dĺžka článku: 3 min
Dnes, viac ako kedykoľvek predtým, sa javí ako čoraz dôležitejšie vyrovnať sa sám so sebou (rozmýšľal som aj nad výrazom „zmieriť sa so sebou“, angličtina má na to najlepší výraz – come to piece with oneself – pozn.). Je nová doba. Je zvláštna, je chaotická a je extrémne rýchla. Nové technológie, nové hrozby, nové hrozby z technológií a nové technológie z hrozieb. A to všetko už nie ani za pochodu, ale v plnom šprinte.
V spoločnosti sa človek už stratil. V technológiách tiež a v opatreniach ani nehovoriac. Začíname byť však svedkami, že človek sa začína strácať sám sebe. Vôbec nie úmyselne a už vôbec nie očividne. Vo svete však začalo platiť toľko nových pravidiel a noriem, že človek kvôli tomu, aby im všetkým stačil, začal strácať kontakt sám so sebou.
Začal strácať kontakt so svojim vnútorným ja. Tým jemným gyroskopom, ktorý dokáže fantasticky prestáť akúkoľvek búrku, vlnobitie, víchor, či zemetrasenie. No stále zriedkavejšie sa objaví niekto, kto ho vloží naspäť na miesto, premaže ložiská a uisti ho, že nie vždy môže objektívne (dobre) odviesť svoju prácu. Tento nežný opravár, ktorý sa nikdy nehral na to, že by vedel čokoľvek lepšie ako samotné zariadenie, sa pri ňom len pravidelne zjavil, prisunul si stoličku, otvoril termosku s kávou a zariadenie viac-menej iba uisťoval, že svoju prácu robí dobre a nemá sa veľmi znepokojovať, keď‘ sa niečo nepodarí.
Tento milý pán však začal chodiť čoraz zriedkavejšie. A aj keď tam bol, trávil tam čoraz menej času, niekedy ani stoličku nerozložil, kávu zabúdal, stále častejšie si len niečo mrmlal s pohľadom upretým do zeme alebo len nervózne prestupoval z nohy na nohu.
Potom – nevedno, či ho vymenili, alebo sa tak zmenil na nepoznanie – sa tam začal objavovať nový údržbár. Prichádzal rázne a výlučne vtedy, keď zariadenie nepracovalo, ako malo. Stoličku nikdy nepoužil a termosku už nenosil. Namiesto toho so sebou začal nosiť kladivo. Nie, že by odrazu rozumel fungovaniu toho delikátneho prístroja – väčšinou naň aj tak len nahuláka a vysype výčitky – ale občas si udrie. Ani nie so zlosťou. Skôr s nádejou, že to pomôže. Že zariadenie bude fungovať presne tak, ako sa od neho očakáva, teda vždy a na 100%. A najmä teraz, keď udržiavať rovnováhu treba stále častejšie a rýchlejšie.
Hekatón raz povedal: „Začal som byť sám sebe priateľom.“ Seneca to spomenul v liste svojmu priateľovi Luciliovi a dodal k tomu: „Už nikdy nebudem sám. A takého priateľa môže mať každý.“
Prestali sme byť sami sebe priateľmi. Nie priamo. Nie úmyselne. Vyplynulo to z doby, v ktorej žijeme. Tá na nás kladie neuveriteľné požiadavky, ktoré musíme plniť neuveriteľne rýchlo. A očakáva sa od nás nie menej ako 100%. Pri každej úlohe, v každej situácii, pri každom termíne. Produktivita a efektivita na prvých miestach.
Nechcem tým povedať, že byť produktívny a efektívny je na škodu. Práve naopak. Mnohí z nás sa však popri tom sami sebe odcudzili. Postupne, pomaličky. Do veľkej miery je to aj pochopiteľné. Svet chce od nás veľa, vláda chce od nás nemálo a okolie má tiež svoje potreby. Tak sme zvýšili očakávania od seba samých. Krátkodobo je to v poriadku. Krátkodobo to ide. Lenže my už sme z nich naspäť nepoľavili. Skôr sme ich ešte ďalej stupňovali. A práve vtedy sme prestali byť sami sebe priateľmi. Prepustili sme toho milého pána údržbára, ktorý, hoci len málokrát niečo skutočne napravil, častokrát prišiel len tak, posedel, porozprával, uistil. A zase odišiel. No mohli sme sa spoľahnúť, že sa zjaví znova. Že podporí, hoci len slovom.
„Kde by som našiel dosť kože,
aby som pokryl povrch Zeme?
Ale s koženými podrážkami pod nohami,
je to, ako by bol pokrytý celý svet.“– Shantideva
Nedokážeme prispôsobiť celý svet tak, aby sa nám po ňom chodilo pohodlne. No vieme pre svoje myslenie vyrobiť takú obuv, aby sa v ňom cítila príjemne. Bez ohľadu na to, kam pôjde. Chce to ale, aby sme znova začali byť sami sebe priateľmi. Chce to znova toho milého pána, ktorý nepríde s kladivom, ale sadne si a povie: „To nevadí. Robil si všetko, čo si mohol. Si len človek, nie stroj.“ Otvorí pri tom svoju termosku a zahľadí sa na západ slnka. Lebo drobné radosti života si treba užívať. A popritom tie veľké veci prijať. A prijať aj sám seba.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
