dĺžka článku: 2 min
Prvé týždne nového roka mám vždy náladu zamýšľať sa nad vecami, ktoré nás ovplyvňujú z dlhodobého hľadiska. Či už je to všetkými tými predsavzatiami, ktoré lietajú vzduchom, novou nádejou či chuťou začať (znova) odznova, ale tentoraz poriadne, neviem.
V každom prípade, najzaujímavejším – a zároveň najkritickejším – momentom každej novej ľudskej skúsenosti, schopnosti či vzťahu, je začať. Urobiť prvý krok. A hoci sa to môže zdať tou najbanálnejšou časťou celej cesty, ktorá leží pred nami, najviac ľudí ma problém práve s týmto prvým krokom. Otáľajú hodiny s poslaním prvej správy či mailu, celé dni s prvým vstupom do posilky alebo nekonečné týždne či mesiace so začatím dôležitého rozhovoru.
Tento týždeň som natrafil na zaujímavé video, ktoré celý tento proces ľudskej nerozhodnosti a vnútorného boja nádherne ilustruje. Ide o sociálny experiment z dielne New York Times, v ktorom kamera sleduje plošinu 10m nad plaveckým bazénom. Na nej sa postupne objavujú jednotlivci, mladí či starí, ale aj páry – kamaráti, priatelia, partneri. Nikto im nič nehovorí, nikto nič nekomentuje. Cieľom je sledovať ich vnútorný boj desať metrov nad priepasťou. Hoci má video 16 minút, oplatí sa pozerať celé.
Človek je totiž sám sebe najväčším nepriateľom. A hoci je ten prvý krok tak extrémne náročný, pri spätnom ohliadnutí si každý povie nejakú verziu vety: „Bol som to ja dobrý kretén, mal som to urobiť skôr.“ Niekedy je až k smiechu to následné zistenie, že keď skutočne príde k prekonaniu kritického bodu, tak jeho prežitie je oveľa menej bolestnejšie, ako celé predchádzajúce obavy z toho, aké to bude, keď to nastane. Myslím, že to bol Seneca, ktorý povedal, že ten, kto trpí skôr, než je nutné, trpí viac, než je nutné.
Ako teda začať? Picasso raz povedal: „Aby ste vedeli, čo idete kresliť, musíte začať kresliť.“
Iste, dá sa vykročiť nesprávne alebo zlým smerom. Ale ak by som sa na to pozeral z vrcholu kopca po dlhej túre, radšej ten chybný krok spravím pri aute na parkovisku ako v strede cesty na dôležitej odbočke. Na parkovisku ma ešte otočí tabuľa, človek či niečo iné a o chvíľu som na správnej ceste. Ale po pol dni, unavený a nepozorný, môžem nakoniec skončiť na úplne inom štíte. Stále však budem mať za sebou fantastickú cestu plnú zážitkov a nových skúseností. Či už skončila tam, kde som chcel, alebo niekde inde. Keby som z toho auta vôbec nevystúpil, nemal by som ani jedno z toho.
A hlavne: neexistuje medzi nami človek, ktorý by niekedy neurobil chybný krok. Expert je predsa ten, kto pozná 10 000 spôsobov, ako zlyhať. Alebo ako koluje medzi kreatívcami: „Dobrý text je vlastne zlý text, len veľakrát opravovaný.“
Čo sa napokon ozývalo od tých, ktorí skočili, tým, ktorí ešte stále
stáli na plošine? Smiech, uvoľnenie či povzbudzovanie typu: „Je to zábava!“ alebo „Budeš sa cítiť oveľa lepšie!“
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
