Kategórie
zápisky z Indonézie 2016

Ubud

dĺžka článku: 10 minút
predchádzajúce diely

Ďalší deň, posilnený podobnosťou Bali so zvyškom Ázie, padlo ako prvé rozhodnutie, že si požičiame skúter. Aby som však vyviedol čitateľa z omylu, padlo rozhodnutie znamenalo, že rozhodol som. V očiach D. sa pri pohľade na indonézsku dopravu miešalo zdesenie z absentujúcich akýchkoľvek pravidiel a finálna verzia závetu. Je to pochopiteľné pre každého, kto je prvýkrát v Ázii. Miera môjho vnútorného presvedčenia bola však silnejšia, ako jej obavy. Tiež je pravda, že na skútri sme spolu jazdili už v Strednej Amerike a bez nehody (i keď raz sme k tomu mali setsakramentsky blízko), tak nemala až toľko protiargumentov. Dojedli sme fantastické zelené palacinky, ktoré nám deti domáceho doniesli na balkón a následne som sa ho spýtal, kde sa dá normálne požičať skúter.

Tu by som sa krátko pristavil pri dôležitosti citlivej voľbe slov. Hoci som to musel zopakovať, ale skutočnosť, že som použil výraz „normálne“ a nie „výhodne“, zohrala veľkú rolu. Domáci totiž okamžite zmenil výraz a začal vysvetľovať úplne niečo iné. Napokon som skončil u suseda o desať domov ďalej. Garáž, do ktorej ma zaviedol, rozhodne nevyzerala ako požičovňa skútrov. Naopak, bola to garáž normálneho človeka. Okrem rôzneho stavebného materiálu, bicyklov, sliepky, mačky, starých kancelárskych stoličiek a iných potrebných vecí, ktoré sa v garáži obyčajného človeka nachádzajú, v nej boli dva skútre. Vytiahol jeden z nich (červený) a ponúkol mi, nech sa idem skúšobne previezť. Toto ma zarazilo. Ešte v žiadnej z ôsmych ázijských krajín, ktoré som doteraz navštívil, sa ani vzdialenie neobjavila takáto miera dôvery hneď na úvod. Všade odo mňa chceli minimálne originál pasu, výter z nosa, upísanie sa Luciferovi a zálohu, ktorej ten ten kus šrotu ani nebol hoden. A tu? Človiečik mi podal kľúče, nech si idem na 10 min zajazdiť. Bol to ďalší dôkaz toho, že na Bali vládne akási aura, že takto to má byť a takto je to v najlepšom súlade so všetkým. Tak som šiel. Skútrik bol dobrý. Žiadna extra trieda, ale jeden z najlepších, na ktorých som v Ázii sedel. Neviem, či patril jeho žene alebo deťom, no neriešil som to.

Vrátil som sa a povedal, že beriem. S úsmevom vytiahol z otlčeného stola á štvorku, ktorá bola asi tristokrát prekopírovaná. Originál bol evidentne naklepaný ešte na písacom stroji. Ale bolo to po anglicky a znelo to aj celkom zrozumiteľne. Dokonca tam bolo aj slovo „poistenie“, čo bolo na Áziu neslýchané. Cena na deň bola sedem eur. Na naše pomery smiešne, avšak na Áziu nehorázna suma (dvoj- až trojnásobná oproti iným krajinám). Stroj to bol však solídny, evidentne používaný osobne majiteľom a mal som z toho človeka dobrý pocit, tak som podpísal.

Vzal som motorečku (majiteľ nasadol na tú druhú z garáže) a šiel som po D. na hostel. Z jej pohľadu som vyčítal, že do poslednej chvíle dúfala, že pekelný prístroj sa mi na poslednú chvíľu nepodarí zohnať. Odpovedal som jej úsmevom. Nasadli sme teda a vybrali sa do mesta. A hneď sme vyfasovali pokutu.

Už len skutočnosť, že sme videli dopravného policajta, bola pre mňa v Ázii novinkou. Táto mýtická bytosť ma fascinovala natoľko, že som aj prepočul, čo som údajne porušil. Vrátil som sa do reality a poprosil ho o zopakovanie úctivým: „He?“ Zopakoval mi to. Že sme išli v protismere. Nastalo asi dvojsekundové ticho. A začal som sa strašne rehotať. V Ázii predsa neboli smery. Všade si chodili všetci, ako sa im zachcelo. Silou a dĺžkou klaksónu akurát dávali najavo, ako veľmi tým smerom túžia ísť, nech im ostatní uhnú. Dokonca aj pred nami a za nami išli domáci, než nás uniformný pán zastavil.

Môj smiech nám však situáciu veľmi nezlepšil. Začal sa mračiť. Keď som sa ho spýtal, že a čo tí ostatní, čo išli s nami v protismere, tváril sa, že nepočuje. Potom som to pochopil. To boli domáci. S tými by sa nevyhádal a ak vôbec, iba za smiešne nízku pokutu, než akú mal potenciál vybrať od nás (a strčiť si do vrecka). „All right, how huch?“ spýtal som sa. Ráno začalo dobre, mal som dobrú náladu a nemienil som si ju nechať pokaziť kvôli pár eurám a chamtivému policajtovi. „One million,“ odpovedal. Milión rupií. Najprv sa mi trochu zatočila hlava, ako každému, keď sa v jednej vete objaví slovo pokuta so slovom milión. Potom som sa vrátil do reality a prepočítal si to. 57 eur. No určite! Toľko ma nebude stáť ani požičovné motorky na 5 dní.

Come with me,“ dodal, a zamieril k malej strážnej búdke v strede križovatky. Musel som niečo vymyslieť. Napadlo mi vypýtať si oficiálnu účtenku. To by zabránilo, aby si pokutu strčil do vrecka. Avšak nepoznal som miestne zákony a aby sa ocitlo moje meno na nejakom registri, som pre pár eur nechcel riskovať. Potom mi to došlo. Otočil som sa k D., ktorá kráčala smutne za mnou. Nemusel som ani šepkať, tu nám aj tak nikto nerozumel. Chvíľu ma počúvala. Môj nápad sa jej nezdal. Nie preto, že by bol zlý. Len má nerada konfliktné situácie. Ale v tomto mohla niečo urobiť už len ona. Neochotne prikývla.

Prišli sme teda do búdky, orgán si veľavravne sadol a pozrel na nás. Ja som položil na zem batoh a tváril sa, že hľadám peňaženku. Teraz to bolo na D. Tá sa chvíľu ošívala, no napokon spustila: „You know, I’m a lawyer…

Zvyšok konverzácie netreba uvádzať. Dohromady ani nebolo nič významné povedané. Policajt na slovo lawyer zareagoval okamžite. Z očí mu mizla nadradenosť a postupne sa tam s ňou objavil strach. Výsledok po pár sekundách bol, že stačilo zaplatiť 250 000 rupií. Ani bloček som od neho nechcel. Spôsobili sme mu taký stres, že si tých 14 eur zaslúžil.

Zvyšok dňa sme strávili mojou obľúbenou ázijskou činnosťou. Pozostávala vo voľnom jazdení na skútri. Nemali sme cieľ, nemali sme plán. Čo sa nám páčilo, tam sme zastavili, čo nám zavoňalo, tam sme sa najedli. Navštívili sme terasové ryžové polia Tagalalang a prešli  sme sa zopár posvätnými komplexmi a chrámami. 

Nakoniec, keď sme už čakali koniec cesty a chceli sme sa chceli otočiť, objavili sme sloniu rezerváciu. Nejaký beloch do nej skupoval slony, ktoré v iných častiach Indonézie vykonávali ťažkú pracovnú činnosť hraničiacu až s týraním a tu ich nechával dožiť v pokoji. A tak sme mali program na nasledujúci deň.

Čo ma však po ceste fascinovalo, boli vstupné „brán(k)y“ do jednotlivých domov. Ani nie domov – nešlo o štandardné vchodové dvere – ale dvorov. Teda otvor v plote, cez ktorý sa vstupovalo na pozemok. V našich (a koniec-koncov aj európskych) zemepisných šírkach väčšinou ide o kovové či latkové dvierka, nejaké pletivo, tu pánty, tam kľučka. Ale na Bali? Skoro všade, kam človek prišiel, išlo o dizajnový skvost. Vtipné na tom bolo, že za touto majestátnou bránou stál väčšinou dom, ktorý ani nebol omietnutý či vôbec dokončený. Veď pozri:

Ďalšie ráno teda začalo so slonmi. Prišli sme hneď na otváračku rezervácie, čo je naša obľúbená stratégia. Ani jeden z nás totiž veľmi nemusí veľa iných ľudí, teda čím menej, tým lepšie. Zároveň v raňajšom lístku boli zahrnuté aj raňajky na terase nad jazerom v strede džungle. A v neposlednej rade – a to hlavne – možnosť ráno vykúpať slona. Čo je inak neuveriteľný biznis model. Prečo by to mali robiť zamestnanci, keď to za nich môžu urobiť turisti a ešte si za to zaplatia? Ale na druhej strane, kedy má človek príležitosť zobrať si hadicu, ryžovú kefu a škrabať to majestátne zviera za ušami? Tí odvážnejší mali možnosť sa ísť s nimi potom okúpať do jazera. Hoci sú tieto zvieratá na ľudí navyknuté, stále majú vlastnú hlavu. No a keď prirátame k tomu, že majú silu ako… slony a voda tam bola všetko len nie plytká, viacerí zaváhali. Samozrejme, v takýchto situáciách Peťkovi chýbajú základné sebazáchovné sklony.

Nasledoval voľný program v parku, kde bolo možné slony pozorovať pri všetkých činnostiach. Keďže po väčšinu dňa to sú lenivé tvory, práve ranné aktivity boli zaujímavé. Raňajky, šialené poskakovanie malého (niekoľko tonového) sloníka, ďalšie kúpanie, prechádzka a kŕmenie. Pod prechádzkou si treba predstaviť priviazanie postroja na slona, na ktorom mohli následne sedieť dvaja ľudia. A chodenie po džungli. To ma zaujalo, nakoľko celá rezervácia dávala pocit, že slony tú majú absolútnu slobodu. Vysvetlili nám, že keďže tieto zvieratá boli odoberané ako ťažné, po niekoľko rokov trvajúcej „službe“ si na fyzickú záťaž zvykli a pokiaľ sa im nedostáva pravidelne – hoci len v takejto umiernenej forme – začnú byť zlí a vystrájať. Nevedel som veľmi, čo si o tom myslieť, ale tieto zvieratá nemali v sebe apatiu a ten tupý pohľad, ktorý je možné vidieť u ich príbuzných v zoo.

A napokon desiata. Pre slony, nie pre nás. Človek si mohol vybrať medzi košíkom plným bambusu (1€) a ovocím (3€) . Samozrejme, že slony boli biznisovo založené a na bambus zvysoka kašľali. Nepredajú sa predsa lacno, že?

Po sloňom dobrodružstve sme sa vrátili naspäť do Ubudu, dali sme si obed a zamierili do Monkey Forrest. Ide o 12 hektárový les v rámci mesta, ktorý je útočiskom pre viac ako tisíc balijských dlhochvostých opíc. V komplexe sa taktiež nachádzajú tri chrámy a jeden dočasný cintorín. Hinduisti totiž majú tradíciu kremácie, no keďže sa veľký obrad koná každých 5 rokov, telá zosnulých treba dočasne niekam uložiť. Preto aj v tomto lese sa nachádzal jeden z dočasných cintorínov. Po hroboch a náhrobkoch samozrejme veselo šantia opice. Tie sa v ňom voľne pohybujú a nedajú sa rušiť návštevníkmi.

Sú to skôr návštevníci, ktorí by si mali dať pozor, aby neboli (z)rušení. Opice totiž, štandardne ako všade vo svete, majú radi všetko lesklé alebo inak zaujímavé, vytŕčajúce z tašky či voľne visiace z tela, či už ide o šatku alebo digitálnu zrkadlovku. A na ľudí si zvykli natoľko, že nemajú problém vyliezť návštevníkovi po nohe a prehľadať mu vrecká. Jedno šťastie, že som si toto prečítal dopredu a veci poschovával. Videl som tam jedného chudáka, ako naháňa opicu s peňaženkou. A úplne najhoršie je ponúknuť opici jedlo (alebo urobiť nejaké gesto, ktoré ponuku jedla pripomína) a následne si to rozmyslieť. Opica vystrelí po človeku a dožaduje sa svojho žvanca, či už reálneho alebo imaginárneho. Ak sa k nemu náhodou nedostane, alebo sa nedostane dostatočne rýchlo, svoju obeť pohryzie. Správa parku denne rieši niekoľko prípadov pohryzených turistov. Preto zamestnanci nosia so sebou praky a v takýchto situáciách strieľajú po agresívnych opiciach. Nevidel som to priamo, ale určite by to bol pohľad pre bohov.

Koniec-koncov, zažila si to aj D. Mala voľné bordové nohavice a bordovú šatku na krku, čo bola čistá provokácia. Jedna malá beštia to využila, vyliezla jej až na hlavu a keď zistila, že nič nedostane, tak ju uhryzla do nosa ???? Nešlo však o žiadnu ujmu na zdraví, skôr utrpela jej pýcha (D., nie pýcha opice).

Večer som ju teda, ako odmenu za prežitý teror, zobral na pedikúru. Že oproti Slovensku tam mali desatinové ceny. Ja som sa v tom prd vyznal, na pedikúru nechodím. Myslel som si, že tam D. odparkujem a pôjdem sa prejsť po večernom meste alebo na drink, no tá malá hnedá pani drmolila tak nezrozumiteľnou angličtinou, že som sa odrazu ocitol na ležadle a pedikúrovali aj mňa. Nuž, tak čo. Všetko je raz prvýkrát.

A ešte jedna zaujímavá udalosť. Cestou späť na ubytko sme odrazu, tiež uprostred mesta, asi objavili futbalový štadión. Hoci známy zhluk bielych čiar na tráve a dve kovové brány na koncoch indikovali, že by naozaj mohlo ísť o futbalové ihrisko, znepokojoval ma práve ten trávnik. Teda trávnik… Trsy voľne rastúcej trávy, niekde pokosenej, inde nie, medzitým čistá hlina. Čo ma napokon presvedčilo, že ide o regulárne športovisko, bolo, že sa na ňom práve odohrával zápas. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že tímy mali jednotné dresy (každý iné, samozrejme), reálne vyzerajúcu loptu a nielen rozhodcu, dokonca troch, ktorí boli tiež oficiálne oblečení.

Chceš vedieť, keď vyjde ďalší diel zápiskov? Prihlás sa na odber RuFslettra a dozvieš sa to ako prvý!

Zdieľať: