dĺžka článku: 4 min
Vo štvrtok, keď bolo teplo a pekné slnečné počasie, som v rámci povolených opatrení prechádzal jedným parkom (v meste, nie v „prírode“). Bol pomerne veľký a kým som ním prešiel, videl som niekoľko desiatok ľudí. Možno aj trojciferné číslo. Bolo pekne, tak boli vonku.
Keď som však prešiel na koniec, musel som z vrecka vytiahnuť telefón a pozrieť si aktuálne opatrenia. Nesledoval som ich už mesiac, tak som si povedal, že mi niečo muselo ujsť, pretože viac ako polovica tých ľudí nemalo na tvári rúško (či nejakú inú ochranu). Nemyslím tým, že ho mali v ruke alebo stiahnuté na brade. Vôbec žiadne. Domnieval som sa teda, že v exteriéry túto povinnosť zrušili a nosia ich už len tí opatrní. Ale nič také som nenašiel. Opatrenia, podľa farby okresu, jasne hovorili, že rúško v exteriéry je povinné.
Pozrel som sa znova naokolo. No až také povinné mi neprišlo. Chápal by som, kebyže som na turistickom chodníku v Karpatoch či na odľahlej dedine. Ale v jednej z najobývanejších štvrtí Bratislavy ma to zarazilo.
Áno. Ľudia sú unavení. Ľudí to nebaví. Chápem to a cítim to rovnako. Ale napriek tomu, že koronku už mám za sebou a vďaka tomu som pre spoločnosť po vakcinovaných najmenej nebezpečný druh, stále nosím rúško, chodím do obchodu raz týždenne, nestretávam sa v interiéry s viac ako jednou domácnosťou a sedím doma na homoofise, kedy môžem.
Druhá vec, ktorá ma v poslednom čase výrazne prekvapuje, je to, že sme v posledných mesiacoch ešte neboli svedkami žiadnej z dvoch nasledujúcich udalostí: 1) niekoho, komu z toho všetkého už „preplo“ a rozhodol sa to riešiť sériou činov, ktoré končia v hlavných správach vetou „a potom obrátil zbraň proti sebe“. 2) nejaký masívny protest proti tomu, čo tu prežívame. Nemusí dav rovno niekoho lynčovať či hádzať dlažobné kocky, skôr mi ide o to hromadné vyjadrenie zúfalstva či hnevu. Lebo ľudia sú zúfalí. A sú nahnevaní.
Potom mi jedného dňa kolega ponúkol vysvetlenie, ktoré by objasňovalo oba uvedené fenomény. Budem ho parafrázovať, lebo presné znenie si už nepamätám: my Slováci sme národ trpiteľov. Keď sa nám niečo nepáči, tak nejdeme do ulíc, nepodpaľujeme autá a nerozbíjame výklady ako Francúzi. My len ticho trpíme a myslíme si svoje.
Problémom je to ‚myslíme si svoje‘.
„Hovoria o pánovi práve tí, ktorým nie je dovolené hovoriť pred pánom.“
– Seneca
Lebo po ‚myslieť si‘ svoje nasleduje ‚robiť podľa seba‘. A to znamená nenosiť rúška. Stretávať sa s inými. Chodiť na spoločné chaty. Chodiť do kancelárie, aj keď netreba. Nekúpiť zamestnancovi notebook, lebo je lacnejšie, keď chodí do kancelárie. Otvoriť lyžiarsky vlek v čiernom okrese. Urobiť 200 kópií kľúčov od fitka, rozdať ich „verným“ a zatemniť okná (všetko reálne príklady).
Chápem, že ľudia na tých veciach závisia. Finančne, existenčne, niektorí zdravotne. Neodsudzujem ich (už roky tvrdím, že každý má právo dosúložiť si život podľa seba). Poukazujem len na všeobecný trend nášho národa (a ešte Čechov, v tomto sme si veľmi podobní). Nikto neprotestuje, nikto nerozbíja okná, nikto nevyvraždí samoobsluhu. Naoko všetci všetko znášajú pokojne (až pokým sa teda človek neprejde parkom). V tom parku to pritom až tak nevadí. Vírus nie je opica, neskáče ľuďom z hlavy na hlavu v priebehu sekúnd. Problém je, že keď dáme mozgu vedieť, že existuje „výnimkový mód“, berie to ako vzorec a následne tak vyhodnocuje každú jednu situáciu, v ktorej by sme voľakedy výnimku si ani len nedovolili hľadať.
Na jednej strane chápem, že človek, ktorý sa s úmrtím na covid nestretol v blízkej rodine či okolí, pravdepodobne nevníma súčasnú hrozbu ako niečo viac, než len chrípku, ktorú všetci preháňajú. Naopak, rozprávať by vedeli tí, ktorého blízky išiel vo štvrtok do nemocnice usmiaty len s podozrením a v nedeľu už bol mŕtvy (znova reálny prípad z okolia).
Nie je to úvaha či moralizovanie o covide. Je to skôr o národe. Národe, ktorý historicky, maličký a stále v područí niekoho veľkého, musel len držať hubu a krok. Rebéliu proti pravidlám a potláčaniu práv si robil po svojom. Lebo nemal inú možnosť. Nemal prostriedky, vybavenie ani ľudskú silu na masívne vydobíjanie si vlastných požiadaviek. Mohol iba potichučku, potajomky, naschvál či na truc sabotovať autority. Rakúsko-uhorské, nacistické, komunistické, obyčajné a nezávislé. To bola ich súkromná revolta. Človek sa búri, keď sa mu niečo nepáči. Ale keď sa nemôže búriť „riadne“, búri sa po svojom. Lebo iná možnosť nikdy nebola. A postupne sme si na to zvykli. Tak sa búrime. Hoci aj tak, že vystavíme tvár slnku a na ostatných pri tom kašleme (dúfam, že nie). Ani nie kvôli tým ostatným, ale kvôli tým „tam hore“. Ktorí tiež nejdú veľmi príkladom. Ale to je iný príbeh. Ale zase z knihy toho istého národa.
„Morálka nie je nič iné než postoj k ľuďom, ktorých nemáme radi.“
– Oscar Wilde
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
