dĺžka článku: 5 min
V poslednej dobe často čítam o smrti. Nie úmyselne, tak nejak prirodzene sa s ňou v jednotlivých dielach stretávam. Je fascinujúce, koľko rôznych pohľadov na ňu existuje. Niektorí ňou opovrhujú, ale mnohí sa jej boja.
Tento strach zo smrti je na nej najviac fascinujúci. Jednak predstava, z ktorej tento strach najčastejšie pramení, a síce, že len málo ľudí rozmýšľa o sebe ako o smrteľníkovi. Málokomu dnes napadlo, že raz zomrie. Pritom, paradoxne, je to tá jediná istota vo svete, ktorú pozorujeme už od svojho narodenia a na všetkých ľuďoch okolo nás. Nikto sa jej nikdy nevyhol, postretla každého. Neexistuje scenár, v ktorom by sme sa jej vyhli. No napriek tomu sa jej mnohí boja.
V súvislosti s týmto strachom som našiel hromadu argumentov proti smrti a prečo strach z nej je úplne iracionálny. Začnime s tými jednoduchšími:
Bojíš sa toho, čo bolo predtým, než si sa narodil? Nie? A prečo? Veď budeš v tom istom stave, ako keď už tu (znova) nebudeš.
Jednoduchá logická dedukcia. Pri tom tak silná. Ešte jedna:
Prečo sa bojíš smrti ako náhlej zmeny stavu? Veď predsa umieraš každý deň! Tak, ako čas neplynie s posledným zrakom presýpacích hodín, ale rovnako s každým z nich, tak aj ty zomieraš každý deň. Od prvého dňa od nášho narodenia postupne zomierame.
Na uvedenom princípe stavia ešte jeden argument, ktorý sa mi páči oveľa viac:
Prečo sa báť smrti, keď sme ju už niekoľkokrát sami prežili? Na to, aby sme sa stali dieťatom, muselo zomrieť naše novorodenecké ja. A keď sme šli do puberty, robili sme všetko pre to, aby sme práve to dieťa pochovali. Aj naše mladé roky museli zomrieť, aby dali život dospelosti. Zomrieš ešte veľakrát do konca svojho života. Čo tam po jednej smrti navyše?
Tieto kontinuálne úmrtia hovoria o jednej z vlastností smrti, ktorú si mnoho ľudí možno neuvedomuje:
Smrť totiž nie je niečo konečné alebo niečo, čo nám berie niečo naše. Tak, ako v jednotlivých fázach života, smrť je len premena. Príroda nás poskladala z existujúcich atómov, a na iné atómy sa znova rozložíme. Nie je to ich zánik, ale premena na niečo nové. Niečo, čo vo vesmíre prebieha už miliardy rokov.
Nie je to tak, že nám je na konci našich životov niečo brané. My sme totiž nikdy nič nevlastnili. Bolo nám požičané, a my to musíme neskôr vrátiť. Našou úlohou je to počas života zveľaďovať, vylepšovať a vrátiť späť v lepšom stave, než keď sme to prijali.
Tu by som hneď premostil k ďalšiemu pohľadu, ktorý smrť dokonca víta:
Keď si pomyslím, koľko povinností ma zajtra čaká, s koľkými sebeckými, nemravnými a zlými ľuďmi sa budem musieť stretnúť, ako ma každý deň trápi či boli iná časť tela, musím dávať pozor, čo a kde poviem, ako a koľko peňazí miniem, čo pre toho ešte musím urobiť…
Naproti tomu smrť tvorí prísľub, že už nič nebudem musieť riešiť, nestretnem už zlého človeka, nič ma nebude bolieť, nebudú ma trápiť peniaze či povinnosti…
Smrť tak má v sebe aj výhody, no ľudia sa na ňu pozerajú len ako na niečo negatívne.
No a potom je tu argument, ktorý ma oslovuje najviac. Prečo sa bojíme „zlej“ smrti, ale nebojíme sa zlého života? Akoby cieľom mnohých bolo žiť čo najdlhšie a nie čo najlepšie. A ak žijeme čo najlepšie, čo tam záleží na tom, koľko to trvá? Mnoho skvelých ľudí žilo krátke, no obdivuhodné životy. V niektorých prípadoch to bola práve smrť, ktorá ukázala pravdivosť a veľkosť ich charakteru. A mnohých, ktorí sa dožili veľa rokov, si nepamätáme.
Aj keby sa nad tým zamýšľali všetci myslitelia, ktorí kedy zažiarili, nikdy by sa neprestali čudovať zadubenosti ľudského myslenia: ľudia nestrpia, aby sa niekto zmocnil ich majetku, pri najmenšom spore o medze pozemku hneď siahajú po kameňoch, dokonca aj po zbraniach. Dovoľujú však, aby iní zasahovali do ich života, neraz si sami zvolia tých, čo sa potom stanú ich pánmi. Nenájde sa nikto, kto by sa chcel podeliť o svoje peniaze, ale medzi koľkých si každý z nás rozdelil svoj život! Ľudia žgrlošia pri zachovaní dedovizne, no ak ide o čas, márnotratne ním plytvajú, hoci je to jediné bohatstvo, pri ktorom je chvályhodné aj žgrlošenie. Vyberme si jedného zo zástupu starcov a prihovorme sa mu: „Dožil si sa krajnej hranice ľudského veku, máš sto, a možno i viac rokov. Vydaj teda počet svojho veku a povedz, koľko z tvojho času odobral veriteľ, koľko milenka, koľko panovník, koľko klient, koľko manželské hádky, koľko trestanie podriadených, koľko pobiehanie po meste za spoločenskými povinnosťami! Prirátaj k tomu choroby, ktoré si si sám zavinil, aj čas, ktorý si podaromnici premárnil, a uvidíš, že máš oveľa menej rokov, ako hovoríš. Premysli si v duchu aj to, kedy si sa pridržiaval svojich rozhodnutí, koľko svojich dní si prežil tak, ako si si predsavzal, kedy si si užil sám seba, kedy si sa správal prirodzene, kedy zostal tvoj duch neochvejný, čo si vykonal za taký dlhý vek, koľko ľudí rozkrádalo tvoj život po čiastkach, a ty si necítil, čo strácaš, koľko času ti ubralo márne horekovanie, nezmyselná radosť, nenásytná žiadostivosť, nežné vzťahy, a sám uvidíš, ako málo ti zostalo z tvojho vlastníctva. Pochopíš, že umieraš predčasne!“
Ja osobne premýšľam o smrti každý deň. Každý večer pred spaním si hovorím, že som vďačný za ďalší deň, ktorý mi bol dopriaty, lebo už sa znova nemusím zobudiť. Že som smrteľný a smrť môže prísť v ktorejkoľvek chvíli. Že určite raz zomriem. A vôbec to nemusí byť o 40 rokov. A každé ráno si pripomeniem, že už nemusím mať príležitosť znova zaspať.
Niekto by možno namietal, že je to morbídne. Pre mňa vôbec nie. Naopak, vidím v tom dve výhody. Prvá, že tento iracionálny strach zo smrti sa u mňa za tie roky minimalizoval na zlomok svojej hodnoty. A druhá, keď si každý deň pripomeniem nestálosť a pominuteľnosť života, o to hodnotnejšie a plnšie sa snažím prežiť každý deň, ktorý mi je dopriaty. Aby som ho prežil dobre. A nie dlho.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
