31. augusta 2020 - myšlienky z RuFslettra

Čo robí priateľa priateľom?

dĺžka článku: 3 minúty

V uplynulom období som sa naučil zaujímavú vec. A to, že sila priateľstva vôbec nie je podmienená časom, ktorý priateľa poznáme.

Aby som to rozviedol. Vždy som si myslel, že priateľstvo, ako charakteristika veľmi blízkej osoby (niekedy hneď po rodine, inokedy ešte pred ňou), je niečo, čo sa buduje veľmi dlho. Že našich pravých priateľov musíme poznať z detských či školských čias, prípadne iný, nemalý počet rokov. Že základ takéhoto vzťahu musí byť položený v minulosti, aby sa naň dali nasledujúce týždne, mesiace a roky postupne, tehličku po tehličke, stavať dôvera a vzájomné porozumenie.

Tento pohľad mi, mimo iného, prinášal do života dva predpoklady. Že priatelia sú, do veľkej miery, daný našou minulosťou, nech sú - oni alebo minulosť -akýkoľvek. A že nájsť nového priateľa by dnes bol proces, ktorý bude, vzhľadom na zaneprázdnenosť dnešných ľudí, časovo omnoho náročnejší ako v detstve, ak nie rovno nemožný.

A tým de facto aj skutočnosť, že približne v tridsiatke máme okruh našich priateľov do veľkej miery pevne daný. Zarmucujúcim výhľadom tejto skutočnosti do budúcna je to, že: 1) ľudia si častejšie nerozumejú ako rozumejú, 2) vzťahy chladnú samovoľne, ale ich "otepľovanie" vyžaduje úsilie, navyše oboch strán a 3) nikto dnes nemá čas a energiu na ťažké veci. Takže jediným logickým záverom bolo, že tento okruh priateľov sa pribúdajúcimi rokmi bude navyše zmenšovať.

V uplynulom období som prišiel ale na to, že skutočné priateľstvo nie je o dlhoročnom vzťahu, ale o hĺbke tohto vzťahu. Že priateľa nerobí jeho dlhá známosť, ale porozumenie si s ním. Na prvé počutie to dáva zmysel a nie je na tom nič prelomové. Avšak skús si teraz predstaviť opačný extrém tohto príkladu. Predstav si, že dnes stretneš úplne neznámeho človeka, s ktorým si vytvoríš tak hlboké porozumenie, že o mesiac budeš pripravený mu povedať všetky veci o svojom živote, ktoré dodnes nevie väčšina tvojich "štandardných" priateľov. Ešte stále je to ľahko predstaviteľné?

Ale presne tak to prakticky funguje. Keď sa nad tým zamyslíš, ak by si dnes chcel jednému z tvojich priateľov prezradiť svoje najväčšie tajomstvo, bol by to ten, ktorého poznáš najdlhšie? Alebo ten, pri ktorom máš pocit, že si s ním/ňou najlepšie rozumieš? Iste, niekedy to môže byť tá istá osoba, ale stavím sa, že väčšinou to tak nebude.

Potom, teoreticky, nie je ťažké si predstaviť, že to tajomstvo poviem niekomu, koho poznám týždeň/mesiac/rok. Pretože nejde o čas. Ale o porozumenie.

Niekto by mohol namietať, že úlohu hrá v skutočnosti dôvera a tá sa dá vybudovať najmä plynutím času (počas dlhého obdobia). Do istej miery súhlasím, ale dodám rovnakú protiotázku. Ak by si mal hneď teraz určiť človeka, ktorému dôveruješ najviac, bola by to tá istá osoba, ktorú poznáš najdlhšie?

Čo potom bráni akceptovať fakt, že tak, ako si môžem lepšie rozumieť/dôverovať s človekom, ktorého poznám 5 rokov, než s priateľom z detstva - nemohol by to byť človek, ktorého poznám, povedzme, tri mesiace? Ak teda spĺňa skutočnosť, že mi rozumie spomedzi ostatných najlepšie?

Porozumenie totiž nefunguje na rovnakom princípe, ako dôvera. To buď vo vzťahu je (a jeho hĺbka môže mať niekoľko úrovní), alebo nie je. Čas pri tom nehrá rolu. V skutočnosti ide o to, ako si daní dvaja ľudia "sadnú". A tento faktor nezmení ani čas či dôvera.

Teraz sa teda vrátim na začiatok. Priateľstvo vôbec nemusí byť determinované časom, ktorý sa mu venuje. Priateľa určuje miera porozumenia, ktorú s ním zdieľame. A keďže ani teraz mnohí z nás si nerozumejú najlepšie s tým, koho poznajú najdlhšie, nedá sa vyvrátiť teoretický model, že o mesiac si môžem rozumieť najlepšie s niekým, koho dnes ani nepoznám. Že je to málo pravdepodobné? Áno, je. Je to ale nemožné? Vôbec nie. Ľudia tristo rokov neverili, že existujú aj iné ako biele labute. Potom niekto zbadal čiernu. Sú čierne labute bežné? Nie. Ale existujú? Áno.

To následne stavia na hlavu ten zarmucujúci predpoklad. Že priatelia sú v našom súčasnom živote takmer s istotou daní. Nie sú. O pol roka medzi nimi môže svietiť ďalšia úžasná bytosť. Znova, asi je to len málo pravdepodobné. Ale pri tom, ako málo priateľov máme a ako ťažko sa hľadá človek, ktorý nám rozumie, som ochotný akceptovať akokoľvek malú pravdepodobnosť, ak by výsledkom jej pôsobenia mala byť ďalšia blízka osoba, ktorá ma bude sprevádzať životom.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.