dĺžka článku: 3 min
Tento týždeň som bol na jednom pracovnom stretnutí. Bavili sme sa o téme, ktorú bolo z časového hľadiska nutné čím skôr rozlúsknuť. Trvalo to už dlho. Vynárali sa (údajne) nové informácie, protistrana sa nevedela časopriestorovo zosúladiť a podobne.
Na stretnutí s nami sedel človek, ktorý mal sprostredkovať konečné stanovisko protistrany. Počas rozhovoru však chodil okolo horúcej kaše, na otázky odpovedal protiotázkami a keď už to vyzeralo, že by mohlo padnúť rozhodnutie, dozvedel sa od nás novú informáciu, ktorú pokladal za podstatnú, no v skutočnosti to bol iba detail. Čo bolo zarážajúce, napriek tomu, že bol informačne nepripravený a argumentačne tak trochu stratený, snažil sa to vynahradiť sebavedomím. Všetko samozrejme vedel, nové fakty mu boli známe, s nečakanými zmenami dávno predom počítal a podobne. Jednoznačne to bola maska. Aby som však nebol naňho zlí, nerobil tak podľa mňa preto, lebo bol povýšenecký. Skôr mi to pripadalo, že mu na poslednú chvíľu niekto (s kým sme pôvodne mali mať stretnutie) povedal, že nestíha, nech tam ide zaňho.
Nakoniec však nejakým spôsobom rozhodol.
Keďže ma moja práca v podobných situáciách naučila si takéto rozhodnutia nechať potvrdiť, zavolal som na druhý deň osobe, s ktorou sme sa pôvodne mali stretnúť (nemusel som, ale zvykol som si chrániť klienta aj pred klientom samotným). Rozhodnutie druhej osoby bolo samozrejme odlišné (a ktovie, či by sme sa ho bez môjho telefonátu vôbec dozvedeli). Tým sme si ušetrili hromadu práce.
Čo tým však chcem povedať. Veľakrát (a nielen v profesionálnom živote) sa stretávam s ľuďmi, ktorí potrebujú mať za každú cenu názor. Alebo nedokážu odisť z konverzácie bez toho, aby nejaký (hocijaký) vyjadrili. Nech by bol aj nepodložený či ťažko obhájiteľný, ale skrátka cítia potrebu sa nejak vyjadriť. Dokázať svoju veľkosť, fundovanosť alebo jednoducho dať najavo, že aj oni sú tu, aj s nimi sa musí počítať.
Bohužiaľ, častokrát práve takýmito názormi diskusia či posun v problematike trpí najviac. Nielenže takéto názory nie sú väčšinou relevantné, ale slušní či informovaní členovia ich z profesionálnej slušnosti považujú za nutné zvážiť (aj keď nie sú nijak podložené). A posun v téme sa tým len odďaľuje.
Internetmi už desaťročie koluje jedna múdra veta, ktorá sa v pravidelných intervaloch postuje a retweetuje, takže už nikto nevie, pri akej príležitosti vznikla a kto ju povedal. Znie: „It’s ok to say: I don’t know enough about this to have an opinion.“ Voľný preklad: „Je v poriadku povedať: Nemám o tom dostatok informácií, aby som mal na to názor.“
Začal som ju používať už dávno. Iste, uznať si niečo také nie je ľahké (viac pred sebou než pred inými – no ani to nie je jednoduché). Ale je to veľmi oslobodzujúce. Šetrí to veľa času (sebe aj iným) a trápenia (sebe aj iným) s dokazovaním niečoho, čo sám nemám podložené alebo som to len počul inde, bolo mi to sympatické, tak to papagájujem ďalej.
Posledná takáto téma bolo očkovanie proti covidu. Dlhé mesiace som mnohým ľuďom hovoril, že neviem k tomu zaujať stanovisko, pretože som nemal informácie. Tie sa totiž menili častokrát zo dňa na deň a keďže som kvôli veku nemal byť ešte niekoľko mesiacov „na rade“, nebolo efektívne si ich zatiaľ vyhľadávať. Nebol som ani pre, ani proti. Potom sa možnosť očkovania otvorila pre všetkých, tak som si na niekoľko hodín sadol, urobil vlastný výskum a sformuloval vlastný názor. Ktorý, dovolím si tvrdiť, je aj tak veľmi povrchný, pretože nemám medicínske pozadie, prečítal som ledva päťdesiatku článkov či štúdií, ktorým som sa snažil porozumieť najlepšie, ako som vedel. Názor na očkovanie som si však urobil, no kvôli skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcej vete si ho nedovolím ďalej šíriť či o ňom presviedčať niekoho iného.
A takto sa snažím pristupovať ku každej komplexnej problematike. Mám to šťastie, že v okolí mám zopár jedincov, ktorí sa tiež neboja priznať, že veľa nevedia o tom, o čom sa chcem s nimi rozprávať. Rovno mi to povedia. Dohodneme sa na ďalšom termíne pre diskusiu, do ktorého si k tomu čo-to vyhľadáme. Šetríme si tak množstvo času a bolehlavu.
Kiež by ich však bolo viac.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
