Kategórie
myšlienky z RuFslettra

Žonglovanie so životom

dĺžka článku: 4 min

Bryan Dyson, bývalý CEO Coca-coly, vyslovil takúto myšlienku:

„Predstav si život ako hru, v ktorej žongluješ vo vzduchu s piatimi loptičkami. Nazveš ich – práca, rodina, zdravie, priatelia a duša… a udržuješ ich všetky vo vzduchu. Čoskoro pochopíš, že práca je gumená loptička. Keď ti spadne, vyskočí naspäť. Ale ostatné štyri loptičky – rodina, zdravie, priatelia a duša – sú zo skla. Ak upustíš akúkoľvek z nich, ostanú nenapraviteľne poznačené, oškreté, udreté, poškriabané, niekedy dokonca aj rozbité. Už nikdy nebudú, ako predtým.“

Problémom je, že mnohí z nás to majú naopak. K práci sa staviame ako k najväčšej priorite a determinátoru našich životov. Myslíme si, že od práce sú závislé ostatné loptičky. Veď ako by sme vedeli udržať vo vzduchu ostatné, ak by sme spustili z očí práve tú pracovnú?

Naše vnímanie ich materiality je teda presne opačné. Práca je pre nás tá sklenená (niekedy až porcelánová) loptička a ostatné považujeme za tenisáky. S tými predsa hrajeme celý život. Možno sú trochu zašlé od antuky a iných povrchov, po ktorých ich so sebou vláčime, ale nepredpokladáme, že by sme ich po skončení tohto setu jednoducho nepozbierali a neodniesli si aj do ďalšej výmeny, prípadne na iný kurt.

Koľkokrát sme už pracovali vo firme nadčas či cez víkend, koľkokrát sme robili a trpeli úlohy, ktoré by mal robiť niekto, koho pozícia tam nie je alebo je na nej niekto (me)ne(j) schopný? Koľkokrát sme sa uspokojili s nižším alebo nezvýšeným platom, vynechanou odmenou, ukrojením či nedodaním niečoho, čo sme si svojim výkonom zaslúžili?

A používame pri tom ospravedlnenia, ktoré len málo obmieňame vo svojej podstate či čase. Doba je zlá, nie všetci majú prácu, moja kamoška je teraz bez práce a nie je to ružové, budúci štvrťrok to iste bude lepšie, nasledujúci rok by som sa mohla poobzerať po niečom inom…

Pracovná loptička tak stále tvrdohlavo cirkuluje vo vzduchu. A my ju sledujeme pohľadom predátora a dávame pozor, aby nespadla. Sledujeme ju tak pozorne, že ostatné vnímame len okrajovo. Všimneme si ich až vtedy, ak je niečo v neporiadku – ak nám už dlhšiu dobu neprejde jedna z nich rukami. Začneme ju hľadať v priestore, najprv intuitívne vo vzduchu nad nami. No väčšinou nám pohľad po chvíli skĺzne na zem.

Zohýbať sa po ňu pri udržaní ostatných vo vzduchu je veľmi náročné. Nezabudneme pri tom šomrať, že tá hlúpa loptička znova spadla a nevie sa ani chvíľu bez dozoru vznášať vo vzduchu sama.

Priatelia nevedia pár týždňov vydržať našu pracovnú zátaž a ostať priateľmi. Namiesto toho sa nám odcudzujú. Rodina neberie ohľad na nás – ťažko pracujúcich – a vyčíta nám neúčasť na (pre nás na prvý pohľad) nepodstatných aktivitách, či niečom tak triviálnom ako pomoc v záhrade. Zdravie by si tiež mohlo trochu vstúpiť do svedomia a dať nám aspoň do päťdesiatky pokoj. Veď potom budeme mať čas sa pravidelne hýbať a chodiť na prechádzky (spoiler – nebudeme). Namiesto toho nás otravuje boliestkami a neduhmi, s ktorými treba čakať na výmenné lístky a vymieňať sa s nimi v čakárňach. Zatiaľ, čo sme mali byť v robote, lebo nám pridelené úlohy tie stratené dve hodiny nezaujímajú.

A duša? To je tak amorfná a nezrozumiteľná entita, že ani nebudeme vynakladať čas sa jej venovať, máme predsa dosť iných loptičiek, o ktoré sa musíme starať. Tá sa môže pokojne kotúľať po zemi. Aspoň to so štyrmi pôjde jednoduchšie.

Ale nepôjde.

Vystúpenie žongléra dáva zmysel, len keď sa vo vzduchu nachádza všetkých päť objektov súčasne. Veď koho by bavilo pozerať sa na číslo, v ktorom hlavnému aktérovi stále niečo padá, prípadne si vedome – alebo nevedome (hoci v tomto prípade to nehrá úlohu) – zľahčuje svoje číslo znižovaním náročnosti. Vystúpenie takého žongléra je na nič. Vie to publikum. A vie to aj žonglér.

Niekto mi raz povedal, že ak porušíš sľuby, ktoré si dal sám sebe, budeš sa cítiť hrozne. Ak si z toho urobíš zvyk, začneš sa nenávidieť.

Ako teda urobiť z porcelánovej loptičky znova gumennú? Mne takmer vždy pomôže praktika stoikov – negatívna vizualizácia. Povedzme, že chcem v práci začať riešiť niečo, čo mi vadí – nech je to príliš silno pustená klimatizácia alebo pocit, že sa ku mne niekto správa neprimerane – opýtam sa sám seba: Čo je to najhoršie, čo sa mi môže stať? Väčšinou tento myšlienkový vlak vyzerá nasledovne: 1) pôjdem za šéfom a poviem mu, čo mi vadí/čo potrebujem, 2) on ma vypočuje, nebude súhlasiť alebo odmietne s tým niečo robiť, 3) počkám a po čase otvorím tému znova, 4) pohádame sa, 5) dám ultimátum ja jemu (alebo on mne), 6) dám/dostanem výpoveď, 7) budem bez práce.

Čo budem robiť, keď budem bez práce? Po a) myslím si, že mám podstatné množstvo skúseností príťažlivých pre iných zamestnávateľov + situácia na trhu je taká, že schopní ľudia chýbajú všade, nemyslím si teda, že budem mať problém sa zamestnať. Po b) vždy som chcel skúsiť začať podnikať, tak budem pár mesiacov na podpore, niečo vyskúšam a ak to nevyjde, použíjem plán a)…

Toto je to najhoršie, čo sa mi môže stať? Vážne? Idem za ním hneď zajtra.

P.S.: Praktika negatívnej vizualizácie (meditatio malorum) sa dá využiť takmer vo všetkom. Vo vzťahoch, ktoré nefungujú a bojíme sa otvoriť zlozvyk partnera či kritickú tému (tak sa rozídeme, nájdem si niekoho, s kým sa trápiť nebudem), pri rozhodnutí, či dať malému dieťaťu do ruky pohár (prinajhoršom zoberiem handru a utriem to), pri voľbe turistickej trasy (tak sa pomýlim a vrátim sa, stratím možno 20 minút), pri skúšaní nového receptu (mám v skrini ešte cestoviny a pesto, plán B mám a potrvá mi ho urobiť 15 minút). Cieľom je zistiť, že vágne predstavy toho, čo sa môže stať s našim životom, si prehnane katastrofizujeme oproti reálnym následkom, ktoré môžu nastať. Ak tieto reálne následky nastanú, už vopred s nimi rátame a neprekvapia nás. A ak nenastanú, bez ohľadu na konečný výsledok, pôjde o výhru.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Zdieľať: