the hobbit gift ideas bi lo digital coupons faux canvas walmart coupon 2013 lunch meat coupons castle sports coupon code

24. augusta 2021 - myšlienky z RuFslettra

Nevládzeme pomôcť iným a nemá kto pomôcť nám

dĺžka článku: 4 min

Proces vybudovania a riadenia Helpy ma zaviedol do mnohých zákutí ľudskej mysle, do vnútorného života niekoľkých ľudí a do oblasti duševných problémov ako takej. Čítal som štúdie, rozprával sa osobne so psychológmi, pozeral videá a prednášky, videl štatistiky. Nedovolím si tvrdiť, že sa blížim k odborníkovi v oblasti, to zďaleka nie, ale mám v tejto oblasti podstatne širší a hlbší záber, než bežný človek. Naučil som sa, ako asi vyzerá človek, ktorý trpí a ako vyzerá snaženie sa dať najavo, že je v pohode. Uniqa má teraz vo svojej kampani pekný obrázok, ktorý veľmi dobre ilustruje, o čom hovorím.

Ďalšia vec je, že sám veľmi dobre viem, aké to je. Počas projektu sme s tímom často pracovali nad hranicu toho, čo je zdravé, robili aj popri rodine a partnerovi a riešili veci ešte po večeroch. A keď sme vyslovene nepracovali, minimálne sme nad prácou premýšľali.

Aby som však nehovoril za svoj tím, budem odteraz hovoriť len za seba.

Do toho som riešil hromadu iných problémov, manželku, deti, iných rodinných príslušníkov, úrady a taktiež mám v okolí pár priateľov, ktorí prechádzajú náročným obdobím, tak sa im snažím pomôcť a uľahčiť ich údel. Hoci aspoň tým, že si ich vypočujem, pravidelne im zavolám/napíšem a dávam na nich pozor. Aspoň sa o to snažím. Keďže s duševnými problémami mám už skúsenosti z minulosti, oveľa citlivejšie dokážem vnímať seba a svoju záťaž. A teraz, keď mám z tejto oblasti aj hlbšie znalosti - trochu poznám prejavy, symptómy a čísla - pozerám sa na ľudí v mojom blízkom aj širokom okolí trochu inak. Samozrejme nebehám za nimi, že chcem riešiť ich problémy a ani im nehovorím, že "ty si deprimovaný", "ty čoskoro vyhoríš" a "ty si len krok od týrania blízkou osobou". Život ma už dávno naučil nedávať rady tým, ktorí si ich nepýtajú.

Ale vidím. Lebo som sa naučil vidieť.

Každý má svoje problémy. A čo? povieš si. Pravda. Tak, ako ja píšem, vedel by si mi napísať aj ty zo svojho života a okolia. Pravdepodobne by si ma aj tromfo. Rakovina, smrť, rozvod, strata práce, exekúcia, nenávisť v rodine, ubližovanie. Menu života je pestré. A rovnako určite poznáš človeka, ktorý je na tom ešte horšie, ako ty. A zrejme nie jedného. A to sme stále len tu, v našej malej vyspelej krajine. Navyše si ja, aj ty, aj maši priatelia a blízki uvedomujeme, že to nie je tak úplne ok a mali by sme to riešiť. Ale kedy? spýtajú sa mnohí. Majú svoje rodiny, zamestnania, povinnosti a starosti. Sú radi, keď večer stihnú dohnať zmeškané jedlo dňa a padnúť do postele.

A presne o to mi ide. Počas budovania Helpy som si to všimol na každom z nás a odvtedy si to všímam opakovane:

  1. Sám mám toho veľa.
  2. Vidím ľudí vo svojom okolí, že toho majú veľa.
  3. Ani jeden z tých dvoch bodov sa väčšinou ani nechytá na iné príbehy, ktoré sú mi známe.
  4. Mám čo robiť, aby som úspešne ukončil kalendárny deň splnením bodu 1., než aby som sa venoval dvojhke, trojke a tak ďalej.

Dennodenne mám tak pred očami veľmi pochmúrny obraz. Prechádzam si obdobím, ktoré nepatrí k najľahším. Zároveň vidím, ako mnohí ľudia okolo mňa riešia úplne rovnaký (ak nie náročnejší) stav. Snažím sa im častokrát pomôcť, lebo to teraz dokážem vidieť lepšie, ako ostatní, ale mnohokrát jednoducho už nemám energetické a emocionálne kapacity, aby som riešil a nasával negatívne veci druhých. A oni majú toho toľko, že nad pomocou mne alebo iným (hoci aj obyčajným telefonickým hovorom) nedokážu ani uvažovať.

A takto žijeme skoro všetci. Ak nie všetci.

A to je na tom desivé.

Predstava, že to, čo prežívam ja alebo ty - čo sme si vnútorne povedali, že potrvá len krátko - a už sa to ťahá niekoľko rokov, že ideme už len na výpary a stále nevidíme koniec, že by sme radi pomohli iným, no trápi nás, že nikto nepomáha nám a že vieme, že by sme s tým mali niečo robiť a nerobíme a že takto rovnako, ak nie horšie, to má náš brat, kolega, kamarát aj teta v MHD, je desivá. Je extrémne desivá. Že všetci sa ženieme vpred vražedným tempom, o ktorom už dávno vieme, že je vražedné. Že vieme, že sme mali spomaliť už dávno, no už sme v takej rýchlosti, že aj malé zakopnutie by malo vážne následky. Že vidíme na sebe, že potrebujeme pomoc, no sami si ju nedoprajeme a ostatní majú vlastné problémy, než aby sa venovali tým našim. A že aj my by sme radi pomohli tým ostatným, no sami máme čo robiť, aby sme prežili obyčajný pracovný týždeň. A do toho to vedomie, že takto to má každý. Jeden. Človek. Okolo nás.

Nebudem dnes písať, čo všetko sa s tým má alebo dá robiť. Dobre to vie každý z nás. Je ľahké zastaviť vlak, ktorý je ešte v stanici. Horšie už je zatiahnuť núdzovú bradu, keď sme v plnej rýchlosti. Pravdepodobne si nenabijeme čuňu len my, ale aj mnohí okolo. Avšak čo sa nachádza za bodom, kedy už ani núdzová brzda nepomôže?

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár