dĺžka článku: 3 minúty
V uplynulých týždňoch som si zariaďoval pracovňu. Dovolil som sám sebe dať do nej len tri kusy nábytku. Digitálny stôl (takto o ňom premýšľam síce asi len ja, ale inak je to pracovný stôl pre počítač), analógový stôl (na ktorom sa nesmie nikdy objaviť nič elektronické), ktorý je výlučne na písanie príbehov. A knižnicu.
Následne som zača túto knižnicu napĺňať. Keďže v byte máme aj hlavnú knižnicu, chcel som, aby tá v pracovni odzrkadľovala moju osobnosť a moje záujmy. Najprv v nej pribudli moje obľúbené knihy, ktoré nikto iní v rodine čítať nebude. Následne sci-fi literatúra, niekoľko kníh o varení a grilovaní, ďalších pár o písaní, potom odborné publikácie a faktografia….
Teraz pretočím čas o niekoľko dní dopredu na finálny obsah poličiek. Knihy sú zoradené v úplne inom poradí. Niektoré série zmenili poličku. Jedna polička do knižnice pribudla. Niektoré z kníh, ktoré išli do políc ako prvé, tam už nie sú. Iné som odniesol do verejnej knižničky. Okrem toho sa do knižnice dostali aj fotky členov rodiny, ktorí už nie sú medzi nami. Ďalej škatuľa s lístkami z každého kina, divadla či udalosti, na ktorých som kedy bol. Menšia škatuľa plná tých fotiek, ktoré sa ešte vyvolávali z filmov a neimportovali z SD kariet.
Pozerám sa na knižnicu a uvedomujem si, že vôbec nevyzerá tak, ako som si ju na začiatku predstavoval. Knihy nie sú zoradené podľa systému, ktorý som používal celý život. Knihy, ktoré sa mi páčili, keď som bol mladý, nahradili iné. Tie, ktoré som „zhltol“ za dva dni vymenili diela, ktorými som sa prehryzával mesiace (a s trápením). A na poličkách sa objavili veci, ktoré mi nikdy predtým nenapadlo uložiť do knižnice.
Ako som tak sedel a pozeral sa na nový obsah poličiek, uvedomil som si, že sa do istej miery pozerám sám na seba. Spätne som si pretočil tie dni, počas ktorých som ju napĺňal, premiestňoval, vyprázdňoval a znova napĺňal. A v istom zmysle som sa tak pozeral na roky môjho života.
V jednotlivých policiach stále nájdem kľúčové knihy, ktoré ma počas mojej púte životom oslovili. O psíčkovi a mačičke, Duna od Franka Herberta, Cesta od McCarthy-ho, Atlas pokrčil plecami… Ale príbehy, ktoré ma formovali v mladosti, nahradili „dospeláckejšie“ tituly. Z tuctov sci-fi kníh sú tam už len dve desiatky. Miesto po nich zaplnila faktografia, Shakespeare a biografické diela. V jednej poličke sa skromne nachádza aj moje Ticho a ostatné poviedky. Hneď vedľa je O písaní od Stephena Kinga.
Mám pocit, že každý z nás je ako knižnica. Iste, definícia knižnice je rozsiahla – môžu to byť tri malé poličky alebo Knižnica Georga Peabody-ho. Môže to byť krabica od vína v šatníku alebo pražské Clementinum. Ale presne rovnako rozmanité sú aj ľudské bytosti. Niekto číta tucty kníh ročne, niekto poltucet za celý život. Niekto má rád obrázky, niekto pohyblivé časti. Niekto si potrpí na rovnaké obaly, iný na špecifický druh väzby.
V každom z nás sa ale odohrávajú príbehy, krátke či dlhé, dramatické alebo jednoducho obyčajné, ktoré si v našich vnútorných knižniciach uchovávame. Neskôr prídu príbehy dlhšie a vážnejšie, ktoré ich nahradia. Niekedy koexistujú popri sebe. Inokedy niektoré z nich blednú oveľa rýchlejšie. Pár z nich si obalíme do ochrannej fólie, aby sa im nič nestalo. Dve či tri nám zapadnú za poličku a máme ich za dávno stratené, kým ich raz náhodou pri úplne inom príbehu nájdeme a s nostalgickým úsmevom uložíme opäť do poličky. Do toho si do našich vnútorných knižníc ukladáme iné predmety, obrazy či záblesky, ktoré možno svojou charakteristikou vôbec nepatria k okolitým príbehom v poličke, ale pre nás sú rovnako silné ako tie príbehy. A niekedy sú to práve predmety či obrázky, ktoré držia rad kníh, aby sa nezrútili na bok.
Ľudia sú ako knižnice. Nemusia byť veľké, honosné a ani pekné. Každá z nich ale ukrýva unikátny mix dojímavých príbehov, životných drám či strašidelných hororov, ktoré sú pretkané a podopreté predmetmi z minulosti alebo obrazmi ľudí, ktorí pri nás vtedy stáli a držali strany pohromade, aby sa celý príbeh nezrútil.
