dĺžka článku: 4 minúty
Keď som pred mesiacom dopísal text o priateľstve medzi mužom a ženou, pár dní na to som si spomenul na jednu veľmi zvláštnu definíciu priateľstva. Zvláštnu, ale krásnu zároveň. Dlho mi trvalo rozpamätať sa, kde som ju počul, až som ju napokon našiel, prepísal a preložil. V slovenčine by znela nejak takto:
Máš pravdu. Nenávidím ľudí. Bojím sa ich. Bojím sa ich prakticky celý môj život. Ľudia, ktorých som mal rád, ľudia, ktorým som veril, mi spôsobili absolútne to najhoršie. A dlhý čas to bolo to jediné, čo som poznal.
Takže aj preto som nazval moju skupinu fsociety. Pretože vieš čo? Nasrať na spoločnosť! Spoločnosť si zaslúži byť nenávidená za všetko, čo urobila a ešte viac! Nasrať na každého jedného z nich za to, čím sme si museli prejsť!
…
Ale potom… tam vonku je pár ľudí – a nestáva sa to často – je to ojedinelé. Oni odmietajú nechať ťa ich nenávidieť. V skutočnosti, záleží im na tebe napriek tomu. A tí skutočne jedineční sú v tom neunaviteľní. Je jedno, čo im urobíš. Prijmú to. A záleží im na tebe naďalej. Bez ohľadu na to, koľko dôvodov im k tomu dáš, bez ohľadu na to, ako veľmi ich prakticky prosíš, aby vypadli. Neopustia ťa.
Chceš vedieť, prečo?
Pretože cítia ku mne niečo, čo ja nedokážem… Milujú ma. A pri všetkej tej bolesti, ktorou som si prešiel… ma to uzdravuje. Možno nie hneď, možno nie ešte dlhú dobu. Ale lieči ma to. A áno, sú tam zádrhely a navzájom si robíme šialené veci, ubližujeme si a čas od času sa to celé poserie. Ale takí jednoducho sme, bez ohľadu na to, v akom svete sa nachádzaš.
A áno, máš pravdu – všetkým nám hovoria, že nemáme šancu. Ale pozri, stále sme tu. Zlomíme sa, no napriek tomu pokračujeme. To nie je vada. Je to to, čím sme tvorení.
Je ľahké udržiavať a pestovať priateľstvo, keď je všetko ružové a po lúke skáču jednorožce. Lenže je len otázkou času, kedy sa to, ako to je trefne napísané vyššie v texte, poserie. Teda nie: či? ale: kedy? A až vtedy začne byť očividné, aké skutočné, aké hlboké a aké pravé to priateľstvo v skutočnosti je. A bez ohľadu na to, ako sa to pokašle, mal by v tej dvojici ostať jeden, ktorý to odmietne nechať tak, ako to je. Ktorý odmietne smerovanie do priepasti a strhne kormidlo naspäť. Či už je na vine on alebo protistrana, odloží obviňovanie a pocit ublíženosti nabok, prehltne vlastné ego a povie si, že nič z toho nie je dôležitejšie ako to puto, ktoré si doteraz budovali. Napíše správu, zavolá, pošle list. A keď nedostane odpoveď, napíše druhú, zavolá znova. Tretíkrát, štvrtýkrát, nekonečnokrát. Bude otravný, bude neodbytný, bude neúnavný. Lebo jeho cit a vzťah ku skutočnému priateľovi sú silnejšie ako čokoľvek iné.
Diskutoval som o tejto problematike s pár mne blízkymi ľuďmi. Jedna z nich poukázala na to, že: „Nie je možné klopať stále na dvere, ktoré sa neotvárajú. To, že sa neotvárajú, má nejaký dôvod.“
Odpovedal som na to, že nie vždy ľudia skutočne vedia, čo chcú. Mnohokrát si to len myslia alebo keď nevedia, tak volia najjednoduchšiu cestu – zlosť a nenávisť. A minimálne počas tejto doby by som s nimi bol. Radšej sa zachovám takto, ako keby som priateľa opustil skôr a potom si vyčítal, že som neurobil všetko preňho alebo nebol tu preňho, keď to mal najťažšie. A keď zistí, že zlosť a nenávisť je to, čo skutočne chce, tak áno, vtedy to už nemusí dávať zmysel.
A nie je to len teoretizovanie. Mám za sebou reálnu skúsenosť, počas ktorej som niekoľko rokov vyvíjal pomerne jednostrannú aktivitu smerom k človeku, ktorého som mal (a dodnes mám) veľmi rád a na ktorom mi záležalo oveľa viac ako na vlastnom egu. Odvtedy už prešli roky, no v minulom roku som od nej dostal list, ktorého úryvok si dovolím zverejniť:
„Občas som si niektoré veci brala osobne, niekedy sa mi zdalo, že sa správaš hrozne, inokedy, že ja sa správam hrozne. Celé moje vnímanie nášho vzťahu bolo dosť ovplyvnené mojou aktuálnou situáciou a tým že som sa na veci nevedela vtedy pozerať inak. V myšlienkach sa nerada vraciam k tomuto obdobiu, pretože mám pocit, že som bola niekto úplne iný. Dokonca som bola presvedčená o tom, že naše priateľstvo skončilo. Ty si mu však zostal verný. Vlastne, tomu tak bolo úplne vždy.
Keď si zrekapitulujem celý náš vzťah odkedy sa poznáme, vždy sa udialo niečo, prečo sme neboli istý čas v kontakte, teda najmä vtedy, keď som bola s mojim ex. Ale ty si tu bol, aj keď si tu nebol. Spomínam si, ako si mi raz za čas napísal, aby si sa ma spýtal, či je všetko ok, aj keď som ti povedala, že sa nebudeme kontaktovať. Rešpektoval si to, ale dal si mi najavo, že si stále tu. A ja si až teraz v dospelosti a s odstupom času uvedomujem, aké dôležité to pre mňa bolo a je a cítim úprimnú vďačnosť.“
Neuvádzam to tu preto, aby som sa tľapkal po pleci či dokazoval si pravdu. Chcem tým z reálnej skúsenosti poukázať na to, že skutočne môže trvať roky, kým si človek dokáže zložiť z očí šedé okuliare alebo keď mu isté veci zapadnú do seba a on opäť bude tým, kým sa snaží byť. Jeho priatelia by to mali chápať a aj keď sú ním odmietaní a vytláčaní – pokiaľ sú to skutoční priatelia – vždy by mali stáť aspoň na okraji, na dohľad, na horizonte. Aby nestratili z očí človeka, ktorého majú skutočne radi. Aby boli pripravení kedykoľvek pribehnúť a chrániť ho, niekedy aj keď nechce, niekedy aj pred ním samotným. Ale hlavne, aby ten človek stále vedel, že nech sa deje čokoľvek, vždy v jeho blízkosti bude niekto, komu na ňom úprimne záleží. Lebo niekedy len vedomie toho nám dáva silu ísť každým dňom ďalej a nezblázniť sa…
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
