dĺžka článku: 5 min
V poslednom čase si všímam stále viac ľudí, ktorí sa so svojimi zvieratami rozprávajú – alebo sa k nim správajú – ako by to boli ľudia. Nemyslím tým teraz tie prehnané prípady vozenia malých plemien v kočíkoch, či pseudonahrádzanie chýbajúceho dieťaťa v rodine zvieraťom. Hovorím o všeobecnom trende, kedy akoby niektorí očakávali, že naše zvieratá sa budú viac správať ľudsky, ako zvieratsky.
Ono to ale nie je až tak prekvapivé. Za posledné dekády prežíva ľudská spoločnosť stále stupňujúcu sa exponenciálnu krivku vývoja. Technologického, zdravotníckeho, spoločenského, ale aj na individuálnej úrovni. Každá generácia ľudstva je prekázateľne štatisticky múdrejšia, inteligentnejšia, zabezpečenejšia, vybavenejšia, zdravšia, s oveľa lepšími výhliadkami a menšími rizikami do budúcna, ako akákoľvek iná generácia pred ňou (i keď veľa ľudí pri pohľade na dnešnú mládež so mnou súhlasiť nebude). A tento trend sa stále skracuje. Rovnako je na tom aj naše technologické zázemie. Nebolo to tak dávno, keď na svete prakticky neexistovala akákoľvek masovo rozšírená smart technológia. Potom prišli smartfóny a dnes je múdre už takmer všetko okolo nás, od chladničiek po celomestské dopravné systémy. Stroje v mnohých oblastiach predčia ľudí, tí im prenechávajú čoraz viac činností, ďalej a hlbšie sa vzdelávajú a pokúšajú sa o umelú inteligenciu. Nie je teda prekvapením, že nech sa pozrieme kamkoľvek, väčšina vecí je múdrejšia ako kedykoľvek v histórii.
Len tie zvieratá sú jaksi… Stále rovnaké.
Najznepokojivejšie situácie vídavam u majiteľov psov. Nehovorím, že majitelia iných zvierat takí nie sú, ale na psoch ako relatívne najposlušnejších členoch zvieracej ríše voči človeku je tento paradox najviac očividný. V parkoch či na ulici ostávam prekvapení, čo mnohí „štandardní“ majitelia psov (takí, čo vlastnia psa bez výcviku) sú schopní od svojho štvornohého priateľa očakávať. Opomeniem teraz klasické (ale o to viac znepokojivé) venčenie psa bez vôdzky so slovami „Nebojte sa, on mu nič neurobí!“. A čo keď to dieťa, ktorému nič neurobí, mu nechtiac pri hladkaní pichne prstom do okna? Jeho pán je natoľko presvedčený o inteligencii svojho zvieraťa, že si ten pes musí logicky vyvodiť, že mu to dieťa vlastne nechcelo ublížiť a teda má pokojne odísť a tisíce rokov pestovaný obranný reflex potlačiť? Alebo iný príklad – voľné venčenie popri iných psoch. A zrazu, keď sa ich miláčik pre nevyhovujúci vzájomný pach či pohľad pustí do iného psa, odťahujú vo, nadávajú mu, v ojedinelých prípadoch aj fyzicky trestajú. Pravdepodobne preto, lebo si myslia, že psia spoločnosť sa popri tej ľudskej vyvíjala rovnako progresívne a keď sa stretnú dvaja psi, mali by si oproti sebe sadnúť a dať si labku. To, že pes iného psa vníma ako ozbrojeného vojaka a je preto kedykoľvek pripravený brániť seba a svoju „svorku“, s tým neráta. A keď sa tak stane, za obranu svorky ho pokarhá či potrestá. Štekanie ako upozornenie na niečo, čo pes vyhodnotil ako nebezpečie, je tiež častokrát neprijateľné. Prečo si ten pes neuvedomuje, že po 22:00 je nočný pokoj? Alebo že pri kočíkoch sa nešteká? Alebo keď sme unavení po celom dni? Alebo keď spíme? Alebo keď niekto zazvoní? To si už nevie po toľkých mesiacoch zapamätať?
A ako je možné, že keď už šteká na všetko, čo sa pohne, prečo poslušne jedol kus mäsa, čo mu niekto hodil cez plot? Alebo oblizoval ruku tomu opilcovi, čo mi zablúdil v noci do dvora namiesto toho, aby ho pohrýzol? Prípadne naopak – prečo môj strážny pes pohrýzol poštára tak, že leží v kritickom stave v nemocnici? Majitelia psov vycvičených na stráženie sa čudujú, že ich pes ublíži neznámemu človeku, aj keď nemá zlé úmysly a majitelia rodinných psov sú prekvapení, že ich pes neublíži neznámemu človeku, práve keď má zlé úmysly. Logicky od nich predsa očakávali, že každú novovzniknutú situáciu správne vyhodnotia a zachovajú sa podľa logického (ľudského) úsudku.
Ľudia taktiež nechápu, že pes vníma slová, dotyky a pohyby úplne inak ako človek. Nehovorím, že ja osobne som psí našepkávač či zaklínač. Rôzne typy psov s rôznymi výcvikmi sa ale okolo mňa pohybujú takmer celý môj život. Ale až keď som sa zúčastnil na prevýchove psa profesionálom s dekádami skúseností som pochopil, ako sú zmýšľaním a chápaním tieto stvorenia vzdialené nám ľuďom. Len pár príkladov: keď psa potiahneš na vôdzke dozadu, vyzývaš ho na útok, nie na zdržanlivosť (lebo ho staviaš na zadné; treba potiahnuť do strany). Inému spôsobu upozornenia ako ďobnutím zboku do krku pes len ťažko rozumie. Pes reaguje na intonáciu slova povelu, nie na samotné slovo povelu (čiže keď povieš sadni! troma rôznymi intonáciami, dve z nich nepochopí a nesadne si). Pes po viac ako piatich sekundách od vykonania skutku už nevie, za čo ho chváliš alebo karháš (jednoducho jeho pamäť nefunguje ako naša; ak sa tvári previnilo pri karhaní hodinu po roztrhaní koberca, tak je to len reakcia na krik – nevie už ale dôvod, prečo sa kričí). A tak ďalej.
Určite sa nájdu niektorí, ktorí sa psom venujú hlbšie alebo dlhšie ako ja a v niektorých prípadoch by nesúhlasili. Určite by mali v mnohom pravdu. Ja však chcem poukázať na správanie ľudí, ktorí sa so základmi psieho správania či výcviku nestretli. Do istej miery sa preto dá pochopiť, prečo od svojich psov očakávajú nadpriemerné IQ výkony. Zviera však stále ostane zvieraťom. Ich mentálny vývoj tak, ako si ho my predstavujeme, zastal pred tisícami, ak nie desaťtisícami rokov. Nenapredujú tak, ako my. Nemúdrejú prirodzene so všetkými našimi zariadeniami naokolo. Nedokážu analytickým postupom vyhodnotiť novovzniknutú situáciu. Konajú na základe inštinktov, ktoré sa formovali milióny rokov a častokrát ich nevedia potlačiť ani po absolvovaní výcviku, nie to ešte bez neho.
Majme to prosím na pamäti. Nielen ako majitelia psov, ale aj ľudia, ktorí hladkajú slepeckých či zdravotných psov (prosím, nikdy to nerob!) alebo sa čudujú, že ich deti sa bezdôvodne boja cudzích psov. Nielen pes totiž vníma realitu inak, ako my. Uvedom si, že v očiach dieťaťa je pes monštrum, častokrát oveľa väčšie ako ono samo. Čo by si robil ty, keby k tebe bežal tri metre vysoký pes s papuľou veľkou ako tvoj trup? Aj náš vlastný logický úsudok by v takej situácii zlyhal a konali by sme pudovo. Hoci by sme zozadu počuli: „Nebojte sa, on vám nič neurobí!“ Nechcime potom podobné výkony od tvorov, ktoré sú vo vývoji ďaleko za nami.
