12. novembra 2020 - zápisky z Indonézie 2016

Lombok

dĺžka článku: 7 minút
predchádzajúce diely

Nastal čas presunu na poslednú zastávku nášho indonézskeho dobrodružstva - ostrov Lombok. Ráno sme dostali naše posledné palacinky, zbalili sme si tých 13 vecí, ktoré sme so sebou každý nosili a vybehli na dvor čakať odvoz do prístavu. Odkiaľ sme mali odvoz? Vybavil nám ho domáci. Kedy sme vrátili motorku? Nechali sme ju u domáceho. V tomto sú obyvatelia tretích krajín neuveriteľní. Takmer každý, kto i len trochu podniká, nepremrhá šancu podnikať vo všetkom zároveň. Ak niečo (hocičo) treba, či už je to motorka, odvoz, dobre sa najesť alebo ľahké drogy, každý pozná niekoho, kto požadovaným artiklom disponuje. Spýtaj sa domáceho. Ak to rovno nemá, zavolá známemu/susedovi/Cháronovi a dohodí ti to.

Takže prišiel po nás akýsi minivan do polovice plný ľuďmi (šoférovi asi volalo viacero susedov a známych). Po ceste sme nabrali ešte troch a vyrazili sme do prístavu. No... prístav. Dalo by sa povedať, že to bola jedna centrálna drevená chajda na štýl predajne langošov na Zlatých pieskoch, vybetónovaný pľac pod plechovou strechou a niečo, čo viac pripomínalo vyliaty betón do mora, než mólo. Do rúk sme prakticky dostali len sofistikovanejší šatňový lístok a šli sme čakať. Spočiatku (prvé tri hodiny) sme mali aj pochybnosti, či nás skutočne zaviezli do prístavu. To je totiž opačná strana mince, keď sa pýtaš domáceho na extra služby. Nasadneš niekomu do auta, kto po anglicky ani len netuší, odvezie ťa niekam, kam dúfaš, že si chcel ísť a naznačí ti, aby si vystúpil. Či si skutočne tam... no, veľa spôsobov, ako si to overiť, nie je. Jediné, čo nás ako-tak presviedčalo, bolo tristo ďalších podobne zmätených ľudí okolo nás. Buď sme teda boli správne alebo išlo o najväčší žartík, ktorého som bol obeťou.

Po troch hodinách ale prišlo lodí hneď niekoľko. Vystúpili z nich domáci a začali nás volať podľa lode. Lenže po indonézsky. Dav západných teliatok len prešľapoval nervózne z nohy na nohu. Nakoniec sme všetci zodvihli svoje šatňové lístky (rôzne farby a tvary to dosť uľahčovali) a lodiari začali chodiť medzi nami a posunkami nás vyberali z davu a posielali k tej správnej lodi. A zase nám neostávalo nič iné, len dúfať, že je to správna loď a odvezie nás na správny ostrov. Hromada zábavy a dobrodružstva.

Vyfasovali sme speed boat. Takú tú zväčšenú plastovú hračku z kinderka, ktorá skáče niekoľko metrov nad vlnami. Vyzerá to úžasne a vždy som si to chcel skúsiť. Bol som však nesmierne rád, že počas toho trojhodinového čakania nič nejedol. D. to bolo jedno. Tá rada rozhodne nebola. Jazda speedboatom bola zábava len prvých 5 minút. To vzrušenie zo skákania nad vlnami - motýliky v bruchu ako na horskej dráhe, keď sa človek vyšvihne hore a čaká pád a adrenalín, keď začne padať - bolo skvelé. Lenže. Tieto pocity sú skvelé, keď trvajú krátko (preto horské dráhy). Ak však tvoje telo zaplavujú tieto chemické reakcie striedavo 45 minút, už to také vzrušujúce nie je. Taktiež zakaždým vyletieť niekoľko metrov do vzduchu a následne dopadnúť na tvrdú zem opakovane bolí, aj keď sedíš v polstrovaných sedačkách. Nehovoriac o tom hluku, keď plastová loď asi s osemdesiatimi ľuďmi tvrdo dopadne na vlny, zároveň s hlukom dvoch extrémne výkonných motorov.

V každom prípade to bol zážitok. Ale na dlhé roky stačilo.

V prístave nás vyliali z lode. Niektorí pár minút hľadali tú správnu svetovú stranu, iní sa stále uisťovali, kde je smerom hore a kde dole. D. to znášala zle. Námesačne som ju viedol k zástupu susedov a známych, ktorí vykonávali odvoz v tomto kúte zeme. Po ceste som oslovil iný pár, ako mám vo zvyku, nech si rozdelíme náklady na taxík. Prvých dvoch vodičov sme so smiechom odmietli - chceli totiž za dvadsaťminútovú cestu 3x viac ako za tú dvojhodinovú ráno do prístavu. Veľmi nám to nepomohlo, vodiči to už poznali a mali kartelovú dohodu. Niečo sme však zrazili a vyrazili sme.

Po polhodine nás opäť vyhodili v akomsi mestečku. "Už ste tu!" oznámil vodič (znova sme mu verili) a povedal, že máme ísť ešte 200 metrov rovno. Prečo nás tam neodviezol, keď potom odišiel tým istým smerom, nevedno. Tento raz (a po prvý raz) sme mali rezervovaný reálny hotel. A keďže išlo o našu svadobnú cestu, D. vybrala "boutique resort & spa". Nikdy som v niečom podobnom nebol, takže som rátal, že to bude asi pekné. Bol však čas obeda a do check-inu ostávalo zopár hodín. Tak, že sa v tom mestečku aspoň naobedujeme. D. mala stále roztrasený žalúdok zo speed boat, teda na jedlo nedokázala ani pomyslieť. Ja som však opačného razenia. Keď je žalúdku zle, má sa naplniť. To, či na to je alebo nie je chuť, nie je podstatné.

Z dvesto metrov boli napokon takmer 2 kilometre. V tretích krajinách akoby vôbec nemali cit pre vzdialenosti. Toto sa mi pritom dialo počas mojich ciest niekoľkokrát. Bežne sa mi stalo, keď mi domáci povedal, že cesta potrvá ešte 2-3 hodiny, že do polhodiny som bol v cieli. Napokon sme do rezortu dokráčali. Spotení a ulepení sme v tej nádhernej žulou vykladanej recepcii s jazierkom, lotosovými kvetmi a koi kaprami vyzerali úžasne. Uviedli nás do nášho vlastného domčeka, kde nás čakala torta, uteráky poskladané do tvaru labutí či lupienky ruží na posteli. Po tých uplynulých týždňoch všelijakých hostelov, pavučín, hluku a špiny som sa cítil ako na inej planéte. Dokonca až do takej miery, že som sa odmietol čohokoľvek dotknúť, aby som to nepošpinil. Všade vyleštená podlaha, vlastná terasa s hojdacími kreslami, zasadená medzi palmami, kúpeľňa pod holým nebom... Radšej som sa šiel osprchovať.

Keď sme zo seba urobili ako-tak vyzerajúcich humanoidov, vydali sme sa na prieskum. Rezort to bol malý, možno 10 podobných domčekov, žiadna hlavná časť (počas nasledujúceho týždňa som bol presvedčený, že aj keby bol plne obsadený, stále by sa tam nachádzalo viac zamestnancov, než hostí). Všetko posadené medzi palmami, starostlivo umiestnenými kríkmi a trávou, o ktorú sa starali s wimbledonskou starostlivosťou. Areálu dominoval bazén a trávnik končil súkromnou plážou. V bare akurát prebiehala happy hour, takže na zahájenie pobytu nebola lepšia príležitosť. Barman sa na pomer alkoholu akosi nepozeral, dostali sme teda pekné šupy. Slnko stále svietilo, takže nám kúpilo druhú rundu.

Mierne pripití sme sa vybrali na večeru. V našich ruksakoch, ktoré nás sprevádzali počas uplynulého mesiaca, nebolo zrovna miesto na pekné večerné róby, tak sme si obliekli to najčistejšie a najmenej pokrčené, čo sme mali. Aj tak sme sa cítili nepatrične.

No a v podobnom duchu sa niesol nasledujúci týždeň. Bolo to prvý a jediný raz, čo som strávil na mojich cestách celý týždeň na jednom mieste a de facto som počas týchto dní nič nerobil. Svadobnú cestu má však človek iba raz v živote (teda malo by to tak byť), tak som to až tak neriešil. Keď sa teraz pozerám do mojich poznámok, siahodlhé záznamy z predošlých dní nahradili jednoriadkové menovanie toho, čo sme jedli a aké drinky sme mali 🙂

Nebolo to však až tak jednotvárne. Počas toho týždňa sme zažili aj zopár zábavných príhod. Prvou z nich bolo, ako si D. hneď na druhý deň opílingovala polovicu končatiny o koralové dno mora. Ďalší deň sa na súkromnej pláži rezortu objavil chlapík s kravami na šnúrke. Iný deň sa strhol prudký monzúnový dážď, ktorý asi pol dňa neľútostne bičoval domčeky. No a deň pred odletom vybuchla na ostrove sopka, usmrtila niekoľko turistov a tesne po našom odlete odstavila lety z ostrova aj na ostrov. Všetko je to však pomerne štandard, ktorý som zažil asi na každom výlete. Hlavu som si rozsekol v Nikaragui, krava na pláži bola aj v Kambodži a vybuchujúcu sopku som videl na 500 metrov v Guatemale. Okrem iného.

Neleteli sme však domov, mali sme jednodňovú zastávku v Jakarte, hlavnom meste tohto 4. najľudnatejšieho štátu na svete. Ale to nabudúce.

 

 

Chceš vedieť, keď vyjde ďalší diel zápiskov? Prihlás sa na odber RuFslettra a dozvieš sa to ako prvý!

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár