26. októbra 2020 - myšlienky z RuFslettra

Ľudia sú vo svojej podstate zlí

dĺžka článku: 5 min

Mnohých odveky trápi otázka, ktorá má mnoho foriem a mnoho podôb. Najzákladnejšia z nich:

Sú ľudia vo svojej najhlbšej podstate dobrí alebo zlí?

Foriem a spôsobov, akým odpoveď na túto dilemu hľadáme, je neúrekom. Tým, ktorí nás sklamú, dávame druhú a niekedy aj tretiu šancu. Ak ide o rodinu, stoosedesiatusiedmu šancu. Čudujeme sa, ako nám niekto z ľudí, s ktorými roky pracujeme, dokáže vojsť do tašky a zobrať peňaženku. A čudujeme sa, keď za nami príde neznámy človek a vráti nám stratené doklady aj s peniazmi, ktorých sa ani nedotkol. Sme dojatí, keď sa dve neznáme dvojročné deti k sebe rozbehnú a objímu sa. A sme zhrození, keď jedno udrie druhé lopatkou po hlave, bez akejkoľvek provokácie. Takto by sme mohli ísť po závažnosti činov až na vrchol. Desí nás, koľko desiatok miliónov ľudí zahynulo v 20. storočí kvôli ideológii jedného muža. Či už to bol Hitler, Stalin alebo Mao. Prečo s tým nikto v ich okolí nič neurobil, prečo to všetci len ticho akceptovali? A napĺňajú nás neuveriteľnou bázňou príbehy o jednotlivcoch, ktorí zasvätili dekády svojho života pomoci iným. Buddha, Matka Tereza alebo Sanduk Ruit. Prečo nie sú aj ostatní v okolí tak orientovaní? Veď činiť dobro nie je drahé ani zložité.

Sú teda ľudia vo svojej podstate dobrí alebo zlí?

Za ten obmedzený čas, ktorý som strávil na tejto planéte, si dovolím tvrdiť, že som si urobil pevný názor. Nehovorím, že je pravdivý a že sa nemôže ešte zmeniť, ale do veľkej miery som o ňom presvedčený.

Ľudia sú vo svojej podstate zlí.

Avšak nie je to také jednoduché.

Ultimátny argument, ktorý by sa dal pre podporu tohto tvrdenia použiť je už len to, že sme tu. Dobili sme planétu (dokonca sme si ju aj fyzicky prispôsobili) a stali sme sa vrcholom potravinového reťazca. Porazili sme všetko, čo proti nám stovky miliónov rokov trvajúca evolúcia hodila, a nielen, že sme to premohli, častokrát sme to vybili do posledného kusu. Sme najagresívnejší a najzákernejší druh živočícha nielen na vlastnej planéte, ale zatiaľ aj v známom vesmíre.

Dokazujeme si to už od narodenia. Prvou a základnou emóciou, ktorá sa prejaví u každého dieťaťa, je agresivita. Je to základná psychologická poučka. Do troch až štyroch rokov si prejde hneď niekoľkými jej podobami. Bezdôvodne bije svojich najbližších, alebo ich štípe, hryzie, vlastné nepožičia, cudzie nevráti. Po strete s prekážkou, obmedzením či zákazom používa fyzické násilie, krik alebo iné deštruktívne správanie. Minimálne pasívnu agresivitu.

A práve tu to začína byť zaujímavé. Veľmi zložité, ale nesmierne zaujímavé. Budem pokračovať v tomto príklade.

Je takéto správanie dieťaťa (do 4 rokov) chybou rodičov alebo výchovy? Vôbec nie. Ide o prirodzený vývoj každého jedinca druhu homo sapiens. Čo deťom chýba do veľkosti alebo sily, nahrádzajú mierou agresivity (koniec-koncov, rovnaký princíp funguje aj u psov). Preto je to práve pri deťoch tak desivé. Ale agresivita je to jediné, čo im dá najefektívnejšiu a najrýchlejšiu spätnú väzbu o ich okolí. To, ako na ňu zareagujú okolité objekty, zvieratá, iné deti či dospelí, umožňuje dieťaťu pochopiť okolitý svet a jeho pravidlá rýchlejšie, ako akékoľvek iné správanie. "Čo je na tom zaujímavé?" pýtaš sa možno.

Je to tá obrovská križovatka, na ktorej ľudský tvor v tomto momente stojí. Je totiž dokázané, že ak by toto dieťa z okolia nedostávalo spätnú väzbu, alebo len pasívnu, toto chovanie by mu ostalo a ešte viac sa prehĺbilo do budúcnosti. To je de facto to, čo z nás urobilo vládcov planéty.

Avšak jeho okolie, a teraz myslím jeho dospelú časť, na túto spätnú väzbu poskytuje. Dieťa bije iné deti? Nebudú sa chcieť s ním hrať. Nechce požičiavať hračky? Nebudú ho brať do partie. Vrieska na rodičov? Tak nedosiahne to, čo chce. Takáto spätná väzba koriguje jeho agresivitu. A keď sa to robí dobre, táto agresivita sa mení na hybnú silu, ktorá sa stane základom tohto dieťaťa ako ľudskej bytosti. Mení sa na cieľavedomosť, odolnosť, odvahu, dravosť či mnoho iných vlastností, ktoré už neznejú tak hrozne, ale všetky majú tento spoločný základ. Samozrejme tu abstrahujeme od negatívnej spätnej väzby v podobe: keď ma dieťa udrie, udriem ho späť. Alebo keď na mňa kričí, kričím naňho, aby na mňa nekričalo. Týmito spôsobmi ho vlastne len utvrdzujem v tom, že to, čo robí, nie je zlé, lebo to robím aj ja (deti sa od rodičov najviac naučia na základe toho, čo vidia).

Inak povedané, keď sme sa stali vládcami druhov, priveľa agresivity už nebolo potrebnej ani žiadanej. Iste, stále bolo treba chrániť kmeň, mesto či štát (paradoxne však - pred inými ľuďmi). Ale aj táto zábavka - po tom, čo sme ju v minulom storočí takmer dotiahli do dokonalosti - nás postupne prešla. Agresivita je potrebná čoraz menej.

Keď sme ju prestali používať ako primárny a inštinktívny nástroj, naučili sme sa jej nástup spozorovať. Postupom rokov, ako celá civilizácia, tak aj malý jedinec, aj ďalej usmerniť. Obmedziť. Odkloniť. Kontrolovať. Postupne sme totiž prišli na to, že z dlhodobého hľadiska dosiahneme viac tým, že sa dohodneme. A kvôli tomuto cieľu bolo treba našu prirodzenú agresivitu potlačiť. Prichádzali na to mestské štáty od antiky po moderné štáty v súčasnosti (foederare v latinčine koniec-koncov znamená spoločná liga a vo francúzštine fédération znamená jednotu z dohody). Aj tie deti na pieskovisku to objavujú každé popoludnie znova a znova.

Vraciam sa teda k pôvodnému. Ľudia sú vo svojej podstate zlí. Ale sociálnou evolúciou sa naučili svoju zlosť identifikovať a produktívne využiť. Nebudeme si ale klamať, nie je to stále ideálne. Už sa síce masovo nevraždíme a kriminálna trestná činnosť klesá každým rokom, ale stále sme tvory malicherné a pomstychtivé. To je ďalšie vývojové štúdium, ktoré nás čaká. Neoplácať zlé zlým a nemstiť sa za to, čo nám iní ľudia spôsobujú. Vedome alebo nevedome. Naučiť sa, že kameň, ktorý po nás niekto hodil, by sme mali preskúmať a zahodiť do kríkov. Potom pristúpiť k jeho pôvodcovi a vyriešiť s ním, čo ho motivovalo tak konať a ako mu môžeme pomôcť nekonať tak nabudúce. Aj keď zdvihnúť ho a hodiť naspäť je najľahšie...

Ale to je ako vrieskať na dieťa, aby nevrieskalo.

Takže sú ľudia zlí, alebo nie sú? pýtaš sa. Sú. Je to prirodzené. Je to vedecky a evolučne dokázané. Dokazuje to aj každé dvojročné dieťa, či má šiltovku alebo ružové šatičky. A zároveň nie sú. Pretože prešli neuveriteľnou vývojovou cestou, na ktorej metali svoju zlosť kam prišli. Potom si ju však uvedomili a začali ju pretavovať na niečo produktívne. Dokonca sa už dokážu ohliadnuť za sebou po spúšti, ktorú narobili, a začali ju naprávať. A snažia sa, aby tie najväčšie chyby ľudskej krutosti už neboli opakované.

Áno. Stále sú medzi nami jedinci, ktorí sú „viac pri prírode". To je normálne. Rovnako normálne ako raz za čas vypeniť nad nejakou hlúposťou. Stane sa to každému z nás. Je to prirodzené. Čo je však neprirodzené je tá úžasná sila, ktorá nás zastaví konať prirodzene. Ten fantastický korekčný mechanizmus, ktorý v milisekunde dokáže poprieť inštinktívnu agresívnu reakciu vyvinutú miliónmi rokov a nielen, že ju úplne zastaviť, ale dokonca ignorovať či zachovať sa opačne a reagovať namiesto nej pozitívne. To je to, čo mi u ľudí dáva nádej do budúcna. Nádej, že raz, o veľa veľa rokov, bude môcť niekto zodpovedne povedať, bez dodatkov a poznámok pod čiarou, že ľudia sú vo svojej hlbokej podstate dobrí.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.