dĺžka článku: 2 min
Dospel som v živote do bodu (touto formuláciou vždy rozosmejem sám seba, keďže nemám ani 40. Ale hej, niektorí do niektorých bodov nedospejú nikdy, takže asi je to v poriadku). Skrátka sa mi v posledných rokoch stáva, že ma už nerozčuľujú veci, ktoré ma niekedy vedeli rozpáliť do červena, nezosmutnia ma skutočnosti, ktoré ma voľakedy trápili alebo ma neurazia ľudia… vlastne už akýkoľvek ľudia. Dlho som to nevedel pomenovať, pretože som nemal pocit, že by sa v mojom živote udialo niečo mimoriadne alebo zlomové. Tento týždeň som však narazil na citát, ktorý to do veľkej miery asi vysvetľuje.
„Tajomstvom radosti je zvládnutie bolesti. (The secret of joy is the mastery of pain.)“
– Anaïs Nin
Keď sa na to pozriem touto optikou, dáva to zmysel. Človek s pribúdajúcimi rokmi zažíva toľko sračiek rozmanitej šírky či impozantnej hĺbky, že každá ďalšia mu príde len ako slabý odvar niečoho, čo tu už bolo. Toľkokrát už bol sklamaný, že päť sklamaní za sedem dní berie ako celkom dobrý týždeň. A zažil už toľko urážok, že pri každej novej si dokonca zazúfa, že protistrana neprišla s niečim, čo ešte nepočul.
Znie to možno fatalisticky, ale niečo na tom je. Keď na nás život hodil prvé poleno, mali sme pocit, že nielenže to neprežijeme, ale neostane po nás ani mastný fľak. Teraz sa na niektoré kusy dreva pozeráme ako na obyčajné polienka, pri ktorých preskakovaní si ešte ťukneme vo vzduchu pätami. Niekedy sme schopní dokonca pozbierať niekoľko polien a spraviť si z nich ohník. Lebo život nás naučil, že aj ťažkosti sa dajú premeniť na príležitosti.
Chcem tým povedať to, že na problémy sa rozhodne nemáme pozerať ako na niečo negatívne. Všetky prekážky, ktoré sú pred nami, budú pri spätnom ohliadnutí cestou, ktorou sme na dané miesto prišli. Možno v tej prvej polovici života nás vytrápia, ale akonáhle spoznáme tie nekonečné možnosti, akými nás svet a ľudia v ňom vedia vytýrať, po prekonaní určitého počtu nám každé ďalšie trápenie príde akosi jednoduchšie, zaberie nám menej mentálnych kapacít, či sa pri ňom rovno prichytíme s myslienkou, že
„Ako dobre, že je to len toto.“
„Skvelé, že sa teraz nestalo to, čo pred piatimi rokmi.“
„Tento človek ma voľakedy vedel zraniť. Teraz vidím, že v skutočnosti zraňuje len sám seba.“
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
