dĺžka článku: 1 minúta
V jednom z príspevkov Gottmanovho inštitútu ma zaujala nasledujúca analógia.
Predstav si nejakého tvojho priateľa, ktorý je charakteristický istým chronickým zlozvykom. Každý z nás takého máme. Povedzme, že vždy príde všade o 15 minút neskôr. Poznáš ho roky a zakaždým si si s ním prešiel tým istým scenárom, bez ohľadu na to, či išlo o predstavenie, večeru, kávu či spoločný tréning. Napriek tomu ste po celé tie roky stále priateľmi a tento jeho neduh už jednoducho akceptuješ ako súčasť vášho priateľstva.
Každý z nás taktiež mal/má/bude mať partnera, na ktorom mu vadí niečo podobné. Neustále nás to vytáča do nepríčetnosti, škrípeme zubami, bezvýsledne ho na to upozorňujeme, dávame mu to „vyžrať“ či robíme napriek niečo, čo vadí zase jemu.
A teraz to príde. Ako je možné, že dokážeme niečo roky akceptovať priateľovi, ktorý je síce pre nás dôležitý, ale určite nie tak dôležitý, ako náš partner? A tomu to akceptovať nedokážeme?
Zamyslime sa nad tým. Staré známe tvrdenie o vzťahu, že náš partner je našim najlepším priateľom, tým môže dostať úplne nový význam.
