dĺžka článku: 2 minúty
Moderná kultúra posledných troch desaťročí – knihy, filmy, hudba, sociálne siete – vykreslila ľúbostný vzťah ako unikátne a jedinečné puto, ktoré medzi sebou nájdu len dvaja jedinci. Dve polovice, ktoré, keď sa spoja, nepotrebujú pre fungujúci vzťah nič viac. Dvaja ľudia, ktorí sa navzájom posilňujú, sú si oporou, najlepším priateľom, jediným spovedníkom a mentorom.
To je však blbosť.
Každý z nás po dvadsiatich či tridsiatich rokov života, keď si nájde životného partnera, je značne poškodená hračka, ktorá častokrát nerozumie ani len sama sebe. Je nezmysel potom čakať, že niekto iný nám úplne, celkom a bez výhrady porozumie a doplní naše chýbajúce časti. A zároveň my porozumieme jemu a vyplníme jeho trhliny a medzery.
Avšak to je presne to, čo odvšadiaľ počúvame. Že to práve tak má byť. Ak nám náš partner v niektorých oblastiach nerozumie, nevie nás pochopiť či nám poradiť (napríklad ako som hovoril o materskej), začíname mať pocit, že s našim vzťahom je niečo v neporiadku. A keď nevieme vyriešiť obyčajné problémy, ako potom máme s partnerom riešiť problémy, ktoré sa týkajú priamo jeho/jej alebo nášho vzájomného spolužitia? Ako nám môže poradiť, keď je zároveň protistranou v takomto probléme? Veď partnerovi máme predsa hovoriť všetko a prekonať to spolu, nie?
Nedá sa to. Môže to znieť kruto, ale vo svojom vnútri určite vieš, o čom hovorím, hoci nahlas by si to nikdy nepriznal.
So zaujímavou myšlienkou však prišiel Eli Finkel v knihe The All-or-Nothing Marriage. Hovorí o osobe, ktorú nazval other significant other(pojem significant other je v angličtine ustálené označenie pre životného partnera, slovenčina na to presný preklad nemá, najbližšie k tomu je asi práve „naša polovička“, no potom sa nedá presne vysvetliť, kto je potom other significat other – pozn.).
Podľa Finkela je OSO člen rodiny alebo priateľ, ktorý hrá v našom živote rolu, ktorú náš partner (z akýchkoľvek dôvodov) hrať nemôže.
Finkel vo svojom výskume poukazuje práve na nereálne predstavy, že náš partner má pre nás byť všetko a všetkým. To v konečnom dôsledku vyvíja na vzťah enormný tlak (navyše z oboch strán).
Mať preto vo svojom živote človeka, s ktorým sa môžeme porozprávať o problémoch a trápeniach, ktoré s našim partnerom preberať nemôžeme, alebo ktoré sú práve o ňom, nie je vôbec zradou nášho partnera či znakom slabšie nefungujúceho vzťahu. Práve naopak. Častokrát práve takýto človek môže priniesť vhľad, ktorý by sme inak nevideli. Možno sa mu odvážime povedať veci, ktoré by sme partnerovi nepovedali alebo ich povedali inak.
A nemusí ísť len o dôležité veci a rozhovory. Častokrát očakávame, že naša polovička bude pre nás okrem iného aj partnerom do posilky, spoločníkom na koncerty, ktoré sa páčia nám (nie jemu), na cesty a miesta, na ktoré chceme ísť my (a on nie) a tak ďalej.
OSO teda nemusí byť jedna jediná osoba. Finkel navrhuje rozdeliť roly, ktoré očakávame od nášho partnera – vzťahový poradca, partner do posilky, na koncerty či cestovanie – medzi rodinu a priateľov a vybudovať si tak „diverzifikované sociálne portfólio“.
Túto myšlienku podporuje aj výskum sociálnych psychológov Elaine Cheung a Jason Andersona, ktorí zistili, že mať rôznorodú skupinu priateľov, kamarátov a členov rodiny zvyšuje všeobecnú psychickú pohodu každého jedinca.
Kto je tvoj OSO?
