Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Oplatí sa byť dobrý?

dĺžka článku: 5 min

Existuje niekoľko otázok, ku ktorým sa v živote opakovane vraciam. Oprava. Ku ktorým ma život núti sa opakovane vracať. Tou najčastejšou z nich je, či sa oplatí byť dobrý na ľudí. A tá otázka sa dá rozdeliť na dve.

1) Oplatí sa byť dobrý na ľudí?
2) Oplatí sa byť dobrý na ľudí, ktorí sú na mňa nie dobrí?

Tejto otázke som sa v RuFslettri, rovnako ako v živote, dlho vyhýbal. Nemal som na ňu odpoveď. Nemal som na ňu uspokojivú odpoveď. Ale v poslednej dobe mám pocit, že som na ňu prišiel. Síce je to odpoveď (ako to už býva), ktorá urobí život ešte ťažším, ale… To je už problém pýtajúceho sa, nie môj. Moment…

Ok, žarty bokom. Vyhrňme si rukávy a pustime sa do jednej z najväčšej hromady hovien v ľudskom živote.

Takže.

Oplatí sa byť dobrý na ľudí?

Ako to už v živote – a v Rufslettri – býva, odpoveď vôbec nie je taká jednoduchá. Dlhé roky som s týmto problémom bojoval. Dovolím si totiž tvrdiť, že som dobrák. Jeden z tých, ktorí podajú ruku a následne sa pozerá, ako mu ju žerú po lakeť. A potom sám seba zožiera, že sa nechal tak ľahko zožierať. Počas týchto rokov som lavíroval medzi rôznymi polohami. Väčšinou to zahŕňalo pády do rozličných hĺbok sklamania, depresie či nasratosti. Občas sa objavila pomsta či aspoň pasívna agresivita voči danému človeku. Potom som opäť skĺzol do svojej prirodzenosti a nechal som sa obžúvať znova. A naspäť, ako na hojdačke.

Potom som v roku 2017 narazil na vrcholné dielo ruskej spisovateľky, ktorá ušla do USA a stala sa filozofkou (to je combo, čo?) Ayn Rand – Atlas pokrčil plecami (ktoré, mimochodom, dodnes považujem za najlepšiu knihu, akú som kedy čítal). Tam, okrem iných klenotov, som našiel túto vetu:

„Vy si myslíte, že ak človeku v živote niekto ubližuje, je to preto, že urobil čosi zlé – a v podstate je to pravda. No sú ľudia, ktorí vám chcú ublížiť preto, že vo vás vidia niečo dobré – vedia, ze je to dobré, sami to v sebe nemajú a chcú vás za to potrestať. Nech vás to nezlomí, keď to zistíte.“

Zaujímavé na tom celom je, že tieto tri vety stavajú koncept bytia dobrým na hlavu. Nerobia z dobrého človeka toho divného a nesprávneho. Práve naopak. Alibizmus? Možno. Mne však pomohol po rokoch prestupovania a ľudomilnej na sebakritizujúcu nohu a naspäť pohnúť sa ďalej. Chyba nie je vo mne! Chyba je v iných! Super. Ale čo s tým? Toto uvedomenie som mal len ja a ostatní mi ďalej veselo obhrýzali ruky vo svojej filozofickej nevedomosti. Nepomohlo mi to síce vyriešiť dlhoročný problém, ale posunulo ma to správnym smerom k jeho riešeniu. Prestal som totiž pochybovať o tom, či ja niečo robím zle. Prestal som sa trápiť, či náhodou v tej záplave nenormálnych ľudí to náhodou nie je tak, že v skutočnosti som to ja, kto nie je normálny. Trápenie teda nezmizlo. Ale zmiernilo sa. Naďalej som sa snažil byť na ľudí dobrý, no tento raz som mal z toho menej výčitiek.

Po ďalších pár rokoch som narazil na dielo amerického psychoterapeuta Sheldon-a Kopp-a, (If you meet the Buddha on the Road, kill him!, 1974) ktorý napísal:

„Svet nie je nevyhnutne spravodlivý. Byť dobrým sa často nevypláca a za nešťastie neexistuje žiadna kompenzácia.“

To bol pre mňa druhý z „aha momentov“ na tejto ceste. To uvedomenie, že svet naozaj nie je spravodlivý, neexistuje neviditeľná ruka dobra, karma či boží mlyn, ktorý to na konci príbehu spočíta a potľapká ma po hlave za odmenu. Tak, ako ma Ayn Rand uistila, že chyba nie je v dobrom človeku, tak mi Sheldon Kopp definitívne a úprimne potvrdil, že áno, byť dobrým sa často nevypláca. Pomohol mi pochopiť, že nie som to len ja, ktorý robí dobre zle a neexistujú dobrí, ktorí ho robia dobre. Ale že každý dobro konajúci človek sa potýka s tým istým problémom.

Než však skĺzneš do depresie, hneď za touto vetou v jeho diele nasleduje ďalšia:

„Napriek tomu ste povinní urobiť všetko, čo je vo vašich silách.“

Táto veta dáva tej predchádzajúcej nádej. Síce v perverznej podobe, ale predsa. Človek má povinnosť konať dobro aj s vedomím, že sa mu to častokrát nevyplatí. Kde je však tá pridaná hodnota a zmysel takéhoto jednania? spýta sa moderný vzťahový kapitalista.

A na modernistu treba ísť overeným klasikom.

Posledný dielik do tejto skladačky vkladá analýza lásky stoikov od W. O. Stephens-a (Epictetus on How the Stoic Sage loves, 1996). Stoici totiž verili, že je oveľa dôležitejšie mať rád/ľúbiť/byť dobrý, než byť ľúbený. Stephens:

„Stoik miluje druhých ľudí veľmi slobodným, obetavým spôsobom. Jeho láska vôbec nie je podmienená tým, či ju milovaná osoba opätuje.“

Seneca to však podáva krajšie (parafráza): mať rád a konať dobro napĺňa človeka oveľa väčšou a hodnotnejšou radosťou, než byť objektom tohto konania. Lebo tak máme k dobru prístup vždy, nie len vtedy, keď sa pre to rozhodne niekto iný.

Oplatí sa byť dobrý na ľudí?
Oplatí sa byť dobrý na ľudí, ktorí na mňa nie sú dobrí?

Ak aj nie kvôli tým ľuďom, tak rozhodne áno kvôli sebe.

Áno, prvá otázka po tomto úvode, ktorá človeku prirodzene napadne, je: A to sa mám nechať dobrovoľne otĺkať/obžúvať a byť na takého človeka dobrý a mať ho rád? Ako sa to vezme. Dá sa to poňať absolutisticky – koniec koncov, aj Ježiš vravel: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Ale v tomto prípade by som sa radšej priklonil k spôsobu, ako uvedené riešili stoici. Tí považovali všetkých ľudí za súčasť jedného veľkého celku, ktorý treba mať rád a nie mu škodiť, ale návod na nevďačného človeka by sa dal odvodiť z dvoch iných zásad, ktoré mali.

Prvá z nich vyplýva už zo samotného životného cieľa stoika – byť trvale spokojný, čo sa, podľa tohto učenia, dá dosiahnuť len kultiváciou rozumu a stálym nasledovaním cnosti. Táto cnosť je rozdelená na 4 hlavné oblasti – múdrosť, odvaha, umiernenosť a spravodlivosť. A práve spravodlivosť hovorí o tom, že voči iným človekom máme vystupovať spravodlivo. Teda, ak je niekto na nás zlý, z našej strany prichádza do úvahy v rámci spravodlivosti s ním už naďalej nekomunikovať, prípadne ho pokarhať (ale nie s cieľom pomsty, len korekcie jeho povahy, aby aj on mohol vyrásť). Rozhodne však nebyť naňho zlý, proti tomuto stoici rozhodne vystupujú na veľa miestach.

Druhú zásadu dobre zhrnul Epiktétos (Manuál, 33): „Vyhýbaj sa oslavám ľudí cudzích a nevzdelaných. A ak je to nutné, aby si sa k nim pridal, maj sa na pozore, aby si neklesol na ich úroveň. Buď si istý, že ak je tvoj spoločník špinavý, v jeho spoločnosti sa nevyhnutne staneš i ty špinavým, i keď by si bol sám čistý.“

Teda človek, ktorý túži osobnostne rásť, by sa mal obklopiť jedincami výnimočnými a vzdelanými, ktorí ho svojou prítomnosťou povznášajú z jeho úrovne smerom nahor. A naopak, ľuďom, ktorých správanie či spôsoby sú nečisté, by sa mal vyhýbať, aby sa sám nestal nečistým.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Zdieľať: