Blíženci sa veľmi jednoducho nadchnú pre novú vec, no po nejakom čase sa ich entuziazmus rovnako rýchlo vytratí. Moje nespočetné športy, koníčky či kurzy to môžu len potvrdiť.
Navyše som si na sebe všimol, že čím viac ľuďom som hrdo oznámil, čomu som sa aktuálne venoval, tým rýchlejšie sa vytrácal môj zápal a napokon som sa už k danej záľube nevrátil.
To som ale pri písaní nemohol jednoducho dopustiť. Nastalo obdobie sebatrýzne, kedy asi 18 mesiacov ani moja rodina nevedela o tom, že píšem. Predstavte si, že tvoríte dielo veľkého rozsahu, navyše prvýkrát v živote, a nikomu o tom nemôžete povedať. Až keď som prekonal psychologickú hranicu dvoch tretín príbehu s jasnou predstavou konca, vtedy som sa odvážil odhaliť moju vec bližšej i širšej rodine. Nastalo prekvapenie.
Rovnako, ako keď som príbeh dokončil a strach z nedokončenia zmizol, reakcie priateľov a známych na informáciu, že posledné dva roky som písal šesťstopäťdesiat stranový príbeh, boli rôzne a nie práve kladné (to isté sa opakovalo aj pri samotnom vydaní). Väčšinou išlo o zvláštne prekvapenie (nie tá nadšená „to je super!” reakcia), prípadne to považovali za pokus o žart až dovtedy, kým neuvideli množstvo papiera pohromade. A už aj keď boli presvedčení, v ich očiach som videl tie mávnutia rukou typu: „ok, veď dnes už píše hocikto, aj tak to pravdepodobne zapadne prachom“ alebo „tohto človeka poznám roky, to bude text maximálne priemernej kvality“.
Na jednej strane ma to veľmi mrzelo, pretože to prišlo aj od ľudí, od ktorých som čakal podporu. Taktiež dodnes som nepochopil, ako súvisí fakt, že niekoho poznáte roky s tým, že prvá reakcia na prekvapivú informáciu bude, namiesto podpory, „nepozitívna“. Nakoplo to však moju tvrdohlavosť s cieľom dokázať im, že sa mýlia, že to dokážem a že to nebude len priemerné dielo.
A tak som sa dostal až sem 🙂
