4. novembra 2020 - zápisky z Indonézie 2016

Cibetky!

dĺžka článku: 11 minút
predchádzajúce diely

Bola streda. Teda nie, že by som to vtedy bol vedel, ale teraz keď sa spätne pozerám na zápisky, vidím, že idem písať stredajší príbeh. V týchto krajinách pre mňa konkrétne dni prestali existovať. Potreboval som ich vedieť len a jedine vtedy, ak som niekam v ten deň letel alebo mal kúpenú vstupenku. Čo sa stávalo maximálne 3-4x za mesiac. V takom prípade som si musel desaťkrát overiť, či je naozaj ten deň, ktorý má byť. Poznáš to. Je to, ako keď si na piatok zoberieš dovolenku a potom celú sobotu vykonávaš nedeľné činnosti a rozmýšľaš, ako zajtra pôjdeš do roboty.

Zistili sme, že v Ubude sa nachádza cibetková farma. Celý natešený som zobral už menej natešenú D. na motorku. Stále s ňou nebola príliš zžitá. Takže hurá na cibetky. Tieto mytologické beštie, ktoré trávia a, ehm... ondia kávu, jeden z mojich najobľúbenejších nápojov, ma vždy zaujímali. Akurát, že v našich zemepisných šírkach sa k nim človek veľmi nedostane. Navyše (alebo práve preto) som nikdy neskúmal, čo je cibetka za zviera, ako vyzerá, či má srsť alebo veľkosť futbalovej lopty. Absolútne som nevedel, do čoho idem. O to viac ma to lákalo.

V Lumbung Sari sme teda odparkovali svojho pekelníka na prašnom parkovisku. Okrem neho, dvoch ďalších skútrov a jedného vraku vozidla tam nebolo nikoho. Potešil som sa, ďalší deň začínal bez ľudí. Už len, aby tie beštie neboli sklamaním. Bál som sa, že budú zalezené niekde v diere alebo stromoch (stále som nevedel, či spia v dierach alebo lozia na stromoch). Privítala nás obyčajná drevená bránka a za ňou malá, no hustá džungľa. Nebyť ako-tak udržiavaného chodníčku, bol by to ideálny spôsob na odstrašenie akýchkoľvek návštevníkov. Napokon sme zbadali slečnu v tričku s logom, ktoré náramne pripomínalo to z parkoviska. Tá nám s úsmevom zamávala a následne zmizla v hustom poraste. No dobre, ak sa chce hrať...

Prešli sme si chodníčkom, ktorý musel byť koncipovaný nejakým príbuzným interiérového architekta IKEA. Povodil nás nedobrovoľne po celej záhrade, plnej rozličných rastlín, drevín, ovocia a automatického zavlažovania, ktoré sa nedalo obísť. Tak sme sa, mierne osviežení, dostali na koniec labyrintu, kde sa nachádzala obrovská klietka. Niečo mi hovorilo, že by v nej mohli byť cibetky. Dokonca som tam aj videl pobehovať nejaké chlpaté gundže. Mali celkom bystré, až roztržité pohyby. Pôsobili, akoby mali nejakú formu ADHD, niekam sa vybrali, o dve sekundy si to rozmysleli a išli inam. Rozhodne príjemné prekvapenie oproti lenivým tvorom, ktoré som očakával. Potom mi to ale došlo. Ak oni celý deň pojedajú kávové zrná...

V tom si nás odchytila slečna, ktorá sa zrazu pred nami zhmotnila z okolitej džungle. Privítala nás typickým balijským úsmevom, ktorý tu mal na tvári každý. Už to začalo byť aj mierne otravné. Kam človek prišiel, tam videl usmiatu a prívetivú tvár vítajúcu či zdraviacu okoloidúceho širokým radom zubov. Akoby tí ľudia nemali žiadne problémy alebo sa na ne naučili nemyslieť. To ma rozčuľovalo 🙂 Vysvetlila nám, že cibetky sú cicavce mačacieho rodu. Ako milovníkovi mačiek mi hneď boli sympatickejšie. Čo bolo však najzaujímavejšie, tieto nočné mäsožravé tvory údajne konzumujú kávové zrná výlučne vo voľnej prírode. Akonáhle sú chytené a zajaté, s konzumáciou prestanú. Neviem, či to tak funguje všade, ide však o vtipný a paradoxný spôsob, ako tieto zvieratá chránia sami seba pred odchytom a masovým chovom. Takže v reáli to vyzerá tak, že ten, kto sa živý zberom cibetkového trusu pre účely ďalšieho predaja, musí pozorovať ich vylučovacie potreby vo voľnej prírode, najmä v noci. Zaslúžené peniaze.

Potom nás čakala ochutnávka. Pred každého z nás položili obrovskú dosku plnú poldecových pohárikov, z ktorých stúpala para. Dohromady 15 kusov. Išlo o rôzne príchute kávy (vanilková, zázvorová, kokosová, durianová, ženšenová...) a čaju (z citrónovej trávy, mangostanu, kvetov ruží...) a kakaa. K tomu sušené banány na zajedanie a prečistenie chuťových pohárikov. Poháriky (tie sklenené) vyzerali a voňali nadmieru chutne, ale predsa len išlo o 7,5 dcl tekutín. Prvé dva-tri sme vypili celé, no uvedomili sme si, že toto nebude ideálna stratégia. Jednak voči našim močovým cestám a jednak, keď som si spočítal, koľko miligramov kofeínu sa predo mnou nachádzalo... Potreboval som sa v ten rok ešte vyspať. Decentne sme teda poochutnávali. Bol to veľmi príjemný zážitok, na teraske obklopený džungľou a ryžovými poliami (znova).

Na samý koniec nám slávnostne priniesli pohár cibetkovej kávy. Tešil som sa na voňavé a lahodné espresso. Ale dostal som dvojdecovú bazénovicu. Celá chuť zažívacieho traktu cibetky, ak tam aj nejaká bola, sa v tej záplave horúcej vody stratila. No dobre, tá káva bola fakt hnusná. Nie preto, že by bola od tých malých beštií, ale že to bol obyčajný turek. Takže trpká bodka na záver. Ale nenechal som si ňou pokaziť inak veľmi pozitívny zážitok.

Odtiaľ zamierili naše kolesá na Campuhan Ridge Walk. Bolo to niečo medzi prechádzkou po hrebeni menších pahorkov a záhradou starých rodičov. Tou preto, lebo celá "hrebeňovka" bola vykladaná tými svetoznámymi betónovými štvorcovými dlaždicami, ktoré mám pocit, že mal v záhrade každý starý rodič môjho detského veku. Že mi práve toto pripomenie na Bali slovenský domov, som nečakal.

Okrem tých dlaždíc bolo ale všetko v normále - najprv sme nevedeli nájsť vchod. Následne sme museli ísť dvormi bežných ľudí, kým na nás nevybaflo obrovské chrámisko. Prvá časť hrebeňovky - všade okolo nedotknutý les a odrazu hyper luxusné obydlia. Potom nejaká asfaltka, pozvoľna prechádzajúca v štandardnú dedinu, ktorú sa náhle zmenila na naoko chudobné chatrče, kde vystavovali diela miestni maliari. Potom lúka, ryžové polia, jazerá s lotosmi a "vrcholová chata". Debata o alternatívnych vesmíroch úplne stráca na význame - jasné, že existujú, za polhodinu na Bali sme ich zažili hneď niekoľko.

Chata na vrchole mala vyvýšenú terasu s výhľadom na blízke aj ďaleké okolie. Objednali sme si kapučínko a kokosový orech, usadili sa do bambusových kresiel a sledovali západ slnka. To je na Bali jedna z aktivít, ktoré sú vždy rovnaké, no zakaždým iné. Tá načervenalá guľa, posadená do odlišných scenérií palmových lesov, ryžových polí a takého mora či onakého jazera, vytvárala pohľady ako na gýčových pohľadniciach.

Návrat dole ubehol pomerne rýchlo. Po ceste sme sa šli navečerať do našej obľúbenej vývarovne na ulici. Teraz sme už boli páni, chodili sme na motorke až desať domov ďaleko. Po príchode na ubytko nám domáci vraví, že oproti cez ulicu, v miestom chráme, je divadelné predstavenie a ohňová šou, či chceme lístky za "susedské" ceny. Ja som za každú kravinu, tak prečo nie. A naozaj, o hodinu sme už sedeli na plastových stoličkách a na chrámových schodoch pred nami sa odohrával akýsi príbeh, ktorému sme vôbec nerozumeli. Herci však mali pekné kostýmy, niektorí z nich aj počúvateľne spievali a všadeprítomný oheň pekne dotváral nočnú atmosféru. Nakoniec upálili akéhosi koňa z rákosia. Vôbec som pri tom nevedel, či ide o vyvrcholenie príbehu alebo už o náboženský obrad. Všetci (domáci) sa však tvárili príliš vážne na to, aby som to zisťoval. A keďže na horiace veci sa Peťko vie pozerať donekonečna, tak som ani nemal potrebu. Takto vyzeral ten chrám za svetla:

Nasledujúce ráno som objavil cez Tripadvisor na hlavnej ulici hipsterskú kaviareň. Iste, tie sú všade, povieš si teraz. Toto ale bolo v roku 2016 a na Bali. U nás sme o nich vedeli a mali zopár odvážlivcov, ale v hinduistických končinách to vôbec nebol štandard. Nevadí, v skutočnosti mi išlo o úplne niečo iné. Kde sú totiž hipsteri, tam je dobrá káva. A keďže my sme kávomilci toho najhrubšieho zrna, prvé kroky dňa mierili na hlavnú ulicu. Očakávania som nemal veľké, predsa len po všetkých mojich skúsenostiach z Ázie či Strednej Ameriky som vedel, že nájsť espresso (a tu teraz vôbec nehovorím o kvalite, jednoducho samotné espresso) je takmer nemožné. No ako sme stúpali hore schodmi k tejto ustanovizni (zavádzajúci názov Daily Baguette), zacítili sme nezameniteľnú vôňu cremy. Po zdolaní posledného schodu sme chvíľu nemohli uveriť vlastným očiam. Nielen, že na konci nášho pohľadu sa skvel obrovský dvojpákový stroj európskej výroby, ale zároveň išlo o pekáreň na francúzsky spôsob. Výklad plný bagiet, čerstvého chleba, croissantov, takých sladkých či onakých slaných pečív. Raj na zemi. Malo to len jedinú chybu. Na druhý deň sme už mali byť na inom ostrove. Nevadí, naraňajkovali sme sa aj za zajtrajšok.

Po výdatných raňajkách sme nasadli na tátoša a zamierili sme do Tanah Lot, juhozápadný cíp ostrova, na ktorom sa nachádza chrám. Tie sa samozrejme nachádzajú všade, tento je však na pobreží, alebo lepšie povedané, trochu od pobrežia a je špeciálny tým, že počas prílivu voda zaplaví celé okolie a chrám je tak úplne nedostupný. Navyše, keďže ide o skalnaté pobrežie, rozbíjajúce vlny vytvárajú tomuto svätému ostrovčeku naozaj božské prostredie.

Cesta tam mala trvať 55 minút. Je pravda, že súvislú hodinu som v ázijskej doprave nikdy nestrávil a mal som trochu obavy. Teraz to môžem povedať, ale vtedy som musel nahodiť všetkojevnajlepšejpohodetobudebrnkačka výraz, lebo D. by inak so mnou nešla. Teraz keď si to prečíta, pokojne sa môže znepokojovať, už jej to nepomôže 🙂 Ale slnko svietilo, pofukoval jemný vánok, podľa mapy sme mali ísť stále rovno mimo obce, tak to ma upokojovalo. Až na to, že po pätnástich minútach začalo pršať. Potom liať. Potom som chvíľu už nevidel cez dážď pred motorku. Ulice boli kompletne zaliate a ak by som nabehol na nejakú jamu, ktorých v Ázii nie je zrovna málo, veľmi rýchlo by sme sa naučili hrať vodné pólo. Ak nie rovno hĺbkové potápanie. Veľmi ma neupokojovalo ani to, že tá mimoobecná cesta nebola nikde v dohľade. Stále sme šli zastavaným mestom.

Zbadal som Seven eleven (potraviny) a zamieril som na parkovisko. Musel som trochu uľaviť svojim nervom. D. som povedal, že počkáme, kým sa lejak trochu zmierni. Po polhodine to vyzeralo tak, že ten dážď tu s nami bude do skonania sveta. No čo, aj tak sme boli premočení, tak na čo čakať. Sadli sme znova na motorku. D. vážne nechcela ísť, no možnosť ostať na nejakom neznámom parkovisku boh vie kde jej neposkytovala príliš veľa alternatív. Pokračovali sme v ceste, až sme nakoniec došli do Tanah Lot. Prestalo pršať presne v tej chvíli, keď som odparkoval motorku. Začal však extrémne fúkať pobrežný vietor. Aké krásne. Aspoň nám netrvalo dlho vyschnúť.

Vybrali sme sa teda vyfackaný dažďom a teraz bití vetrom pešo na pobrežie. Odrazu môj nos zacítil niečo, čo vôbec nemalo v týchto zemepisných šírkach čo robiť. Vôňu varenej kukurice. Zaostril som môj sokolí pohľad v okuliaroch a zbadal stánok na kolieskach. Vážne na ňom bola namaľovaná kukurica. To, že stála rovnaké euro ako u nás, som neriešil. Bola to horúca kukurica a ja som bol premrznutý človek. Za jedno euro ideálna kombinácia. Za dve ešte lepšia. Teplou strukovinou neokriali len naše telá, ale aj srdcia. Pripomenula nám totiž znova domov, čo je v týchto končinách dvakrát za deň veľmi vzácne. Kráčali sme tak k chrámu s úsmevom na tvári, ktorý vôbec nezodpovedal zážitkom z uplynulej hodiny.

Čitateľ sa tu možno opýta, prečo sme nešli neskôr. No odliv, počas ktorého sa dá k chrámu aspoň priblížiť, nastáva len dvakrát denne. A počas toho druhého razu je všade okolo tma a chrám je zavretý. Takže preto :)

Pod chrámom je vyhĺbená akási polo jama - polo jaskyňa, v ktorej sa akurát nachádzala dvojica mníchov. Po bližšom preskúmaní sme vybadali, že asi posväcujú okoloidúcich, pretože jeden pokropil človeka vodou a druhý mu na čelo prilepil pár zrniečok ryže. Dámy dostávali za ucho aj bukrétu. Znova, blbosť, tak prečo nie? O chvíľu sme už odtiaľ odchádzali s ryžou na čele a úsmevom, ktorý prezrádzal, že vôbec sme netušili, čoho sme boli súčasťou. Keďže bolo hnusné počasie, veľa fotiek je nepoužiteľných, tak tu sú aspoň tri z nich a jedna stiahnutá z netu, aby bola predstava o tom, ako to vyzerá za ideálnych podmienok:

Cesta späť bola o poznanie pokojnejšia. Po príchode "domov" sme si museli dať horúcu sprchu a spánok, pretože dážď, stres, vietor a svätá ryža na čele nás dosť zmohli. Zobudili sme sa podvečer. D. mala v ten deň meniny, tak som jej navrhol prechádzku do mesta a nejakú fancy reštauráciu, kde by sme to oslávili. Napokon sme skončili v akejsi posh reštaurácií, kde si objednala hamburger (tiež v tom čase na Bali čosi nevídané) a ja Johnieho Walkera. Tvrdý alkohol a ešte k tomu západná whisky bolo v tých končinách niečo nepredstaviteľné. Jednak domáci by takú voltáž v danom podnebí a so svojou telesnou štruktúrou nezvládli a jednak import takéhoto artiklu až zo západu dvíhal cenu jedného pohárika na úroveň bratislavských klubov. Oboje nám však v ten deň poslednýkrát pripomenulo rodnú hrudu (áno, viem, že pri hamburgeri a škótskej whisky je to irónia).

 

Chceš vedieť, keď vyjde ďalší diel zápiskov? Prihlás sa na odber RuFslettra a dozvieš sa to ako prvý!

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár