dĺžka článku: 3 minúty
Raz mi prišiel mail od triednej učiteľky môjho sedemročného syna. Prakticky hovoril o tom, že máme deťom kontrolovať domáce úlohy. Nielen tie, ktoré nám pošle cez informačný systém, ale aj tie, ktoré im nadiktuje a oni si ich nezapíšu.
Tristo hrmených!
Zvolil som možnosť “Odpovedať” a spísal rozhorčenú reakciu rodiča, že ako mám skontrolovať úlohu, o ktorej neviem a- keď už časť úloh posiela cez informačný systém, prečo tam nenapíše všetky? Alebo prečo aspoň sedem ročným deťom neskontroluje, či si ich vôbec zapísali?
Po dopísaní odpovede som cítil, že nie je napísaná v duchu, v ktorom by som chcel komunikovať s triednou učiteľkou môjho dieťaťa. A keďže ma podobné maily v minulosti už priviedli do sociálne nevyspytateľných situácií, postupne som sa naučil v týchto prípadoch kliknutie na tlačidlo „Odoslať“ odložiť na ďalší deň.
Na druhý deň som sa k textu vrátil, prepísal som ho do kultivovanejšej podoby, v ktorej som ďakoval za jej úsilie a ubezpečil som ju, že rád skontrolujem všetky domáce úlohy môjho dieťaťa, len musí byť zabezpečené, že sa o nich ako rodič dozviem.
Následne som opäť zaostril na tlačidlo „Odoslať.“ Akosi som však nemal potrebu naň kliknúť. Hnev som si vybil deň predtým a následným preformulovaním som konsolidoval svoje myšlienky a pozrel sa na vec z väčšieho odstupu. Samotným napísaním textu som vyjadril, čo som vyjadriť potreboval a dokázať druhej strane moju pravdu, ktorá by už nič nezmenila, som zrazu nepotreboval.
Uvedené som začal aplikovať častejšie. Nielen pri mailoch s emocionálnym nábojom, ale aj pri debatách, pri ktorých som mlčal, aby som nepovedal niečo, čo by ma neskôr mohlo mrzieť. Alebo keď mi tie najlepšie argumenty napadli až hodiny po tom, čo sa rozhovor udial.
Skrátka som si večer otvoril zapisník, zobral ceruzku a 1) napísal svoju zamlčanú odpoveď či 2) nenapadunté argumenty.
V prvom pripade sa dostavil rovnaký jav, ako pri „pracovnej“ verzii mailu pre pani učiteľku. Potlačovaný hnev, ktorý som inak v sebe nosil ešte niekoho dní po udalosti, spísaním myšlienok pominul. V druhom prípade som si myšlienky utriedil, objavil v nich biele miesta či prišiel na ďalšie argumenty alebo závery, ktoré som mohol ďalšej využiť pri inej téme či situácii.
Začal som túto praktiku aplikovať častejšie. A odvtedy mi:
- ušetrila veľa nepríjemností,
- zbavila veľkej porcie hnevu a
- pomohla mi sa pozerať na veci inak.
Dokonca som si v mailových klientoch aktivoval možnosť, že každý e-mail sa odošle až 10 sekúnd po stlačení toho kritického tlačidla. V momentoch, keď som sa párkrát skutočne neovládol, stačilo tých pár sekúnd na to, aby som impulzívne rozhodnutie prehodnotil a odoslanie stihol zrušiť. Ako keď človek skočí z okna a počas letu si uvedomí, že to nebol jeden z jeho najbystrejších momentov.
Skrátka, na tlačidlo „Odoslať“ už neklikám len tak mirnix-dirnix. Dokonca aj v prípadoch, ktoré nemajú intenzívny náboj som prišiel na to, že s odstupom času sa veci dajú napísať lepšie a údernejšie, hoci len tým, že sa počas dňa udeje zopár vecí, ktoré na jeho konci vrhnú na situáciu odlišné svetlo než to, ktoré svietilo cez obed.
A netreba zabúdať, že rovnaké tlačidlo nemáme len v mailových klientoch, ale aj v Správach, komunikátoroch, sociálnych sieťach, diskusných fórach, ale aj v otvore pod našim nosom či v hlave samotnej. Samozrejme sú prípady, kedy naň určite treba kliknúť. Avšak hoci len s malým oddialením kliknutia môžeme namiesto dementov pôsobiť aj ako racionálne zmýšľajúce bytosti.