14. januára 2019 - myšlienky z RuFslettra

Čo robíte? Podstatné meno

"Nie sme podstatné mená. Sme slovesá. Ja nie som vec... herec, spisovateľ... Som osoba, ktorá robí veci... Píšem. Hrám. A nikdy neviem, čo budem robiť ako ďalšie. Myslím si, že sám seba dokážeš uväzniť, keď o sebe budeš rozmýšľať ako o podstatnom mene."

- Stephen Fry

A nejde teraz len o povolania. Koľkokrát som sa ocitol v spoločnosti neznámeho či nového človeka, s ktorým som musel prehodiť zopár viet, kým prišiel niekto ďalší do miestnosti. O politike sa zásadne nebavím a z počasia sa dá vyžmýkať vždy len zopár viet. Teda pokiaľ v Bratislave nesneží. Čo ma však zakaždým prekvapí je, že jedna z prvých otázok protistrany je "Čo robíte/aké je Vaše povolanie?"

A okamžite vidím v jeho hlave ten nekonečný rad otvorených škatúľ. V jeho očiach je napäté očakávanie, do ktorej z nich ma zaradí, aby ju neskôr mohol opätovne zavrieť a uložiť (ma) na policu k iným (mne podobným), ktorých pozná.

Som fitness tréner. A v hlave mu začnú pracovať kolieska. Aha, tak tento týpek síce vyzerá dobre, ale ostatným tlačí do hlavy za tridsať eur na hodinu, čo majú a nemajú jesť a zároveň pre nich vymýšľa smiešne vyzerajúce cviky, ktoré sa nikdy v normálnej posilke necvičili. A v duchu sa smeje nad ich hlúposťou.

Som IT technik. No, takže sa pol dňa točí na stoličke, lebo druhého pol dňa zaňho robí jeho robotu excel. Plat má dvojnásobný ako ja a stavím sa, že do dvoch minút začne používať výrazy, ktorým nebudem rozumieť.

Projektový manažér. Tak tento pôjde k tým ostatným, o ktorých vôbec netuším, čo robia, aj keď sa mi to snažili už niekoľkokrát vysvetliť.

A tak ďalej. Veko škatule sa zatvorí s hlasným zaklapnutím, na čele mám v tom lepšom prípade len pečiatku, v tom horšom vypálený znak na cejchovanie dobytka. Môj obraz v očiach daného človeka sa v budúcnosti už len s veľmi malou pravdepodobnosťou zmení. A to som povedal (väčšinou) len jedno podstatné meno.

Ľudia sú zložité a komplexné bytosti. Rovnako ako nám, aj za tým druhým párom očí sa rozprestiera obrovský svet hodnôt, snov, cieľov, túžob, obáv, tajných želaní či šialených predstáv. Prečo sa pýtame  neznámeho človeka na jeho prácu, ktorá ani nie je jeho najvyššou životnou prioritou? Prácu, ktorú si možno nevybral a možno ju robí len preto, lebo nemá na výber. A na základe toho si o ňom chceme vytvoriť predstavu.

Prečo sa ho neopýtame, či má rodinu? Či má deti, aké sú, čo ho na nich najviac fascinuje alebo hnevá? Aké sú jeho životné ciele? Čo je jeho najväčším snom? Veci, ktoré by nám ďaleko viac a presnejšie povedali o ľudskej bytosti, ktorá stojí oproti nám?

Ja osobne sa na tieto veci pýtam. Po dobrý deň a ako sa máte či aká bola cesta väčšinou z mojej strany nasleduje otázka: Aký je Váš sen? Alebo: Keby ste mali mesiac platenej dovolenky navyše, na ktorú môžete ísť len sám, kam by ste išli? V danej chvíli to v hlave neznámeho človeka znie divne. Väčšinou spozornie alebo sa tvári zaskočene. Chápem, že do týchto situácii sa v minulosti nedostal a prvé mu napadne, čo som to za cvoka. Potom ale vrásky povolia, zreničky sa rozšíria a skutočne mi odpovie. A z jeho odpovede cítiť úprimnosť, pretože odrazu dostal možnosť vyjadriť svoju túžbu, na ktorú sa ho častokrát neopýtajú ani jeho najbližší. A keďže som preňho neznámy človek, odpovedá čo najpresnejšie. Pretože o ňom ešte nemám vytvorenú predstavu a vytvorím si ju práve na základe toho, čo mi o sebe v danej chvíli povie.

Odpovede ľudí na tieto otázky nie sú zdvorilostné, ako keď prídu v desiatej minúte rozhovoru počas tretieho stretnutia. Chcel by som byť spisovateľom. Namiesto toho povie: Je pre mňa neuveriteľne oslobodzujúcim únikom z reality, keď si môžem vytvoriť vlastný svet, v ktorom platia moje pravidlá a postavy sa správajú a hovoria tak, ako ja chcem. Namiesto Rozmýšľal som o tom, že by som strávil pár dní v prírode povie: Fascinuje ma predstava odísť na mesiac do Nepálu do toho budhistického kláštora, kde Vám všetko zoberú, dajú vám rúcho a mesiac musíte stráviť mlčaním. Myšlienky sa Vám odrážajú od stien lebky, až kým nenastane ticho...

A hneď mi je jasné, že oproti mne sedí fascinujúca ľudská bytosť. Nie "iba" účtovník, lekár či veterinár.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár