dĺžka článku: 2 min
Z uplynulej dvojtýždňovej dovolenky mám nevšedný zážitok, ktorý v sebe obsahuje veľa múdrostí, aké len život môže biednemu smrteľníkovi ponúknuť. Než sa však s tebou oň podelím, najprv krátke intro:
Máme mačku. Klasickú bytovú, von nechodí. Zároveň veľmi radi cestujeme. Rokmi sa však ukázalo, že oveľa viac ľudí má problém postarať sa na pár dní o mačku, ako o psa. Preto sme našu mačku začali s nami brávať na väčšinu ciest, počas ktorých sme nemuseli opustiť kontinent či letieť lietadlom. Takže keď chodíme po Slovensku na chaty, mačku berieme so sebou a vždy ju vypustíme von. Ona sa striedavo poflakuje po novom prostredí, striedavo chodí naspäť k chate, no po dvoch dňoch ju to už nebaví a pohybuje sa len okolo chaty.
Takto to funguje už roky. Zobrali sme ju so sebou aj tentoraz. Desať dní sa nič neodlišovalo od normálu. Aj jedenásty deň som ju ráno o šiestej vypustil. Väčšinou sa približne o ôsmej vrátila. Tentoraz však nie. Ani o desiatej, ani o dvanástej, ani o druhej, ani o štvrtej. Nemôžem povedať, že sa to už párkrát nestalo, ale navečer vždy prišla sa vysťažovať, ako umiera od hladu. To bolo železobetónové pravidlo, ktoré nikdy neporušila.
Tentoraz však neprišla ani o šiestej. Ani o ôsmej, desiatej, polnoci. Začínal som mať obavy. Na druhý deň ráno som otvoril dvere a očakával som ju nastúpenú pred miskou. Nič. Už som tušil, že je zle. Obliekol som sa a šiel ju hľadať. Netrvalo dlho a na ceste pod chatou som objavil veľkú guču chlpov, ktorá bez najmenjších pochybností patrila mojej mačke. Bolo jej tak za pár tenisových loptičiek. Už som vedel, že je zle. Srdce mi začalo rýchlo biť a v hrdle som mal guču. Po chvíli stresu (sprevádzaným niekoľkými obrázkami mačky roztrhanej psom, prejdenej autom, doškriabanej od inej mačky, ulovenej líškou či zabitej naštvaným susedom) som sa upokojil a po opätovnom skúmaní si všimol, že chlpy vôbec nie sú od krvi. A ani koža na nich nie je. Ani nikde naokolo. Je teda možné, hoci málo pravdepodobné, že mačka je stále nažive. Ak by tomu tak bolo, buď bola zranená tak, že niekde zaliezla si lízať rany alebo niekde zaliezla umrieť. Tak či tak, niečo bolo treba urobiť. A to pomerne rýchlo.
Vybrali sme sa teda po susedstve, kričali jej meno, pýtali sme sa každého, koho sme videli. Mačka sa neozvala a nikto ju nevidel. Chatová oblasť je navyše posiata stovkami kríkov, malinčia, buriny či vysokej trávy, takže nejaké systematické hľadanie neprichádzalo do úvahy.
Rozmýšľal som. Ak je zranená a chcem niečo urobiť, bolo to treba urobiť ešte v ten deň. Čo bolo to najlepšie, čo sa dalo urobiť? Po chvíli mi napadol stopársky pes. S pomocou priateľa sme o dve dediny ďalej našli chovnú stanicu s jagteriérmi. Prišiel som tam, našiel majiteľa a za fľašu dobrej borovičky som ho spolu s jedným súťažným psom naložil do auta. Prišli sme na chatu, pes oňuchal mačacie veci a pustil sa do roboty.
Okamžite zamieril na miesto, kde som pred pár hodinami našiel chlpy. Dalo mi to nádej, že ak tú mačku niekto nájde, tak to bude ten pes. Potom sa však začal motať, až urobil 50 metrový kruh okolo celej chaty. Jeho majiteľ mi povedal, že tú mačku by pes zacítil na 300 metrov, takže v tomto okruhu od chaty jednoducho nie je (áno, aj keby bola mŕtva). Ja som však pochyboval, že mačka vôbec opustila ten 50 metrový okruh, pretože tak, ako havkáč vyštartoval za chlpami, už potom nevyštartoval za ničím iným a len sa točil v kruhu. Podľa mňa teda mačka okruh chaty neopustila. Ale ja som tam nebol odborník, tak som si to nechal pre seba.
Človeku aj zvieraťu som poďakoval a odviezol ich naspäť. Neposunul som sa však ani o krok. Ostalo mi jedine dúfať, že mačka je len zranená a príde sama. Počkali sme teda do večera, kedy by mohla prísť hladná. Nič. Ani v noci, ani na druhý deň ráno. Osobne som sa už začal zmierovať s jej koncom. Predsa len už ubehli dva dni.
Na obed mi zvoní telefón. Neznáme číslo.
„Dobrý deň.“
„Dobrý deň.“
„Máte mačku?“
Ak je prítomný čas ešte na mieste, tak mám, pomyslel som si.
„Áno, mám. Našli ste ju?“
„No, ja som z mesta (20km od chaty, pozn.) z autoservisu a dnes ráno mi doviezol zákazník auto, že mu neštartuje. Otvorili sme kapotu a našli sme tam čierno-šedú pruhovanú mačku. Mala na krku náhrdelník s týmto telefónnym číslom, tak Vám volám.“
„To je moja mačka! Žije ešte?“
„Áno, je živá a zdravá, len sme museli rozmontovať celý svetlomet, aby sme ju cezeň vytiahli. Môžete si pre ňu prísť.“
Aby som ťa ušetril detailov, stalo sa asi toto: v to ráno, kedy som ju na chate vypustil, zaliezla susedovi do motora, zrejme za nejakým hlodavcom. Sused išiel asi hodinu na to z chaty domov do mesta, naštartoval a klinový remeň mačku celkom slušne oskalpoval (odtiaľ tá guča chlpov, ktorá neskôr vypadla pod chatou na cestu). Mačka, pravdepodobne vydesená na smrť, sa pchala čo najďalej od remeňa, ale dostala sa do takej polohy, že sa nedokázala viac pohnúť. Ostala tak zaseknutá v aute, až kým ju nenašli v servise.
Odnášam si tak z dovolenky neuveriteľný zážitok, ktorý si ja aj mačka budeme pamätať celý život. Neskôr, pri spätnom premietaní jednotlivých krokov, som zistil, že do života mi to dalo niekoľko ponaučení, na ktoré sa neoplatí zabúdať.
Tak za prvé. Aj keď situácia vyzerá hrozne alebo beznádejne, nevzdávaj sa. Prehrávať a prehrať sú dve diametrálne odlišné veci.
To, že nájdeš desivú hromadu chlpov, ešte neznamená, že je po všetkom.
Keď sa stane niečo nečakané a ide pri tom o zdravie alebo život, pokojne si dovoľ paniku. Ale iba na chvíľu. Potom rozmýšľaj a konaj s chladnou hlavou.
Sú tie chlpy od krvi? Je na nich koža? Nie? Tak je tu stále pravdepodobnosť, že sa to dá zachrániť.
Nestrácaj nádej a vizualizuj si, čo chceš dosiahnuť. Bude to mať veľký dopad na to, ako budeš následne konať.
Nepredstav si znetvorenú mŕtvolu a nehľadaj umieraciu jamu. Predstav si, že nájdeš tvora, ktorý pre teba veľa znamená, zraneného, no živého, a stále mu dokážeš pomôcť.
Ak si v časovom strese, urob to najlepšie, čo sa dá. Myšlienka splašiť stopárskeho psa v cudzom regióne kvôli bytovej mačke mi prišla najprv absurdná, potom prehnaná, potom ťažko uskutočniteľná, časovo náročná a určite drahá. Nič z toho ma však neodradilo. Riešenie som napokon našiel do hodiny. A stálo ma to len fľašu borovičky. Na tento bod sa vzťahuje ďalšie ponaučenie: nechaj si pomôcť od priateľa. Bol to priateľ, ktorý poznal ten región, obvolal pár ľudí a nasmeroval ma správnym smerom.
Ani tá najlepšia alternatíva ti nezaručí (dobrý) výsledok.
Na stopárskeho psa som vsadil všetko. Ak nenájde živú mačku, nájde aspoň mŕtvolu, čo by ma zbavilo neistoty, keby nenašiel nič. Kto však tušil, že mačka bola už dva dni 20 km odtiaľ? A pri tom neopustila 50 metrový okruh od chaty. Keby sa nebola našla, táto divoká alternatíva by mi nikdy nenapadla.
Aj keď si si istý, nespoliehaj sa na zvyk a pravdepodobnosť. Poisti sa.
S mačkou chodíme na chaty už roky. Nikdy sa nestratila. Napriek tomu jej zakaždým tvrdohlavo pripínam na krk náhrdelník s mojim telefónnym číslom. Vyplatilo sa.
Nech robíš, čo robíš, výsledok nikdy nie je v tvojej moci. Niekedy o všetkom rozhodne len obyčajná zhoda okolností.
Sused po príchode do mesta dva dni parkoval v tieni. A do servisu šiel hneď v pondelok ráno. Nakoniec záležalo len na týchto dvoch veciach. Všetko ostatné bolo nepodstatné a zbytočné.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
