nás prišlo SUV a nie nejaký starý školský autobus či minivan, ako bolo v Ázii železným pravidlom, nám trvalo len po vstup na vidiek. Vidiecka cestná infraštruktúra bola totiž taká, že nebola žiadna. Podľa mojej teórie nejaký miestny hrdina raz ukradol z mesta domiešavač, v rodnej dedine začal sypať asfalt a neprestal, pokiaľ z auta nevysypal všetko. To, že nešiel vždy priamo po ceste, rovnakou rýchlosťou alebo rovnomerne pritom nehralo úlohu. Bol predsa hrdina. A tento hrdinský skutok sa musel odohrať 2-3 dekády dozadu. Jeho čin dodnes pripomínajú malé ostrovčeky asfaltu, vyvýšené nad polmetrovými jamami plných blata a kaluží.

Aj preto trvá v Ázii prejsť sedemdesiat kilometrov tri hodiny. Za slnečného dňa. V ideálnej premávke. Je vám jasné, že prienik posledných dvoch skutočností je veľmi zriedkavý, že? Nakoniec sme dorazili do dedinky učupenej pod zahmleným pohorím a rozprestierajúcej sa na dvoch brehoch rieky. Tie boli poprepájané rôznymi mostami, mostíkmi a lávkami, kde počet či pravidelnosť dosiek nehrala rolu. Keďže rieka bola dosť široká, prejsť po moste bol zážitok ako z filmu Indiana Jones. Na druhej strane sme sa naraňajkovali, čo prakticky znamená zase ryža. Ako sú v Číne rezance ľubovoľným jedlom dňa, tak je ním v Indonézii ryža. Ryža taká, ryža hentaká, s tým či oným, ryža bola istota. Kde sa objavovalo viacero západniarov, tam sa miestni naučili robiť aj omeletu, ale to je k pestrosti jedálnička asi tak všetko. A káva bola hnusná, čo v podstate nebolo nič nové.

Chvíľu na to sa nás ujal mladý junák, že nás vezme do džungle (na obrázku úplne naľavo). Keď som sa spýtal na zvyšok skupiny (v Ázii pokiaľ ťa nenaženú do skupiny, tak niečo nie je v poriadku), mládenec povedal, že sme prišli oveľa skôr, ako bolo zvykom (aby nie, veď sme šli po hrdinskej diaľnici). Asi po hodinovom stúpaní do kopca, pár hadoch a množstve koreňov vyzerajúcich ako hady (človek si začne dávať mimoriadny pozor na nohy, až kým si netresne hlavu o konár), sme sa ocitli v redšej časti lesa, kde sme našli jeho prapôvodných obyvateľov.

Podľa chlapca bolo bežné stretnúť za deň jedného či dvoch orangutanov, nakoľko džungľa bola obrovská a neexistoval v nej nejaký pevne určený turistický chodník. Išlo viac o náhodnú prechádzku lesom s pozorným sledovaním korún stromov. Každá druhá či tretia výprava nemala šťastie vôbec. Nám sa ale podarilo vidieť sedem kúskov a dokonca aj jedno mláďa. Junák nám povedal, že rozpoznať od seba jednotlivé primáty nie je najmenší problém, údajne má každý vlastnú tvár a správanie. Sprievodcovia im dali aj mená a jedna z nich (Katie) bola natoľko zvedavá, že prišla takmer na dotyk.

Bolo sympatické, že miestni nevyužívajú orangutany ako turistickú atrakciu, nekŕmia ich kvôli tomu, aby mali turisti fotku s opicou. Celý deň sa niesol v znamení tichej prechádzky lesom a pri spozorovaní orangutana jemným našľapovaním a tichým ukazovaním do vzduchu. Spúšť fotoaparátu bola často tým najhlasnejším zvukom.

Po zvyšok dňa sme teda ďalej putovali tropickým lesom a okrem orangutanov stretávali ďalších jeho obyvateľov, od gigantických mravcov a pavúkov až po indonézskeho páva, ktorý by tie naše pipiny bez problémov „dal do porádku“. Počas obeda v džungli (rozbalenie plastových krabičiek s ryžou) sme museli dávať pozor na mierne agresívneho makaka, ktorému by ochutnať ryžu vôbec nevadilo.

A ako väčšina výletov v Ázii, aj tento skončil prekvapením, o ktorom nám dopredu nepovedali. Po celodennom stúpaní sme vyšli niekoľko kilometrov nad dedinou, kde nás čakali dvaja chlapci. Tí akurát zväzovali dohromady štyri staré duše z pneumatík traktora do provizórnej plťky. „Všetky veci si dajte do tohto vaku, lebo kým prídeme do dediny, budete celí mokrí.“ Chcel by som vedieť, ako sa tvária turisti, ktorí pri sebe nemali náhradnú sadu oblečenia. Jeden z „rafťákov“ sa chcel blysnúť svojou angličtinou, no jediné, čo vedel, bola koleda roľničky. Tak dvaja západniari a traja domáci, v júli a na rieke, spievali v indonézskej džungli roľničky.

Sibayak

Počas nášho spievania roľničiek na rieke s troma Indonézanmi začalo pršať. Pekný tropický lejak. Keďže sme však boli kompletne premočení z raftovania, až tak to nevadilo. Poodrážali sme sa zadkami od pár riečnych skál a doplavili sa až do dediny. Tam sme niečo (áno, ryžu) zhltli a vydali sa k autu, nakoľko nás čakal ešte presun do Berastagi, mestečka na úpätí sopky Sibayak.

SUV-čko nám ešte pred cestou poslúžilo ako kabínka na prezlečenie. Suchý a spokojný som sa usadil na zadnom sedadle. Trochu som sa bál, že na sopku pôjdeme tou istou hrdinskou cestou, ktorou sme prišli. A nemýlil som sa. Po troch hodinách plahočenia sa asi tridsaťkilometrovou rýchlosťou by ma málokto presvedčil, že to môže byť ešte horšie. Bolo. Kto si pamätá ešte starú cestu Donovalmi (pred jej rozšírením) alebo prejazd Čertovicou a natiahol by ho na štyri hodiny, získal by hrubú predstavu o našej ceste do Berastagi.

Ale k tej veselšej časti. Mali sme na internete vyhliadnutý jeden guesthouse, pri ktorom nás šofér po asi ôsmych hodinách neprerušovanej jazdy vyhodil o desiatej večer. Môj pokus o zdvorilostnú konverzáciu vtipnou otázkou, či sa ešte chystá ísť naspäť, bol zrušený odpoveďou, že chystal. Pozrel som do kopca na guesthouse len aby som zistil, že je všade tma. Pre istotu som ho teda poprosil, aby chvíľu počkal a D. som poprosil, aby počkala s ním (keby sa rozhodol ujsť). Nebolo to možno rytierske, ale zúfalá situácia… Vybral som sa do kopca. Po nazretí cez niekoľko okien som v jendom zahliadol slabučkú žiaru zo vzdialenejšej izby. Podľa rozhodenia nábytku som usúdil, že tam by tak mohli bývať domáci, tak som zaklopal na okennú tabuľu. Musel som to ešte trikrát zopakovať, než sa tiene dali do pohybu. O chvíľu už predo mnou stála asi šesťdesiatročná pani, ktorá po anglicky samozrejme nevedela ani ťuk.

Obzrel som sa dole pod kopec, či tam ešte je D., náš šofér a naše veci. Auto som zahliadol, čo ma síce potešilo, na druhej strane som tým prišiel o vnútornú výhovorku utiecť z mojej nezávidenia hodnej situácie. Stará pani totiž na mňa stále zazerala, že čo chcem. Povzdychol som si, spomenul na Čínu a pustil som sa s ňou do medzinárodne rozšírenej končatinovej konverzácie.

Priloženie spojených rúk k lícu, nahnutie hlavy na stranu, zavretie očí. Ukázanie dvoch prstov. Na moju hruď a dole kopcom.

Pani chvíľu premýšľala, potom vystrčila ukazovák a zmizla v dome. Objavila sa s mobilom a niekam volala. Ukazovák nespúšťala. Predpokladal som, že volala nejakému potomkovi, ktorý mal penzión na starosti. Šťastie ma neopustilo, nedovolala sa.

Zvraštila pery a následne celú tvár, čo bolo veľmi povzbudivé gesto. Zahľadeľa sa do neba a niečo začala počítať na prstoch. Znova ukázala ukazovák a zmizla v dome. Po chvíli vyšla s veľkým zväzkom kľúčov, na ktorom visela ružová plyšová papuča väčších rozmerov, než by bolo vhodné. Zamierila k jedným dverám, vybrala správny kľúč, no vzápätí sa zháčila. Potom si pleskla do čela a povedala mi po indonézsky, že tam niekto býva (aspoň tak som to pochopil). Rovnaká scéna sa zopakovala pri ďalších dverách. Keď sme sa presunuli k tretím, už som bol zmierený s tým, že vôjdeme niekomu do izby v strede spánku. Alebo niečoho iného. Zámok klikol a dvere sa otvorili. Vnútri nikoho. Chvíľu to vyzeralo, že pani bola touto skutočnosťou oveľa viac potešená, ako ja. Odsunula dvere a rukou ma ponúkla vstúpiť. Prehliadol som si izbu.

„Ónly uan,“ povedala. Predbehla tým moju otázku, či majú aj niečo „iné“. Tak som teda súhlasil a zbehol po D. a veci. Šoféra som poslal preč. Nechcel som, aby tam bol, keď D. zbadá našu izbu. Rozhodol som sa jej prezentovať fakty bez možnosti úniku.

Neskorá nočná hodina, únava a totálna tma (verejné osvetlenie na vidieku je vymoženosť vyspelých krají) napokon rozhodli, že ostávame. Pani som sa v posunkovej reči spýtal na peniaze, na čo veľavýznamne mávla rukou a ukázala za horizont. Asi zajtra. Izba pôsobila presne tým dojmom, že so svojim spolucestovníkom zabudnete na všetky vaše rozdiely a spíte buď v kŕčovom objatí, alebo chrbtami nalepenými na seba s papučami pripravenými na vraždenie viacnohých nepriateľov.

Zbehli sme ešte „do centra“ na rýchlu večeru. Všade sme sa pokúšali zistiť, ako sa dostať na sopku, no bez úspechu. Vrátili sme sa do penziónu a skúsili ešte z iternetu vymačkať nejaké informácie. Keď tu zrazu sa, o polnoci, z ničotnej tmy vynorili dve ženské postavy. Najprv som rýchlo hľadal papuču, ale potom pristúpili bližšie a svetlo odhalilo, že patria k nášmu európskemu druhu. Slovo dalo slovu a zistili sme, že nad ránom idú na sopku a výlet organizuje syn tej starej panej, čo nás ubytovala. Odchod o štvrtej ráno, výstup s čelovkami a sledovanie východu slnka na sopke. Prečo nie, veď to bolo už o štyri hodiny.

Poznáte ten pocit, človek si ľahne, zavrie oči a o dve sekundy ním niekto zatrasie, že už sú štyri hodiny ráno. Hurá na sopku. Dole pri ceste sme sa stretli s ďalšími troma múmiami, nasadli sme do rozheganého džípu a vybrali sa do základného tábora. Asi po dvoch hodinách stúpania sa začala hustá tma rozostupovať prvému šeru a po ďalšej hodine sme mohli vypnúť čelovky. Nedlho na to sme horolezeckým výkonom zdolali aj posledných sto metrov k vrcholu, odkiaľ sme zbadali, že sa k nám po rôznych cestičkách hrnú desiatky a desiatky ďalších nadšencov východu slnka. Na vrchole sme ale medzi prvými boli my, tak sme si obsadili najlepšie fleky. Škoda len, že celá obloha bola zatiahnutá. Východ slnka teda pripomínal kúzelné číslo, na záver ktorého kúzelník zabudol vytiahnuť králika z klobúka.

Ako bolestné nám naši sprievodcovia pripravili návštevu miestnych kúpeľov, čo bolo v podstate asi šest vybetónovaných bazénov (u nás také boli za komunizmu – tehelné pole a podobne), do ktorých napúšťali vodu z termálneho prameňa. Keďže sme boli prví na sopke, prví sme boli aj nadol a v kúpeľoch, ktoré sme tak mali asi hodinu celé pre seba. Voda v jednotlivých bazénoch sa odlišovala len svojou teplotou od vriacej až po sviežu. Domáci za nami ešte prišiel, či si nedáme nejaký drink. Chudák určite myslel čaj alebo kávu, no ja som mu zahlásil „Whisky!“ V očiach sa mu objavilo zdesenie, ako keby ma práve pristihol v bazéne s jeho jedenásťročnou dcérou. Zamračil sa a nahnevane odišiel. Až vtedy mi došlo, že som v moslimskej krajine, kde je alkohol prinajlepšom tabu. Môj fault.

Asi hodinku sme sa ešte kúpali a vymýšľali, čo ďalej. Keďže sme sopku zvládli oveľa skôr ako sme rátali, rozhodli sme sa pre odchod k jazeru Toba ešte v ten deň. V „centre“ som zahliadol búdku Tourist Information Centre, že tam budú vedieť. Hneď po návrate som sa ta teda vybral a skoro som onemel, keď som za pultíkom našiel syna starej panej, u ktorého sme bývali a ktorý nám zariadil výlet na sopku. Zasmial som sa, on mi dal zľavu a o dve hodiny sme mali vyraziť.

S D. sme sa pobalili a pre dostatok času vybrali ešte na obed. Po ceste nás zastavilo pubertálne chlapča, že či sa s nami môže odfotiť. Keď sme sa ho spýtali na dôvod, povedal, že loví turistov. Jeho angličtina bola celkom obstojná, tak som sa s ním pustil do konverzácie, že čo to znamená a prečo nie je v škole. Ukázalo sa, že tieto dve veci spolu súvisia. Keďže v Indonézii nie je učiteľov angličtiny dostatok, deti dostali úlohu namiesto vyučovania ísť do ulíc a „loviť turistov“. To znamená rozprávať sa s nimi, možno ich chvíľu sprevádzať, spoznať ich životné pomery a povedať čo-to o svojich. Ako dôkaz mali doniesť učiteľom spoločné fotky – úlovky. Rozhodol som sa to využiť, tak som mladému povedal, nech nám ukáže, kde sa tu dá dobre najesť a počas obeda sa s ním porozprávame.

Zaviedol nás do akejsi mexicko-indonézskej reštaurácie. Vyzval som ho, nech si objedná, na čo má chuť, že pozývam. Bol vyziabnutý tak, že som očakával štvorchodové menu, no mladý si rozkázal obrovský zmrzlinový milk shake. No dobre. Nasledujúcu hodinu sme sa rozprávali o našich krajinách, porovnávali systémy ich fungovania a smiali sa alebo žasli nad rozdielmi. Podľa toho, aké boli veľké. Pikoška chalan mal povinnú školskú dochádzku 10 rokov, 6 dní v týždni a bez akýchkoľvek letných prázdnin. Keď sme mu povedali, že u nás sa dva mesiace v roku nechodí do školy, chvíľu si nás premeriaval, či ho neklameme. Býval s matkou v neďalekej dedine (názov lazy alebo kopanice by však bol výstižnejší), otec ich opustil. Starali sa spolu o rodinnú farmu a chlapča pri tom chodilo do školy.

Po čase sa trochu osmelil a začal vyzvedať on. Povedali sme mu, že ideme na jazero Toba. Zasnene sa zahľadel do diaľky, že tam chce ísť celý svoj život, lebo miluje plávanie. Tu sme s D. najprv prekvapene pozreli na seba a potom naňho, či si tentoraz nerobí srandu on z nás. Jazero Toba bolo od tej dediny vzdialené asi 3 hodiny cesty a cena lístka na autobus sa pohybovala v desiatkach centov.

„A prečo si ešte nebol?“ znela teda moja otázka. Mladý sa začal ošívať a vyhovárať na povinnosti, hneď som však vycítil, že išlo o peniaze. Spoločne sme ešte dojedli obed a šiel nás odprevadiť k autobusu. Po ceste som mu prikázal, nech si napíše moje číslo. Nechápal, ale písal. Následne som mu do ruky vrazil ekvivalent asi tridsiatich eur v indonézskej mene a prikázal mu, že ich môže minúť len na výlet k jazeru. A na mobil nech mi pošle fotku ako „úlovok“. Nadšene a s vlhkými očami súhlasil. Spolu s D. sa ešte skamarátili na facebooku, keby sa mu nepodarilo poslať fotku. A hoci som si myslel, že peniaze zhrabne a v živote o ňom nebudem počuť, o pár dní sa na jeho stene objavila fotka z jazera, kde mal úsmev od ucha k uchu.

Naša cesta k jazeru patrila k tým romantickým. V sedemmiestnom SUV sme sedeli siedmy, čo bol luxus. Síce nie až taký, keby cesta trvala len hodinu a auto by bolo vyrobené na európske rozmery zadkov, ale vďační sme boli aj za to. Šofér síce vyzeral, že je to asi jeho tretia cesta po získaní vodičského preukazu (utešoval som sa, že musí niečo také predsa mať), ale do cieľa sme napokon došli. Nasadli sme na trajekt a hurá na Samosir – ostrov v strede jazera. Obligátne sme poblúdili ešte po zopár hosteloch, kým sme našli jeden voľný a vybrali sme sa na večeru. Podľa tripadvisora bola tá najlepšia reštaurácia na celom ostrove hneď pod našimi oknami. A skutočne, rybky vylovené priamo v ten deň z jazera, pred nami grilované a voľne dostupné PIVO, pri ktorého pití na mňa nikto nezazeral.

Samosir

Počas mojich ciest si robím denné zápisky heslovitou formou. Pri ich čítaní počas zvečňovania týchto spomienok na blogu sa musím častokrát usmiať. Vyzerá to nejak takto:

…cesta do Bukit Lawang, hrdinská diaľnica, raňajky, hnusná káva, orangutany, žraločie pávy, kradnúca opica, raft a lejak, týpek spieval roľničky, 10x Čertovica do Berastagi…

Keď som však zbadal prvé slovo „dnešného dňa“, rehotal som sa pár minút. Znelo: „randáliskokohútiskovedľakokotisko„.

V Ázii či spíte v hoteli, hosteli alebo penzióne, vždy vás čaká približne nasledujúca noc: do nejakej jednej alebo druhej nad ránom prichádzajú na izby turisti, väčšinou s veľkým hlukotom. O nejakej štvrtej začne kikiríkať kohút, ideálne ôsmy. Každý domáci, bez ohľadu na to, či vlastní alebo prevádzkuje hotel, má predsa hydinu. Do polhodiny po kohútoch sa odvšadiaľ vyroja miestni. Začnú upratovať, vysávať a hádzať metle o zem. Deti výskajú, štrngajú taniermi a všetci pri tom po sebe veselo hulákajú. A ak máte to šťastie, že vo vedľajšej izbe prebýva turista-ázijec, pripočítajte k jeho rannej hygiene polhodinu chrchlania. Neexistuje zaručenejší spôsob, ako sa naučiť pravidelne skoro ráno vstávať, ako dlhší pobyt v Ázii.

Na raňajky sme zbehli o dva domy ďalej. „Raňajkáreň“ spoznáte na ďalekom východe jednoducho. Je to každá vývarovňa, ktorej stoličky sú už ráno zložené zo stolov a medzi nimi behajú mačky alebo sliepky. Objednali sme si verziu „amaricano“ a za dve eurá sme dostali približne toto:

Zlý dojem z noci bol zapudený, hor sa na nový deň. Panej sme sa spýtali, kde sa tu dajú požičať motorky. V Ázii požičiava motorky takmer každý. Niektorí dokonca oficiálne. Zhodou okolností aj čašníčkin muž, ale ten motorku v daný deň potreboval, tak nás poslala naspäť k našej chyžnej. Tá zavolala bratrancovho otca koňa brata a o chvíľu stál skútrik pred nami. Občiansky či vodičský nikoho nezaujímal, hlavne daj peniaze a natankuj.

Prvá zastávka bol Tomok. Hrobka miestneho kráľa, ktorý v (našom) stredoveku zaviedol na ostrove kresťanstvo. Údajne to bola prvá a jediná enkláva tohto druhu v celej Ázii. Pri vstupe na posvätné miesto som si musel prehodiť cez jedno plece akýsi šál. Ženy túto povinnosť nemali. Zaujímavé. Hrobky vyzerali malo. Ázijci vo všeobecnosti nie sú vysokého vzrastu, ale stredovekí Ázijci museli byť malinký. Morbídne mi to pripomenulo hrobčeky malých detí.

Dvaja bieli, zaujímajúci sa o miestnu kultúru. Okamžite sme boli stredobodom pozornosti, úsmevov, pohľadov a asi tuctu fotiek s miestnymi. Stánkari a obchodníci boli celí bez seba. Oridžinlhendmejddžustforju. D. ich uspokojila akousi hodvábnou šatkou, ja som kúpil obligátnu magnetku. Naspäť do sedla motorky. Plán sme nemali. Túlali sme sa krajinou, kam nás sklon cesty a kvantita výtlkov pustili. Občas sme objavili aj niečo takéto:

Pomaly sa schyľovalo k obedu. Začali sme teda pozornejšie sledovať dedinky, ktorými sme prechádzali. Väčšina z nich vyzerala ako cez kopirák. Tu sliepka, tu pes, tam babka. No odrazu sme zbadali veľký dav ľudí, pobehujúce deti, hluk a piskot píšťalky. Jeden by si myslel, že zamieriť na cudzom kontinente, cudzej motorke a s cudzím odtieňom pleti medzi stovky miestnych nie je práve bezpečný nápad. No presne to som urobil. Miestni však boli mojim počínaním oveľa viac prekvapení ako ja, tak mi zarazene ustupovali. Vzduchom sa niesla vôňa jedla praženého na oleji a grilovaného mäsa v marináde.

Po pár metroch sme zistili, čo spôsobil ten rozruch. Dedinský futbalový zápas. Ihrisko, ktoré táto pololúka mala pripomínať, bolo skutočne unikátne. Na udupanej hline hrubé a nepravidelné trsy trávy, mierny sklon do kopca a na priamo na hracej ploche dokonca stál nepoužívaný elektrický stĺp. Pripojil by som aj video, len stala sa mi taká vec… Vytiahol som telefón, dve minúty som sa s ním točil v dave, zachytávajúc tento výjav. Potom som ho zložil, aby som vypol nahrávanie a v skutočnosti som ho až vtedy zapol. Uvedomil som si to, bohužiaľ, až večer na izbe. Pripájam teda zábery z iného zápasu, tentoraz z Ubud-u na Bali, čo bol seriózny mestský zápas. Ale pre utvorenie predstavy postačí.

Zhrabli sme tam nejakú opekanú ryžu a odišli z davu do tieňa neďalekého kostola. Asi to znie ako čudné miesto na obed, ale biely človek v Ázii sa pri katolíckom kostole cíti tak akosi viac doma.

Motorka po ryži a dvoch mandarínkach znova zavrčala, vypustila štipľavý dym spáleného benzínu a išlo sa ďalej. Prešli sme niekoľko dedín, veľkým oblúkom obišli veľkého hada na ceste, ktorý „skočil“ po motorkárovi pred nami, až sme dorazili na pláž. Nebyť faktu, že sme boli na jazere, uveril by som, že sme pri mori. (Relatívne) čistý piesok, vodné bicykle, slnečníky a smetné koše v pravidelných rozostupoch. Úzke betónové chodníčky vedúce k vode boli poctivo rozpálené ako v akomkoľvek inom letovisku. Ak sme niekde len pútali pozornosť, tak tu sme ako dvaja bieli v plavkách svietili ako supernovy. Drobné Aziatky civeli na mňa, čo by ich partnerom možno aj prekážalo, keby tí neciveli oveľa viac na D. Berúc to už ako súčasť folklóru sme sa vykúpali, vyslnili a hurá opäť na skútrik.

Cestou späť sme sa zastavili v batackej dedine. Batakovia boli (a na niektorých miestach ešte sú) pôvodní domorodí obyvatelia severnej Sumatry. Tí zobrali za svoje stavať si domčeky s netradične tvarovanými strechami. Dôvodom bolo, že ich dom slúžil na všetko. Väčšinou bol postavený na koloch (pozri obrázok nižšie), jednak ako ochrana proti vode a jednak to bolo ideálne miesto, kde ohradiť svoj dobytok na noc. Do domu sa teda vstupovalo po drevených schodíkoch smerom nahor, takže prízemie začínalo niekde v úrovni hrude. Tu boli skladovacie priestory a veľký priestor pre pec, rošt a otvorený oheň. Zvláštny sklon striech sa teda odvíjal od potreby variť vo vnútri a práve ohyb strechy umožňoval prirodzený odvod dymu z domu. Na ďalšom poschodí, ak boli obyvatelia majetnejší, bolo miesto na spanie. Ak to boli chudobnejší Bataci, mali nad prvým poschodím jednoducho zavesené hamaky.

Spoločne so skútrikom sme pomaly zamierili domov, obzerajúc si ešte okolitú krajinu. Po ceste sme našli sme zopár čarovných miest a dokonca jeden obrovský batacký dom. Ten sa nachádzal v opustenom areáli a bez nejakých obrázkov či tabuliek nám teda nebolo úplne jasné, na čo slúžil. Tipoval som oficiálne návštevy, kultúrny dom alebo niečo podobné.

Večeru znova vyhrala pečená rybka z jazera a pivo. Následne sme sa vybrali na balkón užiť si nejakú-tú kinematografiu na iPade, no po chvíli sa k nám priplichtila miestna škuľavá mačka. Zvláštne bolo, že skoro všetky mačky, ktoré sme v Indonézii videli, boli škuľavé. Nie, že by vyslovene narážali do stien, avšak oproti našim domestifikovaným beštiám sa im výrazne krížili oči. Táto bola navyše až otravne prítulná a nedala sa odohnať, aby mi do sekundy zase nepochodovala po hlave. Tak sme pozerali traja.

