dĺžka článku: 3 min
Čítal som tento rok v jednej z kníh, názov si už nepamätám, príbeh, ktorý opisoval jej autor. Hovoril o tom, ako pripravil párty pre širší okruh ľudí na počesť nejakej udalosti. Všetko išlo fajn, než sa tam objavila skupinka Židov. Tí, hoci neboli pozvaní ani vopred ohlásení, boli pre danú udalosť dôležití. Autor ich privítal a hneď druhým dychom sa im začal ospravedlňovať, keďže netušil, že prídu, nepripravil do pohostenia žiadne kóšer jedlá, dokonca im nemá ponúknuť ani čo piť, keďže ani nápoje nie sú kóšer. Jeden zo skupinky sa usmial a odpovedal mu, že to nie je najmenší, v Amerike sú všetky nápoje kóšer.
A skutočne, bez ohľadu na to, na akú etiketu sa pozrel, všade bolo uvedené, že ide o kóšer nápoj. Ako je to možné? pýtal sa. Je to jednoducho preto, že keď si koncern typu Coca-Cola spočíta, aké náklady by predstavovalo rozdeliť produkciu na výrobnej linke na dva postupy, následne tlačiť dva typy etikiet, udržiavať dve logistické siete, duplicitné skladiská, bojovať s nedostatkom toho či onoho segmentu a žehliť omyly, ktoré by spôsobili chyby v plnení či distribúcii, zistil, že jednoduchšie prosto bude robiť kóšer všetko.
Je to veľmi zaujímavý a prekvapivý príbeh, kým ho človek nezačne vidieť vo veľa veciach okolo seba.
Keď (znova v USA) predstavili automatické prevodovky, predaj takto upravených áut išiel veľmi ťažko. Hoci išlo o podstatné zvýšenie komfortu pre užívateľa, pri ankete okolo 70% respondentov uvádzalo, že majú radí „manuál“ a nemienia sa ho vzdať, pre lepší pocit z jazdy. Bolo to však v období, keď americké domácnosti mali väčšinou jediné auto v celej rodine. A veľa rodín malo taktiež medzi sebou člena, ktorý manuálnu prevodovku nemohol (alebo bol neskutočne tvrdohlavý a nechcel) používať. Či už išlo o vojnových veteránov, starších ľudí a podobne. Takáto domácnosť si teda, väčšinou pre pokoj v rodine, kúpila auto s automatickou prevodovkou. Prebehlo niekoľko dekád a hoci dnes má domácnosť dve či tri autá, v kritických rokoch si Američania navykli kupovať vozidlá s automatickou prevodovkou a ostalo im to dodnes.
Tento jav má aj odborný názov – pravidlo menšiny. Toto pravidlo hovorí o tom, že ak sú členovia určitej menšiny relatívne rovnomerne rozmiestnený pomedzi ostatnú populáciu, tá postupne preberie a bude tolerovať ich preferencie.
Určite ho pozná každá rodina, ktorá má medzi sebou alergika na nejakú potravinu. Povedzme na oriešky. Traja ľudia nemajú absolútne žiaden problém s konzumáciou orieškov, no potom je tu ten jeden, ktorý ho nemôže ani priblížiť k ústam, aby nevolal sanitku. Postupom času sa v takejto rodine prestanú oriešky kupovať a konzumovať. Niekto si povie, že je to preto, aby nedošlo k fatálnemu omylu, inému sa už nechce počúvať to večné frflanie alergika. Cynicky by sa dalo povedať, že ak si ochotný tolerovať intoleranciu, budeš musieť žiť s jej následkami.
Nejde pritom len o potraviny či zdravotné problémy. Koľkí z nás žijú v rodinách, pracujú vo firmách, či sú súčasťou kolektívu, kde sa nachádza práve jeden šialenec? Človek, ktorý nikdy neurobí to či ono, bez ohľadu na to, že je jediný spomedzi desiatich? Jedinec, ktorý je citlivý na také či onaké prejavy, až všetky podobné vtipy, narážky či aktivity v uvedenej sociálnej skupine postupne zaniknú (či objavia sa témy, o ktorých sa nehovorí). A paradoxne to nie je preto, že je jeden z nich šialenec, ale preto, že zvyšní členovia sú tolerantní. Než by ho mali spomedzi seba vylúčiť, radšej apelujú na svoje spoločné dobro a toleranciu a prispôsobia sa mu. Pomaly, postupne, niekedy možno aj nevedome, dospejú do stavu, v ktorom by sa odmietli ocitnúť, keby im ho predostrel niekto na začiatku.
Žijeme totiž vo svete, ktorý je štruktúrovaný okolo preferencií radikálnych ľudí – ľudí, ktorí neprijmú kompromis, aspoň nie väčšinou.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
