dĺžka článku: 3 min
Postupne počas uplynulých mesiacov, ale najmä uplynulých dní, vo mne rezonuje jedna myšlienka. Nedá sa presne opísať slovami, tak to skúsim príbehom.
Keď sa narodí „západný človek“, rodí sa zmýšľaním „Ja mám práva“. Či už dané Bohom alebo ústavou, pozerá sa na svet prostredníctvom optiky svojich práv. Bez ohľadu na to, či už niečo pre spoločnosť urobil alebo niekedy urobí, môže toto a toto a nikto mu nemôže hento a tamto. Väčšina jeho zmýšľania, akcií a reakcií sú filtrované týmto základným predpokladom. Preto sa v uplynulom čase toľko ľudí cíti bytostne dotknutých a pobúrených len kvôli tomu, že niečo chvíľu nemôžu. Alebo naopak, musia. Svoje nedotknuteľné práva potom naschvál dokazujú okoliu a ďalej pokračujú v tom, čo robili celý život, hoci je to na pár dní či týždňov zakázané. Tí „najodvážnejší“ bojovníci to vedia dotiahnuť až do dokonalosti a idú (pred Úrad vlády) robiť prakticky tú jedinú vec, ktorá je explicitne podchytená v zákone, že robiť ju za daných okolností je zakázané. Lebo cítia, že aj to je ich právo. A aj keď nie, malo by byť.
Keď sa však narodí domorodý obyvateľ historického alebo územného celku, rodí sa so zmýšľaním „Ja mám povinnosti“. Namiesto toho, aby rozmýšľal o tom, kde má aké práva, on nazerá na svet cez prizmu svojich povinností. Povinností slúžiť minulosti, prítomnosti, budúcim generáciám a samotnej planéte. Keď sa stretne s prekážkami, nerozmýšľa ako prvé nad tým, kto sa mu touto hrou osudu chystá ublížiť a či vôbec môže. Nelistuje v legislatíve, nejde za právnikom. Prvé sa zamyslí, či on niečo neurobil zle, keď sa dostal až do tejto situácie. Začína od seba.
Tieto dve skupiny sú, hoci nie v priamom, rozpore. Nie je to pritom mnou vymyslený príbeh. Je to archetypálny konflikt, ktorý sa omieľa v ľudskej histórii a stovkách kníh a filmov stále dokola. Od Indiánov na divokom západe, Aztékov a Inkov v Amerike až po Avatara Jamesa Camerona.
Jedni sú statoční, majú dobré srdce a pravdu na svojej strane, no druhí majú lepšie zbrane a „práva“, ktoré boli pravdou tej prvej skupiny dotknuté. Všetci vieme, ako tie príbehy väčšinou dopadnú. Tí druhí možno nevyhrajú bitku, ale rozhodne sa chystajú vyhrať vojnu.
A prakticky v rovnakom bode sa nachádzame práve teraz. Či už sa na to pozeráme marcovými očami alebo očami tohto víkendu. Niekto nás núti, niekto nám káže, niekto nám zakazuje. Chrániť sa, chrániť iných, postaviť sa do radu či sedieť doma. Mnohí ako prvé listujú v zákonoch, či sa to vôbec môže. Lebo sa tým dotkli ich práv.
Nehovorím, že si tieto otázky netreba položiť a netreba ich riešiť. Navrhujem to však nechať na odborníkov, ktorí tomu rozumejú. Nech sa postavia do súdnej siene a povedia svoj názor. Ale nemá to byť prvá otázka, ktorá v takej situácii príde na myseľ. Prvou by malo byť to, či sme si splnili svoje povinnosti. Či sme zodpovední k svojej minulosti, prítomnosti a budúcim generáciám.
A druhou otázkou, ktorú si treba položiť, je, či skutočne to, čo sa nám deje, sa tak bytostne dotýka nám Bohom či štátom daných práv do takej miery, že to nie sme ochotní chvíľu – dni, týždne, mesiace – prežiť. Ja osobne si pri podobných myšlienkach vybavím dve situácie, ktoré ma okamžite zmieria so situáciou. Prvou je predstava, že je rozhodne lepšie posedieť si nejaký čas vo vlastnom byte, s fungujúcou vodou, internetom a dostatkom potravín, než najbližších 60 rokov v protiatómovom bunkri so 600 ďalšími ľuďmi a potravinami na prídel. A druhou je jeden dichotomický vtip, ktorý znie asi takto:
Mladý chalan pred 80 rokmi: „Sedím už týždeň v zmrznutej diere, kamarát vedľa má ťažké omrzliny, asi príde o nohy. Brata mi zabili fašisti a o rodine som už rok nič nepočul, dúfam, že sa majú dobre. Tri dni sme nejedli, no zajtra ideme Nemcom vyhodiť do vzduchu sklad munície výbušninami, ktoré sme si sami vyrobili. Držte palce!“
Mladý chalan dnes: „V rúšku sa mi zle dýcha.“
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