Cesta do Jogyakarty

Keďže mám ráno vo zvyku vstávať pomerne skoro, využívam to najmä v lokalitách, kde je voda. Nebolo tomu inak ani na opačnom konci zemegule. Kým D. spala, vyšiel som potichu z izby. Škúliaca mačica samozrejme celú noc prespala na našej terase a teraz ma už čakala s novými silami. Zamieril som rovno k jazeru a prešiel okolo bandy indonézskych tínedžerov. Ich nálada sa, po tom, ako ma zbadali, zmenila z rozjarenej na zdesenú. Aby si chápal, v Ázii je skoro všetko naopak. Pre nás kúpanie v jazere – normálka. Ale pre nich? Neakceptovateľný akt obnaženia tela, opálenie sa a vyvinutie spontánnej športovej aktivity.

Šípka do vody a hor sa kilometer od brehu. Mačica zatiaľ prešľapovala na kraji jazera, netrpezlivo čakajúc na môj návrat. Mladí po mne občas pokukovali, či ten blázon nepotrebuje zachrániť. Mimochodom, chcel by som ich vidieť po tých predchádzajúich vyplašených výrazoch, ako by ma išli zachraňovať.

Na brehu som sa usušil od kolien nahor (mačka sa postarala o zbytok) a zbehli sme na raňajky. Onedlho už prirazila k brehu loďka, ktorá bola našou spojkou s prístavom, odkiaľ nás mál odviezť bus priamo do Medanu na letisko. Rezervovali sme si cestu pomerne skoro. Jeden zmeškaný let sme už absolvovali a ani hromadná doprava v týchto končinách sa nevyznačovala prílišným dbaním na grafikon. Počas nášho čakania na autobus stojí len za zmienku miestny „vybavovač“, ktorý sa po celý čas holil na sucho (viď foto) a jahodová fanta. Mimochodom, hnus so zaujímavou chuťou.

Autobus nielenže nemeškal (aby človek mohol sám seba poplieskať po rameni, ako prezieravo si to naplánoval), on dokonca prišiel do cieľa ešte pred očakávaným príchodom. Navyše v Medane neboli ani zápchy, čo bolo už samo o sebe neskutočné. Aby nám však nebolo ľúto, autobusár nás, namiesto sľubovaného letiska, vyhodil v centre mesta. Po našich protestoch a telefonáte vybavovačovi, ktorý sa tam podľa mňa ešte dodnes holí, nám len sucho oznámili, že aj odtiaľ predsa musí ísť nejaký autobus. Mal zarobené a už sme neboli jeho problém, prirodzene.

Na letisko sme napokon prišli 14 hodín pred plánovaným odletom. Tým som prekonal aj môj osemhodinový prestup v Moskve. Na check-ine nás, dá sa povedať, slušne vysmiali. Pre letiskový personál je iný kalendárny deň ako pre nás iná planéta. Neostávalo nič, iba sa prejsť miniatúrnym letiskom a nájsť si miesto, ktoré bude počas najbližšieho pol dňa pohodlným prienikom množín 1) neveľkého, no dostatočného osvetlenia, 2) malej frekventovanosti ľudí, 3) nižšou hladinou hluku, 4) s postačujúcou vzdialenosťou k záchodom, 5) realtívne dobrým wifi signálom a 6) operadlom nelámajúcim chrbát.

Počas nášho mapovania terénu sme narazili na letiskový Starbucks. Okamžite sa vo mne začali biť dva pocity. Prvým bol odpor k návšteve podniku, ktorý robí kávu pre ľudí, ktorí nemajú radi kávu. A druhým bola skutočnosť, že to bola za dva týždne prvá možnosť dať si espresso z poctivého stroja. Napokon vyhralo espresso, tak som si dal v priebehu pätnástich minút rovno tri. Pri treťom sa ma už barista pýtal, či budem v poriadku.

Za zmienku z daného večera stoja ešte dve veci. Prvou bola naša letisková večera, ktorá stála toľko ako dva týždne hodovania v pouličných stánkoch. Navyše o následkoch pomeru mäsa a chilli v jedle 1:1 budeš ešte čítať. Druhou bol výpadok prúdu. V istom okamihu sa celé letisko ponorilo do takmer absolútnej tmy. Sprvoti ma napadlo, či to niekde v nasledujúcich sekundách nebuchne, ale nič sa nedialo. Keď to trvalo už takmer dve minúty, začali sme rozmýšľať, či to nebude len akýsi nočný režim. Letisko bolo malé, všetky obchody pozatvárané, v noci sa nelietalo a dohromady nás tam bolo tak zo dvadsať. Dávalo mi to logiku.

Moje domnienky však boli prerušené nastupujúcim vrčaním akoby dieselového agregátu a následným zapínaním jednotlivých halogéniek. A hneď na to sa v letiskovej hale zjavilo toto stvorenie:

Možné je všetko. Napokon sme prečkali do rána a nesmierne sa tešili na odlet.

Jogyakarta (džokdžakarta alebo ako ju nazývajú miestni – džogdža) má asi najmenšie, no zároveň najefektívnejšie letisko, na akom som kedy bol. Štyri odletové/príletové brány, dva batožinové pásy, jedny informácie. No nikde sme nestáli, nikde sme sa netlačili, všetko išlo tak, ako malo. Dokonca ani taxikári neboli takí otravní. Akoby sme ani neboli v Ázii.

Jogyakarta

Taxík sa predieral asi hodinu a pol mestom. Premávka bola tak hustá, že som okolité autá a všadeprítomné motorky cítil ako konáre škriabajúce po tvári. Zo žalúdka sa začali ozývať nepríjemné pocity. Nepochybne chilli zo včerajška. Trmácanie autom mi príliš neprospievalo. Z taxíka som vystupoval už len s námahou a ešte som zvládol odšuchtať sa na sedačku do hotelovej lobby. Prišli sme ale tri hodiny pred check-inom. Vidina postele tak bola stoosemdesiat minút vzdialená. Návrh ísť sa prejsť do neďalekého centra som zamietol a sedačku v lobby som vyhlásil za moju dočasnú pevnosť.

Po hodine si ma recepčná začala všímať čoraz častejšie. Asi som vyzeral hrozne, lebo po chvíli povedala niečo do vysielačky. Polhodinu na to nás oslovila, že je pre nás pripravená izba. Ešte teraz jej posielam vzdušný bozk. Na cimre som zo seba len zhodil veci a vliezol pod ľadovú sprchu. Očakávaný účinok sa dostavil takmer okamžite po zatvorení kohútika. Bol to jeden z tých momentov, kedy je človek vďačný prírode aj za to, že potrava môže vyjsť len dvoma smermi. Po upokojení som prešiel k závesom a zavrel som bodavému svetlu ústa. So zimnicou som zaľahol do postele.

Štyri hodiny na to som precitol. Hoci s telesnými baterkami v červených číslach, nevoľnosť aj bolesť brucha prešli. Bolo treba doplniť energiu. Pri pomyslení na akékoľvek chilli, kari či korenie sa začali vracať nielen nepríjemné spomienky. V Tripadvisore sme vyhľadali Slovákovi geograficky čo najbližšiu gastronómiu. O tri bloky ďalej sa na mape objavila červená bodka, taliansko-francúzska kuchyňa. Drahá jak šľak, ale môj žalúdok mi bol v tú chvíľu drahší. Netrvalo dlho a lámal som francúzsku bagetu a namáčal ju do olivového oleja. Po nej prišli špagety. Človek by neveril, koľko mágie sa skrýva v obyčajných cestovinách, ak ich nájde na druhej strane zemegule.

Žalúdok aj jeho majiteľ sa upokojil natoľko, že výlet do centra dostal zelenú. Prvou zastávkou bol Alun Alun Selatan, jedno z najznámejších verejných miest v Jogyakarte. Plné ľudí, plné vôni, plné svetla. Parku dominovali dva obrovské banyány (stromy). Miestna povesť vraví, že ak si človek zaviaže 50m pred nimi oči a dokáže prejsť poslepiačky rovno až pomedzi ne (medzi nimi je dvadsať až tridsať metrová medzera), bude mať v živote šťastie. Okrem toho, že je to takmer nemožné (dominantná noha človeka núti stočiť sa doprava alebo doľava už po pár metroch), bolo vtipné sledovať desiatky ľudí so zaviazanými očami, ako blúdia úplne opačnými smermi, šmátrajú pred sebou rukami a narážajú do seba. A čo by sme to boli za turistov, keby sme to neskúsili. Samozrejme, obaja sme už po desiatich metroch úplne stratili smer. Navyše ako bieli sme boli vďačnou zábavou pre miestnych, takže sme opäť asi na stovke fotiek uložených niekde v indonézskych smartfónoch.

Park zároveň slúžil ako piknikové miesto. Mnoho rodín či priateľov si donieslo rohože, malé prenosné grily (rozumej kovovú nádobu a k tomu niečo pripomínajúce rošt) a opekali si rôzne verzie satay po celom obvode parku. Kolorit dopĺňalo aj mnoho vypitvaných áut. Aby si rozumel, po celom obvode parku boli rozostavené kostry bývalých automobilov. Šasi starých „chrobákov“ či ikonických hipisáckych volkswagenových dodávok. Tie boli prerobené na akési vehikulopedy, či autá na pedále. Po celom obvode oblepené svietiacimi trubicami, LED pásmi a každému kraľovala na streche nejaká bizarnosť, napríklad v podobe metrového skeletu motýľa. Do interiéru sa okrem platiacich pasažierov zmestila aj preexponované audiosústavy, kde každá burácala svojim vlastným hudobným štýlom. Je nutné povedať, že ich tam bolo pár stoviek a výsledná kakofónia zvukov bola… Povedzme, že neharmonická. Ale čo, lepšie raz vidieť ako sto ráz počuť:

Z tohto miesta sme ako Alica králičou norou utiekli v tuk-tuku na Malioboro, párkilometrový nákupný bulvár v meste. Od Baťu cez drevené žirafy až po najšpinavší stánok so streetfoodom, na tejto ulici bolo všetko. Prvú hodinku bolo všetko ok, no akonáhle sme prešli pomedzi stánky s jedlom, môj chilli démon dal znova o sebe vedieť. Tuk-tukárovi som sľúbil odmenu za rýchlosť. Avšak, ako to obyčajne býva, stala sa nám doprava:

Tuk-tukár bonus za rýchlosť nedostal, zato ja som v ten večer objavil nové praktické využitie miešadla na drinky.

Ráno už bolo podstatne lepšie, no stále som sa neodvážil riskovať dávku kari. Našli sme si francúzsku pekáreň. Hoci bola značne deformovaná miestnymi chuťami (párok na vanilkovom rožku s hrozienkami vyhral súťaž bizarnosti), croissant a obložená bageta sa tam našla. I keď koriander z nej letel oblúkom. Odtiaľ už naše kroky viedli k Taman Sari, vodnému palácu niekedy patriacemu princeznej z kráľovskej rodiny. Hoci Jogyakarta je mesto v rámci demokratickej republiky, v jej centre stále stojí sultánov palác s početným služobníctvom a sférou vplyvu. Ten sme navštívili ako ďalší. Teta pri okienku mi nakázala zahaliť sa. Keďže som v batohu nemal nič a v okolí žiaden obchod s cetkami, bola taká milá, že mi dala jednu z kombinéz miestnych zamestnancov. Táto služba sa ukázala ako dvojsečná, nakoľko si ma v rámci verejných priestorov paláca mnoho turistov mýlilo so sprievodcom a miestni s upratovačom. Zase som na pár indonézskych fotkách. 

Odchytili sme tuk-tuk a zaviezli sa na najväčšie kryté trhovisko Pasar Beringharjo. „Handrová časť“ bola na štýl všetci majú všetko ale nikto nič zaujímavé. A kartóniky s cenami schovávali ešte rýchlejšie, ako nás zbadali. Raz sa mi podarilo zahliadnuť cenovku 20 000 a keď som sa tety spýtal na cenu, povedala 200 000. Keď som ponúkol 2 000, chytala infarktové stavy a vymenovala mi minimálne sedem detí, ktoré musí živiť. S úsmevom sme prešli do potravinovej časti, ktorá bola oveľa magickejšia. Všemožné vône exotického ovocia, grilovaného a dymiaceho mäsa, čerstvých vetvičiek vanilky či korenín od výmyslu sveta. Zaplavovali nám zmysly, plnili ústa slinami či oči slzami. V rybacej časti aj krk raňajkami, ale ustáli sme to. Predajcovia na seba pokrikovali, vyvolávali ceny, šermovali vo vzduchu rybami a ručili za ich čerstvosť panenstvom svojich nenarodených dcér. Čarovná a osobitá atmosféra, ktorá na mňa urobila silný dojem.

