Bývate na dedine? Alebo tam chodíte ku starým rodičom na návštevy? A všimli ste si za tie roky niečo? Ploty. Jednoduché, z jemného pletiva, farebné pozostávajúce z jednotlivých tyčiek tvoriac všemožné vzory. Alebo laťkové, aby sa o ne dalo oprieť a porozprávať so susedom.
Áno, voľakedy. A čo teraz? Vysoké, celobetónové valy. Alebo aspoň stĺpy s plným kovom pomedzi či natesno nasekané dvojmetrové laty. Aby nebolo vidno. Aby bolo súkromie.
Nechcem hovoriť, že to majú na svedomí prisťahovalci z veľkomiest, nie je to vždy tak. Skôr sa pozastavujem nad efektom. Sused voľakedy býval takmer rodina, ulica blízkymi priateľmi, štvrť plná známych. Požičiavali sa nástroje, pomáhalo sa na stavbe, raz-dvakrát bolo vidieť spoločné domácnosti pri obede, podávanie koláčov cez plot. A teraz? Poznáte aspoň priezvisko suseda dva domy od vás?
A nejde pri tom len o efekt obcí. Ako dieťa ste predsa poznali polovicu osadenstva „paneláku“ a váš sused vám zalieval počas dovolenky kvety či sa staral o zvieratá. Ako ste na tom teraz?
Fotky. Pamätáte sa na zábery z dovoleniek spred desiatich-pätnástich rokov? Úprimne rozosmiate tváre, fotky zachytávajúce rozličné, ťažko aj nezmyselné (alebo ako by tínedžer povedal – trápne) činnosti. To isté chaty, lyžovačky, opekačky, stretávky. Každý s každým v rôznych pózach. Znova a znova.
A späť do reality. Koľko podobných fotiek urobíte teraz? Alebo už ste zapadli do tej rutiny: „Nebudem predsa vyťahovať foťák, veď je to trápne.“ Nuž, ak nechcete na nič spomínať…
Pôvodne som chcel tretí problém nazvať ticho, ale tak… Zákaz rozprávania je presnejší. Stojíte s niekým vo výťahu a hlúpo naňho pozeráte. Či už s pozdravom alebo bez. Zastávka dopravy, kupé vo vlaku, lietadlo, rad pri pokladni, čakárne, vyberte si… Veď napríklad v takom vlaku som spoznal veľa ľudí v mojom živote, často som odchádzal s telefónnymi číslami či mailovými adresami. Raz počas letu som spoznal moju budúcu priateľku. A pri tom sa stačí len opýtať odkiaľ človek ide, kam má namierené a čo tam bude robiť. Že sú tí ľudia divní? Ale veď, sedíte tam predsa aj vy. Štatistika nepustí. Ale ľudskosť umiera…
