dĺžka článku: 3 minúty
Tento týždeň som sa stretol so zaujímavým fenoménom riešenia problémov. Povedzme, že priemerný človek vyrieši 5 problémov denne. Nemyslím tým teraz, do ktorej kantíny pôjde na obed či kam ísť, ak v žiadnej z nich nemajú nič dobré. Hovorím o rozhodnutiach, na ktorých zastala rieka udalostí a bez ktorých sa táto masa nepohne ďalej, čiže odkladať alebo ignorovať potrebu rozhodnúť (sa) nie je alternatívou.
V poslednej dobe, vzhľadom na mnoho simultánne prebiehajúcich udalostí v mojom živote, som bol nútený denne vyriešiť oveľa viac problémov, ako je bežné. Dajme si ako príklad číslo 17. Človek to dokáže a na konci dňa má zo seba skvelý pocit. Avšak na druhý deň je ich znova sedemnásť (alebo 12, 15, 18, skrátka oveľa viac, ako je bežné). Znova si vysúka rukávy a opakuje postup. Dá sa tak fungovať dlhšie a dokonca aj dlhodobo, poznám zopár takých jedincov.
Zvláštnosťou v tomto prípade je pokrivené fungovanie matematiky života. Jeden by si myslel, že keď ťažšie obdobie pominie alebo keď si „odrobí“ problémy dopredu, zákonite musí prísť deň, kedy ich nebude ani tých štandardných 5, ale dva či tri. Ale tento deň, hoci všetky pôvodné udalosti pominuli, neprichádza. Jedinec stále rieši dennodenne dvojciferné číslo, ktoré sa stalo jeho novým štandardom. Niektorí ešte majú potrebu tvrdohlavo „pretlačiť život a jeho matematiku“, začnú riešiť 25 problémov denne a po troch mesiacoch zistia, že nielenže nevidia koniec, ale vyššie číslo sa stalo ich ďalším štandardom. A takto to môže ísť donekonečna. Teda, nie celkom.
Problémom tohto prístupu je, že tok problémov je skutočne ako tok rieky. Dennodenne udržujeme veľkosť jej koryta riešením jednotlivých udalostí. Akonáhle ich však začneme riešiť viac, toto koryto prehĺbime. A princíp, ktorý platí v prírode, začne platiť aj v živote. Hlbším či širším korytom sa za rovnaký čas preleje viac vody (problémov). A začne nám dochádzať, že ďalším prehĺbením rieky hladina nepoklesne, iba sa ňou privalí viac masy.
Skutočnosť si často uvedomíme až v tomto bode. Človek je nastavený pravidelne zvládať len určitý prítok (dobre, niekto viac, niekto menej, u každého je to ale stále približne rovnaké číslo). Ale čo v situácii, keď sme jednoducho postupne (alebo jednorazovo) „utrhli priehradu“? Ignorovať problém, ako som uviedol na začiatku, nie je v ani jednom z týchto prípadov možné, tým len postavíme hrádzu, ktorá raz praskne.
Ideálnym riešením je vrátiť sa na pôvodný počet denných starostí, čo však vzhľadom na predchádzajúce skutočnosti a metafory nie je tak úplne jednoduché. Istý návod tu však je. Väčšina problémov sa dá riešiť jedným z nasledujúcich princípov:
- vyriešiť ich,
- delegovať ich,
- oddialiť ich,
- zbaviť sa ich.
Ani jedno riešenie však neuspeje, pokiaľ ho chceme uplatniť osamotene. Cieľom je zvoliť práve kombináciu všetkých štyroch prístupov. Urgentné veci vyriešiť, menej urgentné odložiť, niektoré veci presunúť na niekoho iného (alebo nechať si pomôcť) a ak sa to dá, riešenia niektorých problémov sa vzdať úplne.
Nie je to cesta ľahká ani sa po nej ľahko nekráča. Ale aká je alternatíva? Donekonečna vylievať vedrom vodu spopod nôh nejde. Človek nie je na takú prácu dlhodobo stavaný a musí si aj oddýchnuť. Lebo keď nepovie Stop! on, povie mu to jeho telo. A vtedy začína byť väčšinou neskoro.
Žijeme však v rýchlej dobe, ktorá si cení práve „problem solverov“. Čím viac toho vyriešia, tým väčšia odmena. Keď sa však na nich pozerám cez prizmu valiacej sa rieky, ide o osoby so stále rýchlejšie sa blížiacim dátumom spotreby. A to predsa z nás robiť nechceme. Zastavme sa a usporiadajme si život. Pre väčšinu z nás nie je ľahký. Ale nič krajšie ešte nevymysleli.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky.