Nastúpili sme na autobus mestskej hromadnej dopravy. Tento adrenalín si doprajem minimálne raz v každej krajine. Oveľa viac si potom vážim našu MHD. Jogja však veľmi príjemne prekvapila. Jednotlivé zastávky nielenže boli nad úrovňou cesty, ale mali výborne vymyslený systém. Z jednej strany sa vystupovalo po rampe, na konci ktorej bola búdka, v ktorej si človek kúpil lístok. Za ňou nasledoval malý hadík, ktorý smeroval do prostriedka platformy. Prví nastupujúci boli teda tí, ktorí čakali najdlhšie. Ak bola zastávka väčšia, hadíkov bolo viac. „Ohlasovateľ“ kričal číslo a smer autobusu, ktorý prichádzal k platforme. Otvorili sa dvere a v autobuse stál sprievodca, ktorý nepustil do vozidla viac ľudí, než by bolo vhodné pre pohodlné cestovanie. Počas cesty tento človek rozdával informácie a ohlasoval najbližšie zástavky. Hoci trochu umelý spôsob znižovania nezamestnanosti, na konci dňa veľmi príjemný pocit z MHD a dopravy ako takej. Každý autobus (aspoň tie, ktorými sme išli) bol klimatizovaný a v jednotlivých častiach vozidla sa nachádzali automatizované osviežovače vzduchu, ktoré boli v sparnom dni ako balzam na dušu. Ozajstný klobúčik dole pred takouto MHD.

Vystúpili sme na zastávke Prambanan, pri rovnomennom chráme. Ten je najväčším hinduistickým posvätným miestom v Indonézii, postaveným v 9. storočí a s (pôvodne) 240 chrámami. Ale namiesto Wikipedie radšej nechám prehovoriť fotky:

Počas dňa sme sa dozvedeli, že posvätné miesto sa využíva aj na kultúrne podujatia. Z opačnej strany areálu sa nachádzal amfiteáter, ktorého najvychýrenejším predstavením bol Ramayana balet (Ramayana je v danej geografickej oblasti niečo ako Ílias a Odysea v Európe). Amfiteáter bol orientovaný smerom na večerný nasvietený chrám, ktorý tak hercom tvoril jednu z najunikátnejších kulís na svete. Tento balet sa však nepodobal žiadnemu z baletov, ktoré som doteraz mal možnosť vidieť. Dôraz sa nekládol na pohyb či ladnosť tela, ale na formy a spôsoby figúr a ohýbanie prstov na rukách a nohách. Každá z polôh prstov a gest má svoj vlastný význam a dosiahnuť takúto flexibilitu končatín je skutočným majstrovstvom

Jogyakarta – Bali

Deň začínal výletom za východom slnka. O štvrtej ráno nás pred hotelom vyzdvihol autobus plný pozitívne naladených turistov, akých len o štvrtej ráno môžete v autobuse stretnúť.  Spoločne sme sa vybrali do Borobudur-u, najväčšieho budhistického chrámu sveta. Už príjazd na parkovisko mi pripomenul notoricky známu scénu z kambodžského Angkor Watu – desiatky autobusov radiacich sa v úplnej tme do radu na vjazd do areálu. Ten náš bol nejakým spôsobom spriatelený s miestnym hotelom, nachádzajúcim sa v danom areáli, pretože sme všetkých predbehli a odrazu sa ocitli prvý. Na recepcii každý dostal na hruď identifikačnú nálepku a pokyn, že si má vziať z koša fakľu. Teda nie tak úplne fakľu, obyčajnú baterku, ale v angličtine sa pre tento výdobytok modernej doby stále používa tento zastaraný výraz (torch). Ja som sa aj celkom tešil, ale napokon ostalo len pri úsmevoch.

Najväčší budhistický chrám na svete okrem iného znamená, že má aj najviac schodov. Keďže po prvých slnečných lúčoch nebolo stále ani chýru, okolitej temnote vládlo kráľovstvo kŕkania, cvrlikania a zvukov exotických vtákov. V ich sprievode sme sa pustili po vlhkých schodoch nahor. Okolitý vzduch bol presýtený chladom a vlhkosťou, chrám uprostred malého údolia stále obklopovala džungľa. Po pár stovkách schodov sme sa v rámci krátkeho odpočinku otočili. Svahom pod nami sa mihotali stovky malých svetielok. Neúprosne sa hnali za nami, k vrcholu chrámu. Takže parkovisko už otvorili, pomyslel som si. To nám dodalo novú silu do nôh. Vybrali sme sa ďalej s cieľom nájsť si čo najlepšie miesto pre sledovanie východu tej žiariacej gule.

To sa napokon ukázalo ako zbytočné, pretože chrám zahalila ranná hmla. Okolie sa síce postupne presvecovalo, no po ohnivom kotúči nebolo ani stopy. Niečo podobné (teda úplne rovnaké) sa nám stalo už na sopke Sibayak na Sumatre. D. vyhlásila, že toto bol posledný „východ slnka“, na ktorý sme sa vybrali. Ja som to tak tragicky nebral, ale musel som sa tváriť, že jej vychádzam v ústrety. Raz totiž budem potrebovať podobný ústupok aj ja.

Napriek tomu chrám ponúkal veľa priestoru na preskúmanie. Je postavený z deviatich kaskádovitých terás, šesť štvorcových a troch kruhových, na ktorých sa nachádza 504 sôch Budhov a 2 672 výjavov z budhistického učenia. Na samotnom vrchole sa nachádza centrálny dóm, obklopený ďalšími 72 sochami Budhov, každý vo svojej vlastnej stupe (vežičke). Prechádzkami jednotlivými uličkami chrámu sa nám naskytali krásne výhľady na údolie, ale aj prekvapujúce situácie – keď sme občas za ohybom múru našli nejakého turistu nehybne sedieť v meditačnej polohe.

Hmla sa postupne potrhala a slnečné lúče predsa len pohladili chladné steny chrámu. Jednotlivé kamenné výjavy pôsobili v žltých odtieňoch odrazu oveľa živšie a teplejšie. Z prvej terasy sa nám naskytol pohľad na celý chrám kúpajúci sa v slnečnom svetle. Pomaly sme schádzali naspäť cez hotelový komplex, v ktorom sme sa dozvedeli, že nás čakajú raňajky. Gastronomicky nešlo o nič výnimočné, ale sedieť v tropickej záhrade pod najväčším budhistickým chrámom sveta so šálkou čaju v ruke predsa malo svoje čaro.

Všetko pekné musí mať prirodzene svoj koniec. Môj utrápený žalúdok sa rozhodol, že v
tejzáhradke som si na ten deň užil pekných chvíľ až až. Miestne toalety mi síce poskytli potrebné útočisko, no cesty autobusom som sa, prirodzene, desil. Moje obavy sa takmer naplnili, z autobusu som vyskakoval a do hotela bežal. Po záchrane mojej dôstojnosti som oznámil nešťastnej D. v lobby, že na zvyšok dňa vyhlasujem turistické moratórium. Musel som dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od sociálnych zariadení. Až ma zarmútilo, ako rýchlo som môj ranný ústupok spotreboval. Zaľahli sme teda na zvyšok dňa k bazénu. D. s krížovkami a časopismi, ja s miernou zimnicou.

Do večera som sa pozbieral natoľko, že som odvážne vyhlásil odchod na večeru. Nebol som však taký blázon, aby som v mojom stave riskoval ázijské jedlo. Tak sme zamierili do reštaurácie zo stredomorskou (našou) kuchyňou. Najhoršie som mal, zdá sa, za sebou.

Ďalší deň začal asi najväčším teplotným extrémom, aký sme počas našej cesty zažili. Po raňajkách sme vyšli pred hotel a keď sa na nás nevrhol ani jeden tuk-tukár, okamžite som vedel, že je niečo zle. Tuk-tukári totiž patria k najvytrvalejším jedincom miestneho ekonomického systému a keď sa stiahnu už aj oni, len blázon ignoruje toto znamenie. Otočili sme sa na päte a vydali sa k hotelovému bazénu obsadiť si ležadlá. Naše počínanie sa v ten deň ukázalo ako správne, pretože do hodiny sa väčšina našich spolu-hostí, zmorená horkom, priplazila k bazénu.

Keď najväčšia páľava pominula a pri hoteli sa objavili dvaja či traja tuk-tukári, vybrali sme sa na Malioboro. Na najdlhšej nákupnej ulici mesta sme sa motali v tieni stánkov a obchodov, vyberajúc darčeky pre rodinu, zjednávajúc každú hlúposť a ochutnávajúc miestnu kuchyňu. Takzvaná jarná rolka dostala na tomto mieste nový rozmer. A to doslova – veľkosťou pripomínala takmer náš vopcháčik (hotdog). Okrem toho sme ochutnali niekoľko bizarností, napríklad vysmážané guličky z fazuľového cesta v sezamovom cestíčku. Nakoniec sme sa vybrali do Monggo čokoládovne. Založil ju istý Belgičan, ktorý bol po prisťahovaní do Malajzie nešťastní, že nevie nájsť chutnú čokoládu. Z dlhej chvíle si robil vlastnú a rozdával ju známym. Jeho belgická receptúra si medzi Malajzijčanmi našla svojich priaznivcov a teraz má z nej výborný biznis. Okrem klasických príchutí mieša do tabličiek napríklad zázvor, zelený čaj či durian. Niečo sme ochutnali, niečo pobrali domov vo forme darčekov a Peťko sa odvážil dať si na nedoliečený žalúdok kávu. Po polhodine napätia a predchádzajúcom niekoľkodňovom boji tak medzi dvoma znepriatelenými tábormi zavládol večný mier.

Ďalší deň začínal letom na Bali. Ráno nás čakal taxík na letisko pre vnútroštátne lety. To bolo síce malé, ako som už spomínal, ale extrémne efektívne. V odletovom priestore pár obchodíkov, jedny záchody, pár radov stoličiek a jediná kaviareň. Tá, s milým názvom The Coffee Bean and Tea Leaf, poskytovala pohľad priamo na runway.

Po prílete na Bali sme sa dali dohromady z dvoma Španielmi, objednali si taxík a hurá do Ubud-u. Ostrov Bali pre mňa dovtedy znamenalo prosto Bali. Jeden všeobjímajúci obrázok pláži, oddychu a exotiky. Až od taxikára som sa dozvedel, že Bali je rozdelené na akési zóny, z ktorých sa každá orientuje na iný typ turistov. Juh (Denpasar) je orientovaný na ľudí s láskou k surfom, nočnému životu a uvoľnenejšiemu životnému štýlu. Východ ostrova sa zameriava na pokojnejších jedincov obľubujúcich pláž, pohodlie a luxus. Prostredná časť ostrova (Ubud) tu je pre cestovateľov zameraných na prírodu, pamiatky, ryžové polia a hory. No a sever, nakoľko je najďalej od všetkého ostatného, je tu pre naturálnych dobrodruhov a milovníkov domorodej kultúry.

Ubud je malým centrom na rovine uprostred rázovitých kopcov. Spleť horských cestičiek, ktorá sem voľakedy privádzala domorodých obyvateľov na trh, nástupom turizmu prerástla do rozsiahlej asfaltovej pavučiny. Chatrče nahradili hotely a penzióny, avšak zaviesť tu nejaký ucelený systém adries sa pozabudlo. So Španielmi sme teda dobrú hodinu blúdili po všemožných zákrutách a kopcoch, než sme ich konečne vysadili niekde, kde mali pocit, že by mohli bývať. My sme zamierili do Pondok Bambu Homestay. Názov tu uvádzam naschvál pre to, že ak by si sa niekedy chystal na Bali do Ubudu, musíš bývať práve tu. Z ulice sme vstúpili do ničím nevynikajúceho vchodu, kde nás privítalo zopár kohútov v prútených klietkach. Malým chodníčkom okolo svätyniek sme prišli k domom domácich. Dvor sa hmýril deťmi a dospelými rôzneho veku. Malé deti naháňali loptu medzi palmami, tie staršie si robili na terase úlohy. Tínedžeri spolu so ženami zametali či inak upratovali domácnosť, otec so strýkom niečo majstrovali na motorke, babka varila v kuchyni. Do toho sa motala miestna mačka, medzi palmami, na ktorých sedeli exoticky vyzerajúce vtáky, preskakovala veverička.

Jeden z chlapcov sa nás ujal a viedol ďalej do dvora. Po oboch stranách záhrady boli rozostavené ďalšie domce, tieto už boli určené pre turistov. Ruch ulice už dávno odznel, dvor zaplavovalo čoraz viac popínavej či škriekajúcej divočiny. Dostali sme úplne posledný domček, za ktorého terasou bola už len džungľa. Krásna, vzdušná izba s presklenými stenami, čistou kúpeľňou a zelenými palacinkami plnými ovocia každé ráno. Za necelých 5 eur na hlavu.

Zhodili sme zo seba veci a na chvíľu si sadli na terasu. Užívali sme si šíriaci sa pokoj tohto prostredia, presýtený šťavnatými vôňami džungle a dymom vonných tyčiniek páliacimi sa na neďalekej svätyňke. Jedna z mladých nám doniesla dva orosené poháre s ľadovým čajom, čím bola idylka dokonaná. Dobití energiou sme sa vybrali na prechádzku do okolitých ryžových polí. Gýčové pohľady na slnko odrážajúce sa z vodnej hladiny posiatej malými rastlinkami pripomínali všetky tie zábery, ktoré vyskakujú z vyhľadávača po zadaní slova „Bali“.

Voči návšteve tohto ostrova som bol vždy skeptický, ako som voči každej postupne skomercionalizovanej dovolenkovej destinácii. Ale nielen tieto ryžové polia, ale ako napokon ukázali aj nasledujúce dni, Bali, hoci zamorené turistami, ponúka na každom kroku ten zvláštny pocit cestovateľskej naplnenosti. Pocit, ktorý je zmesou vnútorného pokoja, vyrovnanosti, naplnenia, zažívania niečoho nového, pozitívnej aury sálajúcej z prostredia a ľudí navôkol, novej dimenzie vôní a jedál… Nemci by asi použili slovo Platzgeist. Na Bali sme nenašli bedekermi ospevovanú panenskú prírodu alebo niečo, čo sme nevideli v inej podobe na odlišnom mieste planéty. Našli sme tam ale oázu pokoja a vyrovnanosti. Či sme jedli hamburger, kráčali ulicami, jazdili na motorke, hrali sa s opicami, skúmali chrámy, všade nás sprevádzal čudný pokoj, ktorý nás nenútil myslieť na domov či problémy, ale potichu dopĺňal naše vnútorné batérie.

Po takmer trojhodinovej prechádzke sme sa opäť objavili pred našim ubytkom. Z prechádzky nám celkom vyhladlo, tak sme sa vybrali dole kopcom. Zlákaní vôňou grilu plaziacou sa hore ulicou, zabočili sme do Warung Makan Bu Rus, čo je ďalší názov, ktorý by som tu rád uviedol v plnom znení. Malá a milá vývarovňa – warung v preklade znamená „státie“ – usadená medzi palmami a svätyňkami (ako ostatne všetko tu). D. si objednala podľa obrázka, ja podľa sympatií k zhlukom kliky-hákov (čo je moja overená stratégia už od Číny). Na stôl sme okrem skvelých jarných roliek, ktoré sme si tu objednávali už všade, dostali okrem mäsa a ryže aj akúsi zmes čerstvej zeleniny a bambusových výhonkov v arašídovej paste. Bolo to tak výnimočné prepojenie na prvý pohľad vzájomne sa nehodiacich chutí, že sme sa do tejto vývarovne vracali takmer na dennej báze len na toto jedlo.

S príjemný pocitom v žalúdku, nohách aj hlave sme sa vybrali naspäť. Na moje prekvapenie sme po ceste vo večierke zbadali pivo. Nakoľko sme boli v moslimskej krajine, na alkohol som takmer úplne zabudol. O to viac ma prevapilo, že som ho odrazu zbadal. Veď sme predsa neopustili krajinu, pomyslel som si. Ale! Hoci Indonézia je moslimskou krajinou, Bali je hinduistickou enklávou a mnohé veci tu fungujú inak. Dokonalosť večera tak uzavrelo otvorené pivo na teraske pri nočnom švitorení džungle.

Ubud

Ďalší deň, posilnený podobnosťou Bali so zvyškom Ázie, padlo ako prvé rozhodnutie, že si požičiame skúter. Aby som však vyviedol čitateľa z omylu, padlo rozhodnutie znamenalo, že rozhodol som. V očiach D. sa pri pohľade na indonézsku dopravu miešalo zdesenie z absentujúcich akýchkoľvek pravidiel a finálna verzia závetu. Je to pochopiteľné pre každého, kto je prvýkrát v Ázii. Miera môjho vnútorného presvedčenia bola však silnejšia, ako jej obavy. Tiež je pravda, že na skútri sme spolu jazdili už v Strednej Amerike a bez nehody (i keď raz sme k tomu mali setsakramentsky blízko), tak nemala až toľko protiargumentov. Dojedli sme fantastické zelené palacinky, ktoré nám deti domáceho doniesli na balkón a následne som sa ho spýtal, kde sa dá normálne požičať skúter.

Tu by som sa krátko pristavil pri dôležitosti citlivej voľbe slov. Hoci som to musel zopakovať, ale skutočnosť, že som použil výraz „normálne“ a nie „výhodne“, zohrala veľkú rolu. Domáci totiž okamžite zmenil výraz a začal vysvetľovať úplne niečo iné. Napokon som skončil u suseda o desať domov ďalej. Garáž, do ktorej ma zaviedol, rozhodne nevyzerala ako požičovňa skútrov. Naopak, bola to garáž normálneho človeka. Okrem rôzneho stavebného materiálu, bicyklov, sliepky, mačky, starých kancelárskych stoličiek a iných potrebných vecí, ktoré sa v garáži obyčajného človeka nachádzajú, v nej boli dva skútre. Vytiahol jeden z nich (červený) a ponúkol mi, nech sa idem skúšobne previezť. Toto ma zarazilo. Ešte v žiadnej z ôsmych ázijských krajín, ktoré som doteraz navštívil, sa ani vzdialenie neobjavila takáto miera dôvery hneď na úvod. Všade odo mňa chceli minimálne originál pasu, výter z nosa, upísanie sa Luciferovi a zálohu, ktorej ten ten kus šrotu ani nebol hoden. A tu? Človiečik mi podal kľúče, nech si idem na 10 min zajazdiť. Bol to ďalší dôkaz toho, že na Bali vládne akási aura, že takto to má byť a takto je to v najlepšom súlade so všetkým. Tak som šiel. Skútrik bol dobrý. Žiadna extra trieda, ale jeden z najlepších, na ktorých som v Ázii sedel. Neviem, či patril jeho žene alebo deťom, no neriešil som to.

Vrátil som sa a povedal, že beriem. S úsmevom vytiahol z otlčeného stola á štvorku, ktorá bola asi tristokrát prekopírovaná. Originál bol evidentne naklepaný ešte na písacom stroji. Ale bolo to po anglicky a znelo to aj celkom zrozumiteľne. Dokonca tam bolo aj slovo „poistenie“, čo bolo na Áziu neslýchané. Cena na deň bola sedem eur. Na naše pomery smiešne, avšak na Áziu nehorázna suma (dvoj- až trojnásobná oproti iným krajinám). Stroj to bol však solídny, evidentne používaný osobne majiteľom a mal som z toho človeka dobrý pocit, tak som podpísal.

Vzal som motorečku (majiteľ nasadol na tú druhú z garáže) a šiel som po D. na hostel. Z jej pohľadu som vyčítal, že do poslednej chvíle dúfala, že pekelný prístroj sa mi na poslednú chvíľu nepodarí zohnať. Odpovedal som jej úsmevom. Nasadli sme teda a vybrali sa do mesta. A hneď sme vyfasovali pokutu.

Už len skutočnosť, že sme videli dopravného policajta, bola pre mňa v Ázii novinkou. Táto mýtická bytosť ma fascinovala natoľko, že som aj prepočul, čo som údajne porušil. Vrátil som sa do reality a poprosil ho o zopakovanie úctivým: „He?“ Zopakoval mi to. Že sme išli v protismere. Nastalo asi dvojsekundové ticho. A začal som sa strašne rehotať. V Ázii predsa neboli smery. Všade si chodili všetci, ako sa im zachcelo. Silou a dĺžkou klaksónu akurát dávali najavo, ako veľmi tým smerom túžia ísť, nech im ostatní uhnú. Dokonca aj pred nami a za nami išli domáci, než nás uniformný pán zastavil.

Môj smiech nám však situáciu veľmi nezlepšil. Začal sa mračiť. Keď som sa ho spýtal, že a čo tí ostatní, čo išli s nami v protismere, tváril sa, že nepočuje. Potom som to pochopil. To boli domáci. S tými by sa nevyhádal a ak vôbec, iba za smiešne nízku pokutu, než akú mal potenciál vybrať od nás (a strčiť si do vrecka). „All right, how huch?“ spýtal som sa. Ráno začalo dobre, mal som dobrú náladu a nemienil som si ju nechať pokaziť kvôli pár eurám a chamtivému policajtovi. „One million,“ odpovedal. Milión rupií. Najprv sa mi trochu zatočila hlava, ako každému, keď sa v jednej vete objaví slovo pokuta so slovom milión. Potom som sa vrátil do reality a prepočítal si to. 57 eur. No určite! Toľko ma nebude stáť ani požičovné motorky na 5 dní.

„Come with me,“ dodal, a zamieril k malej strážnej búdke v strede križovatky. Musel som niečo vymyslieť. Napadlo mi vypýtať si oficiálnu účtenku. To by zabránilo, aby si pokutu strčil do vrecka. Avšak nepoznal som miestne zákony a aby sa ocitlo moje meno na nejakom registri, som pre pár eur nechcel riskovať. Potom mi to došlo. Otočil som sa k D., ktorá kráčala smutne za mnou. Nemusel som ani šepkať, tu nám aj tak nikto nerozumel. Chvíľu ma počúvala. Môj nápad sa jej nezdal. Nie preto, že by bol zlý. Len má nerada konfliktné situácie. Ale v tomto mohla niečo urobiť už len ona. Neochotne prikývla.

Prišli sme teda do búdky, orgán si veľavravne sadol a pozrel na nás. Ja som položil na zem batoh a tváril sa, že hľadám peňaženku. Teraz to bolo na D. Tá sa chvíľu ošívala, no napokon spustila: „You know, I’m a lawyer…„

Zvyšok konverzácie netreba uvádzať. Dohromady ani nebolo nič významné povedané. Policajt na slovo lawyer zareagoval okamžite. Z očí mu mizla nadradenosť a postupne sa tam s ňou objavil strach. Výsledok po pár sekundách bol, že stačilo zaplatiť 250 000 rupií. Ani bloček som od neho nechcel. Spôsobili sme mu taký stres, že si tých 14 eur zaslúžil.

Zvyšok dňa sme strávili mojou obľúbenou ázijskou činnosťou. Pozostávala vo voľnom jazdení na skútri. Nemali sme cieľ, nemali sme plán. Čo sa nám páčilo, tam sme zastavili, čo nám zavoňalo, tam sme sa najedli. Navštívili sme terasové ryžové polia Tagalalang a prešli  sme sa zopár posvätnými komplexmi a chrámami. 

Nakoniec, keď sme už čakali koniec cesty a chceli sme sa chceli otočiť, objavili sme sloniu rezerváciu. Nejaký beloch do nej skupoval slony, ktoré v iných častiach Indonézie vykonávali ťažkú pracovnú činnosť hraničiacu až s týraním a tu ich nechával dožiť v pokoji. A tak sme mali program na nasledujúci deň.

Čo ma však po ceste fascinovalo, boli vstupné „brán(k)y“ do jednotlivých domov. Ani nie domov – nešlo o štandardné vchodové dvere – ale dvorov. Teda otvor v plote, cez ktorý sa vstupovalo na pozemok. V našich (a koniec-koncov aj európskych) zemepisných šírkach väčšinou ide o kovové či latkové dvierka, nejaké pletivo, tu pánty, tam kľučka. Ale na Bali? Skoro všade, kam človek prišiel, išlo o dizajnový skvost. Vtipné na tom bolo, že za touto majestátnou bránou stál väčšinou dom, ktorý ani nebol omietnutý či vôbec dokončený. Veď pozri:

Ďalšie ráno teda začalo so slonmi. Prišli sme hneď na otváračku rezervácie, čo je naša obľúbená stratégia. Ani jeden z nás totiž veľmi nemusí veľa iných ľudí, teda čím menej, tým lepšie. Zároveň v raňajšom lístku boli zahrnuté aj raňajky na terase nad jazerom v strede džungle. A v neposlednej rade – a to hlavne – možnosť ráno vykúpať slona. Čo je inak neuveriteľný biznis model. Prečo by to mali robiť zamestnanci, keď to za nich môžu urobiť turisti a ešte si za to zaplatia? Ale na druhej strane, kedy má človek príležitosť zobrať si hadicu, ryžovú kefu a škrabať to majestátne zviera za ušami? Tí odvážnejší mali možnosť sa ísť s nimi potom okúpať do jazera. Hoci sú tieto zvieratá na ľudí navyknuté, stále majú vlastnú hlavu. No a keď prirátame k tomu, že majú silu ako… slony a voda tam bola všetko len nie plytká, viacerí zaváhali. Samozrejme, v takýchto situáciách Peťkovi chýbajú základné sebazáchovné sklony.

Nasledoval voľný program v parku, kde bolo možné slony pozorovať pri všetkých činnostiach. Keďže po väčšinu dňa to sú lenivé tvory, práve ranné aktivity boli zaujímavé. Raňajky, šialené poskakovanie malého (niekoľko tonového) sloníka, ďalšie kúpanie, prechádzka a kŕmenie. Pod prechádzkou si treba predstaviť priviazanie postroja na slona, na ktorom mohli následne sedieť dvaja ľudia. A chodenie po džungli. To ma zaujalo, nakoľko celá rezervácia dávala pocit, že slony tú majú absolútnu slobodu. Vysvetlili nám, že keďže tieto zvieratá boli odoberané ako ťažné, po niekoľko rokov trvajúcej „službe“ si na fyzickú záťaž zvykli a pokiaľ sa im nedostáva pravidelne – hoci len v takejto umiernenej forme – začnú byť zlí a vystrájať. Nevedel som veľmi, čo si o tom myslieť, ale tieto zvieratá nemali v sebe apatiu a ten tupý pohľad, ktorý je možné vidieť u ich príbuzných v zoo.

A napokon desiata. Pre slony, nie pre nás. Človek si mohol vybrať medzi košíkom plným bambusu (1€) a ovocím (3€) . Samozrejme, že slony boli biznisovo založené a na bambus zvysoka kašľali. Nepredajú sa predsa lacno, že?

Po sloňom dobrodružstve sme sa vrátili naspäť do Ubudu, dali sme si obed a zamierili do Monkey Forrest. Ide o 12 hektárový les v rámci mesta, ktorý je útočiskom pre viac ako tisíc balijských dlhochvostých opíc. V komplexe sa taktiež nachádzajú tri chrámy a jeden dočasný cintorín. Hinduisti totiž majú tradíciu kremácie, no keďže sa veľký obrad koná každých 5 rokov, telá zosnulých treba dočasne niekam uložiť. Preto aj v tomto lese sa nachádzal jeden z dočasných cintorínov. Po hroboch a náhrobkoch samozrejme veselo šantia opice. Tie sa v ňom voľne pohybujú a nedajú sa rušiť návštevníkmi.

Sú to skôr návštevníci, ktorí by si mali dať pozor, aby neboli (z)rušení. Opice totiž, štandardne ako všade vo svete, majú radi všetko lesklé alebo inak zaujímavé, vytŕčajúce z tašky či voľne visiace z tela, či už ide o šatku alebo digitálnu zrkadlovku. A na ľudí si zvykli natoľko, že nemajú problém vyliezť návštevníkovi po nohe a prehľadať mu vrecká. Jedno šťastie, že som si toto prečítal dopredu a veci poschovával. Videl som tam jedného chudáka, ako naháňa opicu s peňaženkou. A úplne najhoršie je ponúknuť opici jedlo (alebo urobiť nejaké gesto, ktoré ponuku jedla pripomína) a následne si to rozmyslieť. Opica vystrelí po človeku a dožaduje sa svojho žvanca, či už reálneho alebo imaginárneho. Ak sa k nemu náhodou nedostane, alebo sa nedostane dostatočne rýchlo, svoju obeť pohryzie. Správa parku denne rieši niekoľko prípadov pohryzených turistov. Preto zamestnanci nosia so sebou praky a v takýchto situáciách strieľajú po agresívnych opiciach. Nevidel som to priamo, ale určite by to bol pohľad pre bohov.

Koniec-koncov, zažila si to aj D. Mala voľné bordové nohavice a bordovú šatku na krku, čo bola čistá provokácia. Jedna malá beštia to využila, vyliezla jej až na hlavu a keď zistila, že nič nedostane, tak ju uhryzla do nosa ???? Nešlo však o žiadnu ujmu na zdraví, skôr utrpela jej pýcha (D., nie pýcha opice).

Večer som ju teda, ako odmenu za prežitý teror, zobral na pedikúru. Že oproti Slovensku tam mali desatinové ceny. Ja som sa v tom prd vyznal, na pedikúru nechodím. Myslel som si, že tam D. odparkujem a pôjdem sa prejsť po večernom meste alebo na drink, no tá malá hnedá pani drmolila tak nezrozumiteľnou angličtinou, že som sa odrazu ocitol na ležadle a pedikúrovali aj mňa. Nuž, tak čo. Všetko je raz prvýkrát.

A ešte jedna zaujímavá udalosť. Cestou späť na ubytko sme odrazu, tiež uprostred mesta, asi objavili futbalový štadión. Hoci známy zhluk bielych čiar na tráve a dve kovové brány na koncoch indikovali, že by naozaj mohlo ísť o futbalové ihrisko, znepokojoval ma práve ten trávnik. Teda trávnik… Trsy voľne rastúcej trávy, niekde pokosenej, inde nie, medzitým čistá hlina. Čo ma napokon presvedčilo, že ide o regulárne športovisko, bolo, že sa na ňom práve odohrával zápas. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že tímy mali jednotné dresy (každý iné, samozrejme), reálne vyzerajúcu loptu a nielen rozhodcu, dokonca troch, ktorí boli tiež oficiálne oblečení.

Cibetky! (a Tanah Lot)

Bola streda. Teda nie, že by som to vtedy bol vedel, ale teraz keď sa spätne pozerám na zápisky, vidím, že idem písať stredajší príbeh. V týchto krajinách pre mňa konkrétne dni prestali existovať. Potreboval som ich vedieť len a jedine vtedy, ak som niekam v ten deň letel alebo mal kúpenú vstupenku. Čo sa stávalo maximálne 3-4x za mesiac. V takom prípade som si musel desaťkrát overiť, či je naozaj ten deň, ktorý má byť. Poznáš to. Je to, ako keď si na piatok zoberieš dovolenku a potom celú sobotu vykonávaš nedeľné činnosti a rozmýšľaš, ako zajtra pôjdeš do roboty.

Zistili sme, že v Ubude sa nachádza cibetková farma. Celý natešený som zobral už menej natešenú D. na motorku. Stále s ňou nebola príliš zžitá. Takže hurá na cibetky. Tieto mytologické beštie, ktoré trávia a, ehm… ondia kávu, jeden z mojich najobľúbenejších nápojov, ma vždy zaujímali. Akurát, že v našich zemepisných šírkach sa k nim človek veľmi nedostane. Navyše (alebo práve preto) som nikdy neskúmal, čo je cibetka za zviera, ako vyzerá, či má srsť alebo veľkosť futbalovej lopty. Absolútne som nevedel, do čoho idem. O to viac ma to lákalo.

V Lumbung Sari sme teda odparkovali svojho pekelníka na prašnom parkovisku. Okrem neho, dvoch ďalších skútrov a jedného vraku vozidla tam nebolo nikoho. Potešil som sa, ďalší deň začínal bez ľudí. Už len, aby tie beštie neboli sklamaním. Bál som sa, že budú zalezené niekde v diere alebo stromoch (stále som nevedel, či spia v dierach alebo lozia na stromoch). Privítala nás obyčajná drevená bránka a za ňou malá, no hustá džungľa. Nebyť ako-tak udržiavaného chodníčku, bol by to ideálny spôsob na odstrašenie akýchkoľvek návštevníkov. Napokon sme zbadali slečnu v tričku s logom, ktoré náramne pripomínalo to z parkoviska. Tá nám s úsmevom zamávala a následne zmizla v hustom poraste. No dobre, ak sa chce hrať…

Prešli sme si chodníčkom, ktorý musel byť koncipovaný nejakým príbuzným interiérového architekta IKEA. Povodil nás nedobrovoľne po celej záhrade, plnej rozličných rastlín, drevín, ovocia a automatického zavlažovania, ktoré sa nedalo obísť. Tak sme sa, mierne osviežení, dostali na koniec labyrintu, kde sa nachádzala obrovská klietka. Niečo mi hovorilo, že by v nej mohli byť cibetky. Dokonca som tam aj videl pobehovať nejaké chlpaté gundže. Mali celkom bystré, až roztržité pohyby. Pôsobili, akoby mali nejakú formu ADHD, niekam sa vybrali, o dve sekundy si to rozmysleli a išli inam. Rozhodne príjemné prekvapenie oproti lenivým tvorom, ktoré som očakával. Potom mi to ale došlo. Ak oni celý deň pojedajú kávové zrná…

V tom si nás odchytila slečna, ktorá sa zrazu pred nami zhmotnila z okolitej džungle. Privítala nás typickým balijským úsmevom, ktorý tu mal na tvári každý. Už to začalo byť aj mierne otravné. Kam človek prišiel, tam videl usmiatu a prívetivú tvár vítajúcu či zdraviacu okoloidúceho širokým radom zubov. Akoby tí ľudia nemali žiadne problémy alebo sa na ne naučili nemyslieť. To ma rozčuľovalo ???? Vysvetlila nám, že cibetky sú cicavce mačacieho rodu. Ako milovníkovi mačiek mi hneď boli sympatickejšie. Čo bolo však najzaujímavejšie, tieto nočné mäsožravé tvory údajne konzumujú kávové zrná výlučne vo voľnej prírode. Akonáhle sú chytené a zajaté, s konzumáciou prestanú. Neviem, či to tak funguje všade, ide však o vtipný a paradoxný spôsob, ako tieto zvieratá chránia sami seba pred odchytom a masovým chovom. Takže v reáli to vyzerá tak, že ten, kto sa živý zberom cibetkového trusu pre účely ďalšieho predaja, musí pozorovať ich vylučovacie potreby vo voľnej prírode, najmä v noci. Zaslúžené peniaze.

Potom nás čakala ochutnávka. Pred každého z nás položili obrovskú dosku plnú poldecových pohárikov, z ktorých stúpala para. Dohromady 15 kusov. Išlo o rôzne príchute kávy (vanilková, zázvorová, kokosová, durianová, ženšenová…) a čaju (z citrónovej trávy, mangostanu, kvetov ruží…) a kakaa. K tomu sušené banány na zajedanie a prečistenie chuťových pohárikov. Poháriky (tie sklenené) vyzerali a voňali nadmieru chutne, ale predsa len išlo o 7,5 dcl tekutín. Prvé dva-tri sme vypili celé, no uvedomili sme si, že toto nebude ideálna stratégia. Jednak voči našim močovým cestám a jednak, keď som si spočítal, koľko miligramov kofeínu sa predo mnou nachádzalo… Potreboval som sa v ten rok ešte vyspať. Decentne sme teda poochutnávali. Bol to veľmi príjemný zážitok, na teraske obklopený džungľou a ryžovými poliami (znova).

Na samý koniec nám slávnostne priniesli pohár cibetkovej kávy. Tešil som sa na voňavé a lahodné espresso. Ale dostal som dvojdecovú bazénovicu. Celá chuť zažívacieho traktu cibetky, ak tam aj nejaká bola, sa v tej záplave horúcej vody stratila. No dobre, tá káva bola fakt hnusná. Nie preto, že by bola od tých malých beštií, ale že to bol obyčajný turek. Takže trpká bodka na záver. Ale nenechal som si ňou pokaziť inak veľmi pozitívny zážitok.

Odtiaľ zamierili naše kolesá na Campuhan Ridge Walk. Bolo to niečo medzi prechádzkou po hrebeni menších pahorkov a záhradou starých rodičov. Tou preto, lebo celá „hrebeňovka“ bola vykladaná tými svetoznámymi betónovými štvorcovými dlaždicami, ktoré mám pocit, že mal v záhrade každý starý rodič môjho detského veku. Že mi práve toto pripomenie na Bali slovenský domov, som nečakal.

Okrem tých dlaždíc bolo ale všetko v normále – najprv sme nevedeli nájsť vchod. Následne sme museli ísť dvormi bežných ľudí, kým na nás nevybaflo obrovské chrámisko. Prvá časť hrebeňovky – všade okolo nedotknutý les a odrazu hyper luxusné obydlia. Potom nejaká asfaltka, pozvoľna prechádzajúca v štandardnú dedinu, ktorú sa náhle zmenila na naoko chudobné chatrče, kde vystavovali diela miestni maliari. Potom lúka, ryžové polia, jazerá s lotosmi a „vrcholová chata“. Debata o alternatívnych vesmíroch úplne stráca na význame – jasné, že existujú, za polhodinu na Bali sme ich zažili hneď niekoľko.

Chata na vrchole mala vyvýšenú terasu s výhľadom na blízke aj ďaleké okolie. Objednali sme si kapučínko a kokosový orech, usadili sa do bambusových kresiel a sledovali západ slnka. To je na Bali jedna z aktivít, ktoré sú vždy rovnaké, no zakaždým iné. Tá načervenalá guľa, posadená do odlišných scenérií palmových lesov, ryžových polí a takého mora či onakého jazera, vytvárala pohľady ako na gýčových pohľadniciach.

Návrat dole ubehol pomerne rýchlo. Po ceste sme sa šli navečerať do našej obľúbenej vývarovne na ulici. Teraz sme už boli páni, chodili sme na motorke až desať domov ďaleko. Po príchode na ubytko nám domáci vraví, že oproti cez ulicu, v miestom chráme, je divadelné predstavenie a ohňová šou, či chceme lístky za „susedské“ ceny. Ja som za každú kravinu, tak prečo nie. A naozaj, o hodinu sme už sedeli na plastových stoličkách a na chrámových schodoch pred nami sa odohrával akýsi príbeh, ktorému sme vôbec nerozumeli. Herci však mali pekné kostýmy, niektorí z nich aj počúvateľne spievali a všadeprítomný oheň pekne dotváral nočnú atmosféru. Nakoniec upálili akéhosi koňa z rákosia. Vôbec som pri tom nevedel, či ide o vyvrcholenie príbehu alebo už o náboženský obrad. Všetci (domáci) sa však tvárili príliš vážne na to, aby som to zisťoval. A keďže na horiace veci sa Peťko vie pozerať donekonečna, tak som ani nemal potrebu. Takto vyzeral ten chrám za svetla:

Nasledujúce ráno som objavil cez Tripadvisor na hlavnej ulici hipsterskú kaviareň. Iste, tie sú všade, povieš si teraz. Toto ale bolo v roku 2016 a na Bali. U nás sme o nich vedeli a mali zopár odvážlivcov, ale v hinduistických končinách to vôbec nebol štandard. Nevadí, v skutočnosti mi išlo o úplne niečo iné. Kde sú totiž hipsteri, tam je dobrá káva. A keďže my sme kávomilci toho najhrubšieho zrna, prvé kroky dňa mierili na hlavnú ulicu. Očakávania som nemal veľké, predsa len po všetkých mojich skúsenostiach z Ázie či Strednej Ameriky som vedel, že nájsť espresso (a tu teraz vôbec nehovorím o kvalite, jednoducho samotné espresso) je takmer nemožné. No ako sme stúpali hore schodmi k tejto ustanovizni (zavádzajúci názov Daily Baguette), zacítili sme nezameniteľnú vôňu cremy. Po zdolaní posledného schodu sme chvíľu nemohli uveriť vlastným očiam. Nielen, že na konci nášho pohľadu sa skvel obrovský dvojpákový stroj európskej výroby, ale zároveň išlo o pekáreň na francúzsky spôsob. Výklad plný bagiet, čerstvého chleba, croissantov, takých sladkých či onakých slaných pečív. Raj na zemi. Malo to len jedinú chybu. Na druhý deň sme už mali byť na inom ostrove. Nevadí, naraňajkovali sme sa aj za zajtrajšok.

Po výdatných raňajkách sme nasadli na tátoša a zamierili sme do Tanah Lot, juhozápadný cíp ostrova, na ktorom sa nachádza chrám. Tie sa samozrejme nachádzajú všade, tento je však na pobreží, alebo lepšie povedané, trochu od pobrežia a je špeciálny tým, že počas prílivu voda zaplaví celé okolie a chrám je tak úplne nedostupný. Navyše, keďže ide o skalnaté pobrežie, rozbíjajúce vlny vytvárajú tomuto svätému ostrovčeku naozaj božské prostredie.

Cesta tam mala trvať 55 minút. Je pravda, že súvislú hodinu som v ázijskej doprave nikdy nestrávil a mal som trochu obavy. Teraz to môžem povedať, ale vtedy som musel nahodiť všetkojevnajlepšejpohodetobudebrnkačka výraz, lebo D. by inak so mnou nešla. Teraz keď si to prečíta, pokojne sa môže znepokojovať, už jej to nepomôže ???? Ale slnko svietilo, pofukoval jemný vánok, podľa mapy sme mali ísť stále rovno mimo obce, tak to ma upokojovalo. Až na to, že po pätnástich minútach začalo pršať. Potom liať. Potom som chvíľu už nevidel cez dážď pred motorku. Ulice boli kompletne zaliate a ak by som nabehol na nejakú jamu, ktorých v Ázii nie je zrovna málo, veľmi rýchlo by sme sa naučili hrať vodné pólo. Ak nie rovno hĺbkové potápanie. Veľmi ma neupokojovalo ani to, že tá mimoobecná cesta nebola nikde v dohľade. Stále sme šli zastavaným mestom.

Zbadal som Seven eleven (potraviny) a zamieril som na parkovisko. Musel som trochu uľaviť svojim nervom. D. som povedal, že počkáme, kým sa lejak trochu zmierni. Po polhodine to vyzeralo tak, že ten dážď tu s nami bude do skonania sveta. No čo, aj tak sme boli premočení, tak na čo čakať. Sadli sme znova na motorku. D. vážne nechcela ísť, no možnosť ostať na nejakom neznámom parkovisku boh vie kde jej neposkytovala príliš veľa alternatív. Pokračovali sme v ceste, až sme nakoniec došli do Tanah Lot. Prestalo pršať presne v tej chvíli, keď som odparkoval motorku. Začal však extrémne fúkať pobrežný vietor. Aké krásne. Aspoň nám netrvalo dlho vyschnúť.

Vybrali sme sa teda vyfackaný dažďom a teraz bití vetrom pešo na pobrežie. Odrazu môj nos zacítil niečo, čo vôbec nemalo v týchto zemepisných šírkach čo robiť. Vôňu varenej kukurice. Zaostril som môj sokolí pohľad v okuliaroch a zbadal stánok na kolieskach. Vážne na ňom bola namaľovaná kukurica. To, že stála rovnaké euro ako u nás, som neriešil. Bola to horúca kukurica a ja som bol premrznutý človek. Za jedno euro ideálna kombinácia. Za dve ešte lepšia. Teplou strukovinou neokriali len naše telá, ale aj srdcia. Pripomenula nám totiž znova domov, čo je v týchto končinách dvakrát za deň veľmi vzácne. Kráčali sme tak k chrámu s úsmevom na tvári, ktorý vôbec nezodpovedal zážitkom z uplynulej hodiny.

Čitateľ sa tu možno opýta, prečo sme nešli neskôr. No odliv, počas ktorého sa dá k chrámu aspoň priblížiť, nastáva len dvakrát denne. A počas toho druhého razu je všade okolo tma a chrám je zavretý. Takže preto 🙂

Pod chrámom je vyhĺbená akási polo jama – polo jaskyňa, v ktorej sa akurát nachádzala dvojica mníchov. Po bližšom preskúmaní sme vybadali, že asi posväcujú okoloidúcich, pretože jeden pokropil človeka vodou a druhý mu na čelo prilepil pár zrniečok ryže. Dámy dostávali za ucho aj bukrétu. Znova, blbosť, tak prečo nie? O chvíľu sme už odtiaľ odchádzali s ryžou na čele a úsmevom, ktorý prezrádzal, že vôbec sme netušili, čoho sme boli súčasťou. Keďže bolo hnusné počasie, veľa fotiek je nepoužiteľných, tak tu sú aspoň tri z nich a jedna stiahnutá z netu, aby bola predstava o tom, ako to vyzerá za ideálnych podmienok:

Cesta späť bola o poznanie pokojnejšia. Po príchode „domov“ sme si museli dať horúcu sprchu a spánok, pretože dážď, stres, vietor a svätá ryža na čele nás dosť zmohli. Zobudili sme sa podvečer. D. mala v ten deň meniny, tak som jej navrhol prechádzku do mesta a nejakú fancy reštauráciu, kde by sme to oslávili. Napokon sme skončili v akejsi posh reštaurácií, kde si objednala hamburger (tiež v tom čase na Bali čosi nevídané) a ja Johnieho Walkera. Tvrdý alkohol a ešte k tomu západná whisky bolo v tých končinách niečo nepredstaviteľné. Jednak domáci by takú voltáž v danom podnebí a so svojou telesnou štruktúrou nezvládli a jednak import takéhoto artiklu až zo západu dvíhal cenu jedného pohárika na úroveň bratislavských klubov. Oboje nám však v ten deň poslednýkrát pripomenulo rodnú hrudu (áno, viem, že pri hamburgeri a škótskej whisky je to irónia).

Lombok

Nastal čas presunu na poslednú zastávku nášho indonézskeho dobrodružstva – ostrov Lombok. Ráno sme dostali naše posledné palacinky, zbalili sme si tých 13 vecí, ktoré sme so sebou každý nosili a vybehli na dvor čakať odvoz do prístavu. Odkiaľ sme mali odvoz? Vybavil nám ho domáci. Kedy sme vrátili motorku? Nechali sme ju u domáceho. V tomto sú obyvatelia tretích krajín neuveriteľní. Takmer každý, kto i len trochu podniká, nepremrhá šancu podnikať vo všetkom zároveň. Ak niečo (hocičo) treba, či už je to motorka, odvoz, dobre sa najesť alebo ľahké drogy, každý pozná niekoho, kto požadovaným artiklom disponuje. Spýtaj sa domáceho. Ak to rovno nemá, zavolá známemu/susedovi/Cháronovi a dohodí ti to.

Takže prišiel po nás akýsi minivan do polovice plný ľuďmi (šoférovi asi volalo viacero susedov a známych). Po ceste sme nabrali ešte troch a vyrazili sme do prístavu. No… prístav. Dalo by sa povedať, že to bola jedna centrálna drevená chajda na štýl predajne langošov na Zlatých pieskoch, vybetónovaný pľac pod plechovou strechou a niečo, čo viac pripomínalo vyliaty betón do mora, než mólo. Do rúk sme prakticky dostali len sofistikovanejší šatňový lístok a šli sme čakať. Spočiatku (prvé tri hodiny) sme mali aj pochybnosti, či nás skutočne zaviezli do prístavu. To je totiž opačná strana mince, keď sa pýtaš domáceho na extra služby. Nasadneš niekomu do auta, kto po anglicky ani len netuší, odvezie ťa niekam, kam dúfaš, že si chcel ísť a naznačí ti, aby si vystúpil. Či si skutočne tam… no, veľa spôsobov, ako si to overiť, nie je. Jediné, čo nás ako-tak presviedčalo, bolo tristo ďalších podobne zmätených ľudí okolo nás. Buď sme teda boli správne alebo išlo o najväčší žartík, ktorého som bol obeťou.

Po troch hodinách ale prišlo lodí hneď niekoľko. Vystúpili z nich domáci a začali nás volať podľa lode. Lenže po indonézsky. Dav západných teliatok len prešľapoval nervózne z nohy na nohu. Nakoniec sme všetci zodvihli svoje šatňové lístky (rôzne farby a tvary to dosť uľahčovali) a lodiari začali chodiť medzi nami a posunkami nás vyberali z davu a posielali k tej správnej lodi. A zase nám neostávalo nič iné, len dúfať, že je to správna loď a odvezie nás na správny ostrov. Hromada zábavy a dobrodružstva.

Vyfasovali sme speed boat. Takú tú zväčšenú plastovú hračku z kinderka, ktorá skáče niekoľko metrov nad vlnami. Vyzerá to úžasne a vždy som si to chcel skúsiť. Bol som však nesmierne rád, že počas toho trojhodinového čakania nič nejedol. D. to bolo jedno. Tá rada rozhodne nebola. Jazda speedboatom bola zábava len prvých 5 minút. To vzrušenie zo skákania nad vlnami – motýliky v bruchu ako na horskej dráhe, keď sa človek vyšvihne hore a čaká pád a adrenalín, keď začne padať – bolo skvelé. Lenže. Tieto pocity sú skvelé, keď trvajú krátko (preto horské dráhy). Ak však tvoje telo zaplavujú tieto chemické reakcie striedavo 45 minút, už to také vzrušujúce nie je. Taktiež zakaždým vyletieť niekoľko metrov do vzduchu a následne dopadnúť na tvrdú zem opakovane bolí, aj keď sedíš v polstrovaných sedačkách. Nehovoriac o tom hluku, keď plastová loď asi s osemdesiatimi ľuďmi tvrdo dopadne na vlny, zároveň s hlukom dvoch extrémne výkonných motorov.

V každom prípade to bol zážitok. Ale na dlhé roky stačilo.

V prístave nás vyliali z lode. Niektorí pár minút hľadali tú správnu svetovú stranu, iní sa stále uisťovali, kde je smerom hore a kde dole. D. to znášala zle. Námesačne som ju viedol k zástupu susedov a známych, ktorí vykonávali odvoz v tomto kúte zeme. Po ceste som oslovil iný pár, ako mám vo zvyku, nech si rozdelíme náklady na taxík. Prvých dvoch vodičov sme so smiechom odmietli – chceli totiž za dvadsaťminútovú cestu 3x viac ako za tú dvojhodinovú ráno do prístavu. Veľmi nám to nepomohlo, vodiči to už poznali a mali kartelovú dohodu. Niečo sme však zrazili a vyrazili sme.

Po polhodine nás opäť vyhodili v akomsi mestečku. „Už ste tu!“ oznámil vodič (znova sme mu verili) a povedal, že máme ísť ešte 200 metrov rovno. Prečo nás tam neodviezol, keď potom odišiel tým istým smerom, nevedno. Tento raz (a po prvý raz) sme mali rezervovaný reálny hotel. A keďže išlo o našu svadobnú cestu, D. vybrala „boutique resort & spa“. Nikdy som v niečom podobnom nebol, takže som rátal, že to bude asi pekné. Bol však čas obeda a do check-inu ostávalo zopár hodín. Tak, že sa v tom mestečku aspoň naobedujeme. D. mala stále roztrasený žalúdok zo speed boat, teda na jedlo nedokázala ani pomyslieť. Ja som však opačného razenia. Keď je žalúdku zle, má sa naplniť. To, či na to je alebo nie je chuť, nie je podstatné.

Z dvesto metrov boli napokon takmer 2 kilometre. V tretích krajinách akoby vôbec nemali cit pre vzdialenosti. Toto sa mi pritom dialo počas mojich ciest niekoľkokrát. Bežne sa mi stalo, keď mi domáci povedal, že cesta potrvá ešte 2-3 hodiny, že do polhodiny som bol v cieli. Napokon sme do rezortu dokráčali. Spotení a ulepení sme v tej nádhernej žulou vykladanej recepcii s jazierkom, lotosovými kvetmi a koi kaprami vyzerali úžasne. Uviedli nás do nášho vlastného domčeka, kde nás čakala torta, uteráky poskladané do tvaru labutí či lupienky ruží na posteli. Po tých uplynulých týždňoch všelijakých hostelov, pavučín, hluku a špiny som sa cítil ako na inej planéte. Dokonca až do takej miery, že som sa odmietol čohokoľvek dotknúť, aby som to nepošpinil. Všade vyleštená podlaha, vlastná terasa s hojdacími kreslami, zasadená medzi palmami, kúpeľňa pod holým nebom… Radšej som sa šiel osprchovať.

Keď sme zo seba urobili ako-tak vyzerajúcich humanoidov, vydali sme sa na prieskum. Rezort to bol malý, možno 10 podobných domčekov, žiadna hlavná časť (počas nasledujúceho týždňa som bol presvedčený, že aj keby bol plne obsadený, stále by sa tam nachádzalo viac zamestnancov, než hostí). Všetko posadené medzi palmami, starostlivo umiestnenými kríkmi a trávou, o ktorú sa starali s wimbledonskou starostlivosťou. Areálu dominoval bazén a trávnik končil súkromnou plážou. V bare akurát prebiehala happy hour, takže na zahájenie pobytu nebola lepšia príležitosť. Barman sa na pomer alkoholu akosi nepozeral, dostali sme teda pekné šupy. Slnko stále svietilo, takže nám kúpilo druhú rundu.

Mierne pripití sme sa vybrali na večeru. V našich ruksakoch, ktoré nás sprevádzali počas uplynulého mesiaca, nebolo zrovna miesto na pekné večerné róby, tak sme si obliekli to najčistejšie a najmenej pokrčené, čo sme mali. Aj tak sme sa cítili nepatrične.

No a v podobnom duchu sa niesol nasledujúci týždeň. Bolo to prvý a jediný raz, čo som strávil na mojich cestách celý týždeň na jednom mieste a de facto som počas týchto dní nič nerobil. Svadobnú cestu má však človek iba raz v živote (teda malo by to tak byť), tak som to až tak neriešil. Keď sa teraz pozerám do mojich poznámok, siahodlhé záznamy z predošlých dní nahradili jednoriadkové menovanie toho, čo sme jedli a aké drinky sme mali ????

Nebolo to však až tak jednotvárne. Počas toho týždňa sme zažili aj zopár zábavných príhod. Prvou z nich bolo, ako si D. hneď na druhý deň opílingovala polovicu končatiny o koralové dno mora. Ďalší deň sa na súkromnej pláži rezortu objavil chlapík s kravami na šnúrke. Iný deň sa strhol prudký monzúnový dážď, ktorý asi pol dňa neľútostne bičoval domčeky. No a deň pred odletom vybuchla na ostrove sopka, usmrtila niekoľko turistov a tesne po našom odlete odstavila lety z ostrova aj na ostrov. Všetko je to však pomerne štandard, ktorý som zažil asi na každom výlete. Hlavu som si rozsekol v Nikaragui, krava na pláži bola aj v Kambodži a vybuchujúcu sopku som videl na 500 metrov v Guatemale. Okrem iného.

Neleteli sme však domov, mali sme jednodňovú zastávku v Jakarte, hlavnom meste tohto 4. najľudnatejšieho štátu na svete. Ale to nabudúce.

Jakarta

Posledný deň nášho hanymúnu začal skorým taxíkom na letisko. Za hodinu cesty a 46 kilometrov taxameter ukazoval 250 000 rupií, čo je ekvivalent 14€. Pri vstupovaní tak nastal jeden z tých zvláštnych momentov stretu západnej a východnej kultúry. Všetci sme sa na seba usmievali. Východná preto, lebo práve zarobila obrovské množstvo peňazí a západná preto, pretože práve ušetrila extrémne množstvo peňazí. Obaja však išli tým istým taxíkom na to isté letisko.

Let do Jakarty nebol ničím zvláštny. Akurát sme celým týmto podnikom a presunmi na letisko a z letiska strávili celý deň. Po prílete sme sa tak stihli len ubytovať a vydať sa do blízkeho obchoďáku. Ten bol obrovský, ako je to v každej ázijskej metropole. Náš Aupark, Eurovea, Avion aj Polus v jednom. Prechádzali sme sa jeho asi 12 poschodiami, vypĺňajúc čas, kupujúc suveníry a D. aj niečo na seba. Skončili sme napokon vo food courte na pizzi.

Ďalší deň sme si stratený čas vynahradili. Vyšli sme z hotela ešte okolo žmurkajúcich recepčných a zamierili do prvej pekárničky. Dobrá káva a chutné pečivo nám naštartovali deň. Zamierili sme k National monument. Ide o 132 metrov vysoký obelisk postavený na počesť boja za indonézsku nezávislosť. Nemalý rad ľudí čakal na to, aby sa vyviezol výťahom až na pozorovaciu plošinu a videl pod sebou hlavné mesto ako na dlani. Odstáli sme si tam asi hodinku, ale stálo to za to.

Už z veže sme videli, že pri jednej z brán do parku sa niečo deje. Bol tam zhromaždený nemalý dav ľudí a ozýval sa odtiaľ nahnevaný hlas z megafónu a občasné výkriky davu. Hneď sme vedeli, kam ideme najbližšie.

Bolo tam zopár stoviek ľudí, zopár veľkorozmerných fotiek (nejakých predstaviteľov niečoho) a na plagátoch nezrozumiteľné heslá. Nevedel som sa ani len dovtípiť, či ide o politickú akciu alebo podporu útulku zvierat. Čo ma však zaujalo bola skupinka niekoľkých desiatok policajtov, ktorí oddychovali opodiaľ. Teda ich správanie. Pohodovejšie naladené antiprotestné zložky som ešte nevidel. Hoci v plnej výbave, no sedeli na zemi, na múriku, debatovali v skupinkách alebo sa jednotlivo bavili či smiali z protestujúcimi. Cigarety v rukách, balistické štíty na zemi a dokonca, keď sme ich obchádzali po chodníku, išli sme ani nie meter okolo o múr opretých granátometov. Nijak nestrážených, nijak nezabezpečených, najbližší policajt tak desať metrov od nich. Bol som tak vyvedený z miery, že som to zabudol aj odfotiť.

Odtiaľ sme zamierili autobusom mestskej hromadnej do starého mesta. Tu by som sa pristavil pri organizácii zastávok. Človek z ulice vchádza do oplechovaného priestoru, kde ho víta turniket. Doň vloží svoju MHD kartu a ten ho následne ďalej pustí na plošinu medzi dvoma ulicami. V tomto priestore hľadá svoje nástupisko. Tie sú striedavo umiestnené po pravej aj ľavej strane, asi meter nad vozovkou, kde v plnej rýchlosti premávajú autá. Nástupiská nie sú nejak výrazne oddelené, navyše si treba dať pozor, pretože tri otvory v stene neznamenajú automaticky tri nástupiská, ale troje dvere, ktoré sa za nimi objavia, keď sa pristaví autobus. Avšak nie všetky autobusy majú trojo dverí. Takže niekedy už ten tretí otvor patrí k inému nástupisku. Ale na autobuse nezbadáš, čo je to za linku, pretože ten, keďže ide o uzatvorené zastávky, nevidíš. A tak dokola. Radosť.

Z tohto vyvýšeného miesta bolo vidieť aj iný aspekt dopravy. A síce predavačov. Ak ťa u nás na nejakej zastávke obťažuje, že ti niekto ponúka Nota bene časopis, tak nepoznáš pravý pojem slova obťažovanie. V Jakarte bolo na jednej križovatke niekoľko desiatok ponúkačov. V repertoári majú obetné predmety do auta, vlajočky, detské hračky, sväté obrázky, kvetinovú výzdobu, čipsy, nápoje, náhradné ľudské orgány. Navyše to robia takým spôsobom, že sa bojíš od nich niečo neprijať, pretože by ich to mohlo rozzúriť. Podotýkam, že vodič stojí na červenú zablokovaný okolo stojacimi autami, bez možnosti úniku, takže si dobre rozmyslí, koho naštve, pretože ten niekto môže mať klinec alebo kameň. A keď neprejde na zelenú na prvý raz, čaká ho to znova. A na ďalšej križovatke s inými indivíduami. A tak dokola celý deň.

Staré mesto tvorilo reálne jedno koloniálne námestie s pár koloniálnymi budovami z čias holandskej správy. Jednou z nich bolo Café Batavia, dvojposchodová reštaurácia a kaviareň v až gýčovom koloniálnom štýle. Drevené obloženie, stĺpy, starobylé lustre, vyleštený barový pult, čašníci vo vestách, bielych sakách a rukavičkách a v rohu pianista hrajúci pokojnú hudbu pre hostí.

Ešte predtým nás však zastavili nejaké decká s obrovskými A4 blokmi, ktoré vyzerali komicky, lebo boli takmer väčšie, ako deti sami. Vytiahli perá a s dychtivými očkami sa nás, veľmi milo a pomerne slušnou angličtinou, opýtali, či nám môžu položiť zopár otázok. Pobavení touto scénou sme súhlasili. Chceli vedieť, odkiaľ sme prišli, kde všade sme boli, čo sa nám na ich krajine páči a čo nie. Cítili sme sa trochu previnilo, pretože pri vymenúvaní miest, ktoré sme navštívili len za posledný mesiac, som v ich výrazoch badal zbožnú úctu. Akoby vedeli, že oni tie miesta nebudú mať možnosť navštíviť za celý svoj život. Rýchlo som sa od týchto myšlienok odpojil, ale je dobré si ich čas od času pripustiť, aby sme si uvedomili, v o koľko štedrejšom prostredí žijeme.

Posilnení obedom sme sa vybrali prechádzkou do neďalekého parku a odchytila nás ďalšia skupina, tentoraz študentov vybavených dokonca digitálnou zrkadlovkou. Znovu, veľmi nevtieravo, sa chceli opýtať na pár otázok. Ich agenda už bola náročnejšia, najprv chceli od nás, aby sme na slepej mape ukázali Severnú Kóreu. Potom sa nás pýtali na (plný) názov tejto krajiny, hlavné mesto a štátne zriadenie. Dve otázky o demokracii a nasledoval súbor otázok o životnom prostredí. Podotýkam, že sa písal rok 2016, o Grete Thunberg ešte nikto nepočul. Video potrebovali preto, aby si otázky neskôr lepšie analyzovali a aby sa lepšie v triede priučili angličtine.

Deň sa pomaly chýlil do poslednej tretiny. Boli sme uťahaní teplom a slnkom, tak sme sa rozhodli ísť na letisko. Ak si niekto myslí, že Bratislava so svojim dvoj- až štvorprúdovým obchvatom má škaredé zápchy, Jakarta ich má s dvoma šesť- až osemprúdovými obchvatmi podstatne horšie. Cesta, ktorá mala trvať 37 minút, trvala vyše hodiny a pol. Taxikár bol navyše pravdepodobne bývalý závodný jazdec, pretože metrové posuny v kolónach robil štýlom brzda-plyn. Na letisko sme teda neprišli len unavení a ulepení, ale aj značne rozheganí a vystresovaní. Mali sme však dostatok času, tak sme si na letiskových toaletách urobili kompletnú hygienu, prezliekli sme sa do riflí a dlhých rukávov. Vonku bolo síce stále okolo tridsať stupňov, no v ázijských lietadlách býva tak osemnásť. Telo to veľmi nemá rado.

Na jedlo nebolo po predchádzajúcej jazde ani pomyslenie, nakúpili sme len zásoby do lietadla a nejaké magnetky. Za zmienku stojí už len nočný prestup v Dubaji, kde som si konečne vyskúšal to, o čom píšu toľké cestovateľské blogy. Ľahol som si k nášmu gate-u a na A4 som čiernou fixou veľkými písmenami napísal, nech ma prosím zobudia o 5:40 (keď sa mal otvárať gate). Prvý človek ma zobudil už o 5:15 a keď som poďakoval a znova zavrel oči, v priebehu piatich minút ma poklepali šiesti ďalší. Zlatúšikovia. Fakt to funguje.

A to je koniec nášho indonézskeho dobrodružstva. Po niekoľkých rokoch cestovania si dám teraz na niekoľko rokov oddych. Jednak s malými deťmi sa cestuje nepohodlne (a nič z toho nemajú) a vzhľadom na čas, v ktorom tieto zápisky dopisujem (november 2020; pandémia), ani neviem, kedy sa najskôr bude dať trochu rozumne a cestovať po svete. Neznamená to však, že by som sa už nikdy na podobné dobrodružstvá nechystal. Len si ich chcem čo najviac užiť. Dovtedy si môžeš prečítať zápisky z ostatných ciest.